JE BLAŽ 

JE BLAŽENOSŤOU MOJEJ DUŠE VEDIEŤ, ŽE BOH V ČLOVEKU MA VŽDY CHCE.

TO JE VYZNANIE PATRIACE VŠETKÝM ĽUĎOM, TO JE CHVÁLA ĽUDSKOSTI.

BOH JE SILA ŽIVOTA. Pravda životnej moci sa prejavuje v kráse citu nazývaného láskou,

alebo šťastím. POKOJ ŠŤASTIA JE LÁSKOU. Keď je človek šťastný, všetko je ľahké.

Niet strachu z odsudzovania, niet zla pochybení a starosti sú tiež stratené. Bolesť je

v prežívaní lásky prázdna a bezmocná. Viera, že v každej jednej bytosti je moc života,

ktorá ma nemôže odmietať a nemilovať, lebo som predsa taktiež živý, stavia chrám

v ľudskej mysli. Je to veľkolepý chrám, pretože je domovom bezpečia a pokoja.

Je tichosťou radosti. Tam sa uchyľujem, tam objavujem a získavam silu,

tam sa modlím. MODLITBA JE CHVÁLA LÁSKY.

CENNÉ JE IBA TO, ČO JE HODNÉ CHVÁLY.

AK CHCEME LÁSKU, MALI BY SME JU CHVÁLIŤ.

Láska je všetko to, čo mám rád. Je dobré položiť si prostú otázku: Existuje niečo

cennejšie ako láska? Nezamieňajme si lásku s tým, čo by sme pre seba nechceli. Ak

chceme byť skutočne šťastní, mali by sme lásku chváliť. Keď nechválime, odsudzujeme.

Vie vôbec človek, čo robí? Čo robí úplne samozrejme snáď každý deň a ešte svoj skutok

považuje nielen za normálny, ale dokonca za spravodlivý? Veľakrát viní nielen sám seba

za to, že niekoho miluje, ale s veľkým nadšením sa zameriava na odsudzovanie lásky

iných ľudí. Ak tak robí, haní Boha. Odsudzovaním lásky mení svoju silu na slabosť

a potom je nemohúcnosť pravdou života. Toto je veľké ľudské nešťastie.

Nešťastie je hriech.

Vôľa je tvorcom života. Ak je vôľa, ktorá stvorila bytie života, dobrom, je vôľou

Boha šťastie a láska. Z tohto dôvodu je pohana lásky v nesúlade so stvoriteľskou vôľou.

Nesúlad je rozpor so sebou, so životom, ktorým sme, takže je to i rozpor s Bohom.

Tento rozpor nazývame hriechom, alebo nedokonalosťou.

Rozpor s podstatou života tvorí ďalšie a ďalšie nekončiace rozpory. Tvorí nespokojnosť,

lebo rozpor sa prejavuje neistotou. Byť nespokojný so sebou nesvedčí o jasnosti a rozhodnosti,

a preto ani o šťastí. Nespokojný, či nešťastný človek nie je spokojný s tým, čo urobí, takže je

nespokojný aj so svojou mysľou. Nedôveruje svojim plánom a má k tomu zodpovedajúce pocity.

Kto žije rozporom, pre toho je dôležitosťou hľadanie a riešenie chýb a vždy všetko vyrieši

k svojej nespokojnosti, lebo výsledkom riešenia chýb môže byť iba chyba. KDE NIE JE

CHVÁLA LÁSKY, TAM SÚ VŠETKY PEKNÉ TÚŽBY ODSÚDENÉ NA ZÁNIK.

ROZPOR S BOHOM JE ZLOM! Rozpor neumožňuje uveriť, že láska je istotou, takže

nikdy nie sme si istí, či milujeme, alebo či milovaní sme. Raz áno, potom zase nie, a tak

žiarlime a podozrievame. A zase sme na začiatku, pretože ten, čo podozrieva lásku, nežije

ocenením životnej sily. JE TO ZAČAROVANÝ KRUH, ALEBO UZAVRETOSŤ

A NEKONEČNOSŤ OSMIČKY.

ĽUDIA ŽIARLIA, TAKŽE SA VYŽÍVAJÚ V TOM, ŽE LÁSKU STRATIA. Je toto viera

v životnú, a teda jedinú silu? Je možnosť straty šťastím? Môže byť šťastím požadovať

od života stratu lásky a ešte to považovať za láskyplný skutok? Mnohí považujú žiarlivosť

za prejav patriaci k láske, doslova si ho vyžadujú. Takáto žiadosť je žiadosťou o neistotu.

Je to žiadosť, ktorou človek vedome hanobí krásu života. NEISTOTA JE KONCOM LÁSKY.

UMIERAME ZAŽIVA.

Ľudia oceňujú stratu lásky, inak by žiarlivosť nebola uznávanou pravdou. Žiarlia,

navzájom sa požierajú v pocitoch sebaľútosti, krivdy i pomsty. Je toto túžbou po bezpečí

a pokoji? KTO OČAKÁVA KONIEC LÁSKY, UMIERA. Oceňovanie straty lásky tvorí

hrôzostrašnú ľudskú pravdu: Chváliť lásku, a tak oceniť prítomnosť milovaného človeka

dokážeme až vtedy, keď ho stratíme. Až keď vieme, že je pre nás stratený, alebo neprítomný,

spoznáme, ako sme ho mali radi. Lenže vieme i to, že už nič urobiť nemôžeme. Alebo môžeme

iba plakať! Toto je údel bezmocnosti a nesmiernej ľútosti. Človek ho prežíva nielen vždy

vtedy, keď niekoho stratí, ale i vo chvíli keď on sám umiera, pretože vtedy takisto vie,

že stráca tých, čo má rád. Útecha, že sa so svojimi blízkymi stretnem po smrti, môže byť

len bezmocným dôvodom, pretože ak teraz nezmením svoju pravdu, nič sa nezmení.

Teraz treba chváliť lásku, teraz treba oceňovať prítomnosť človeka.

LÁSKU CHVÁLIM TÝM, ŽE SA STARÁM O BEZPEČIE A POKOJ ČLOVEKA

A NIE TÝM, ŽE HO HANOBÍM, A TAK PODCEŇUJEM PRÍTOMNOSŤ BOHA

V ŽIVEJ BYTOSTI.

Ak je život prítomný, je jeden. Je jedinečný a bytosť je takou tiež, lebo však je živá.

Každá bytosť je originálna a originalita sa nedá ničím nahradiť. Každý je jedinečný

a nenahraditeľný, a preto ak niekoho stratíme, už ho nikdy a v ničom nenájdeme.

Jedinečný život je dokonalý život. V jedinečnom, nenahraditeľnom živote

je všetko dokonalé. Aj strata.

To často vyslovované slovko LÁSKA hovorí o láskavosti, o dobre. Slovo Láska má

v sebe dané len a len dobro. Nič viac neobsahuje. Zdá sa však, že nie každý chce vidieť

toto skutočne prosté pochopenie. Keby totiž videl, považoval by svoju lásku za dobro,

takže by s láskou nemal starosti. A či snáď prináša dobro sklamanie, bolesť a zlobu?

Ak nechválime lásku, máme dojem, že nás láska trápi. Netrápi, to láskavosť v moci nemá!

To sme si iba pohanou zmenili lásku, Boha i svoju silu na strašidlo. A potom Boh trestá,

láska zraňuje a nesmierne sa obávame toho, čo si môžeme svojím slovom, myšlienkou

a skutkom, jednoducho svojou silou zariadiť. Na svoje strašidlá nedáme dopustiť, lebo

ak sme si skreslili lásku, vôľu, či moc života, iste sme mali príčinu. Je nepoznaná,

pretože skresľovanie skutočnosti nie je múdrosťou, a preto poznaním byť nemôže.

To, čo človek nepozná, nevie zmeniť. Nedokáže sám vrátiť do pôvodného stavu.

Ak si niekto zmenil lásku na bolesť, nedokáže s týmto kúzlom urobiť bez pomoci

absolútne nič. Musí mať informácie. Informácie od toho, kto lásku nikdy na

bolesť nezmenil. Je potrebou vedieť, že so skreslenou skutočnosťou

je možné navštevovať iba peklo.

KEĎ VERÍME, ŽE MILUJEME, NEVERÍME, ŽE SME SLABÍ.

Keď sa človek zamiluje, je schopný urobiť čokoľvek. Aj to, o čom si myslel, že je

nemožné. Všetci to poznáme. Dokáže opustiť rodinu, zradiť priateľa, vzdať sa majetku

i svetskej moci, dokonca obetovať aj život, ale tiež dokáže vytvoriť úchvatné diela.

Piesne plné dojímavého citu, pri ktorých ľudia plačú i smejú sa. Básne naplnené

náruživými vyznaniami i citlivou múdrosťou, ktoré sú pre ľudské srdcia prameňom

inšpirácie i nežnosťou nádeje. Obrazy vypracované precízne, do najmenších detailov

a zároveň prosté, nad ktorými vzdycháme obdivom. Skvostné paláce, záhrady hýriace

všemožnými farbami kvetín i jedinečné šperky z najdrahších klenotov Zeme. Všetky tieto

diela sú úžasné preto, lebo je do nich vložené umenie lásky. Hľadáme lásku preto, aby

sme tvorili krásu a nie preto, aby sme opúšťali tých, na ktorých nám záleží. Prežívame

lásku preto, aby sme mali silu a nie preto, aby sme sa zraňovali, obávali a očakávali

stratu. LÁSKA JE TVORENIE A NEUSTÁLE SPOZNÁVANIE KRÁSY.

Milovať človeka je vzácnosťou ľudského života.

KEBY NEBOLO LÁSKY, NEVIDELI BY SME V TOMTO SVETE NIČ PEKNÉ.

NIČ BY SME NEMALI RADI. NIČ BY NEBOLO HODNÉ OBDIVU.

VŠETKO BY BOLO PONURÉ, DESIVÉ A BEZNÁDEJNÉ.

CHVÁĽME LÁSKU, LEBO NÁM UMOŽŇUJE VIDIEŤ, POČUŤ

A PRECIŤOVAŤ VZÁCNOSŤ KRÁSY.

Láska je odmenou života. Láska je darom Boha. Darom moci! Keby sme sa pozerali na

lásku ako na odmenu, neslúžila by nám na to, aby sme si mohli užívať bolesť. Nebola by

rozporom ani hriechom, nebola by tým, čím je zlo! Bolesť z lásky je najkrutejšia choroba,

lebo berie chuť žiť, tvoriť krásu a užívať si šťastie. Na bolesť lásky neexistujú lieky, ba

dokonca ju nevyriešime ani smrťou, pretože láska je všade a ak do nej primiešame bolesť,

je aj bolesť všade, kam sa pohneme. LÁSKA, NECH JU UŽ VIDÍME AKOKOĽVEK,

JE ŽIVOTOM PRÍTOMNOSTI, KTORÝ KONIEC NEMÁ.

Na bolesť lásky neplatí nič! Najobávanejšiu a najzákernejšiu chorobu života dokáže vyliečiť

iba láska. Lenže kde vziať ochotu znovu žiť tak, ako sa na človeka patrí? Odkiaľ získať aspoň

malý lúč nádeje, keď je nebo duše pokryté šedivosťou ťažkej hmly? Nerozoberajme svoju bolesť

s rovnako postihnutými. Nehľadajme vinu v láske. Nehľadajme, kde sme v láske urobili chybu,

pretože ak tak robíme, obviňujeme Boha a neceníme si ani božský dar, a preto nespoznávame

svoju múdrosť. Pozerajme sa na krásu. Na ľudské diela vytvorené túžbou po nádhere šťastia,

na umenie tých ľudí, ktorí vo chvíli tvorby žili nadšením z lásky. POZERAJME SA NA TO,

ČO JE SILNÉ A PO ČOM KAŽDÁ BYTOSŤ PRIRODZENE TÚŽI A NIE NA TO,

ČO SA ZMIETA V BAHNE SKLAMANÍ A ODSUDZOVANIA. Venujme pozornosť

tým vzácnym ľuďom, pre ktorých nie je dôležitosťou hľadať chyby v človeku,

vyvolávať strach a ponižovať cit daný tvorcom dobra.

V živote človeka existujú tri mocnosti, po ktorých neustále túži. PRVOU JE MOC,

DRUHOU JE POKOJ A TREŤOU JE OBDIV A VŠETKY SÚ UMENÍM ŽIVOTA.

Všetky prinášajú radosť z bytia, lebo každá z nich je obrazom lásky. Moc poskytuje

bezpečie a istotu, pokoj umožňuje prežívať šťastie a obdiv prináša krásu. Každá

z mocností je prítomná a okamžite k dispozícii, lebo inak by sme po nich

nemohli túžiť. Túžime iba po tom, čo pre nás možné je.

Keď prežívame bolestné pocity, necítime sa silní. Nemáme ani pokoj, pretože máme

starosti so zlom, ktoré vidíme a preciťujeme. Chceme sa ho zbaviť! Chceme sa vyliečiť!

A obdiv? A čo už len obdivovať u toho, ktorý je obrazom slabosti a starosti? Slabosť je

silou záťaže, ktorú sme naukladali do mysle. Nepokoj je sklamané šťastie. Nepokoj je

nešťastie, ktoré považujeme za potrebu duše, lebo veríme, že musí byť. Kde nie je obdiv,

je ponižovanie. Ponižovaná bytosť sa sama za seba hanbí a chce umrieť. Smrť nerieši

problémy, pretože Bohu nepatrí. Nepatrí moci! Nepatrí vôli života.

Prostá otázka: Môže existovať v smrti pokoj?

Zrejme áno, lebo to, čo život chce, je všade. Akurát je to nepochopený pokoj.

TO, ČO JE NEPOCHOPENÉ, JE NEPOZNANÉ!

Keď v modlitbách chválime Boha, mali by sme vedieť, že chválime lásku. A ešte aj to,

že láska je všadeprítomná! Takže i v človeku! Boh je láska. Veď snáď vo vyznaniach Bohu,

ktorými by modlitby mali byť, nechválime zlo! Vyznania lásky nie sú o zle, takže ak vieme, že

Boh je všadeprítomný, mali by byť aj všetky milujúce vyznania človeka k človeku pochválené.

To sa nám už akosi nedarí, však? Najmä vtedy, keď sa nám do života mieša láska iného človeka!

Ale s Bohom je to ľahké, toho pochválime! Kedykoľvek, to nie je problém! A práve máme

problém! Oddelili sme Boha od človeka. Prečo nemám lásku? Tak sa pýta ten, čo si nie je

vedomý vlastnej sily, nemá pokoj a o obdive iba sníva. A odpoveď Boha nezachytí,

pretože sa oddelil od lásky.

Keď sa zamyslíme nad chválou Boha, odhalíme povážlivú vec. Chvála Boha je prázdne

ľudské slovo! Z nejakej príčiny nám nevyhovuje, že toho, koho milujeme, môže mať rád aj

niekto iný. Nemá na to právo! Kto je ten, čo nedáva právo žiť láske? Ako sa volá to, čo

nežije silou láskavosti? Všetci hľadajú lásku, ale mnohí sa snažia, aby sa nezamilovali,

pretože si myslia, že by mohol nastať problém. Ten, čo má takýto problém, nie je pre

iných bezpečím a všetci to vedia. Je veľmi málo tých, ktorým môžeme dôverovať.

AK UPIERAME ČLOVEKU PRÁVO NA LÁSKU, SNAŽÍME SA UVERIŤ TOMU,

ŽE LÁSKA NEEXISTUJE. Z TOHTO DÔVODU MUSÍME BYŤ SLABÍ.

INÝ DÔVOD NEEXISTUJE.

Veľakrát vieme, kto sa nám páči, ale častejšie to nevieme. Je pravdou, že ak sa nám niekto

páči, existuje aj reálna možnosť, že by sme sa do neho zamilovali, lebo v každej bytosti

je zafixované bytostné poznanie, že láska je krásou života. Lenže pozor! Aby sme sa vyhli

problému, ihneď si toho, čo sa nám skutočne páči, znechutíme. Okamžite na ňom nájdeme

niečo zlé a ani netušíme, aké šťastie sme zahodili! Láska je darom nebies, ale nie každý

chápe, že lásku môže dávať iba láska.

NIKTO NECHCE STAROSTI, PRETOŽE JE ŽIVOTOM. PRAVDA, ŽE ZAMILOVANÍM

BY SME SI ZARIADILI PROBLÉM, SPÔSOBUJE, ŽE ČLOVEKA, KTORÝ NAPLŇUJE

NAŠU TÚŽBU PO LÁSKE, SI OKAMŽITE ZHNUSÍME.

A ANI NEVIEME, ŽE SA NÁM VLASTNE VEĽMI PÁČIL, BA DOKONCA SA VEĽAKRÁT

NEDOZVIEME ANI TO, DO KOHO SME ZAMILOVANÍ! NEVIEME, ŽE SME UŽ NAŠLI

LÁSKU. NUŽ A POTOM MÔŽEME DONEKONEČNA ČAKAŤ, KEDY UŽ PRÍDE!

To isté zariaďuje aj bolesť z lásky. Kto sa sklame, má problém s láskou a aby sa sklamaniu

vyhol, urobí presne to, čo človek, ktorý prisudzuje láske problémy. Nezabúdajme, že to, čo

chceme objaviť, nejakým spôsobom vždy uvidíme, ale vôbec to nemusí byť pravda toho,

ktorého skúmame. To my sme mu prisúdili a potom uvideli to, čo sme chceli nájsť.

Príčinou, z ktorej vznikajú výmysly, je PROBLÉM s láskou. KTO MÁ PROBLÉM

S LÁSKOU, TEN LÁSKU NECHVÁLI! Kto má problém s láskou, ten nevidí,

do koho sa zamiloval. Alebo vidí iba problém a ani veľakrát netuší,

že človeka, ktorého nechce, miluje.

Láska je úspechom Boha, a preto je hľadanie lásky vždy úspešné, ale len málokto

pozná, koho miluje. Môžeme byť celý život presvedčení o tom, že niekoho milujeme

a ani netušíme, že v skutočnosti milujeme totálne iného človeka.

KEĎ ČLOVEK NECHVÁLI LÁSKU, JE LÁSKA PRE NEHO HANEBNOSŤOU,

TAKŽE VLASTNE TEN, NA KTOROM NÁJDE NAJVIAC HANEBNOSTÍ,

ZODPOVEDÁ OBRAZU JEHO LÁSKY.

ČÍM HORŠÍ, TÝM LEPŠÍ! Čím viac špiny, či všetkého, čo neuznáva, nájde,

tým viac mu vyhovuje. A tomuto sa hovorí, že protiklady sa priťahujú!

Kto má problém s láskou, nevie, čo sa mu páči a čo nepáči. Ak sme si nie istí krásou,

nevieme, či to, čo tvoríme, je krásne, alebo nie. A vzniká strach z budúcnosti. Len niečo

tvoríme a nevidíme, aké to je, takže akoby sme nevideli svoje plány, túžby a ciele. Obavy

z budúcnosti zase zariaďujú to, že prehodnocujeme spomienky. Nielen to, čo sme zažili, ale

tiež všetko nepríjemné, čo sme kedy počuli, alebo videli u iných ľudí. Prehodnocovanie

tvorí ťažké pocity podozrenia a už nemáme dôvod chváliť život. A nemáme ani dôvod

tešiť sa zo svojej prítomnosti. Kto nechváli život, čaká na odchod a svoje očakávanie

prežíva v ťažkých pocitoch, pretože je presvedčený, že zomrieť musí.

Má pravdu, lebo je to zbytočný život.

AK NECHVÁLIME LÁSKU, JE LÁSKA ZBYTOČNÁ, TAKŽE JU NEPOTREBUJEME.

TAM, KDE JE LÁSKA ZBYTOČNÁ, JE STRATA ŽIVOTA POTREBOU.

SMRŤ JE STRATA LÁSKY!

Pravdu v človeku nájdeme až vtedy, keď ho milujeme, inak je všetko, čo objavíme,

výmyslom, pretože je to neisté. LÁSKA JE PRAVDA. LÁSKA JE ISTOTOU ŽIVOTA.

Toto prosté poznanie nie je pre každého istotou.

AK NIE JE LÁSKA PRAVDOU, JE NEZMYSLOM.

PRE MNOHÝCH JE NEZMYSEL DÔLEŽITOSŤOU TOHTO ŽIVOTA.

KEĎ VERÍM, ŽE JE LÁSKA PRAVDOU, NEMÁM PROBLÉM S DIABLOM. Nemusím s ním

bojovať, lebo však načo zápasiť s tým, čo pravdou nie je? Keď je láska pravdou, mení sa

strašidlo na krásu. Nehovoria o tom aj niektoré rozprávky? Láska straší človeka vtedy, keď

v nej vidí problém! Nechuť milovať, alebo upierať právo na lásku tvorí strašidelné masky

duše. Nie sú skutočné, pretože sú obrazmi výmyslov. Prežívame karneval duše. Pod ktorou

maskou sa ukrýva láska? Pod maskou čerta, smrti, alebo pod maskou neistoty? Láska nemá

masku, ale mnohí si myslia, že najlepšie si udržia lásku tým, keď budú toho, kto ich má rád,

udržiavať v neistote. Nie je to divné, ak je láska istotou, či prítomnosťou života?

Keď je láska pravdou, je prítomnosťou. Neistá prítomnosť je nezmysel, takže ak chcem,

aby si niekto nebol mojou láskou istý, žiadam sám seba o nezmysel. O špekulatívnu konštrukciu,

o záhadu svojej mysle a potom je pochybnosť o milovanom namieste. Pochybnosť nemá riešenie,

takže žiadny dôkaz nepresvedčí človeka o tom, že láska je pravdou. Nikdy neverí tomu,

koho miluje, nikto mu nedá presvedčivý dôkaz svojej lásky. Nemôže, lebo kde je

pochybnosť, tam dôkaz stále stráca platnosť.

JE PEKNÉ HONOSIŤ SA TVRDENÍM, ŽE MILUJEM, ALE JE HANBOU ĽUDSKOSTI

SNAŽIŤ SA ZASIAŤ DO MYSLE ČLOVEKA NEISTOTU A STRACH O LÁSKU.

 Domovom bytosti stvorenej vôľou lásky je raj. Domov by mal byť pre človeka záhradou

bezpečia, oázou pokoja vo svete, kde číhajú rôzne tiene, záhady a príšery. Predstavte si,

že sa vrátite domov a ihneď po príchode sa stretnete s podozrievavým pohľadom a nie je

nezvyčajné, že aj s tvrdým vypočúvaním, kde ste boli, čo robili, s kým sa stretli a prečo,

ba dokonca s tým, že musíte vypovedať o tom, na čo myslíte a následne ste poučení, ako

sa máte správať. Inak bude zle! A nezriedka je poučenie sprevádzané i nadávkami,

urážkami a bitkou. Ruku na srdce. Je toto ešte domov? Alebo je to strašidelná diera,

z ktorej sa snažíte uniknúť? SMRŤ JE VEĽKOU ÚTECHOU TAM, KDE SA USADILA

PRAVDA, ŽE LÁSKA NIE JE PRAVDOU.

Nádej, že v tomto svete spoznám nebo v láske človeka, je luxusom tohto života.

Lenže bohatstvo duše každú chvíľu kdesi vyprcháva. Upadá do všednosti dní, pretože

dôstojnosť mysle požiera úcta k neistote. A dáma s nevyspytateľným úsmevom rozkvitá

a rodí, kvety nedorozumení sú ako brečtany. Plazia sa ticho, nenápadne, je ich stále viac

a viac, až nakoniec nádherné kráľovstvo nevidieť. Je skryté a presekať sa cez tŕnie

a všade sa plaziace kmene divej trávy je ťažké. A princezná ukrytá v tejto džungli

spí a s ňou i všetko, čo patrí kráľovskému domovu. Bolo by ju treba prebudiť,

inak je nebo pre človeka síce živé, ale spiace a ukryté. Neistota, to je byť živý

a zároveň o sebe nevedieť nič.

NIE JE VÝCHODISKOM ČAKAŤ, KEDY SA ZLÁ KLIATBA POMINIE

A SMRŤ SO STRATOU UŽ NEBUDE, ALE JE KRÁSOU VERIŤ, ŽE TEN,

KTORÉHO MILUJEM, JE MOJOU ISTOTOU.

Nevyspytateľné môže byť iba to, čo nepoznáme. Nevieme, čo môže zariadiť, či

katastrofu, alebo ohromujúcu úchvatnú udalosť. Pre mnohých ľudí je normálne, že Boh,

ktorého uctievajú, je neviditeľný a nepoznaný. Zmierili ste sa s neviditeľnosťou Boha?

Má byť ten, čo stvoril bytosť pre bytosť neviditeľný, nepoznaný a nevyspytateľný? Ak áno,

zmierili ste sa s neviditeľnosťou života! S neviditeľnosťou lásky a potom človek nielenže

nechápe to, čo vidí a prežíva, ale tiež nevidí, koho miluje. Byť slepým životom znamená

byť stratený v prítomnosti života.

Boh, ktorý stvoril život, musí byť živý. Keď je živý, musí mať prejav. Keď má prejav,

musí byť obrazom. Ctiť a chváliť môžem iba to, čo vidím. Duch sily viditeľný je!

Ducha sily môžeme uvidieť v prejave svojej lásky, pretože život bol stvorený

pre zábavu s láskou. Život je hra lásky.

ŽIVOT JE HRA SO SILOU LÁSKY. Láska má silu vždy! Keď ju chválim, je krásou.

Je istotou a bezpečím, je skutočnosťou, pretože oceňujem iba to, čo je pre mňa skutočné

a prítomné. Keď chválim lásku, mám čas lásky. Nemá koniec. Šťastie nemá koniec, to je nebo.

Keď lásku chválim, viem prečo tak robím. Prečo? Jednoducho ju chcem. To je vôľa. Keď lásku

haním, mám problém. Problém sa prejavuje nepokojom. Nepokoj je bolesť duše a tiež má silu!

Keď žijem nepokojom, som v rozpore s tým, čo chcem, a preto mi nielenže nie je jasné,

čo chcem a čo nechcem, ale tiež neviem, čo robím. Ak neviem, čo robím, mám strach

z toho, čo môžem vytvoriť, takže vlastne som sám pre seba nebezpečný.

HRA SO SILOU LÁSKY JE DOKONALÁ HRA, PRETOŽE TAK SILU KRÁSY,

AKO AJ SILU PROBLÉMU DOKONALE, ČIŽE SKUTOČNE PREŽÍVAME.

NIKTO NIE JE NEDOKONALÝ!

TEN, ČO CHVÁLI LÁSKU K ČLOVEKU, CHVÁLI DOBRO BYTOSTI. Ten, čo lásku

nechváli, nemôže ju ani oceňovať, a tak nikdy neuverí, že je dobrý, lebo tam, kde je láska

zbytočnosťou, je zbytočné aj dobro. Ten, čo neoceňuje dobro, nechápe, čo robí, a preto

nerozumie ani slovu svojich myšlienok, pocitov a túžob. Z tohto dôvodu neustále prežíva

strach zo svojej sily. Strach zo seba sa prejavuje neprajnosťou k sebe. Nedoprajeme si to,

o čom snívame, a preto si vždy vytvoríme dôvod, prečo nemôžeme mať to, čo má Boh.

A sen o nebi ostáva iba snom.

Kto neoceňuje lásku, neoceňuje ani svoj život. Necení si bezpečie života, a preto

mu patrí to, čo patrí nepoznanosti. Prázdnota slova a bezmocnosť umierania. Mať silu

a byť pritom bezmocný, je tajomstvom života a smrti. Tajomstvo riešenie nemá, takže

akýkoľvek zázrak dosiahnutý na základe neocenenia lásky je spochybniteľný

svojou existenciou.

VIEME, ŽE STRACH MÁ SILU. JE DOBROM MAŤ NEUSTÁLE NA PAMÄTI,

ŽE VOČI CHVÁLE LÁSKY STRACH NIČ NEZMÔŽE, PRETOŽE JE PREJAVOM

TOTÁLNE INEJ PRAVDY O LÁSKE.

Bytosť bola stvorená pre lásku a každá svoju silu nejakým spôsobom prežíva, a preto

rozpor s Bohom ako nepokoj v skutočnosti neexistuje. Rozpor je ilúziou tých, čo veria sile,

ktorú nechcú. Nikto nechce byť pohanený, každý túži po obdive. OBDIV PATRÍ POKOJU 

A POKOJ PATRÍ TOMU, KTO VIDÍ MOC ŽIVOTA V KRÁSE LÁSKY.

KEĎ POVIEM ČLOVEKU, ŽE HO MÁM RÁD, MAL BY SOM VEDIEŤ,

ŽE TÝMTO SLOVOM OBDIVUJEM SVOJU BOŽSKÚ SILU.

© Copyright 2014 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.