Skúšal raz márnomyseľný človek Boha tým, že ho požiadal, aby mu ukázal

cestu do pekla. A čo mu odpovedala dokonalosť? KEĎ SA POZRIEŠ DO SEBA,

NIKDY SA NEZMÝLIŠ.

Máme v duši vytvorenú vždy iba jednu cestu. Kam vedie? Do záhrad veselia,

alebo do krajiny, v ktorej sú ctené náreky? Tou cestou je pravda o sebe.

Pravda je v súlade s tým, akým obrazom života chceme byť. Keď sochár modeluje

sošku, vidí v predstave obraz, ktorý chce vytvoriť. Aj človek si tvorí taký obraz života,

ako sám seba vidí. Soška vytvorená umelcom môže zobrazovať čokoľvek a nemusí sa

všetkým páčiť, dôležité je však iba to, že sa páči autorovi. Vlastná pravda sa každému

páči, a to jednoducho preto, lebo si ju každý sám vytvoril. Aj človeka, s ktorým túžime

prežívať lásku, hľadáme podľa obrazu pravdy, ktorý máme o sebe. Podľa osobnej

pravdy a pravdou vždy chceme žiť. Máme v sebe nespochybniteľný návod, na

základe ktorého vie duša presne rozpoznať, kto zodpovedá nášmu obrazu.

Nemusí to byť ten, s ktorým žijeme v spoločnej domácnosti.

ŽIVOT JE PRAVDA. HĽADÁME LÁSKU PODĽA OBRAZU, KTORÝ MÁME

O SEBE. HĽADÁME PODĽA PRAVDY, A PRETO SA VO VÝBERE LÁSKY

NIKDY NEPOMÝLIME.

Obraz, ktorý máme o sebe, je pravdou a vždy ho poznáme. POZNÁME SVOJU LÁSKU,

LEBO LÁSKA JE PRAVDOU. Hľadáme obraz ľudskej lásky podľa obrazu, ktorý máme

o sebe a ktorým samozrejme aj chceme žiť, nie podľa zavedených kritérií a už vôbec

nie na základe skúseností ľudí. Nie vždy to vedome chápeme. Nie vždy sme spokojní

s tým, čo nájdeme, pretože sa snažíme dodržiavať zafixované dekórum povinností

a vyžadovaných spoločenských zvykov. Veľakrát takúto lásku odmietame, i keď je

pravdivá, však ju predsa našla pravda. Mohli by sme prežívať nebo na Zemi, lebo

pravda je nebom života. Vytvorili sme si ju predsa dobrovoľne a iba preto, aby sme

mohli prežívať také šťastie, po akom túžime. Každý je tvorcom života, ale nie každý

chce Boha chápať. Ak niekto nechce vidieť, že nebo v sebe má, alebo pochybuje

o jeho existencii, nemá čo chápať.

Kto nechce vidieť vlastnú pravdu, ten ju ani nespochybňuje, pretože ju nepozná.

V nepoznanom nebi sa žije ťažko. AJ S NEPOZNANOU LÁSKOU MÁ ČLOVEK

PROBLÉM, PRETOŽE NEVIE, ČI JE PRAVDIVÁ. A ten, čo svoju pravdu pozná,

nemá takisto dôvod na pochybnosti, lebo vidí, že je jeho šťastím. Vidí dobre!

Má na pamäti to, čo chce, nič iné dôležité nie je. MÚDROSŤ JE POZNANIE

VLASTNEJ PRAVDY.

Pravdu si tvoríme podľa toho, čím chceme byť a žiť, a preto je tak pravda,

ako aj láska nájdená na základe vlastnej pravdy vždy krásna. Z tohto dôvodu

je krása nepominuteľná.

Nepoznaná pravda, alebo neistota, či nebo je, sa prejavuje prospešnosťou

 ubližovať sebe, alebo potrebou zraňovať iného človeka. Pozorujeme v sebe i naokolo

najrôznejšie bolesti, a tak si mnohokrát kladieme otázku, či nebo existuje. A možno by

odpoveď nebola iba pochybnosťou, keby pre ľudí nebola samozrejmosťou najzákernejšia

choroba, ktorá dokáže preniknúť až do špiku kostí a hlboko poznačiť ľudskú dušu. Neúcta

k sebe, a tým tiež k iným ľuďom, je jed, ktorý človek prská do okolia preto, aby aj

ostatných pretvoril na to, čo vidí v sebe. K svojmu obrazu.

Poznaná pravda sa prejavuje úctou k svojej sile, lebo vtedy viem, že si môžem

stvoriť akýkoľvek svet. Akékoľvek šťastie. Nepoznanie pravdy sa prejavuje neúctou

k sebe i všetkému, čo patrí dobru lásky. Neúcta k sebe je ako had s chladnými,

prázdnymi očami. Plazí sa v krvi, zatemňuje myseľ a robí z ľudskej bytosti tupú

beštiu, ktorá si necení prítomný život. Neúcta k láske vyvoláva siahodlhé

diskusie o tom, či nebo je, alebo nie je. Ak sa do nich zapojíte,

stratíte svoju dôstojnosť.

NEÚCTA K SEBE JE PONIŽOVANIE ŽIVOTA. KEĎ PONIŽUJEME SEBA,

ROBÍME TO ISTÉ AJ S LÁSKOU. NESVÄTÍME SI ANI TO, ČO NÁS STVORILO,

ANI VLASTNÚ TVORBU. DÔSTOJNOSŤ NIE JE NAMYSLENOSŤ.

DÔSTOJNOSŤ JE RADOSŤ Z LÁSKY.

Ak sme si nie istí, či nebo existuje, pochybujeme aj o existencii lásky.

Keď pochybujeme o láske, nemôžeme sa z nej radovať. A kam sa stratila ľudská

dôstojnosť? Nikam, akurát ju vidíme v neúcte. Upevňujeme si sebavedomie

ponižovaním človeka a hanobením života.

Pre niekoho je láska všetkým, pre iného dôvodom, aby život odsudzoval.

Keď niekto podlieha spoločenskej norme nepoznania a verí, že sa raz sám pre seba

stratí, považuje v tomto živote lásku iba za spestrenie čakania na koniec. Ak sa chceme

cítiť milovaní, mali by sme veriť, že nebo je, lebo je to láska, ktorá zabezpečuje poriadok

života nazývaný aj blaženosťou raja. Láska by nemala byť iba útechou, že to v smrti

dopadne dobre a pánboh si ma vezme k sebe, láska by mala byť mojím ľudským

sebavedomím. Mojou pravdou, mojím všetkým. Budúcnosť netvorí cieľ smrti,

budúcnosť si tvoríme úctou, alebo neúctou k láske.

BUDÚCNOSŤ TVORÍ ÚCTA K PRÍTOMNÉMU ŽIVOTU. PODĽA TOHO,

AKÚ ÚCTU MÁME K LÁSKE, TAKÚ BUDÚCNOSŤ SI TERAZ TVORÍME.

Považujem za zbytočné polemizovať o tom, či nebo je, alebo nie je. Je to strata

času! NEBO JE. Akú mám príčinu na takéto tvrdenie? Jednoducho iba to, že JE.

Nemám iný dôvod. Argumentácia viery je založená na prítomnosti života.

Viera je príčinou všetkých skutkov. Príčina je pravdou. Na základe pravdy sú všetky

skutky prítomné. Alebo tiež môžeme povedať, že tomu, čo nepovažujeme za pravdu,

neveríme, a tak je pre nás neprítomným skutkom. Z tohto dôvodu anjelská ríša

nezasahuje do ľudských skutkov.

Skutok, ktorý je v súlade s pravdou neba, je v poriadku, a preto zásah nepotrebuje

a skutok, ktorý pokoj nebies nevystihuje, je pre priestor šťastia neexistujúci. Alebo

by predsa len mohol božský otec zasiahnuť do nášho života? Isteže môže, ak veríme

v existenciu neba, lebo všetko sa deje podľa viery. Lenže myslieť si, že pánboh

pomôže a zároveň sa vyžívať v neúcte, nesvedčí o tom, že nebu veríme.

PRAVDA, ŽE NEBO EXISTUJE, JE VZÁCNA PRAVDA, LEBO UMOŽŇUJE

ČLOVEKU RIADIŤ MYSLENIE A VÝSLEDKY, KU KTORÝM DOSPEJE

ZVAŽOVANÍM TOHO, ČO V TOMTO SVETE POZORUJE A PREŽÍVA.

VIERA V EXISTENCIU NEBA JE RADOSTNÁ VIERA, PRETOŽE NEDOVOLÍ,

ABY SA V TÚŽBACH, HODNOTENIACH, SLOVÁCH A SKUTKOCH ČLOVEKA

PRESADILO TO, ČO LÁSKAVOSTI NEPATRÍ.

NEBO JE PRE TAKÉHOTO ČLOVEKA VŽDY MOCOU A V JEHO VEDOMÍ

JE TEJTO MOCI PODRIADENÉ VŠETKO TO, ČO KRÁSE LÁSKY NEPATRÍ.

Slovo NEBO znamená POKOJ. Iba keď som pokojný, môžem si naplno vychutnávať

radosť zo života. Alebo si myslíte, že nepokojný človek môže skutočne prežívať radosť?

Je pre rozporuplnú osobnosť dobro pravdou? Slovo NEBO je teda slovom, ktorým

vyjadrujeme poriadok života.

Nebo je bezpečím a bezpečie je život v pokoji. Bezpečie je tam, kde je všetko

v poriadku. Bezpečie môže poskytnúť iba láska. Nič iné túto moc nemá!

KEĎ HOVORÍME, ŽE MILUJEME, MALI BY SME VERIŤ, ŽE SME V BEZPEČÍ.

KEĎ TVRDÍME, ŽE MILUJEME, NEMALI BY SME SA CÍTIŤ SLABÍ,

PRETOŽE LÁSKA JE SILOU ŽIVOTA.

Nie sme vlastníkmi pravdy iného človeka. Nikomu nemôžeme riadiť myšlienky ani

za neho túžiť a práve preto, že o tom veľmi dobre vieme a vidíme tiež skutky neúcty,

bojíme sa človeka. Nevieme, čo mu práve víri v mysli a čo môže urobiť, alebo povedať.

Prežívame úzkosť, a to nielen v partnerských vzťahoch a v rodinách, ale pri každom

stretnutí s človekom. Nechceme byť s ľuďmi, ktorí sú na základe neúcty nevyspytateľní.

Nechceme nikoho! Ani seba, a tak niet divu, že túžime z takéhoto sveta utiecť niekam

do bezpečia. Lenže tomu, že bezpečie existuje, musím veriť, inak pre mňa neexistuje.

A to môže byť pre namyslených ľudí absolútny problém!

Keď utečieme z bojiska, tak to neznamená, že sme vyhrali. Pred vlastnou pravdou

nikto neutečie. Niet takého úkrytu, kde by so mnou nebola. Ak je mi to jasné, chápem,

že nie je riešením zaoberať sa tým, ako mi kto môže ublížiť, lebo myšlienky a túžby

iných neriadim, takže pokiaľ si niekto trvá na pravde neúcty, nič s tým neurobím. So

strachom z pravdy ľudí nič neurobím! Pre seba môžem urobiť jediné: Zaoberať sa

tým, že bezpečie je! Je jedno ako vyzerá, dôležité je iba to, že je. Mám bezpečie vo

svojej mysli! Je to neskreslené bezpečie, pretože nevzniklo na základe toho, čo mi

kto môže urobiť, s takýmto strachom nič neurobím, to som predsa uznal. Moje

bezpečie nevzniklo z príčiny, že nešťastie je. Nevytvorila ho viera v existenciu zla.

Moje bezpečie vzniklo preto, že sa mi páči. Vzniklo z krásy, vytvorilo ho dobro.

Viera v bezpečie je tvorcom prirodzenosti. V náručí milovaného človeka sa cítim

bezpečne. Keď na neho myslím, cítim sa bezpečne. Keď hovorím, že ho mám rád,

cítim krásu pokoja. Netrápi ma žiarlivosť, ba ani to, či ma miluje. Prečo to tak je?

UZNAL SOM, ŽE SO STRACHOM Z ĽUDSKEJ PRAVDY NEMÔŽEM NIČ UROBIŤ,

A PRETO S NÍM NIČ NEROBÍM! Keď s ním nič nerobím, nemôžem ho ani tvoriť.

Nechal som ho tak! Keď sa neprehrabujem v smetnom koši, nemám plné ruky

zbytočností. Ak špekulujem nad smeťami, iste ma zaujímajú, a preto si tvorím

pocity života iba z takéhoto materiálu. Nič iné totiž vo svojich rukách nemám.

Nič iné nemám vo svojej moci!

Keď sa pozerám na blato, ale nič s ním nerobím, neušpiním sa. Pohľad na blato

ešte neznamená, že som sa ušpinil. Ak nechcem byť špinavý, potom sa čistiť a zase

sa umazať a neustále sa pohybovať v tomto kruhu, nechám zlé myšlienky na pokoji.

Nechám ich tak! Keď chcem žiť v pokoji, všetkému doprajem pokoj!

KEĎ VERÍM, ŽE MÁM V SEBE BEZPEČIE, VERÍM I TOMU,

 ŽE SI NEMÔŽEM UBLÍŽIŤ. JEDNODUCHO NEMÁM V SEBE ZLO.

Každý má svoju pravdu. Buď človek niečomu verí, alebo nie, takže pochybnosti sú

vlastne iba nezáväzným spoločenským zvykom. O pravde nie je možné pochybovať,

lebo pravda je proste vždy pravdou. A pochybnosť? Pochybnosť ostane tiež vždy

iba pochybnosťou. Ničím, pretože keď pochybujeme, nehovoríme ani áno, ani nie,

takže pochybnostiam sa nedá uveriť. Pochybnosti nie sú pravdou. Z tohto dôvodu

nič nezariaďujú. Kto o tomto poznaní nevie, alebo ho vidieť nechce, pre toho sú

pochybnosti silou lásky, a preto tomu, čo má rád, nedôveruje, a to, čo odmieta

a chce vyhodiť z mysle, je pre neho skutočné a dôveryhodné. Takže vlastne tým

ľuďom, o ktorých sme presvedčení, že nás nenávidia, či nemajú radi, veríme,

a tých, o ktorých si myslíme, že nás milovať môžu, preverujeme.

Vrátane Boha. Pre mnohých je nebo iba fikciou.

Keď teraz hovorím, že nebo je, dávam tomuto životu zmysel. Viera v existenciu

neba mu dala náplň. A načo odsudzovať život, ktorý má zmysel? Stratiť život

chceme iba vtedy, keď uveríme, že tento život nemá zmysel. Lenže má potom

aj odchod zmysel? Však je predsa možný iba v živote! Nezmyselný odchod

je návratom tam, odkiaľ sme chceli odísť!

Byť v nezmyselnom živote nedáva zmysel. Lenže ak tento život nedáva zmysel,

musím byť tiež nezmyselný, lebo som tu zrejme kvôli nezmyslu. Ak si čo len trochu

ctím sám seba, potom takúto možnosť nepripúšťam. Moja existencia v tomto svete

má zmysel! Som tu pre lásku. Som tu preto, aby nádej neumierala. Som v tomto

zúfalom svete preto, aby som mu povedal, že láska má zmysel teraz

a nie až po smrti.

MNOHÍ ĽUDIA SÚ PRESVEDČENÍ, ŽE NÁJDU BOŽSKÚ LÁSKU AŽ PO SMRTI.

AK SI TO NIEKTO MYSLÍ, NEDOKÁŽE TERAZ UVERIŤ V EXISTENCIU NEBA.

Z TOHTO DÔVODU SI V TOMTO ŽIVOTE NECTÍ ANI DOBRO LÁSKY,

ANI ČAS POKOJA.

Hlas neba je v živote človeka výrazný. Ozýva sa v neustálej túžbe byť milovaný.

Ozýva sa v prianí byť silný. Ozýva sa v prosbách žiť pokojom. Ozýva sa v nádeji, že

svet bezpečia existuje. Nádej je pre mnohých iskierkou, ktorá zhasne. Nezabúdajme,

že z malej iskričky môže vzniknúť veľký oheň. Slovo nádeje sa stáva pravdou vtedy,

keď uveríme, že nádej neumiera. Nezhasína. To, čo je prísľubom krásy, by nemalo byť

prázdnym sľubom. Ak veríme, že nádej môže umrieť, je slovo nádeje slabé a dočasné.

Nie je istotou! Nie je bezpečím! Čože sme to urobili so sľubom krásy?

KTO VERÍ, ŽE JE SLABÝ, NIE JE PRE SEBA BEZPEČÍM!

KTO VERÍ, ŽE JE SLABÝ, VERÍ, ŽE JE PRE SEBA NEBEZPEČNÝ.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo je zmyslom tohto života. Je to práca?

Iste, práca je potrebná, ale ak ju nevykonávame s láskou, tvoríme diela naplnené

odporom. Je zmyslom rodina? Rodina je dôležitá, lenže ak v nej nie je láska, je to

 zoskupenie, ktoré hľadá dôvody na hádky a z hádok vznikajú nenávistné pocity.

Alebo je snáď zmyslom života pracovať, založiť si rodinu a potom umrieť? Smrť

môže byť zmyslom života vtedy, keď chcem opustiť to, čo nemám rád. Lenže kvôli

čomu som potom pracoval a načo som si založil rodinu? Láska dáva zmysel životu.

Všetkému, čo robím. Všetkému, po čom túžim. Ak nevidíme lásku vo svojich

sľuboch a skutkoch, v čom ju už len môžeme uvidieť? V sľuboch iných?

Pohľad je skutočnosťou slova!

Keď sa zadívame na večernú oblohu, môžeme uvidieť hviezdy. Veľakrát pochybujeme,

či je na nich život, takže vlastne nevidíme nič, pretože nie sú živé, ale ani mŕtve. Lenže

kto sa pozerá? Ja! A ja som život! Oživil som hviezdy svojím pohľadom. Keď sa ľudia

dívajú na mŕtveho, je to pre väčšinu nehybný a mŕtvy človek. Je skutočne mŕtvy? Však

ho vidím! Oživil som ho svojím pohľadom. Svojím svetlom a ako živému mu rozumiem

a viem, čo chce. A čo chce? Chce to, čo ja. Chce lásku, lebo na základe môjho svetla

žije v mojom svete, a tak má i moje slovo. Všetci žijeme s Bohom na nebesiach,

ale len máloktorí o tom vedia.

EXISTENCIA NEBA JE EXISTENCIA ŽIVOTA LÁSKY.

VŠETKO, ČO SOM STVORIL SVOJÍM SVETLOM, CHCE TO, ČO CHCEM JA.

ŽIJE MOJÍM SLOVOM, A TAK JE SO MNOU NAVEKY.

Keď niekomu niečo darujeme, je trápne požadovať, aby nás tiež obdaroval, všakže?

A v láske to trápne nie je? To, že niekoho milujem, je určené iba pre moje potešenie.

MOJA LÁSKA JE MOJA ODMENA! Moja láska môže byť pre iného človeka iba darom,

ktorý dávam pre radosť. K ničomu nezaväzuje. Je to predsa radostné, keď človek vie,

že ho má niekto rád. Predstavte si, že by niekto prišiel s tým, že vám chce niečo dať,

ale vzápätí by neodbytne požadoval, aby ste ho tiež niečím cenným obdarovali, inak

bude zle. Znepríjemní život, ak nesplníte jeho požiadavku! Považovali by ste to

za dar, alebo za vydieranie?

Aj o nebeskom otcovi si zrejme mnohí ľudia myslia, že keď už stvoril človeka

a dal mu lásku, iste ju od neho aj tvrdo vyžaduje späť, inak bude zle. Príde trest!

LÁSKA NIE JE HROZBA. LÁSKA JE VÔĽOU DOBRA. Kde nie je láska, nie je ani

nádej dôveryhodná. To, čo nie je pravdou, nepotrebujeme. Bez lásky je chrám duše

strašidelnou dierou. DOKEDY BUDE ČLOVEK VYŽADOVAŤ, ABY JEHO LÁSKA

BOLA OPÄTOVANÁ, DOVTEDY BUDE TRVAŤ AJ JEHO ZLO.

AK VYŽADUJEME, ABY LÁSKA BOLA OPÄTOVANÁ,

NIE JE LÁSKA DAROM, ALE HROZBOU.

Veľakrát sa stretávame so slovom vznešenosť. Vieme, čo znamená? Vznešenosť

človeku nedávajú šaty, majetok, diplom ani dôležitosť funkcie, ktorú vykonáva.

VZNEŠENOSŤ JE ÚCTA K LÁSKE. Úcta nemá nič spoločné s citovým vydieraním.

Otázka na zamyslenie: Môže sa cítiť vznešene ten, čo si vymáha lásku? Veď je to

podobné, ako keby milovaného človeka považoval za dlžníka! Neobdaroval ho,

poskytol mu úver s výhodnými celoživotnými splátkami! Každá bytosť vie, že

láska je cenná, ale vie aj to, že najlepšie je mať dlh potvrdený na papieri.

A s takýmto cenným papierom sa tu obchoduje.

Láska je vôľa dobra a dobro je kráľovstvom moci. Duša nie je chudobná a nemusí

od nikoho nič vyžadovať, veď ju stvorila sila. Každý má zdroj sily, každý vlastní

bohatstvo lásky. Ak nechcem byť chudákom, ktorý sa obáva, aby ho vôľa dobra

nesklamala a nenarobila mu problémy, mal by som sa o svoje bohatstvo starať

a rozmnožovať ho a nie vyčkávať na pokyny Boha. Bohatstvo lásky som nedostal

preto, aby som vyčkával, kedy sa pominie, alebo čakal na príkazy, čo s ním

urobiť.

Láska je síce silou života, ale v srdci človeka je krehkou kvetinou. Nemal by som

svoj kvet znevažovať chladom spomienok. Nemal by som pripustiť, aby ho pošliapali

spomienky na skutky tých ľudí, čo majú plné ústa Boha, zdravia a šťastia, a pritom iba

čakajú na príležitosť, aby mohli svojím slovom znechutiť vôňu zvereného kvetu.

Chudoba ľudskej mysle sa prejavuje vyčkávaním, alebo preverovaním

hodnovernosti dobra.

Keď zasejem semienko do úrodnej zeme, mal by som sa oň aj starať.

Polievať ho a nie iba čakať, kedy z neba zaprší. Alebo kedy dá pánboh pokyn,

aby som ho polial.

Skúste si to predstaviť. Máte záhradu a už ste niečo zasiali. Očakávate dobrú úrodu,

lebo viete, že ste zasiali dobré semienko do dobrej zeme. Lenže iba sedíte a čakáte.

Nech sa o semienko postará Boh, alebo počasie. Nepolievate! Prosíte nebo, nech zošle

dážď. Aby už konečne zapršalo a aj slnku by mohlo prikázať, nech hreje, pretože je vám

 jasné, že bez vlahy a tepla semienko zoschne. Prinesie trpké plody. Akurát ani nebo, ani

počasie akosi neposlúcha. Je sucho a chladno, ale vy to nevzdávate. Ďalej sedíte, čakáte

a prosíte. Veď predsa veríte, že Boh je a musí sa postarať, tak načo mu brať živobytie.

A Boh hovorí. Polej! Však som ti dal vodu, máš silu. Zahrej, veď preto som ti dal slovo.

Myslíte si, že sediaci čakajúci nebo počuje? Počuje, ale najskôr musí kdesi upratať

trpkú úrodu. Musí sa dať do poriadku, lebo poriadok predsa musí byť! A kým

doupratuje a dá sa do poriadku, ďalšie semienko uschne.

Keď som hladný, nezačnem upratovať dom. Najskôr sa najem. Najskôr sa postarám

o to, aby mi sila nechýbala. Keď hladný človek neje, ale upratuje, neurobí vo svojom

dome poriadok, lebo je zlostný. Láska je potravou duše. Keď jej ju upierame, zlostí sa

a plače. Ako malé dieťa. Neutíšite ho a ani neutešíte sľubom, že raz, niekedy mu najesť

dáte. Potom, keď doupratujete. Keď urobíte s trpkými myšlienkami poriadok.

A kedy to bude? Dieťa chce jesť teraz. HLAD JE POKUŠITEĽ.

Vŕta v mysli, neustále pripomína, že je. Je to zlé?

KEĎ MILUJEME, NECÍTIME HLAD. NECHÝBA NÁM JEDLO.

AK NIEKOMU CHÝBA LÁSKA, TAK IBA PRETO, ŽE SI JU NEDOPRAJE.

LÁSKA JE HOSTINA. Keď niekoho milujem, pozývam ho na svoju hostinu.

Chcem ho pohostiť svojím slovom, chcem mu ponúknuť iba to najlepšie, čo mám.

Nezáväzne. Neočakávam, že ma pozve tiež. Mám dostatok jedla, ale ak ma niekedy

bude chcieť pohostiť, prídem ochutnať jeho špeciality. Prídem preto, aby som si ho

uctil, pretože pozvanie je pre mňa poctou. Kto pozýva na hostinu, ponúka iba také

slovo, ktoré jeho srdce robí šťastným. V nebi sú hostiny na dennom poriadku. Tam

nikto nemá strach zo slova. Ak máme niekoho radi, nemali by sme sa obávať jeho

slova. Existuje snáď dôvod, prečo mať strach zo slova lásky? Ak áno, nepochádza

z lásky, ale zo spomienky na ublíženie. Ak berieme takýto dôvod vážne,

nepozývame na hostinu nikoho, lebo nemáme čo dať.

Viera, že nebo existuje, je vierou vo svoju lásku. Keď verím, že bezpečie

vo mne je, nebojím sa svojho slova. Žiadnej myšlienky ani pocitu. Kde inde

by mohlo nebo byť, ak nie vo mne?

VŠETCI VIEME, ŽE LÁSKA JE SLOVO,

ALE NIE VŠETCI ROZUMEJÚ TOMU, ČO VEDIA.

O nebi vie snáď každý človek. Existencia neba by nemala byť iba útechou, alebo

zaužívanou frázou, ktorou nahradzujeme pochopenie. Ak niekoho utešujeme nebom,

mali by sme veriť, že sme presne takými, aké je nebo, o ktorom hovoríme. Vtedy je

slovo útechy vzácnym slovom. Mnohokrát využívame existenciu neba ako argument,

ktorým chceme zmierniť bolesť, či vysvetliť smrť. Ak tak robíme, mal by byť obraz,

ktorý máme o sebe, v súlade s vyrieknutým slovom, inak svojmu argumentu neveríme,

takže vlastne vyslovujeme pochybnosť. Spochybňujeme nebo a svoj pokoj.

Obraz neba vlastní každá bytosť, lebo je životom, ale ak je príčinou túžby po bezpečí

nešťastie, alebo strach zo života, nevidí skutočnosť. Aká je príčina, taký je aj dôsledok!

Zjavenie neba je realitou vtedy, keď je nebo istotou, pretože pohľad považujeme za

pravdivý. Keď niečo vidíme, tak predsa vieme, čo vidíme. Keď dieťaťu ukazujeme

obrázok a hovoríme, čo to je, musí pre neho obrázok existovať. Musí ho vidieť,

inak si vytvorí svoju predstavu. Nemusí sa podobať skutočnosti.

SKUTOČNOSŤOU JE PRE ČLOVEKA IBA TO, ČO VIDÍ VLASTNÝM POHĽADOM.

KEĎ CHCEME NIEČO VIDIEŤ, MUSÍ TO PRE NÁS EXISTOVAŤ. Nestačí iba dúfať,

že možno raz nájdeme to, čo teraz nevidíme. Ako chcete nájsť bezpečie, ak ho v sebe

nevidíte? Slovo bezpečie v tomto svete existuje a človek vie, čo znamená, ale nie

každý uznáva, že bezpečie v sebe má. To, čo nemáme v sebe, neexistuje.

Ak hovoríme o pokoji, či bezpečí, musíme mať slovo bezpečia v sebe. Odkiaľ by

predsa vyšlo, však? Ak vieme, že SLOVO bezpečie v nás existuje, ale nie sme si istí

tým, že BEZPEČIE stále v sebe máme, nechápeme, že slovo je vždy naplnené.

Prázdne slovo je neexistujúce slovo. Naplnené slovo je pravdou!

SLOVOM VŽDY NIEČO VYJADRUJEME, TAKŽE STÁLE JE NIEČÍM NAPLNENÉ.

AK TVRDÍM, ŽE NEBO JE, VIEM, ŽE MOJE SLOVO JE NAPLNENÉ. JE PRAVDOU.

Ak tvrdím, že mám niekoho rád, viem, že je to naplnené slovo. Je to pravda, a preto

o svojej láske nepochybujem. Som si istý svojou láskou. Mať istotu vo svojej

láske znamená byť prítomným v nebi. Už teraz a nepotrebujem na to smrť. 

Existencia neba je nedotknuteľná, lebo je daná v mojom slove.

Tomu by mali rozumieť všetci tí, čo túžia nájsť vedomie seba.

Žiadal raz človek Boha o to, aby mu ukázal pravdu neba.

A čo mu odpovedal nebeský otec? KEĎ SA POZRIEŠ DO SEBA,

NÁJDEŠ MA VO SVOJOM SLOVE.

© Copyright 2015 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.