KEĎ NEVERÍŠ LÁSKE, AJ RÁNO JE LOŽ.
Keď myslím na lásku, je v myšlienke iba to, že milujem. Vo všetkých slovách, v celej mysli je iba to,
čo mám rád. Zamerajme teraz pozornosť na lásku. Čím je, čo prináša, ako sa cítime a čo v sebe vidíme,
keď sa pozeráme na to, čo je milé. Čím som, keď premýšľam o láske? Môžem sa mať zle, keď uvažujem
o tom, že mám niečo, alebo niekoho rád? Urobte si takýto test a možno zistíte, že keď máte v pohľade
obraz toho, čo máte radi, nič nie je ťažké. Všetko zlé je preč. Láska umožňuje zdravo myslieť.
KEĎ MYSLÍM NA TO, ČO MÁM RÁD, NIČ MA NETRÁPI.
A čo je chorobné myslenie? Zmätenosťou duše a všetkých orgánov zabezpečujúcich vnímanie pocitu
radosti a voľnosti je úmysel vniesť do toho, čo mám rád niečo nepekné. Keď pripúšťam, že v tom, čo
mám rád, môže byť aj to, čo nemám rád. Načo mi je v láske neláska? Zamyslel som sa, aký mám na to
dôvod, prečo to tak chcem? A či mám rád niečo preto, aby ma to aj potrápilo? Vtedy si cením lásku?
Môže niečo takéto zariaďovať zdravý rozum?
NEISTÁ LÁSKA NIE JE LÁSKOU.
Predstavte si, že varíte niečo dobré. Niečo, na čo máte chuť a odrazu do toho vedome a pri zmysloch
primiešate niečo, o čom viete, že pokazí chuť dobrého jedla. Bolo by to normálne? Iste poviete, že nie.
A čo láska? To nie je jedlo, to si ten pocit v sebe neužívate? Ako sa hovorí, nielen chlebom je človek živý.
Alebo: Ak chceš jesť chlieb, musí byť. Ak si chceš užívať v radosti a hojnosti všetko, čo máš rád, musí byť
láska istotou presne tak ako ten chlieb. Z neistej lásky sa nenaješ. NEBUDEŠ SO SEBOU SPOKOJNÝ.
Láska je dôvodom pre existenciu šťastia. Koreňom a výživou života. Láska ma živí. Ak je názor, že to, čo
mám rád, mi môže zariadiť aj to, čo nemám rád, pre mňa správny, vnímam ho ako reálny. Akoby som do
vedomia vstrekol jed. Niečo toxické, čo lezie do každej predstavy, rozlieva sa do každého pekného slova
a potom mám dojem, že ma myslenie otravuje. Už nevnímam svoju myseľ ako dobrú. V takomto stave
treba vedieť, že čo je nepekné, je neživé. Škaredosť mi Boh nedal, vôľa ju nestvorila. Vôľa je v tom,
čo mám teraz rád, Boh je v tom, čo chcem stále prežívať.
ČOHO SA MÁŠ ĽAKAŤ, AK VIEŠ, ŽE TO, ČO CHCEŠ, JE PEKNÉ?!
Snívame o vernej láske. Ak je ten sen teraz pravdivý, viem ho uskutočniť. Vernosť sa týka iba mňa.
Môjho slova. Vernosť v láske znamená, že keď mám niekoho rád, netvrdím opak. Viem, že je to pravda,
a preto nehľadám dôvod, prečo si to nemôžem dovoliť a platí to o všetkých veciach, ktoré chcem.
Položím si otázku: Je pravdou, že mám niečo, alebo niekoho rád? Ak áno, neklamem seba. Nijaká okolnosť
nemá silu donútiť ma k tomu, aby som prehodnotil správnosť svojho citu. Nepopieram lásku. Jednoducho ak
je láska pravdou, vyhovuje mi to, čo cítim. Nehanbím sa za svoj cit, veď predsa na tom, že mi vyhovuje, nie je
nič zlé. Láska je súlad so životom, ja a láska je jeden celok.
TO, ČO NAZÝVAME LÁSKOU, JE SVETLOM ŽIVOTA.
Ak viem, že je láska neistá, neviem, čím je. Však neviem, či je, alebo nie je. A môže byť vtedy pravdou?
Neistá láska nikomu nevyhovuje, lebo nie je v tom, čo je. Ak vidíme v láske neistotu, pozorujeme klamstvo.
Vieme, čo vidíme, alebo považujeme klamstvo za pravdu? Ak áno, mali by sme si všimnúť, že nám takáto
správnosť nevyhovuje. To, čo je nevyhovujúce, nie je pravdou. Takže sa tým nebudem riadiť. Ani vo sne!
Je pravdou, že s neistotou sa nedá nič robiť? Ak áno, tak z myšlienky na neistú lásku nič nevytvoríme.
Žiadny pocit, žiadne podozrenie. Bol to iba nekonkrétny dojem, akási fatamorgána vytvorená zvykom.
Nedá sa udržať, nedá sa brať vážne. Bol to neseriózny, nespoľahlivý dojem. Nedôstojný mňa a mojej
pravdy, že som. Neistá láska je ako nepodarený, domotaný vtip. Nikto sa na ňom nezasmeje.
Láska nie je násilie. K tomu, aby som mal rád, sa nedá donútiť. Ak sa niekto o to snaží, bude skôr, či
neskôr zo seba znechutený, pretože láska nefunguje na príkaz. Ani k tomu, aby som nemal niečo rád,
sa nedá donútiť, lebo ak mi niečo vyhovuje, je to dobré. A ako opustiť dobro? Keby som sa ho snažil
opustiť, chcem zlo. To nie som pri zmysloch.
Láska nie je zvyk. Nezískame ju z tradícií, z dodržiavania určitých pravidiel a ani zo skúseností,
láske sa nedá naučiť. Ako sa naučiť žiť, keď žijem? Bez lásky by nič nežilo. Keby som sa nechcel,
nevedel by som o sebe. Keby som nemal rád život, nežijem.
VŠETKO, ČO MÁM RÁD, JE ŽIVÉ.
Zamyslime sa nad známou otázkou: Čím by som bol bez lásky? To sa nedá predstaviť. Bez lásky by som
nič nechcel vidieť a nevidel. Nedá sa žiť bez lásky. Nechcem opustiť sám seba, pretože láska je životom.
Keď poviem, že smrť neexistuje, tak to znamená, že mám rád život, lebo to, čo milujem, nechcem stratiť.
Nechcem, aby sa zmenilo! Nechcem, aby zomrelo, a keď nechcem, nemôže pre mňa smrť existovať.
Keď mám rád život, mám rád to, čím som, a to isté vidím aj vo svojom slove. A ak nechcem to, čím som
teraz, neprijímam život za svoj a tvorím bezobsažné slová. Bublinu slov. Rozpadá sa, je neudržateľná
a prázdna. Prázdnota je teraz stratená, mŕtva. Slovo nenaplnené vôľou, nemá nič. Je dobré vedieť, že
vôľou môže byť iba to, čo mám rád. Nič iné nechcem.
TO, ČO JE TERAZ, MÁ OBSAH A JA URČUJEM, AKÝ JE. NEMÔŽEM SI TAM DAŤ TO, ČO NECHCEM.
Zvykneme hovoriť, že Boh stvoril život. Ak je to tak, musel život chcieť a vidieť ako dobrý. Musel byť
jeho vôľou, a tak je tomu stále, inak by v tejto chvíli nebol! Alebo nebol jedinou pravdou. A je život aj
vôľou toho, čo sa nazýva človekom? Je život pravdivý pre život? Položím si otázku: Žijem preto, aby
som nežil? Aby som sa nechcel? Ak áno, čím potom som?
Čo je dobré, je v živote. To, čo je dobré, bude stále živé a čo je zlé, nebude o sebe vedieť nič.
Živé sa chce a neživé sa odmieta. Život nemôže chcieť neživosť, a to, čo je neživé, neberie život!
TO, ČO MÁM RÁD, BUDE STÁLE ŽIVÉ. Tie slová by celkom pasovali k Bohu, čo poviete?
Znovu si položme otázku: Žijem teraz nadarmo? Aby som iba nejako dožil? Aby som jedol, pil, spal,
niečo ľutoval, niečomu sa klaňal a bol od hrôzy chorý, že môžem stratiť to, čo som si v tomto svete
obľúbil a milujem? Neistota je choroba a poroba.
Nežijem nadarmo. Nie som tu za trest a ani preto, aby som šíril plané nádeje v slove, ktorému neverím.
Žijem preto, aby som tým, čo trpia a bezmocne čakajú na smrť, povedal, že láska je. Teraz žije, je to ich
prítomná sila, nie sú slabí a opustení. Kde je láska, je smrť bez moci. Rozpadne sa ako bublina a neostane
z nej nič, pretože nikdy ničím nebola. Chcem povedať tým, čo plačú, nech nesmútia, lebo bolesť je iba ťažký
sen mysle. Je ako hmla a bude bez pamäti, ak poznanie, že láska je, nebude lož. Chcem povedať človeku, nech
sa neopiera o slovo tých, čo vidia v láske neistotu, ale o to, čo on vo svojom slove túži prežívať, pretože to je
jeho vôľa i jeho sloboda. Nežijem márne, lebo vo svojom slove vidím bohatstvo ducha.
TENTO ŽIVOT NIE JE MÁRNY A BEZCENNÝ, AK TERAZ LÁSKA PRE MŇA JE.
Vedomie o sebe je vedomie lásky. Mám vo vedomí iba to, čo mám rád! Nič iné nedáva bytiu zmysel.
Je to skutočne pravda, alebo je skutočnosťou niečo iné? Ak si myslím, že je vo mne aj to, čo mi nie je milé,
ja som to dovolil. Ja sa tak chcem vidieť, však nikto iný za mňa nemyslí. A potom si nahováram, že bojujem
s tými škaredými myšlienkami a pocitmi. Nebojujem a nemám nad čím zvíťaziť, lebo myslením, že to nepekné
vo mne je, mu dávam domov a všetko je v poriadku. Nikto ma k tomu neprinútil, pretože ja myslím, ja to vidím
a dobrovoľne tvrdím. Ja celý to prijímam, takže s tým, čo považujem za nemilé, nemá kto bojovať. Jednoducho
vymyslel som si fiktívneho nepriateľa.
AK TVRDÍM, ŽE MÁM V MYSLI IBA TO, ČO MÁM RÁD, NEVIDÍM V SEBE POMYSELNÉHO NEPRIATEĽA.
To, čo mám rád, poznám, a to, čo chcem vidieť ako nemilé, je neznáme. Na neznáme sa dívam neznámym
okom a mám strach, lebo neviem, čo urobí. Neviem, ale môžem spriadať domnienky. Vytvárať rôzne scenáre
a strašidelné vidiny a potom živiť dojem, že s takýmito výplodmi bojujem. S tým, o čom viem, že to vytvorila
moja myseľ, nikdy nezápasím. Je mi jasné, že je to moje dielo, takže dojem boja môžem mať iba vtedy, keď
nechápem, že ja myslím. Že ja sa pozerám na seba.
Ak prisúdim láske aj to, čo nemám rád, musím vidieť dobro aj ako niečo nemilé. Inak by nemalo
význam jej to prisudzovať. Čo má láska, má aj myseľ, pretože láska osvetľuje a zviditeľňuje slovo.
Život je v mysli.
Skúste si položiť prostú otázku: JE LÁSKA, ALEBO NIE JE? Dávajte veľký pozor na to, čo si odpoviete.
Ak láska je, je v tejto chvíli. A čo myslíte, je táto chvíľa stále? Je stále teraz, je táto chvíľa prítomná?
Kde je láska, nie je neláska. A čím je potom to nemilé, čo v sebe vidím? Neprítomnosťou, je stratené.
Alebo: Takto môžem to, čo som posudzoval ako nemilé, uvidieť v pôvodnom obraze. Uvidieť, čím stále
bolo a je, uvidieť svoju milosť.
MYSLIEŤ A ŽIŤ JE TO ISTÉ. KEĎ VIEM, ŽE TERAZ MYSLÍM, NEMÁM ČÍM SPOCHYBNIŤ ŽIVOT.
Láska je! Keď je, je hotová. Užívať si môžem iba to, čo je. To, čo sa nepodarilo, nie je hotové. Nemá čas,
nie je nikde. Každý má niečo, alebo niekoho rád, či si to už uvedomuje, alebo nie. Bez lásky by myslieť a žiť
nemalo zmysel. A či si myslíte, že žijete preto, aby ste nemali radi život? Nič nemali radi, pretože všetko je
v živote, všetko máte v sebe. Alebo žijete, ale máte život radi iba niekedy? A to ide ako, ak láska je?
NEMAŤ RÁD NIČ JE NEMOŽNÉ. KEĎ MÁM NIEČO RÁD, MÁM RÁD VŠETKO V ŽIVOTE,
PRETOŽE ŽIVOT SA NEDÁ DELIŤ. ALEBO SOM ROZDELENÝ? AK ÁNO, NEVIEM, ČÍM SOM.
Ak život je, musel ho jeho tvorca chcieť, a to, čo chcem, vidím ako dobré. Skúste si predstaviť, že by ste
do hotového diela chceli ešte niečo pridať. Ak máte takýto úmysel, asi to pre vás ešte nie je hotové, niečo
mu chýba. Je táto chvíľa hotová? Ak je, museli ste ju chcieť, takže je dobrá. Ak teda chcete do tejto chvíle
niečo vložiť, môže to byť iba úmysel a iste nie dobrý, pretože dobru nič nechýba. Takýto úmysel môže byť
iba preludom, či nepochopením, že táto chvíľa je.
Vždy si uvedomujem, že som teraz, inak by som nebol. Takže ide o to, či túto chvíľu prijímam, alebo ju
nechcem vidieť ako hotovú a dobrú. Ak túto chvíľu neprijmem, neprijal som seba. Nevidím sa ako hotový,
vlastne pre seba ešte nie som. A ktohovie, či som vôbec človekom, však? Jednoducho nie som sám sebou,
nemám vlastnú myseľ a pravý život. Takže koho prežívam, čím som? To, čo je, je vždy také, aké je to,
z čoho vzniklo.
AK MI CHÝBA LÁSKA, TERAZ NIE JE. A NIE JE ANI V MINULOSTI, ANI V BUDÚCNOSTI,
PRETOŽE VIDÍM TERAZ.
JE DOBRÉ V TOMTO SVETE VEDIEŤ, ŽE TÁTO CHVÍĽA JE HOTOVÁ A NIČ DO NEJ NEVLOŽÍM.
TAK SI UDRŽÍM DOBRÝ ŽIVOT, A TO, ČO MÁM RÁD. VŠETKO, ČO PRE SEBA CHCEM.
Môžete si o láske myslieť čokoľvek, pretože v myslení vás nikto nemôže obmedzovať. Môžete myslieť tak,
ako chcete, ale majte na pamäti, že všetko je v mysli. Môžete si myslieť, že láska je neistá a potom aj život
tak vidíte a posudzujete. Lenže pozor! Ak je teraz život neistý, iný nebude. Pravdu, že život je istý a pravý,
musím mať v mysli. Ak je život nepravý, všetky slová sú nepravé.
Tento život je pravý, lebo je v ňom láska. Lenže pozor! Ako sme si zdôvodnili istotu a pravosť života,
čiže seba? Dôvodom pravosti je láska a nie to, čo tu nemám rád. Dôvodom nie je zlo. Všetko vyrastá
z príčiny. Som taký, aký je dôvod mojej existencie. Podľa toho sa vidím a prežívam.
Keď láska je, nie je dočasná. Nevyšumí, nie je prchavým svetlom a slovom. Vidíte ju inak? Môžete,
ale potom platí, že nie je prítomnosťou mysle, pretože myslím a prítomnosť je všade a vždy. Nemá sa
kde a kedy stratiť. Je tento svet prítomný? Ak áno, nemôže sa v ňom láska strácať. Alebo: Keď som
pre seba prítomný, nemôžem stratiť život.
Ak je pravdou, že sa láska môže stratiť, musí sa strácať teraz. Lenže táto chvíľa je, a keď je, môže byť
len dobrá, inak by ju nemal kto stvoriť, a preto je strata lásky nemožnosťou. Nemožnosť nazývame aj
hlúposťou, lebo pre bytie nič nie je nemožné. V bytí je všetko, takže pre toho, čo je, je možné všetko.
A čo je nemožné, nie je.
TO, ČO CHCEM, JE TAM, KDE SOM JA. TO, ČO JE MOŽNÉ, MÔŽEM DOSIAHNUŤ,
SAMOZREJME AK CHCEM.
Bez lásky nič nedosiahnem. Cieľ bez lásky nie je cieľom, však nechcem dosiahnuť to, čo nemám rád.
Z tohto dôvodu je cieľom vždy láska. Ak si teda niekto myslí, že cieľom života je potreba stratiť život,
strata seba, má smrť rád? Bol by rád bez seba, alebo má rád byť bez seba? A to je ako možné?! Ako už
len mať rád stratu života, ak žijem? Strata života je strata dobra, pretože tvorca by nemohol vytvoriť
život, keby ho odmietal a nechcel.
POLOŽÍM SI OTÁZKU: MÁM RÁD SEBA? AK ÁNO, JE STRATA LÁSKY V PORIADKU?
Láska je! A čo ja? Som? Ak áno, som v súlade s láskou. A ak nie som v jednote s láskou, neviem, čím som
a ako nepoznaný prisudzujem sebe aj to, čo nemám rád. A nevidím, že to nechcem? Vidím, ale čo robím?
Pýtam sa sám seba: Kto tvorí moje myšlienky a pocity? Zrejme ja, však nikto iný vo mne nemyslí. Ja som
tvorca svojho slova, a to, čo do neho vložím, aj prežívam.
Zlé pocity trápia, doslova požierajú dušu zaživa, ale kto ich vidí ako zlé? A keď ich tak vidí, kto im
dáva čas? Ja požieram seba. Takže pestujem kanibalizmus? Toto má robiť človek, ktorý tvrdí, že verí
Bohu, alebo uznáva existenciu dobrej vôle?
Znovu sa pýtajme: Prečo človek prisudzuje láske zlo? To má byť nechcené a neprijateľné to, čo má rád?
Odkiaľ nabral takúto zvrátenosť? Alebo je to v poriadku? To skutočne nechce vidieť, že láska je všetkým
tým, čo má rád a pre seba chce? Vari nevie, že ten Boh, ku ktorému sa modlí a niečo od neho žiada, alebo
ho prosí o zľutovanie, je láskavý? Modlí sa snáď k zlu? Od zla niečo chce? Ako vidím svojho tvorcu, tak
vidím aj seba. Ak je večný, nie som dočasný. Stvoril ma z toho, čo v sebe videl. Zo svojho slova.
Aké bolo?
LÁSKA JE SVETLOM BOHA A JA AKO SLOVO SA MÁM V TOM SVETLE VIDIEŤ A PREŽÍVAŤ.
Nejaká sila stvorila moju myseľ a aj stále tvorí, inak by som nemyslel. Nemohla to byť dobrá a zároveň zlá
sila, lebo by si odporovala. Išla proti sebe. A čo ja, ako sa vnímam? Odporujem si, alebo nažívam v pokoji?
Ak mám rád to, čím som, čiže svoje slovo, nemám so sebou problém. Alebo mám vtedy, keď je problémom
fakt, že som. Skutočnosť, táto chvíľa. To, že teraz žijem. Takýto problém je neriešiteľný.
Ak mám so sebou problém, nemám vyriešený život. Aj je, aj nie je. Nikdy nie je dôveryhodný a istý, lebo
ho chcem, však žijem, ale zároveň odmietam. Ak je život neistý, čo je teraz mojou istotou? Neživot? To,
čo teraz nemám? A ako sa dá oprieť o to, čo nemám? Ak ja nie som istý, nič nie je isté. Ani jedno slovo,
ani Boh, ba nie je isté ani to, či po smrti budem žiť, alebo hniť v hrobe. Nie je isté, či budem v nebi,
alebo v pekle ťažkých snov. Ak sa o žiadne slovo nemôžem oprieť, je slabé. Padám, a keď sa mi
podarí postaviť, idem ku dnu.
Ak je láska pre mňa neistá, mám voči sebe výhrady. Kto ich hovorí, ak mám jednu myseľ, jeden pohľad?
Ak láska k životu je, ale aj nie je, je láska záhadou. Neviem, čo od nej čakať, a tak sa pred ňou chránim,
veď netuším, čo vyvedie záhada. A čím sa už len môžem chrániť pred láskou? Asi iba zlom!
AK JE LÁSKA ZÁHADOU, NEVIEM, AKÁ JE A ČO PRINESIE. MÁM Z NEJ STRACH. NAJVÄČŠIA HRÔZA
A NAJMUČIVEJŠIA BOLESŤ VZNIKÁ Z NEPOZNANIA LÁSKY. NAZÝVA SA SAMOTA. JE TO OPUSTENIE
BOHA A ČLOVEKA. NIKTO MA NEMÁ RÁD. TO JE PEKLO.
Čo je náhodné, je nepochopiteľné. Keby ste si v reštaurácii vybrali jedlo bez toho, aby ste sa zamysleli
nad tým, či vám bude chutiť, bolo by vám jedno, čo dáte telu. Iba tak, bez rozumu, bez múdrosti by ste
na čosi ukázali, bez ohľadu na to, aké to je. Vôbec by vás nezaujímalo, či je to dobré, alebo nie. Je život
akási náhoda? Ak áno, je Boh náhodou. A môže existovať náhodná vôľa? Keby bol život náhoda, nikto by
o sebe nerozhodoval. O ničom. Všetko by nejako, bez môjho zvolenia a dobrej vôle prišlo a potom akosi
nepochopiteľne niekam zase odišlo. Aj láska, lebo to, že je, by bola tiež náhoda.
Láska ako cit je premyslená stratégia duše. Vyberá si, čo bude užívať a vidí to ihneď, však kedy vidieť,
ak nie teraz? Tomu sa hovorí láska na prvý pohľad, proste vnútorný pohľad. A keď zmeníte hodnoty a na
prvé dôležité miesto dosadíte niečo iné, máte dojem, že je po láske. Nezmizla, iba ste uprednostnili to,
čo je v súlade so záujmami mysle.
Je dobré chápať, že láska nie je akési citové vzplanutie, ktoré za istých okolností vyprchá, lebo keby
tomu tak bolo, bola by podmienená a nestála. Aj pohľad Boha na svoje dielo by bol podmienený tým,
čo človek práve urobil, alebo na čo myslel. To by bol nejaký divný pohľad na hotovú vec. Láska nie je
iba cit, láska je existenciou tejto chvíle, okom všetkého, čo je.
SVETLO JE SLOVOM. KEĎ VIDÍM, VIEM, ČO VIDÍM. KEĎ MYSLÍM, VIDÍM SEBA. A ČO VIDÍM?
VIDÍM IBA LÁSKU, LEBO KEBY SOM VIDEL AJ NIEČO INÉ, NEMAL BY KTO STVORIŤ TÚTO CHVÍĽU.
Čo je zmyslom života, takže mňa? Niečo chcieť, a to si aj naplniť. Môžem sa hrať s touto chvíľou
a dať naplneniu určitý čas, ale mám mať istotu, že sa tak stane, inak je čas naplnenia neistý, neurčitý
a nejasný. Istotu dávam v tejto chvíli, lebo je isté, že je, a tak je isté aj to, čo obsahuje. Ak nie je pravdou
človeka, že láska je touto chvíľou, nie je tým, čím je. Ani tým, čo chce. Nič nie je jeho. Nevlastní nič, všetko
je pominuteľné, takže táto chvíľa je vlastne prázdna. Všetko je dojem, iba zdanie. Neurčitý pocitový obraz
vytvorený z vnímania vecí a dejov tohto sveta.
Láska je! Je existenciou, obrazom skutočnosti. A čo ja? Som svetlom svojej vôle, alebo iba súhrnom
dojmov, akousi znôškou pocitov vytvorených vnímaním určitých dejov? Pre pochopenie uveďme príklad.
Predstavte si, že sa zahĺbite do nejakej hry. Vložíte svoju pozornosť napríklad do sledovania určitej stolnej,
počítačovej, či inej spoločenskej hry. Čím vtedy žijete? Tým, čo sa deje v hre a z toho vnímania hry vznikajú
isté pocitové dojmy. To ešte nič nie je, lebo sa môžete zabávať s čímkoľvek. Lenže čo ak sa s tými dojmami
stotožníte? Čo keď budete pre seba obrazom takýchto dojmov a pocitov? Obrazom toho, čo vnímate z hry?
Zabudnete na to, čím ste.
Možno budete čakať, kedy sa hra skončí, lebo takto nadobudnutý obraz seba nebudete chcieť. To, čo
sa deje v hre predsa nie ste vy, hoci to vnímate. Ak ste však s takýmto obrazom stotožnení, čo sa udeje
v tom konci? Ostane vám taký istý obraz, pretože iný o sebe nemáte. Pozorujeme, čo sa v tomto svete
odohráva a máme z toho videného nejaké pocitové dojmy. Nie sú vždy dobré. Ak sa človek podľa nich
posudzuje, tvorí si pravdu o sebe z toho, čo vníma z pozorovaných dejov. V hre môžete lásku vnímať
akokoľvek. Aj v takom obraze, ktorým v skutočnosti nie je, to však ešte neznamená, že budete seba
vnímať ako figúrku v určitej hre, alebo ako nakreslenú postavičku.
Čo je, je isté, ale nie všetko, o čom si myslíte, že je, je skutočné. Keď ponoríte vedomie do myšlienky,
že láska je, možno odrazu zistíte, že nie ste figúrkou v akejsi rozprávkovej hre, ale hráčom, ktorý sa iba
nezáväzne baví. A zmiznú aj nepríjemné pocitové dojmy, ktoré vznikli zo stotožnenia s poslušnosťou
a nemohúcnosťou figúrky, lebo kde je láska, tam nepoznanie seba nemá šancu byť.
Ako rýchlo zabudnete na sen? Ihneď, ak vás vo svojom dni zaujme niečo iné. Aj lásku by som mal
vidieť ako záľubu, svoju dobrú vôľu a nie ju stotožňovať s povinnosťou, či naučenou slušnosťou,
proste s niečím, do čoho sa nútite. Nemýľme si svetlo života s podriadenosťou. LÁSKA JE SILA,
A TÚ SVOJU SILU VIDÍM V TOM, ČO MÁM RÁD A CHCEM PREŽÍVAŤ.
MOJA SILA NIE JE V TOM, ČO NECHCEM PREŽÍVAŤ. AK ČLOVEK NEPRIJÍMA SEBA TAKÉHO,
AKÝM JE TERAZ, VIDÍ SA AKO SLABÝ. AK NECHCE SEBA, NEMÁ ČO PRIJAŤ.
TO, ČO NECHCEM PREŽÍVAŤ, VNÍMAM AKO NEISTÉ. NEISTOTY SA NEMUSÍM BÁŤ, LEBO JE BEZ SILY.
VŠETKA MOJA SILA JE V TOM, ČO POVAŽUJEM ZA ISTÉ, PRETOŽE IBA TO, ČO JE ISTÉ, JE. MOJA SILA
JE V TOM, ČO PRE MŇA JE. Z ISTOTY NEVYROBÍM NEISTOTU.
Keby ste sa opýtali ľudí, čo je láska, počuli by ste rôzne názory. Niekto by povedal, že je to cit k človeku,
ďalší, že Boh je láska, iný by povedal, že treba milovať život, niekto by videl lásku v peniazoch a majetku
a iste by sa našli aj takí, ktorí by povedali, že už lásku majú za sebou. Názory na lásku sú rôzne, ale málokto
povie, že on je láskou. Ako keby to bola pýcha, alebo hriech. A kto tú lásku cíti, kto o nej hovorí a rozmýšľa,
ak nie ja? Keby sa väčšina ľudí zjednotila v názore, že keď som, som chvíľou lásky, žilo by sa v tomto svete
ako v nebi. Nakoniec všetci chcú dobrý život, žiť šťastne. A môže byť dobrý život bez lásky? Môžem sa cítiť
šťastne bez toho, čo mám rád?
MOHOL BY EXISTOVAŤ ŽIVOT BEZ LÁSKY? AK NIE, JE LÁSKA V ŽIVOTE STÁLE.
A KTO JE ŽIVOTOM? JA SOM ŽIVÝ. KEBY SOM NEBOL, NEBOL BY ŽIVOT.
Kde sa len pozriete, všade je láska. Je v prírode, do ktorej tak radi chodíte. Je v moriach, pri ktorých
oddychujete, je vo vode, ktorú každý deň pijete a očisťujete telo, je vo vzduchu, ktorý dýchate, je v zemi,
ktorá poskytuje úrodu a po ktorej chodíte, je v slnku, ktoré hreje, je v spánku, lebo radi spíte, je v jedle, ktoré
požívate, pretože bez neho by telo nebolo, je v krvi, ktorá vo vás prúdi. V každej jednej bunke, lebo telo predsa
využívate, je v peniazoch, ktoré potrebujete, je vo všetkých veciach, ktoré si kupujete, ba dokonca aj v stoličke,
na ktorú si radi sadáte. Láska je v daždi i vo vetre, je v každom vašom pohybe, inak by ste sa ani nehli. Láska
je svetlom existencie a je v každom slove, lebo keby nebola, nemohli by ste ho vidieť.
Láska je v každom dni, v každej chvíli, lebo teraz žijete. Je v mysli, však mysľou si o všetkom hovoríte.
Je vo všetkom, o čom viete. V každej predstave a myšlienke, lebo bez slova a obrazu by nemala kde byť.
Láska je vo všetkom, čo si užívate, vidíte, chcete a potrebujete. Láska je v každom jednom človeku, bez
ohľadu, aký je a či si ju už uvedomuje, alebo nie. Je ešte pravdou, že lásky je málo?
Spomenuli sme iba pár samozrejmých vecí, v ktorých môžete vidieť silu toho, čo robíte, a tak aj máte radi
a keby ste sa takýmto pohľadom pozreli na seba a na okolitý svet, možno by ste zistili, že je naplnený láskou.
Iste, sú tu aj veľmi bolestné javy a príbehy, ale keby človek vedel, že bez lásky by nebol ničím, nemuseli by
sa takéto udalosti odohrávať, pretože ubližovať môže iba taký človek, ktorý nevie, čím je, čo robí a prečo.
Nechce to vedieť, lebo kto vedieť chce, nezakazuje si vedieť.
ČO SI DOVOLÍM, JE MI DOVOLENÉ POZNAŤ, ALE MÁM VEDIEŤ, ČO SI DOVOLÍM A PREČO SI NIEČO ZAKÁŽEM.
AK VIEM, ŽE SOM ŽIVENÝ TÝM, ČO MÁM RÁD, TAK SI TO, ČO NECHCEM PREŽÍVAŤ, ZAKÁŽEM A NEDOVOLÍM.
NIE JE MI DOVOLENÉ PREŽÍVAŤ TO, ČO NECHCEM A V ČOM BY SOM SA NEVIDEL.
Čo mám rád, chcem si užívať. A ako sa dá odmietnuť to, čo chcem? To akosi nejde, však? Keď láska je,
je hotová a vyriešená. To, čo je, nie je problémom a ani ho neprináša. Problémom je teda to, čo nie je.
Divné, že? Alebo je problémom to, čo síce je, ale zase nie vždy, čo je to isté, ako keby nebolo. Takže čo?
Je mojou pravdou, že láska je? Ak áno, nekomplikuje mi život, takže jednoduchosť je pekná. Položme si
teda jednoduchú otázku: Chcem to, čo mám rád? To sa nedá nechcieť, a tak to vo mne nemá kto a kedy
odmietnuť. Láske patrí môj priestor a čas. Je mojím svetom, mojím všetkým.
Keď mám niečo rád, mám rád celý, lebo ak lásku chcem, nemôžem chcieť iba polovične, však ju nemá
kto odmietať. Vždy niečo chcem a mám rád. Chcem to celý, a tak odkiaľ som schytal názor, že je vo mne
to, čo nechcem a nemám rád? Nič z toho nemám a nemám ako prijať, i keď v tomto priestore pozorujem
i príbehy tých ľudí, pre ktorých nie je istotou, že láska je.
PRÍBEH ČLOVEKA JE POSTAVENÝ NA TOM, ČI LÁSKA JE, ALEBO JE NEISTÁ, NESTÁLA A NEPRÍTOMNÁ.
TREBA VEDIEŤ, ŽE ISTOTOU MÔŽE BYŤ IBA TO, ČO JE. ISTOTA MÁ BYŤ VO MNE A TERAZ, PRETOŽE
AK JU JA NEMÁM, NIKTO MI JU NEDÁ.
Prežívame príbehy a mnohí si myslia, že ich prináša osud, takže to, čo mi prisúdila nejaká sila. To naozaj?
Niečo mimo mňa určuje, čo mám prežívať? Rozhoduje o mne a za mňa niečo neznáme a nepoznané? Takto
má vyzerať sloboda bytosti? Tak si ju predstavujem? To je mi súdené, že mám byť nesvojprávny tvor? Sila
je vo mne, inak by nemala kde byť. Ja myslím a tvorím svoje slová, ja si niečo prisudzujem a ja si v sebe
aj tvorím neznámu a nevyspytateľnú silu.
Načo mi je takáto sila? Aby som sám seba šokoval a privádzal do zúfalstva? Aby som sa bál, čo príde, aby
som mal strach zo svojho myslenia? Z vlastného pohľadu! To ako fakt? Nuž nakoniec človek sa môže hrať
s čímkoľvek, aj s neznámou slobodou, či s nepoznaným druhým ja. A potom chce aj to, čo nechce. No čo,
záhada je záhada, nedá sa nikdy pochopiť, alebo ako sa hovorí, osud nezmeníš. A prečo si nevybrať iný?
Iný záujem. Aj to je sloboda. Nechám záhadu tak, napospas svojmu osudu, aj tak sa s ňou nedá nič iné
robiť. To nie je podvolenie sa osudu, to je zmena osudu!
Keď láska je, je teraz a vždy. Ak tomu rozumiem, nemám problém s osudom, či s tým, čo mám cítiť
a prežívať. Nemám problém s myslením. Môžem myslieť na čokoľvek, lebo všetko má v rukách láska.
Alebo môj život je v rukách božích. Ja a celý, a to je dobré, ak pánboh stvoril dobrý život. Iný vari ani
nemohol, však by si chcel zle, a to veľmi nepasuje k vôli žiť a byť naveky! Večný vo svojom diele.
Hovorí sa, že človek mieni, pánboh mení. To by tiež nebola bohvieaká sloboda, iba ak by človek vedome
a úplne pri zmysloch chcel, aby to, čo chce, pánboh zmenil. Lenže na čo by potom človek niečo chcel, keby
všetko malo byť inak? Však to by Boh človeku vlastne nič nedoprial?! Ani vlastné myslenie a skutky, takže
by nemusel ani rozmýšľať. A vari ani rozhodovať o sebe. Všetci by sme boli na šnúrke. A načo by človek
napríklad potreboval umierať, keby mu celý zážitok ohľadne takejto potreby pánboh zmenil? Však to by
smrť nemal za nič, no nie? A tak by sa snažil, aby raz prišla, zobrala všetky ťažkosti a konečne vypadol
z tohto mizerného svetadielu. A ono nič, ani do neba by možno nešiel. Alebo by ho Boh zobral k sebe?
Aj to by mohlo byť inak.
Keby Boh mohol zasahovať do svojho a ešte hotového diela, musel by vidieť, že nie je v poriadku. A že
ešte nie je hotové. Alebo môže zasiahnuť, ak tak človek chce, ale mal by vedieť, že je to vždy dobrá sila.
Nakoniec na to sú zrejme určené modlitby a všetky žiadosti smerujúce k moci, ktorá vytvorila život. Ak
Boh pre mňa je, mám chápať, že rešpektuje slobodu, lebo keby ju nemal, bol by obmedzený a nebol.
Boh je jeden a pre každého taký, ako ho vidí. Pre koho je neprítomný, vidí ho ako stratu života.
AK JE OBSAHOM TEJTO CHVÍLE TO, ČO MÁM RÁD, JE LÁSKA BOHOM. SILOU TOHO, ČO JE.
CHCEM TO NAJLEPŠIE. CHCEM TÚTO CHVÍĽU, LEBO NIČ LEPŠIE NIE JE. SOM V NEJ SVETLOM BOHA,
SOM NAJLEPŠÍ.
Ak teraz nie je dôležité a najlepšie to, čo mám rád, môže byť mojou silou čokoľvek. Len či vtedy
pre mňa táto chvíľa je, lebo to, čo je, je milované. Alebo môžem mať rád to, čo v tejto chvíli nie je?
Keby táto chvíľa nebola istotou dobra, nič by nebolo. Pravda, že dobro sa stráca, je lož.
Pravdu, že táto chvíľa je istotou dobra nazývame vierou. Je to viera v lásku a iná viera nie je.
Keď poviem, že niečomu, alebo niekomu verím, mal by som vedieť, že hovorím o večnej láske.
Večná láska nemá dočasný priestor.
Možno sa poniektorí boja uznať túto chvíľu za istotu aj preto, lebo si myslia, že teraz je aj to, čo sa im
nepáči. Ak láska je, je teraz. A čo môže byť vo chvíli lásky? Nič iné, takže ak vidíte teraz niečo nepríjemné,
je to iba dojem. Zobrazuje skúsenosti, ktoré vychádzajú z nestálosti lásky. Z neistoty prítomného života. Ak
je pre mňa dôležité vytvoriť si pravdu večnosti, nevšímam si pocitové dojmy. Sú ako tiene. Ak ich budete
považovať za skutočné, budete žiť v šere. Myslieť v temnej realite obáv a zúfalých pokusov uvidieť
krajinu svetiel.
To, čo je pre mňa teraz, je všade. Skúste si predstaviť niečo, čo máte radi. Je jedno, čo to je, pretože láska
je jedna. Keby nebola jedna, nie je už láskou. Takže predstavíte si trebárs zákusok. Prečo ho máte radi? Lebo
vám chutí, proste je dobrý. Predstava zákusku je teda v celom tele, pretože láska je jedna a jedno je všade. Keď
je obraz dobrého zákuska vo vás celom, v tom, čím ste, máte v mysli a tele iba dobro. Jednoducho ste dobrí a už
nemusíte pestovať nejaké praktiky na to, aby ste sa videli ako dobrí. No a viete vôbec, koľko dobrých predstáv
a vecí máte k dispozícii? Je to príliš krásne na to, aby to bola pravda? Je to jednoduché? No ale veď pravda by
mala byť krásna a nekomplikovaná, inak sa v nej nevyznáte. Neviete, čo je pre vás správne a potrebné a čo nie.
Ak život je, niečo ho stvorilo. Z niečoho sa musel zrodiť. Je múdrosťou pripustiť, že vznikol z dobrej vôle,
veď hovorím o sebe a pre seba chcem iba to, čo je dobré, že? Dobro je to, čo mám rád. Ak teda pripustíme, že to,
čo stvorila vôľa, môže byť iba dobré, je dobro tvorcom života. Dobrom tvorím život. A čo zlo? To, čo je nepekné,
nechcem, a tak to nemôžem uskutočňovať. Ak životu patrí iba dobro, je zlo neživé a nepatrí živému. Ak teda uvidím
nepríjemnú predstavu, čiže niečo, čo nemám rád, pozerám sa na to, čo nemá silu života. Moju silu! Takáto predstava
je bezmocná.
TO, ČO NEMÁM RÁD, JE PRE MŇA BEZMOCNÉ. LÁSKA JE SILOU.
DOBROU PREDSTAVOU SI TVORÍM PRÍBEH ŽIVOTA. TO, ČO CHCEM PREŽÍVAŤ. DOBRÁ MYŠLIENKA
MÁ BYŤ PRE MŇA REÁLNA, LEBO IBA VTEDY JE SKUTKOM MYSLE, A TAK AJ KAŽDEJ BUNKY TELA.
KEĎ JE REÁLNE TO, ČO MÁM RÁD, JE NEREÁLNE TO, ČO NEMÁM RÁD.
Reálne je to, čo je správne, takže pre mňa pravdivé. Medzi ľuďmi koluje názor, že aj zlom si človek môže
niečo zariadiť. Nuž môže, ak považuje za správne to, že ho vytvorila taká sila, ktorá ho nemala rada a od
začiatku ho nechcela. Ani by sa na to nemilé nechcela pozrieť! A dala by mu vôbec slovo? Je prospešné
trochu popremýšľať nad podstatou stvorenia, pretože iba to, čo ja uznám za pravdu, je pre mňa platné.
Prežívam svoju uznanú platnosť.
Položme si jednoduchú otázku: Chcem tvoriť z toho, čo nemám rád? A počúvajte, čo si odpoviete.
Ak si myslíte, že môžete vytvoriť niečo zlé, musíte vedieť, že máte v sebe zlo, lebo tvoriť môžete iba
z toho, čo máte. Z toho, čo dobrovoľne prijmete za vlastné. Násilné prijatie neexistuje, pretože pri násilí
existuje obrana, čiže máte pochybnosti. Spochybňovať môžem iba to, čo je pre mňa osobne z nejakého
dôvodu neprijateľné, takže to, čím nechcem žiť.
KEĎ VIEM, ŽE SA POZERÁM NA TO, ČO MÁM RÁD, NESPOCHYBŇUJEM EXISTENCIU LÁSKY.
NEBRÁNIM SA LÁSKE, LEBO AK ÁNO, TAK TO ZNAMENÁ, ŽE JU NECHCEM MAŤ A PREŽÍVAŤ.
NECHCEM TVORIŤ SVOJE MYŠLIENKY, POCITY A SKUTKY Z TOHO, ČO MÁM RÁD.
Ak chcem tvoriť svoj život z toho, čo mám rád, verím, že život stvorila láska. Mal by som vedieť, že
to je moja pravda o živote. Ak neviem, čomu verím, je to, čo mám rád a chcem zdrojom pochybností
a následných obáv, že to môžem stratiť. Ak láska je, som rád, že mám rád.
AK JE LÁSKA PRE MŇA NEISTÁ, ALEBO SI MYSLÍM, ŽE SOM BEZ LÁSKY, NIE SOM NIČÍM A NIKDE.
VŠETKO SA STRÁCA, VŠETKO ODMIETAM. A TOTO MÁ BYŤ ŽIVOT?
Viete si predstaviť, že by ste niekomu neznámemu dali jedno euro? Len tak, nepovinne, z dobrej vôle a nič
by ste za to nečakali? Človeku, v ktorom by ste videli nepriateľa, by ste nič nechceli dať. Z podstaty duše je
nemožné, aby ste dali nejakú cennosť tomu, koho nechcete, pretože tomu, čo vidíte ako nepriateľské sa buď
vyhnete, alebo s tým bojujete, ale rozhodnete mu nedáte nič, čo máte radi. A peniaze má človek rád, že? Ani
halier by ste mu nedali. Takže ak niekomu dáte čo i len jeden cent a nič za to neočakávate ani od Boha, ani
od človeka, nevidíte ho v tej chvíli ako niečo nechcené a zlé. A ako je to so sebou? Ak si niečo doprajete,
vidíte sa ako dobrí. Na dobro sa nečaká. Ani na lásku, keď je.
AK LÁSKA JE, NEMÔŽE BYŤ TERAZ NEISTÁ A NEPRAVÁ.
NEPRAVÁ LÁSKA ZNAMENÁ NEPRAVÝ ŽIVOT.
AK SI MYSLÍM, ŽE LÁSKA JE NEISTÁ A TERAZ NEPRAVÁ, MUSÍM VEDIEŤ, ŽE KEĎ MÁM RÁD,
JE TO KLAMSTVO. A TO ISTÉ PLATÍ O ŽIVOTE. AK JE ŽIVOT TERAZ NEPRAVÝ, NIE JE PRAVDOU,
ŽE ŽIJEM.
Keď viem, že láska je, nepotrebujem si dokazovať, že je. Ak potrebujem dôkazy, nie je láska pre mňa istá
a prítomná. Ja vnímam lásku ako neistotu, ja ju prehodnocujem a ani neviem, že uvažujem nad tým, čo som
naokolo odpozoroval. Z potreby väčšieho, alebo menšieho kolektívu. A nikto mi neposkytne dôkaz, pretože
buď láska pre mňa je, alebo je každý dôkaz iba potvrdením neistoty. Život s neistou láskou nie je naplnený.
Čím ho chcem naplniť? Snáď nie tým, čo sa stráca?! Vari nie tým, čo teraz nie je isté a stabilné?
OTÁZKA PRE ROZUM: MÁTE NIEKOHO RADI PRETO, ABY STE HO NEMALI RADI?
To, čo mám rád, je určené na to, aby som to mal rád a nie na to, aby som to rád nemal. Nikdy, ani len na
okamžik, nemôžem nemať rád to, čo mám rád. Príčinou lásky je láska a príčinou zla je zlo. Nič iné v tom
nehľadajme. Keby človek vedel, že keď miluje, je to v poriadku, nevidel by v láske chybu. Nezabúdajme,
že Boh je láskou. Alebo má niečo väčšiu silu ako láska? Keby malo, bolo by chybou žiť a milovať.
ŽIVOT A LÁSKA JE TO ISTÉ, LEBO ŽIVOT BEZ LÁSKY BY NEEXISTOVAL A LÁSKA BEZ ŽIVOTA
BY NEMALA ČAS. NEMALA BY KDE BYŤ. ŽIVOT JE DOMOVOM LÁSKY.
Som živý, som domovom lásky? Keby človek rozumel poznaniu, že život je domovom lásky, nechcel by
strácať život, pretože láska je bytím tejto chvíle. Kto potrebuje stratiť život, prežíva sa v odpozorovaných
obrazoch a záujmoch určitého kolektívu ľudí. Každý má právo prežívať sa tak, ako chce. A čo nebeský svet?
Je kolektívom takých bytostí, ktoré nepotrebujú strácať seba. Nevidia neistotu v tom, čo chcú a majú radi.
Ak nemám rád život, ide o mňa, lebo ja ho prežívam. Život je v mysli, ja žijem v mysli. Ak nemám rád to,
na čo myslím, nemám rád život. Ani svoje fyzické telo nemám rád. A čo prajem nepriateľovi? Nič dobré.
Buď ho chcem poraziť, alebo ho nechcem ani vidieť. Chcem sa mu vyhnúť. Ako a kde sa vyhnem sebe?
A ak nechcem ani vidieť, čo si myslím, môžem vedieť, čo si hovorím? A podľa čoho potom hodnotím
svoje myšlienky? Jedine podľa toho, čo pozorujem mimo.
Som živý. To by mal byť fakt, že? A teraz si položme otázku: Ak vidím niečo zlé naokolo, urobil som to ja?
Ja ako živý, ako život? Ak som to neurobil, nie som to ja. Nie som tým, čo vidím, nie je to môj život. Nie je
to pre mňa život! Alebo ešte takto: Myslím si, že to zlé, čo vidím v tomto svete, patrí životu? Myslím si to
bez ohľadu na to, aby som sa zamyslel nad tým, že som živý? Ak áno, neviem, čo znamená myšlienka,
ktorou si hovorím, že som živý.
Nikto nie je taký hlúpy, aby nevedel, čo chce prežívať. Chce sa cítiť dobre, byť šťastný. Chce mať to, čo
považuje za dobré, chce sa cítiť šťastne, takže vie, že život je dobro. Že myseľ je šťastím. A prečo potom
považuje za pravdu, že životu patrí aj to, čo nemá rád, čiže zlo? On ako živý vari nevie, že keď hovorí
o živote, hovorí o sebe? Nevie, že je to jeho slovo?
Ak zlo patrí životu, patrí živému. Tomu, čo tak hovorí a vtedy už je schopný robiť aj zle, lebo tvoríme
z toho, čo máme, čím sme. Keby človek chápal, že je živý, bolo by pravdou iba to, čo má rád. Láska by
bola jedinou realitou, iba v láske by bola pravda. To je večná láska. Moja večnosť.
MAJME NA PAMÄTI, ŽE KEĎ SA MODLÍME, ALEBO NIEČO CHCEME, CHCEME TO OD LÁSKY,
PRETOŽE NELÁSKAVOSŤ NEMÁ TO, ČO CHCEME.
Keď hľadám lásku, kde ju môžem nájsť? Zrejme vo svojej mysli. Však aj keď hovoríme, že máme niečo radi,
musíme si to myslieť, inak by sme o tom nevedeli. Až keď vieme, môžeme cítiť, pretože keby sme nevedeli, že
cítime a čo, vari by cit existoval? Láska je poznanie mysle, svetlo, ak chcete osvietenie. Osvetlil, zjavil som si to,
čo som chcel. Okamžite, ako blesk. Niektorí takémuto osvieteniu, či rozpoznaniu toho, čo chcú, hovoria aj láska
na prvý pohľad. Vždy je prvý. A čo neláskavé slová a obrazy? Ak si pomyslím, že ich nechcem, hovorí to takisto
moja myseľ, takže nepochádzajú z mojej mysle, ale z toho, čo som naokolo odpozoroval.
Všetko je v mysli. Aj rozum by mal byť vždy tam, kde som ja. Tam, kde je život. A kde je život, je aj láska.
Láska bez rozumu by bola nepoznaná láska. Akási slaboduchosť, alebo iba akýsi neurčitý dojem, pretože bez
rozumu nemôžeme rozumieť tomu, čo vidíme, chceme a cítime. Veľakrát tvrdíme, že kde je láska, nie je rozum.
Ak je pravdou človeka takáto verzia o láske, je nerozumné všetko, čo chce a má rád. Jednoducho nechápe svoje
priania. To, čo nechápeme, nemá silu.
Je dobré veriť, že láska je silou života. Ak s tým súhlasíte, povedala to vaša myseľ a ak odmietnete,
nie je to pravdou vášho vedomia, respektíve je to iba odpozorované a nepochopené. Je fakt prospešné
vedieť, akým spôsobom prijímate niečo za pravdu, lebo ak to neviete, môžete sa správať aj podľa toho,
čo nechcete. Jednoducho ste so sebou v rozpore a neviete, čím ste.
LÁSKA NEROBÍ ČLOVEKA BEZMOCNÝM, ALE DÁVA SILU. SILU DUCHA, MOC JEHO SLOVU.
KTO TOMU ROZUMIE, NEPOVAŽUJE LÁSKU ZA TIEŇ.
Každý si môže vybrať, či láska je, alebo je neistá. Lenže ak je, má svoj jedinečný priestor. Vlastný svet,
v ktorom je prítomné iba to, čo mám rád. A nič z toho sa nemení a nestráca, lebo to, čo je, nemôže byť
iné ako je. Je vždy tým, čím je. Takže existuje svet nazývaný nebom? Existuje, ale pre tých, pre ktorých
láska je. Však načo by bol láskavý svet takému človeku, ktorý potrebuje vidieť ako neisté to, čo má rád,
respektíve vidieť v tom, čo má rád aj to, čo nemá rád?
To, čo chcem, má pre mňa byť, inak je prianie nezmysel. Predstavte si, že by ste niečo chceli, ale videli to
ako neisté. Aj by to bolo, aj nebolo. Príklad: Keby ste chceli vziať do ruky pero, ale v tej chvíli by aj bolo,
aj nebolo, čo by ste mali v rukách? Nebolo by uchopiteľné, lebo keby ste ho chceli využiť, už by nebolo,
takže to, že bolo, bolo zdanie. Akonáhle by ste ho však nechceli využiť, zase by ste ho videli. Ak túžba
nie je istotou, končí sa tým, že ju vidíme, ale nevyužijeme, pretože neistota nie je uchopiteľná.
Neistota je sen. Keď otvoríte oči, začne sa rozpadať.
AK TÁTO CHVÍĽA JE, NIE JE NEISTÁ, VŠAK? AK NIEČO CHCETE, JE TO V TEJTO CHVÍLI.
NEDÁ SA ROZHODOVAŤ O TOM, ČO NIE JE TERAZ.
O láske, ktorú vidíte ako neistú, nemôžete rozhodovať. Neviete, či ju máte, alebo nemáte. Neviete, či
budete mať to, čo máte radi, alebo nie. Ak je láska neistá, nemáte istotu, či sa po smrti stretnete s tými,
ktorých máte radi, pretože ak o niečom nemôžete rozhodnúť, môžete iba tipovať. Z toho, čo je neisté
a nerozhodnuté, má človek strach. Nevie, ako to dopadne. A je to pravda tejto chvíle? AK CHÁPEM,
ŽE TÁTO CHVÍĽA BY BEZ LÁSKY NEBOLA, VŠETKO JE ROZHODNUTÉ.
UŽ STE NIEKEDY MOHLI VIDIEŤ, ŽE BY SA TÁTO CHVÍĽA STRATILA?
To, čo sa nestráca, neudržuje to, čo sa stráca. Táto chvíľa nie je podriadená tomu, čo chceme stratiť.
Jednoducho o tom, čo je, nerozhoduje neistota a strata. Keď žijem, nerozhoduje o mne strata života.
A ak si myslím, že môže rozhodovať, nechápem, že som teraz. A kde potom som? Asi v nejakom blude.
Vidím sa tam, kde v skutočnosti nie som. Vliezol som do stolnej hry a stal sa figúrkou. No a na toho, čo
sa chcel pozabávať, som zabudol. Zabudnutie spočíva v tom, že človek hľadá dôvody, prečo vidí v sebe
niečo nechcené a ako sa tomu ubrániť.
Keby som na ceste uvidel slimáka a začal riešiť, prečo ho vidím, čo mi môže priniesť a kedy a prečo mi
nevyhovuje, riešim to, čím nie som. Niečo nepoznané. A ak tomu, čím nie som, a tak mi nie je po chuti,
venujem pozornosť, čoraz viac sa zamotávam do domnienok. Do toho, čo nepoznám. Ak rozmýšľam iba
o slimákovi, začnem vidieť ako slimák, pretože myseľ je pohľad. A čo potom vidím? Iba malinký kúsok
zeme, všetko ostatné je stratené. Jednoducho som obmedzený, a keď mi niekto povie, že existuje slnko
a krásna krajina teraz a tu, tak mu neverím. Nemôžem, vidím pred sebou iba prach toho malého kúska
zeme, a keď mám šťastie, tak aj kúsok trávy.
Život je teraz a teraz je vždy. Tak ako ho chcete stratiť? Život nemizne, ale každý si môže zvoliť, čo
chce prežívať. A čo už len môžem chcieť prežívať? Snáď nie to, čo nemám rád? To, čo chcem prežívať,
musí pre mňa byť. Ak niečo je, je tým, čím je. Tomu treba rozumieť.
Zamyslime sa: Mám rád to, čo robím? Chcem to prežívať? Nejde o nejakú činnosť v zamestnaní, alebo
o povinnosť, ale o voľný čas, keď si z rôznych aktivít a ponúk vyberám, čomu budem venovať pozornosť.
Keď sa v čase voľna zaoberám tým, čo mám rád, získavam energiu, a keď premýšľam o tom, čo ma neteší,
som otrávený, unavený a nespokojný. Neteším sa zo seba, hoci som si dobrovoľne vybral, akej činnosti sa
budem venovať. Čas, v ktorom sa zo seba neradujem, je nenaplneným životom. Ako keby som nebol živý,
alebo iba prázdnou schránkou. A či žijem preto, aby som tvoril také myšlienky, ktoré ma netešia?
AK VIEM, ŽE ŽIJEM PRETO, ABY SOM TVORIL TO, ČO MÁM RÁD, NIE JE ŽIVOT PROBLÉM,
ALE PRÁZDNOTA ZAŤAŽUJE, PRETOŽE TO, ČO JE NENAPLNENÉ, NEMÁ ČIM POTEŠIŤ.
Slovo, ktoré neteší, je ako bublina. Prázdne, nič nemá a nedá, to iba kreslíme strašidelné scenáre.
Neobsahujú život, lebo existencia života nie je dielom strašidla. Jedinou príčinou života je láska. To,
čo mám rád, je dané pre potešenie. Človek tomu nemusí veriť, ale potom je namieste otázka, čo vlastne
chce dosiahnuť. Aby ho netešilo to, čo má rád? Nič mu nebolo po vôli? Lebo kde nie je láska, nie je ani
vôľa, však to, čo nemáme radi, odmietame. Každé slovo má obraz, inak by sme nevedeli, čo si hovoríme.
Prisúďme strašidelnej myšlienke obraz bubliny. Aký má čas rozpadu? Čo ostane zo strašidla?
Ak vidíme v sebe niečo nepekné, obyčajne to chceme odstrániť. Alebo na to zabudnúť. Aby som to už viac
nevidel! Lenže mal by som vedieť, ako to urobím. Ako zabudnem, kde odstránim, ako to neuvidím a prečo to
neexistuje. Vždy mám vedieť, čo som urobil, lebo ak nie, neviem, kde strašidlo je a mám strach, či sa nevráti.
Ak teda nechcem, aby sa nepekné slovo rozmnožovalo a niečo z neho vyrástlo, nemôže z neho ostať nič. Keď
si predstavím nejakú ťažkosť ako bublinu, viem, čo sa stane. Ani dotknúť sa jej nemusím!
Ľudia často tvrdia, že všetko je v rukách božích. Všetko som ja, pretože bezo mňa by nič nebolo. Nič by
som nevidel. Ak už teda uznávam takéto tvrdenie, je dobré vedieť, že som v rukách lásky. Však čo už len
môže byť lepšie ako sila Boha? Že najväčšia sila, moc vôle riadi moje myslenie, plány i všetky ciele. Cieľ je
cestou života. Po akej ceste chcem kráčať? Po ceste, kde sa prevaľuje hmla a kde tvorím strašidelné vízie, čo
ma postretne? Alebo po ceste, kde nejasnosť nie je? Ak chcem ísť po ceste, kde túžby nie sú ukryté v hmle,
mám chápať, že láska dáva iba to, čo chcem a mám rád. Čo teší dušu i telo a nie živiť a množiť názor, že to,
čo mám rád, môže priniesť aj to, čo nemám rád.
PRISUDZOVAŤ BOLESŤ TOMU, ČO MÁM RÁD, ZNAMENÁ UZNÁVAŤ PRAVDU,
ŽE TO, ČO PRE SEBA CHCEM, JE CHORÉ.
Choré priania prinášajú bolesti. Choré dáva chorobu. Takže im radšej neverím, však? No a práve preto
sú pochybnosti ohľadne toho, čo človek chce, pre neho potrebné a správne. Takže je správne i to, že sa mu
túžby nenaplnia. Ak mám rád to, čo chcem, ale je správne o tom pochybovať, nemá sa čo naplniť a vtedy je
pravdou nenaplnená láska. Nenaplnená láska neexistuje, lebo by nemala čím byť. Nemala by sa ako prejaviť.
Môže existovať neprejavená láska?
Mnohí si myslia, že nenaplnená láska existuje. Že mám niekoho rád, ale on ma nemiluje. A potom si človek
myslí, že láska je nenaplnená. A ktože preciťuje lásku? Nie je to ten, čo si myslí, že má niekoho rád? Keď je
pravdou, že mám rád, je to prejavená láska. Je. A ak nie je pravdou, čo cítim, hovorím o nenaplnenej, alebo
o neopätovanej láske. Ak hľadám lásku, hľadám svoj cit a hľadám ho v sebe. Vždy ide o to, čo ja prežívam,
o vlastný cit. Ak sa zameriavam na to, že to, čo cítim ja, má cítiť aj iný, ide o nepochopenie prostého faktu,
že ja môžem prežívať iba seba. Nie iného človeka. V živote ide o to, aby som ja prežíval, že mám rád.
Ak sa pozerám na lásku podľa toho, ako zmýšľa, hovorí a správa sa iný človek, nezáleží mi na vlastnom cite
a z tohto nezáujmu o seba som potom sklamaný. Sklamanie z toho, že mám rád, je tragédiou duše, pretože ja
si nectím a nedoprajem prežívať krásu bytia. To, čím láska skutočne je. Neopätovaná láska je blud, lebo nejde
o to, aby som inému človeku určoval, čo má prežívať a kedy, ale o to, aby som sa ja tešil z toho, že som objavil
a môžem prežívať to, čo vdychuje život všetkému.
NIET TAKEJ CHVÍLE, V KTOREJ BY LÁSKA NEBOLA. LÁSKA JE SVETLOM TOHO, ČO JE.
JE IBA TO, ČO CHCEM. TO, ČO CHCEM, NEMÔŽE BYŤ BEZ LÁSKY.
TO, ČO CHCEM, NEMÔŽE ŽIŤ BEZ LÁSKY. LÁSKA OŽIVUJE MOJE SLOVO.
ROZHODNÚŤ SA MÔŽEM IBA PRE TO, ČO PRE SEBA CHCEM. INÉ SLOVO JE NEPRÍTOMNÉ,
NEŽIVÉ A STRATENÉ, PRETOŽE HO NEVYSLOVIL ŽIVOT.
Rozhodnutie je rozhodnutím preto, lebo sa nedá zmeniť. Ani opraviť. Zamyslime sa nad sebou:
Pre čo sme sa v tomto svete rozhodli? To, pre čo sa nerozhodneš, nemá pre teba právo byť a žiť.
Alebo: Môžeš sa rozhodnúť pre to, čo môžeš zmeniť?
To, čo máš rád, by si nemal chcieť meniť a v tom, čo nemáš rád, nehľadaj dobro, pretože nebudeš
vedieť, čo chceš. Pozrime sa na jednoduchosť. Na čo mi je to, čo mám rád? Snáď iba na to, aby som
to mal rád. A či milujem niečo preto, aby som to nemiloval? Žijem preto, aby som nežil?
ŽIJEM PRETO, ABY SOM ŽIVOT NEMAL RÁD? AK ÁNO, NEPRIJAL SOM SEBA.
PREŽÍVAM SA BEZ SEBA, TAKŽE V TOM, ČO ROBIA INÍ.
Ak sa prežívam v tom, čo vidím u iných ľudí, aký som a čo chcem? Aj to, čo mám rád, posudzujem
a vidím podľa mienky väčšiny. No čo, mám kolektívne vedomie. A čo v takom vedomí seba objavím?
Iba to, čo niekto urobil, alebo to, čo som vytvoril z názoru kolektívu. Určite s tým nebudem spokojný.
Budem protestovať, budem vidieť stratu dobra. Stratu seba.
Láska je pre človeka tým, čím on pre seba je. Láska je pre človeka taká, aký je pre neho život, lebo
život je láska. Viete, čo je komédia? Myslieť si, že za to, ako sa vidím, môže niekto iný. A ešte väčšou
podivnosťou je myslieť si, že raz ten pohľad nebudem mať.
Ak za to, ako sa pozerám na seba, môže iný, tak ako keby som nemal vlastný pohľad. Svoju myseľ.
Ako keby som nemyslel. Ak za to, ako sa vidím a myslím, môže niekto iný, potom aj za to, či raz uvidím
nebo, alebo peklo, bude zodpovedný niekto iný. Vlastne o ničom nerozhodujem. Tam, kde idú všetci, idem
aj ja, ale oni môžu za to, že idem. A vedia tí, čo nezodpovedajú za svoje kroky, kam idú?
KEBY SME SA OPÝTALI, ČO JE NAJVÄČŠIA MÚDROSŤ, AKO BY ODPOVEDALA SILA, KTORÁ NEPRÍTOMNOU
NIKDY NEBOLA? MÚDROSŤOU JE VIDIEŤ LÁSKU V TOM, ČÍM SOM, PRETOŽE SVETLO SA NEMÁ KDE UKRYŤ.
Keby ste šli tmavým lesom, vidíte tmu a niečo si predstavujete, však? Niečo vidíte, lebo stále myslíte. To, že
o sebe viem, je svetlom. Vedomie seba, čiže informáciu, že som, si stále uvedomujem. Nech som už akýkoľvek,
otázkou je iba to, či je pravdou, že láska je. Ak je pravdou strata lásky, musí byť vo vedomí niečo, čo umožňuje
existenciu takejto pravdy. Niečo, čo pôsobí a na základe čoho si myslíme, že je láska nestála. To niečo vyvoláva
pochybnosti ohľadne lásky. Treba vedieť, že nie láska, ale to, čo vyvoláva pochybnosti a nedôveru v lásku,
je pochybné a nedôveryhodné. Ako to niečo pomenujeme?
To, čo vyvoláva nedôveru, a tak myšlienku na stratu lásky sa nazýva strata. Ak to pomenujeme stratou,
musí byť stratené. Keď je stratené, nie je v skutočnosti a z tohto dôvodu nemá dosah na skutočnosť. Je
neprítomné, nepôsobí teraz. Ak takýto argument niekto pochopí a prijme, láska pre neho je. Ak láska je,
tak to, čo mám rád a pre seba chcem, budem stále mať. Bude istotou, bude to v mojom živote a bude
nepominuteľné.
Čoho sa najviac bojíme? Že stratíme to, čo máme radi. Aj nesmierny strach zo smrti pochádza z toho,
že môžeme stratiť to, čo máme radi, lebo človek nevie, čo sa tam môže udiať. Nikto mu to nepovie a aj
keď existujú rôzne utešujúce názory, ani jeden nie je pre neho istý, veď predsa nedôveruje stálosti lásky.
Keby sme vedeli s istotou povedať, že v smrti stratíme iba ťažkosti a nestratíme nič z toho, čo chceme,
nemali by sme strach o život. Bojíme sa o život, bojíme sa o lásku. Nemusíme, ak bude pravda o živote
naplnená iba tým, že láska je. V láske je len to, čo chcem prežívať.
VERIŤ V SILU ŽIVOTA ZNAMENÁ ŽIŤ PRAVDOU, ŽE LÁSKA JE. KTO VERÍ LÁSKE, NEZOMIERA.
Láska je vôľou života. Veď čo iné ma môže udržovať pri živote, ak nie to, čo chcem a mám rád? Keby ste
sa opýtali ľudí, či láska je, mnohí by odpovedali, že áno. Lenže ide o to, ako ju človek vidí. Ak je pre neho
nestála a nedôveryhodná, ťažko hovoriť o platnosti. A už nie je ani jedinou silou, či jediným Bohom. Už
nie je všade a vždy. Už je iba niekde a niekedy. Čo je to za večnosť, za silu, za prítomnosť, ktorá je
iba niekedy?
Mnohí hovoria o Bohu. A ešte, že mu veria. Keď Boh je, je pre mňa tým, čo mám rád. Ničím iným, inak
mám chaos v tom, čím kedy je. Vlastne by sa menil. Keby bol Boh aj tým, čo nemám rád, tak by som ho
nechcel. Ak si myslím, že Boh je, musí byť prítomný a v mysli. Myslím stále, že? V mysli je moje slovo,
myseľ je môj pohľad. Ak je Boh v mojej mysli, nedá sa mu neveriť, lebo vždy viem, že myslím. Nie je
ani jedna chvíľa, kedy by som nemyslel.
Ak je Boh prítomný, v mysli a láskou, tak láska je! Ani jednu chvíľu nie som bez lásky. A ešte treba
chápať, že Boh nie je smrteľný. To je dobrá správa. Ak nie je myseľ dobrá, ja sa vyháňam z dobrého života.
Mám stále život, veď predsa Boh je tvorcom života a nie silou, ktorá chce odstrániť vlastný skutok, pretože
to by Boh musel vedieť, že nechce to, čo vytvoril. Musel by vidieť, že jeho dielo je nepodarené. Len čo by
v takomto prípade bolo? Asi nič. A nič by som nemal rád, lásky by nebolo.
V MYSLI JE VŠETKO. POLOŽME SI OTÁZKU: MÁM SVOJU MYSEĽ RÁD?
Láska je všetkým, čo mám rád. Je jedna, pretože je vždy tým, čím je, ale keď sa pozrieme, zistíme, že tu
mnohí uznávajú dve lásky. Jedna je božia a druhá ľudská a obidve sú v jednom živote. O tej božej si človek
obyčajne myslí, že na ňu ešte nemá, a tú ľudskú zase mnohokrát spochybňuje a odmieta. Je nedôveryhodná,
prináša sklamanie, však? A tak sa môžeme opýtať, že ktorá je vlastne platná? Tá božia, ktorú ešte neprežívam,
alebo tá ľudská a nedôveryhodná?
O ľudskej láske tvrdím, že sa stráca a božiu neprežívam, pretože nemám rád všetko. To, kde všetko je.
Vlastnú myseľ. Nakoniec som smrteľný a božia láska je nesmrteľná a nebeská. V nebi ešte nie som, že?
Takže poznám lásku, viem, aká je? Božiu nepoznám, lebo ju neprežívam a ľudskú spochybňujem. Alebo
je ľudská láska nedôveryhodná preto, lebo bez tej božej je iba polovičná? Ktovie! A je možné, že keď
hľadáme lásku, hľadáme tú chýbajúcu polovičku. Nech sme kompletní!
Mnohí z nás vedia, že láska by mala byť iná, ako je tá, ktorú prežívame. A aj to od človeka očakávame.
Očakávame vernosť, stálosť, pozornosť, že? Ak teda viem, že existuje božia, či verná láska, ale prežívam
iba akúsi nejasnú a nestálu lásku, prežívam iba polovičku uznávanej lásky a ako polovičný hľadám druhú
polovicu, aby som bol celý a konečne pre seba pravý. Pravým životom. Nakoniec niečomu polovičnému
predsa nemôžem dôverovať. To je vec, čo? To len tak nevymyslíš!
ČAKÁME, ŽE TÁ PRAVÁ LÁSKA PRÍDE PO SMRTI. VTEDY, KEĎ BUDEM NESMRTEĽNÝ, PRETOŽE AK CHCEM
STÁLU A VERNÚ LÁSKU, MUSÍ BYŤ NESMRTEĽNÝ AJ TEN, ČO JU PREŽÍVA. KEDY SOM NESMRTEĽNÝ? TERAZ.
AK TERAZ ŽIJEM, TAK ŽIJEM! TO DÁ ROZUM!
JE IBA TO, ČO JE TERAZ. AJ BUDÚCNOSŤ JE TERAZ, INAK BY SOM JU NEVIDEL, ALE JE NA MNE,
ČO UZNÁM ZA PLATNÉ. PLATNÉ MÔŽE BYŤ IBA TO, ČO CHCEM PREŽÍVAŤ.
Buď mám niečo rád, alebo nie. Nič medzi tým nie je. Ak cítim lásku, nedá sa povedať, že mám niečo rád
viac a niečo menej. Buď láska vo mne je a všade rovnako, alebo nie je platná nikde vo mne. Čo to je mať
niečo menej rád? To nie je dostatočne naplnená a stopercentná láska? Niečo jej chýba? Porovnávanie lásky
nesvedčí o pochopení, že keď láska je, je jedna a hotová. Čo nie je urobené na sto percent, nie je hotové.
Nedokončené dielo nazývame chybou.
To, čo je hotové, je podarené a dobré. Jednoducho sa podarilo, takže nemá chybu. Nič mu nechýba,
nemá nedostatok. Ak mám rád, nemám nedostatok lásky. Keď niečo je, je to na sto percent, je isté.
Ak mám teda niečo rád, mám rád na sto percent, nie viac ani menej. To, čo je, je naplnené a isté.
TO, ČO JE, SA PODARILO, TAKŽE NEMÁ CHYBU. KEĎ LÁSKA JE, JE BEZCHYBNÁ
A ANI CHYBY NEPRINÁŠA. KEĎ MILUJEM, NEMÁM CHYBU.
To, čo je, je dokonalé. Nič mu nechýba, má všetko. Keď hovoríme o nedokonalosti, hovoríme o tom,
čo nie je hotové a naplnené. A čo život? Je? Keď som živý, som dokonalý, pretože keby som nebol na
sto percent hotový, podarený a istý, nežijem. Otázkou môže byť už len to, či je pre mňa na sto percent
isté, že žijem?! Ak sa spolieham iba na to, čo vidím naokolo, tak to isté vôbec nemusí byť.
Keď mám rád, mám rád naplno. Stopercentne. Kto miluje, žije. Ak tomuto poznaniu rozumiem, je láska
istotou a z tohto dôvodu mi nič nemôže zobrať život, a to, čo mám rád. Ani potreba smrti, ani žiadna
ľudská pravda. Každý má moc života, pretože žije. Živý tvorí iba život. Život je! Keď žijem,
nemôžem nemilovať život. Láska je!
KAŽDÝ ŽIJE A MÁ RÁD SEBA, ALE NIE PRE KAŽDÉHO TO MUSÍ BYŤ PRAVDA.
VERNOSŤ ŽIVOTU JE TO ISTÉ AKO VERNOSŤ LÁSKE.
Každý človek je jedinečný. V jedinečnosti sa nič nemení, lebo sa nemá na čo. A ak nie je platné, že som
jeden a jedinečný, nič nie je stále. Nič nie je tým, čím je, všetko sa mení. Každý človek má slobodnú vôľu,
čo znamená, že si môže vybrať, čo chce prežívať. Každý si to volí sám, pretože za jedinečnosť nemôže nič
a nikto rozhodovať. Môže iba ukazovať, ako žije. To, čím iný žije, môžem prijať jedine vtedy, keď to chcem.
Problémom môže byť iba to, že o tom človek nevie. Alebo keď nevie, čo chce. Kedy mi nie je jasné,
čo chcem? Keď viem, že neistá láska musí byť.
To, čo nemám rád, nie je tým, čo chcem, takže sa pre to nemám ako rozhodnúť. Je to nerozhodné.
O ničom nerozhoduje, nič nezariaďuje, a tak sa s tým nemusím trápiť. A s tým, čo mám rád, sa tiež
netrápim, však to chcem. O VŠETKOM ROZHODUJE LÁSKA.
Čo je to všetko? Všetko je to, čo je. Ak viem, že pre mňa niečo je, chápem, že sa to nemôže stratiť.
Láska nerozhoduje o strate, pretože sa nestráca, takže o strate vlastne nik nerozhoduje. Živý nemôže
rozhodovať o strate života, lebo žije teraz. Zamyslím sa: Dokedy budem žiť? Stále, ale je na mne,
ako budem prežívať svoju večnosť.
AK MÁM VŽDY NIEČO RÁD, A TÁ LÁSKA JE VO MNE, MÔŽEM SA NECHCIEŤ?
MÔŽEM NECHCIEŤ ŽIVOT?
AK MÁM NIEČO RÁD, A TÁ LÁSKA JE MNOU, MÔŽEM AJ NEMILOVAŤ?
Keď hovorím o živote, mal by som vedieť, že hovorím o tom, čo má Boh rád.
A keď hovorím o láske, mal by som chápať, že nič iné nemám.
© Copyright 2021 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.
Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.
Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.