ČAS JE VÁŠNIVÝ MILOVNÍK KRÁSY.

Sme bytím svetla a slovom času, inak by sme o svojej existencii nevedeli.

Bez uvedomovania seba by sme nemohli tvoriť, takže pohyb je pohybom preto,

lebo stále niečo vidíme. Bytie svetla má zmysel vtedy, keď vieme, čo teraz vidíme.

Táto chvíľa je obrazom pravdy, takže prítomnosť času umožňuje poznať fungovanie

vôle bytia. Poznávanie svojej vôle je hra so slovom túžby a túto hru so svojím

záujmom nazývame životom, alebo láskou. Čas je istotou života!

HRA S ČASOM JE HRA S PRAVDOU. PRAVDOU JE TO, ČO CHCEM.

TO, ČO CHCEM, MILUJEM. TÚŽBA JE VIEROU A DOSIAHNUTÝM CIEĽOM

KAŽDEJ BYTOSTI.

Všetko, čo robíme, musíme vidieť, takže tvoríme v čase. TO, ČO JE, JE SLOVOM.

Slovo musí byť obrazom a obraz je viditeľný vtedy, keď je svetlom. Lenže bez

prítomnej chvíle by existencia svetla nemala zmysel. Môžeme teda povedať, že

zmysel času spočíva v tom, aby slovo vedelo, že je. Aby vedelo, že je pravdou.

Slovo musí samé seba vidieť. Možnosti, ako vnímať bytie slova, či svoju pravdu

je hrou pohľadu, je to proste svetelná šou túžob. Ohňostroj života ani na okamih

nezhasína, však má čas, a preto je všadeprítomný. Všetko, čo pre bytosť je,

má svoj čas.

VŠETKO, ČO JE TÚŽBOU ČLOVEKA, JE JEHO PRAVDOU!

Ak podceňujeme túžbu a robíme tak preto, lebo si myslíme, že to, po čom túžime,

ešte nie je, podceňujeme svetlo. Podceňujeme vlastný pohľad, takže i čas, a preto

si nevšímame detaily, z ktorých sa skladá život. Detail je niečo podobné, ako

pozrieť sa na človeka a nevedieť, do akých šiat je oblečený. Či sú to montérky,

alebo plesová róba. Vieme iba toľko, že je oblečený. Ak chceme rozumieť

svojej túžbe, alebo záujmu, či tomu, čo milujeme, mali by sme si všímať,

čím sa najradšej zaoberáme v mysli. Jednoducho čomu venujeme čas.

Svetlo je stabilné, lebo je iba jedno. Svetlo si musíme uvedomovať, inak by

neexistovalo. Alebo nič by sme nevideli, pretože by sme tiež neboli. Ak čas

umožňuje uvedomenie svetla, je pohľadom slova. Čas plynie iba vtedy, keď je

pohľadom, lenže pohľad je svetlom, a preto je tiež stabilný, nemenný a večný.

Táto chvíľa je životom svetla, je slovom. SILOU SVETLA JE ČAS.

Ak si bez času nemôžeme uvedomovať seba, vidieť sa, počuť a túžiť, a preto ani

nič tvoriť, je čas podstatou všetkého, čo robíme. Lenže ak je tomu tak, sú ľudské skutky

presne také isté, akou možnou pravdou človek vidí čas. Príčinou uvedomenia slova je

čas, takže dôsledok, ktorým je obraz slova, či obraz priania chápeme podľa toho, akú

pravdu o čase práve uznávame, a preto i chceme. Sme veční? Sme nesmrteľní?

Sme milovaní? Ak to skutočne chceme, disponujeme tým, čo patrí večnosti

a nesmrteľnosti lásky. Slovo času je pravdou.

Svetlo je všade, kam sa pozrieme, lenže na to, aby sme si mohli povedať, čo vidíme,

musíme mať čas. Môžeme teda konštatovať, že čas zabezpečuje poznanie slova, a preto

je so slovom v súlade. A čo sa deje v praxi? Ak človek uznáva, že čas je raz dobrý

a inokedy zlý, je takým i jeho prítomný pohľad. Keď je svetlo aj dobré, aj zlé, je takým

všetko, čo vidíme a robíme v tejto chvíli. Takže keď teraz niečo chceme, vyvoláva

v nás táto túžba protichodné pocity, v ktorých sa nevyznáme a je jedno, aká je to

túžba. To je chaos času, takže i chaos slova, ktorý nazývame nepochopením.

CHAOS ČASU NEUMOŽŇUJE POCHOPIŤ, ČO CHCEME.

Z TOHTO DÔVODU CHCEME I TO, ČO NECHCEME.

Predstavme si ohňostroj. Hýri farbami a každá je svojím neopakovateľným spôsobom

pekná. Aj každá osobná pravda o čase je krásna, pretože pravdou je to, čo chcem. Na

tomto princípe by malo byť všetko, čo vytvorím vlastnou pravdou iba pekné. A ešte aj

jasné, pretože čas umožňuje vidieť a počuť slovo. Každý skutok by mal byť nádherný

a zrozumiteľný. Ak nie je jasný, je vlastná pravda neznáma. Neznáma pravda o čase

je niečo podobné ako mať hodiny a nechápať, čo ukazujú a čo tento pohľad znamená

pre moju tvorbu. Tvorba je túžba! A načo sú mi teda hodiny? No predsa na to, aby

som vedel, že sa riadim tým, čo majú a vidia všetci! Riadim tvorbu podľa toho,

čo pozorujem v priestore, a to je skutočne v poriadku, pretože sa riadim svetlom.

Akurát nie všetko, čo vytvorím z toho všetkého videného, teda zo svojho pohľadu,

aj chcem, a to už nie je súlad pohľadu a túžby. To nie je vyrovnanosť.

To nie je stabilita, hoci stabilitou svetla som.

ŽIVOT JE POHYBOM PRAVDY A PRAVDA TVORÍ ŽIVOT.

Keď som, je aj čas. Z tohto dôvodu ma čas neopúšťa. Je v každom mojom skutku,

v každej jednej myšlienke, túžbe i vo vyslovenom slove, v každom obraze. Je vo

všetkom, na čo sa pozerám. Nemôže byť čas silou? Nemôže byť bohom, ktorého

hľadáme? Má predsa všetko, čo náleží tvorcovi života. Je touto chvíľou a vždy aj

bude, je všade. Je slovom svetla, je pravdou. Je bytím toho, po čom túžim, takže

je i vôľou. Čas je v mojom pohľade a je aj mojím nemiznúcim dobrom, pretože

umožňuje vnímať všetko tak, ako chcem. Je takéto poznanie boha prospešné?

Určite je, a to už i len z toho prostého dôvodu, že aspoň vždy viem, kde sa boh

nachádza. A ešte viem i to, že nikto nie je bez boha, a tak môžem veriť i takej

prirodzenosti, že žiadny človek nie je bezmocný. Jednoducho rozumiem sile,

a to vždy prospešné je, lebo vtedy viem, na čo ju využiť.

S BOHOM ČASU SA MÔŽEME BEZSTAROSTNE HRAŤ,

PRETOŽE JE TO NESPOCHYBNITEĽNÝ BOH.

A či je predsa len možné nejako ho spochybniť? Pochybnosť je slovo a každé slovo

má svoju vlastnú chvíľu! Ešte nikto nikdy nespochybnil svoje slovo, lebo ak má každé

slovo svoj čas, je každé pravdou. Pravda má domov u toho, čo ju stvoril. Pravda je

pohľadom tvorcu, z neho vychádza, k nemu sa i neustále vracia. V jeho vedomí

žije i pôsobí. Pôsobí tak, ako chceme, akurát pre mnohých to pravdou nie je.

Keď žijeme, vidíme. Vidíme myšlienky, pocity a priania, vnímame obraz slova,

a tak vieme, čo prežívame. Svetlo je stále rovnaké, takže je nemenné. Keď je

svetlo nemenné, nestrácame pohľad. Nikdy. Ani v smrti, pretože bez pohľadu

by vytúžený zážitok smrti nemal zmysel. Sme svetelnými bytosťami,

sme slniečkami, ktoré osvecujú nekončiaci priestor večnosti.

V BYTÍ SVETLA VZDIALENOSTI NEEXISTUJÚ. VZDIALENOSŤ, RÝCHLOSŤ

I ČÍSLA MÔŽU EXISTOVAŤ IBA V HRE. Keď bolo bytie, existovala aj tvorba

nazývaná životom. Život je tvorba prítomnosti, život je hra s časom! Každú chvíľu

si slovom tvoríme pravdu času, lebo to, čo je, musí byť pravdivé. Život je pravda

tejto chvíle. Pravda je taká, aká je vôľa.

Aká je vzdialenosť medzi túžbou a pohľadom? Alebo medzi svetlom a slovom?

Aké má číslo? No snáď ani nulové, pretože nula je už číslo vyjadrujúce určitú

vzdialenosť. Môžeme o vzdialenosti, či celku polemizovať, ale iba preto, že

vzdialenosť v ľudskom živote existuje. Čas so svojou vzdialenosťou, číslami

a rýchlosťou je, LEBO EXISTUJE TEN, ČO VIDÍ. Ten, čo vidí, aj niečo vidí,

takže tam, kde je vnímanie svetla, je aj príčina a následok, ktoré sú na princípe

vôle, že tvorím iba to, čo chcem, také isté. Sú síce jednotou jedného svetla

života, ale nemusí to byť pravdou každého, pretože ten, čo vidí,

môže vidieť čo len chce.

Všetko, čo vidíme v sebe i naokolo, je hrou, lebo hoci je prítomnosť svetla stabilná,

každý má individuálny časový plán, ktorý môže svojou túžbou kedykoľvek meniť, a to

je možné iba v hre. Nevieme, koľko času venuje iný človek nejakej myšlienke, túžbe,

alebo spomienke, ba dokonca to presne nevieme ani o sebe, pretože čas plynie pre

nás aj bez toho, že by sme sa o neho starali. Jednoducho neustále sa hráme s časom,

pretože stále niečomu venujeme čas. ČAS JE PRE BYTOSŤ DAROM! Čas máme vždy,

ide len o to, čomu práve doprajeme, alebo darujeme svoju vzácnosť. Do akého záujmu

vložíme čas, lebo ako svetlo všetko tvoríme hravo. Tvorivosť je hravosť. Máme snáď

problém s tým, aby sme po niečom zatúžili? Iste nie, problémom môže byť iba záľuba

v tom, či to, čo vidíme, je pravdou?!

Potešujúcou správou je, že záľuba je vyriešený problém, alebo, že ak nerozumieme

tomu, čo vidíme, tak sme to vlastne nevideli. Lenže aj to je hra. Hra so svetlom času,

pretože v inej chvíli už to jasné byť môže. Raz proste vidíme a rozumieme a inokedy

zase videnému nerozumieme, a to všetko sa deje podľa toho, čomu sme sa rozhodli

DAROVAŤ čas. Dar a povinnosť niečomu sa venovať môžu byť pre človeka dve

rozdielne veci, ale to zase len vtedy, keď je jeho pravdou tajomnosť času.

AK CHCEME ŽIŤ POZNANÍM ČASU, MALI BY SME VEDIEŤ,

ŽE TO, ČOMU VENUJEME SVOJ ČAS, NIE JE POVINNOSŤOU.

ČAS JE DAROM BYTIA A TAKÝ JE VŽDY!

Sme večnými darcami, pretože neustále niečomu venujeme svoj čas. To, čomu

darujeme svoju vzácnosť, by malo byť vzácne a nie zbytočné a nepekné. Z toho,

čomu venujeme svoj čas, by sme nemali byť smutní. Čas nikdy neprináša

pochybnosti. Sklamanie vzniká z nepochopenia vzácnosti.

ČAS JE ŽIVOTOM, LEBO BEZ ČASU NEVYTVORÍME NIČ!

TO, ČOMU DÁME ČAS, JE!

Je chvályhodné rozumieť faktu, že hra je hrou preto, lebo neubližuje. Kto chápe,

že sa so sebou hrá, verí i tomu, že si nemôže ublížiť, a preto jeho túžby a myšlienky

mocou ublíženia nedisponujú. Pravda hráča neobsahuje moc zraňovať seba, a preto

je všetka jeho sila vložená do tvorby odmeňovať sa potešeniami. KDE JE DAR,

TAM MUSÍ BYŤ AJ ODMENA.

Žijeme vo svetle času. SVETLO JE CHVÍĽA, KTORÁ TRVÁ VEČNE. Ak je život

hra svetla, každú chvíľu sa hráme, takže vždy sa môžeme rozhodnúť, s čím

sa chceme hrať. AKÁ JE TÚŽBA, TAKÁ JE PRAVDA HRY.

HRA JE ZALOŽENÁ NA TOM, ČO BYTOSŤ CHCE!

V HRE O NIČ NEJDE, ALEBO IDE IBA O VZRUŠENIE Z HRY.

S časom sa môžeme zabávať akokoľvek. Chce niekto umrieť? No tak podaruje čas

smrti a umrie. Dosiahne to hravo, až tak ľahko, že si veľakrát ani nevšimne, ako to

vlastne urobil. A čo sa udeje? Je stálosťou svetla, takže aj v smrti vidí. Bez svetla

by ani smrť nebola! Kto daruje čas smrti, vidí, lebo človek síce môže chcieť umrieť

a umierať, ale svetlo neodstráni. Ani pravdu o existencii času neodstráni, lebo bez

času by ani umrieť nemohol. A keď umrie, hra s časom pravdy pokračuje ďalej.

Ak hovorím o smrti, myslím tým osobný zážitok umierania a nie to, čo vidia v človeku

pozostalí. OKREM HRY NEMÁME NIČ A V HRE MÔŽE BYŤ SMRŤ IBA ZÁŽITOK.

Môžeme ho mať, ale tiež nemusíme. Je to niečo podobné, ako keď niekoho baví liezť na

vysoké hory, alebo potápať sa. Musí to robiť každý? Nemusí. Ide o záujem. Vzrušenie

zo života sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi. Aj tým, že sa zážitku umierania vyhneme.

Ako sa vyhneme? Keď uznáme, že je to ťažké, lebo v životnej hre ide vždy o ľahkosť!

Ťažké pocity nemusia byť vždy zlé! Aj to je detail života.

Hru života, v ktorej človek potrebuje aj to, čo nechce, môžeme opustiť iba vtedy,

keď sa vyhneme túžbe, ktorá je cieľom tohto sveta. Čas to umožňuje, pretože

všetky rozhodnutia a zážitky sa dejú v čase!

Hra s časom je dokonalá hra. Vzrušujúca a zmyselná, lebo je založená na moci.

Hráme sa so svojou silou, a preto tvoríme ľahko. Ľahko znamená okamžite. Slovo

ľahkosť znamená túto chvíľu. Čas je ľahkosť! Čas je hravý! Je ako dieťa, ktorému

v očiach tancujú hviezdičky, keď vidí vytúženú hračku, ale čas je tiež obrazom

vášnivého milovníka krás, ktorý svojej vyvolenej naplní všetko, o čo požiada.

Vyvolení sú tí, pre ktorých je čas všetkým, čo chcú. Ak tomu rozumieme,

ovládame fascinujúce kúzlo času.

ČAS DÁVA ZMYSEL LÁSKE. ČÍM BY BOLA LÁSKA BEZ ČASU?

LÁSKA ŽIJE V NÁRUČÍ TEJTO CHVÍLE.

Čas je milovníkom krásy, lebo v tejto chvíli vždy ide o krásu. Na základe záujmu

si predsa vyberám to, s čím sa chcem baviť. Keďže sa môžeme hrať iba s tým,

čo nás zaujíma, neustále sa hráme s radosťou. JE DOBRÉ VERIŤ, ŽE KDE

JE HRA, TAM JE VŽDY AJ ČAS RADOSTI.

V hre s časom má každá príčina svoj čas. Každá túžba má svoju časovú líniu,

či cestu. Nič sa neopakuje, lebo každé prianie, každý zážitok má svoj čas! Aký

má čas? Presne taký, aký chceme. Aj zážitok smrti má svoj neopakovateľný čas,

takže keď viem, že som sa už raz a ľahko, iba na základe pohľadu na okolitý svet

stretol so zážitkom smrti, už nikdy nemôžem vidieť a stretnúť vlastnú smrť!

Bola to predsa moja smrť, pretože som ju videl svojím pohľadom!

Môj pohľad je skutočný!

Smrť je podriadená času, ktorý jej určím. A keď jej čas nedám, či uznávam, že

som jej ho už dal tým, že som ju v obraze človeka niekde videl, tak proste čas nemá

a nikdy mať nebude! Slovo človek je jedno meno, jeden celok. Smrť ako zmysel slova

je tiež jeden celok. Smrť človeka je jeden celok túžby a jednota má iba jednu príčinu.

Je nesmierne vzácne žiť pravdou, že smrť má iba jednu príčinu. Smrť. Pre jednu príčinu

je platná iba jedna chvíľa. Tá prvá! Tá prvá, v ktorej som videl smrť v podobe nejakého

človeka a je úplne jedno, či vo filme, alebo v tom, čo považujem za skutočnosť. Aj film

je skutočnosť, pretože ho vidím! Prvá príčina je i posledná! Takže nech už potom uvidím

rôzne podoby smrti, nebude to nič znamenať, lebo vždy bude platiť prvá a jediná príčina:

Už som sa raz so smrťou stretol, už ju mám za sebou. Videl som umierať človeka a ja

som tiež človek. Už nemusím mať VLASTNÝ OSOBNÝ zážitok smrti! UMREL SOM,

A PREDSA ŽIJEM! Už som umrel a môžem žiť tým, čo pestujem ako nádej. Môžem

veriť, že po smrti pôjdem do neba. Mali by sme veriť, že už máme po smrti.

TO, ČO NEMÁ ČAS, NIE JE PRAVDOU! Neexistuje!

LÁSKA MÁ TIEŽ SVOJ ČAS. LENŽE AK JE HRA ZALOŽENÁ NA TOM,

ČO SA MI PÁČI A CHCEM, JE LÁSKA VO VŠETKOM, ČO SI VYBERIEM.

LÁSKA JE TO, NA ČO MÁM VŽDY ČAS. MÁME ČAS NA SVOJE TÚŽBY?

HRA JE HROU PRETO, LEBO JE BEZSTAROSTNÁ.

VŠAK S TÝM, ČO CHCEM, NEMÔŽEM MAŤ ŽIADNY PROBLÉM.

Keď si cením poznanie, že život je hra, nepovažujem čas života za strašiaka, ktorý mi

niečo neumožní, zoberie, alebo nedá. Čas neberie človeku krásu, čas mu krásu poskytuje.

Krásu môže ukrývať do závoja hmly iba pravda o čase. Kde je vlastne ten čas, o ktorom

hovoríme? Je v pohľade, takže môžeme rozumieť všetkému, čo vidíme. Keďže je však hra

založená na záujme, nemusím vidieť to, čo vidím! Alebo môžem v tom, čo vidím, vidieť

i to, čo tam v skutočnosti nie je, ak tak chcem. Nemusím rozumieť tomu, čo vidím,

ak chcem záhady. To nie je nedokonalosť, to je hra s dokonalosťou!

Ak niečo chcem, iste ma to baví, alebo naopak. Ak ma niečo baví, chápem svoj záujem.

To, čo chcem, vždy nejako chápem, ale načo by mi bolo chápať to, čo nechcem? Nemám

na to čas. Nemám, pretože to nechcem! NA TO, ČO CHCEM, MÁM VŽDY ČAS! Tomu,

čo nás zaujíma, rozumieme, pretože na to máme čas a čas umožňuje poznať to, čo v sebe

vidíme. Čas umožňuje poznanie života. PRAVDOU ŽIVOTA JE VŽDY TO,

ČO ČLOVEK PRÁVE CHCE!

PRÍČINOU ŽIVOTA JE HRA. Hra je založená na tom, čo chceme. To, čo chceme,

je pravdou! To, čo chceme, je zaujímavé, takže vlastná pravda, nech je už akákoľvek,

je pre človeka príťažlivá a vzrušujúca. S časom si môžeme robiť, čo chceme, to je princíp

životnej hry. JE TO PRAVDA ČASU! A teraz si skúsme predstaviť, že chceme, aby čas bol

dobrým kamarátom, či dokonca láskou. Na základe hry sa čas musí stať tým, čo chceme!

To nie je povinnosť, to je zmysel daru! TAKÝTO ČAS SA STANE PRE TOHO,

ČO NIEČO TAKÉTO CHCE, PRAVDOU!

To, s čím sa chce človek hrať, je pre neho zaujímavé, krásne, a preto dobré.

Keď je hra založená na tom, čo chceme, je založená na dobrovoľnosti, na slobodnej

vôli. Hra je vždy dobrovoľná, a preto nikto nikoho nemôže donútiť, aby si vybral to,

čo nechce. Ak si myslíme opak, žiadame od času to, čo v skutočnosti nechceme.

Chcieť to, čo nechceme, je tiež hra.

Zvykneme hovoriť, že čas lieči, ale tiež tvrdíme, že nás naháňa. Ak to chceme, tak sa to

deje. ČAS MÁ PRE NÁS VŽDY IBA TO, ČO CHCEME. Keď tomuto poznaniu rozumieme,

nečakáme na spasiteľa. Alebo môžeme, ak chceme. Aj naveky. Čas vlastní všetky poklady.

Má k dispozícii peklo, ale aj bohatstvo neba. Čas je kráľom rozprávkových svetov

i všetkých zázrakov. Čas je kráľom skutočnosti i ľudských snov.

Kde je čas, tam je i slovo, alebo naopak. Sme slovom času, táto chvíľa je slovom.

Slovo je pohľadom prítomnosti. Slovo nemôže byť s časom v rozpore, však je prítomné.

Z tohto dôvodu JE KAŽDÉ VEDOME VYRIEKNUTÉ SLOVO PRAVDOU, PRETOŽE

VEDOMIE ŽIVOTA JE PRÍTOMNOSŤOU. Keby človek chcel takéto poznanie, bolo by

pre neho osobne všetko to, čo vysloví, pravdou. Jednoducho veril by svojmu

slovu túžby, lebo iné slovo aj tak neexistuje.

KAŽDÉ JEDNO VEDOMÉ SLOVO JE SLOVOM VEDOMEJ TÚŽBY.

Z TOHTO DÔVODU NIE JE POTREBNÉ BÁŤ SA SVOJHO VEDOMÉHO SLOVA,

PRETOŽE NECH UŽ POVIEME ČOKOĽVEK, SLOVO STÁLE VYJADRUJE IBA TO,

ČO VEDOME PRE SEBA CHCEME.

Nech už chápeme svoje slovo akokoľvek, nech povieme čokoľvek, či už je to z pohľadu

rozlišovania dobré, alebo zlé, vždy platí, že obsah vedomého slova je vytvorený iba z toho,

čo sami sebe vedome prajeme. Slovo je ako naplnený kalich. Je v ňom vždy iba taká tekutina,

ktorá mi chutí. Ak chcem víno, nie je v ňom minerálka a ak mám chuť na vodu, nie je

kalich naplnený vínom.

Svojho vedomého slova sa neľaká iba taký človek, ktorý vie, že žije hrou, a tak mu

je jasné i to, že môže hovoriť slobodne. Vie totiž, že jeho slovo nemá moc ubližovať.

A aké je to nevedomé slovo? Nevedomým slovom, alebo klamstvom je všetko to, čo

nechceme, pretože to, čo nechceme, je pre nás nejasné. TO, ČO JE NEJASNÉ, NEMÁ

ČAS! Nie je až také dôležité, čomu verí iný človek, lebo každý si vyberá, čomu chce

veriť, dôležité je, aby som ja veril slovu svojej túžby. Však čomu už len uverím,

ak nedôverujem ani vlastnému vedomému slovu? A čo mi asi tak môže byť

jasné ohľadne iných ľudí?

Skúsme si predstaviť, že dôverujeme svojmu vedomému slovu a v takomto úctivom

rozpoložení zatúžime milovať nejakého človeka. Čo sa stane? Nič, a predsa veľa.

Nech sa už deje čokoľvek, nech je akýkoľvek, vždy sme si istí, že ho máme radi.

To, do čoho sa na takomto princípe zamilujeme, nestrácame. Sebavedomie je

založené na láskyplnosti k svojmu slovu.

Nedôverujeme láske, a preto ani času. Nedôveryhodný čas prináša nejasnosť túžob,

čiže klam. Nejaký výmysel, ktorý nie je v súlade s mojím záujmom a ten potom skúmam

a nevyskúmam, lebo čo nie je jasné, to vlastne celé nevidím. Je možné nevidieť jasne,

ak je svetlo stabilné? Nejasne chce vidieť ten, čo uznáva, že sa svetlo môže stratiť.

Zem potrebuje k životu slnko, takže svetlo, však? Keď vidím, že ja ako život v tomto

svete teraz existujem, neverím, že by slnko mohlo zmiznúť, alebo sa nejako rozpadnúť!

TAM, KDE SOM, JE VŽDY I SVETLO! Ak pripúšťam možnosť, že by slnko, ktoré dáva

zmysel životu na tejto planéte, mohlo raz zmiznúť, je všetko to, čo vidím v sebe

i v tomto vesmíre nezmyselné. Nechápem, že som svetlom, hoci vidím!

Tam, kde som, je i priestor. Priestor bez svetla by nebol priestorom! Svetlo je

stabilné. ŽIVOT JE VEČNÝ PRETO, LEBO JE SLOVOM. Človek by mal veriť,

že je večný už len z toho prostého dôvodu, že má slovo a vidí.

AK EXISTUJE SLOVO, JE ČAS VEČNÝ. Bez slova by svetlo nemalo zmysel

a slovo potrebuje prítomnosť. Nemáme vždy radosť z večnosti, lebo sa obávame

toho, čo môže priniesť budúcnosť. Čas je takým, akými sa chceme vidieť, alebo je

tým, čím túžime byť. Čas je takým, akým je prianie a slovo priania sa prejavuje

takou pravdou, akú sme vložili do svojej hry. Pravidlá hry, ktorá umožňuje

preciťovanie bytia, si určuje každý sám, lebo pre každú bytosť platí,

že život je iba jeden. Preciťovanie bytia je život.

Malo by bytie zmysel, ak by sa so sebou nehralo? Ak by sa nejakým spôsobom

nevnímalo? Vnímanie bytia je životom. Na základe bytia je život hra a hra je pravda,

lebo keď vieme, že sme, je to pravda. Pravda musí mať zmysel, obsahom ktorého sú

určité pravidlá. Každá hra má svoje pravidlá. Pravidlá určujú, o čom hra je a čím

sa v nej riadiť, teda ako sa hrať. Každá bytosť si vytvorí to, s čím sa chce zabávať.

Svoje vlastné určené pravidlá každý dodržuje. Veď načo by si už len niekto niečo

určoval, keby to nechcel dodržovať?! Každý má určitú hru a vlastné pravidlá

svojej pravdy, ktoré platia pre neho dovtedy, kým chce!

AK SI DOBROVOĽNE URČUJEME, ČO MÁ V HRE BYŤ,

JE ZMYSLOM ŽIVOTA POTEŠIŤ SA ZO SVOJEJ SILY.

To, čo si človek do životnej hry vloží, je platné iba pre neho, ale pre iných nemusí

byť jeho pravda záväzná. Nemusí dávať zmysel. V hre nejde o to, aby sa bytosť na

seba zlostila, veď je to predsa hra, ale tiež sa môže, ak si takúto potrebu do hry vloží.

Lenže ak tak niekto urobil, mohol to urobiť iba preto, aby sa pobavil. Je to scestné?

Na základe slobodnej voľby je to v poriadku. Nezmyselné to môže byť iba pre toho,

čo takéto potešenie v osobnej hre nemá. To, čo nepotrebujeme, nie je pravdou,

a preto nedáva zmysel. TO, ČO NEPOTREBUJEME, POVAŽUJEME

ZA ZBYTOČNÉ, A TAK VIEME, ŽE DO ŽIVOTA NEPATRÍ.

Vidíme naokolo všeličo. Pozorujeme rôzne ľudské prejavy, ale človek ako pozorovateľ

iných skutkov môže odsudzovať u ľudí iba to, čo pre seba nepovažuje za potrebné,

a preto si to ako zbytočnosť nevložil do životnej viery. Nezmyselné, nepochopiteľné

a odsúdeniahodné je všetko to, čo vo svojej pravde, či v osobnej hre nemáme,

pretože to, čo nie je pravdou, nedáva zmysel, a preto nie je ani pochopiteľné.

Ak teda odsudzujeme nejaké ľudské záľuby a z nich vyplývajúce skutky,

mali by sme vedieť, že tak robíme iba preto, že ich nepovažujeme

za svoju životnú potrebu. ODSUDZOVAŤ MÔŽEME IBA TO,

ČO NECHCEME.

ROZPOZNAŤ PRAVDU INÉHO ČLOVEKA MÔŽEME IBA NA ZÁKLADE

SVOJEJ UZNANEJ KRÁSY.

Hovorí sa, že každý je tvorcom svojho šťastia. Je to fakt, lebo každý vníma život

pravidlami vlastnej pravdy. Už ste možno zažili situáciu, keď ste si s niekým porozumeli

bez toho, aby ste si niečo povedali, prípadne ste nepotrebovali mnoho slov. Stačil letmý

pohľad. Vidíme a stretávame množstvo ľudí, ale sympatizujeme iba s tými, ktorí majú

podobné, či rovnaké záujmy. Človeku sa vždy páčia iba tí, ktorí chcú od života to,

čo uznáva on. Keď sú životné priority rozdielne, vznikajú nedorozumenia a vzťahy

sa rozpadajú, alebo sa strácajú vo všednosti. Všednosť nie je príťažlivá.

Nepovzbudzuje ani nepovznáša. Všednosť nepatrí nikomu, všednosť je

záujmom nikoho!

Ak niekto verí, že má všedný život, hrá hru, v ktorej vystupuje ako NIKTO.

Nikto má tiež svoje pravidlá, zmyslom ktorých je nežiť tým, čím je. Alebo

žiť tým, čím nie je. Jednoducho neverí, že je sám sebou.

Lásku prežívame v čase, takže je presne taká, ako je to, čo v tejto chvíli chceme.

Láska je taká, akým je práve pre človeka čas. Mali by sme vedieť, že IBA TO,

ČO CHCEME V TEJTO CHVÍLI, JE ISTÉ. Ak takéto poznanie nie je pravdou,

preciťujeme neistotu z toho, čo chceme, ale tiež aj z toho, po čom netúžime,

avšak vo svojom okolí sledujeme. Lásku cítime podľa zvolených pravidiel

vlastnej hry. Z tohto dôvodu nemôže nikto nikomu nariadiť, ako má prežívať

lásku. Môže iba inšpirovať.

Iba hra sa môže skončiť. Hra sa nekončí smrťou, hra sa končí vtedy, keď

zmeníme záujem. A kedy sa tak stane? Stane sa tak vo chvíli, keď existuje pre nás

niečo viac príťažlivejšie ako to, čomu sme doteraz venovali dôležitosť času.

Dobrovoľnosť ako dobrá vôľa je podstatou každej jednej bytostnej hry, čo

znamená, že sa kedykoľvek môžeme rozhodnúť pre to, čo uznáme

za zábavnejšie. ZMYSLOM ŽIVOTA JE HRAVOSŤ.

S časom sa hráme stále, takže ide už len o to, čo vlastne od času chceme. Chcieť

neznamená očakávať, lebo očakávanie je prianie odložené na vedľajšiu koľaj.

Keď som smädný a mám k dispozícii vodu, napijem sa teraz, to je prirodzené.

Ak sa nenapijem, je zrejme dôležitejšie a zábavnejšie niečo iné, takže smäd

mám síce na pamäti a isteže si prajem napiť sa, ale v tejto chvíli to ešte počká.

Človek túži po šťastí, avšak veľakrát sa stáva, že najskôr chce riešiť to, čo

považuje za nešťastie. Odložené šťastie je smutné šťastie. Je smutné preto,

lebo nemá dôležitosť.

AK JE DÔLEŽITOSŤOU TO, ČO POVAŽUJEME ZA NEŠŤASTIE, STÁVA SA

NEŠŤASTIE ŠŤASTÍM A SKUTOČNÉ ŠŤASTIE AKO SKUTOČNOSŤ TOHO,

ČO BY SME CHCELI, JE NEŠŤASTÍM. NEŠŤASTIE ODMIETAME, ALEBO

ODKLADÁME TAM, KDE VIEME, ŽE TERAZ NIE SME.

Kedy budeme konečne šťastní? Niektorí dúfajú, že po smrti a ani určite nevedia,

čo tam bude, ba dokonca nie sú si istí ani tým, či budú žiť. Odkladáme šťastie tam,

kde teraz nie sme. Kedy ho nájdeme tam, kde nie sme? Tam, kde teraz nie sme,

nie je ani čas.

Záľuba je to, čo sa mi páči. Záľuba je pravidlo záujmu. Pozorujeme v okolitom

svete najrôznejšie záľuby. Ak sa na základe pohľadu snažíme vložiť dušu, myseľ

a myšlienky do toho, čo ako krásu vo svojej hre nemáme, necítime sa pokojne, a to

proste iba preto, lebo uznávame vlastnú zvolenú hru a s tým súvisiace pravidlá.

Pokiaľ nezmeníme hru, potom všetko to, čo do nej nepatrí, budeme vnímať

ako nepotešujúce, nech už je to čokoľvek.

PRAVDU HRY JE MOŽNÉ ZMENIŤ IBA KRÁSOU.

IBA LÁSKOU, LEBO TO, ČO JE CHCENÉ, JE LÁSKYPLNÉ.

Z tohto dôvodu hru, ktorú sme si zvolili, môžeme ukončiť iba vtedy, keď túžime

oceňovať krásu lásky. Vieme, akú hru sme si zvolili? Skutočne poznáme svoju

pravdu? Myslieť si to môžeme. Len ktovie, či to nie je myšlienka

niekoho iného?!

Ak poznáme svoju hru, netúžime ju zmeniť, pretože je to hra s poznaným časom,

a preto je skutočnosť blaženosti nemenná. TÁTO CHVÍĽA JE LÁSKOU, PRETOŽE

UMOŽŇUJE HRAŤ SA PRETO, ABY SME SA MOHLI ZO SEBA RADOVAŤ.

Láska je chvíľa, ktorá trvá večne. Kto verí času, neverí, že má problém

s láskou.

Človek je časom preto, aby si mohol užívať to, čo ho baví. Čas je milovníkom krásy

a urobí pre lásku všetko. V ČASE PREDSA VIDÍME SVOJE SLOVO! Poznaný čas je

chvíľou radosti, nech už z okolia vnímame akékoľvek podnety. A ak niečo cítime ako

nepríjemné, nepokojné, či zlé, je to nepodstatné, pretože to takto cítime iba z toho

dôvodu, že to nie je v súlade s pravdou zvolenej hry. Ak to nevieme, hráme

nepoznanú hru. V takejto hre som NIKTO, čo znamená, že som stále

niekým iným, a preto sám seba nepoznám.

Slovom nepoznanej hry sú frázy o šťastí. Človek hovorí, že chce šťastie,

ale svoj čas a pozornosť venuje tomu, čo za lásku vedome nepovažuje.

Kto tak hovorí? NIKTO!

NIKTO tvrdí, že nemá čas. Na nič nemá čas, lebo nič nemá. Alebo má čas na to,

čo nemá. To by bolo prospešné pochopiť. Ešte famóznejšie je však rozumieť faktu,

že AK ČLOVEK TVRDÍ, ŽE NEMÁ NA NIEČO ČAS, TAK TO PROSTE PRE NEHO

V TEJ CHVÍLI NEEXISTUJE. Je to tiež dobré? Ak sa nad tým seriózne zamyslíme,

zrejme nie vždy. Ak niečo neexistuje, nemá šancu žiť a pôsobiť! Na základe času slova

niečo pre človeka existuje a niečo nie. Ktohovie, čo všetko už v našom svete zomrelo

a čo sme oživili! Ktohovie, koľkých ľudí sme už pochovali! A koľkých zase stvorili!

Stvorenie života je ľahké, všakže? Stačí slovo!

Položme si prostú, ale nesmierne dôležitú otázku: Má na princípe času smrť nejaké

rozhodovacie právo? Má obávaný strašiak ľudstva čo i len malinkú šancu rozhodovať

o tom, kedy príde a či vôbec príde? Slovo rozhoduje a slovo žije v čase. Slovo

potrebuje svetlo, priestor a čas. Slovo je večné! Každá jedna bytosť

je slovom času.

A čo mŕtvi, ktorí navštevujú niektorých živých? No zase nič zvláštne, však?

Jednoducho si ich človek stvorí svojím slovom a ani nevie, ako sa mu to podarilo!

Môžeme síce namietať, že to urobil aj ten mŕtvy, veď je predsa tiež slovom a slovo

nemizne. Mohol, ak mu niekto dá súhlas. Súhlas je zase len slovom, takže stále platí,

že v jedinečnom svete bytosti môže existovať iba to, čo si bytosť sama svojím

slovom vytvorí.  

Keď tvrdíme, že nemáme čas, aj tak ho stále máme, pretože inak by sme nemohli

nič vysloviť. Nemohli by sme byť ani to NIKTO. A možno by na to NIKTO, ktoré

pestujeme v sebe ako obraz nepoznanosti, stačilo prostučké pochopenie. Kto vo

mne hovorí frázami? Kto vo mne odkladá šťastie na potom? Nikto! Ak vieme,

že je to NIKTO, vieme i to, že všetky hlasy sú jednotné, všetky hovoria o láske.

A ČO ASI TAK MÔŽEM UROBIŤ, KEĎ OKREM SLOV O LÁSKE, NIČ INÉ

NEPOČUJEM? Slovo lásky umožňuje poznanie každej jednej chvíle, pretože

čas a slovo sú v jednote. LÁSKU ČAS MILUJE A NEOPÚŠŤA,

LEBO NEMÔŽE INAK.

KEBY NEBOLO ZMYSLOM BYTIA PREŽÍVAŤ BEZSTAROSTNOSŤ HRY,

NEBOL BY ANI ČAS.

BEZSTAROSTNOSŤ JE RADOSŤ Z TOHO, ČO MILUJEM, LEBO IBA TO,

O ČOM VIEM, ŽE MÁM RÁD, MÔŽEM PRE SEBA CHCIEŤ.

TO MI UROBÍ RADOSŤ.

Čas je naplneným slovom. Je skutočne dobré vedieť, že existuje iba slovo túžby.

Túžba je vierou tejto chvíle. Túžba je stále dobrá, lebo hovorí o tom, čo moje

vedomie miluje, a preto nikdy neodmieta. Čo je viac ako čas?

© Copyright 2014 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.