ŽIVOT JE OBRAZOM VÔLE.

TO, ČO ČLOVEK NECHCE, NIE JE ANI V JEHO SLOVE!

Život som chcel, preto žijem. To, čo chcem, nie je odporné,

takže život vytvorilo dobré slovo. Žijem v zrkadle svojich slov.

Túžime vidieť v sebe krásu? Ktože by nechcel! Pre krásu robíme všetko možné,

ale snáď najobľúbenejšou metódou je odstraňovanie nepekných myšlienok. Celý

život sa človek čistí a neočistí, lebo kde je slovo rozdelené na dobré a zlé, tam je

vždy aj videnie nečistoty. Život nevznikol z odporu a z toho vyplývajúcej straty,

a preto nie je riešením niečo odstraňovať, alebo sa snažiť zabudnúť na nepekné

spomienky, lebo ak tak robíme, musíme vedieť o tom, na čo chceme zabudnúť.

Musíme si to pripomínať, takže to nepekné má čas. Na to, aby sme netvorili špinu

a samočinne sa rozplynula, existuje veľmi prostá metóda. AK CHCEME VIDIEŤ V SEBE

KRÁSU, MALO BY BYŤ KAŽDÉ SLOVO VYRIEKNUTÉ IBA S TÝM ZÁMEROM,

ABY SME DOSIAHLI LÁSKU. Ak je život zrkadlom vôle, potom je pre život

platné iba také slovo, ktorého cieľom je láska.

Cieľ je zároveň príčinou, inak by nemal z čoho vzniknúť. Ak teda chceme niečo

získať, mali by sme chápať, že to môže vyrásť iba z toho, čo je také isté. Príčina

a cieľ sú vždy jednotné. Ak je cieľom vidieť v sebe krásu, musí byť príčinou slova

láska a nie odpor. Život je obrazom vôle a vôľa je vôľou iba preto, že je dobrá. To,

čo je dobré, mám rád. Život je zrkadlo, v ktorom pozorujem obraz svojej sily.

KEĎ SA POZRIEM DO ZRKADLA, VIDÍM ČLOVEKA,

KTORÝ MÔŽE VŠETKO, ČO CHCE.

Toto poznanie by malo byť podstatné nielen vtedy, keď sa pozeráme do mysle,

ale aj vtedy, keď sa dívame na seba, lebo všetky zrkadlá vznikli z tohto dôvodu.

Podstatou zrkadiel je vidieť obraz svojej sily. A čo obyčajne človek hľadá, keď sa

v priebehu dňa pozrie do zrkadla? Čomu venuje pozornosť, keď nahliada do mysle?

Povie si, že vidí silu? Hľadá snáď vo vlastnom tele dobro, alebo je nespokojný s tým,

čo vidí? Lenže potom je aj pohľad nespokojný, však predsa patrí do celku bytosti.

Mať nespokojný pohľad nie je najlepšie riešenie, lebo nespokojnosť nie je dobrá.

Pri tomto poznaní je vynikajúce všimnúť si, že pohľad máme iba jeden a vždy

je dokonalý.

Pri pohľade do zrkadla si každý všíma presne to, čo je pre neho v živote dôležité.

Pri pohľade na seba by mal byť prvoradý fakt, že vidíme silu, lebo to, čo je životom,

 je silou. A keď potom umývame a očisťujeme telo, očisťuje ho sila a robí všetko pre

krásu, pretože sila je krásna. Život totiž nestvorila škaredosť, a preto nemá právo

robiť so životom nič. Môže škaredosť očisťovať? Keď sa vidíme ako škaredí

a špinaví, neurobíme s tým nič.

AK SA NEVIDÍME AKO SILNÍ, MÁME V POHĽADE SLABOSŤ.

A AKO ODSTRÁNIŤ POHĽAD?

Je vynikajúce uvedomiť si, že ako život musíme mať silu neustále.

Ak si nahovárame, že sme slabí, je silou slabosť. To nie je bohviečo, pretože

v takomto štádiu poznania sme vlastne spokojní so sebou len vtedy, keď niečo

pokazíme. Keď sebe a aj iným ľuďom skazíme náladu, či úspech, takže ublížime,

a to v poriadku pre nikoho nie je, takže v medziľudských vzťahoch vládne chaos.

Nemusíme sa držať tejto iluzórnej pravdy života, o ktorej skoro nik nevie, lebo

ilúzii nepoznanie proste patrí. Nedržíme sa vtedy, keď je pre nás prijateľnejšia

pravda, ktorej základ spočíva v tom, že SLABOSŤ JE PRE SILU NEPOZNANÁ.

NEPOZNANOSŤ NEMÔŽE BYŤ VÔĽOU! V takejto pravde slabosť nerozhoduje

o ničom. Ani o láske, ani o smrti! To nemusí byť pre každého prijateľné, lebo

človek rád využíva slzy na svoje ciele a v citovom vydieraní sa priam vyžíva.

Kto využíva slzy na to, aby dosiahol radosť, má nepoznanú príčinu života,

čo znamená, že nevie, prečo žije a ani to, prečo umiera. Vie o bytí iba to, že

nejako dožije do smrti. A celý život zápasí so sebou, pretože sa chlácholí

tým, že to tak má byť.

KAŽDÝ MÁ SILU, PRETOŽE MÁ SLOVO.

MÔŽE TEN, ČO TVRDÍ, ŽE JE SLABÝ, VEDIEŤ, NA ČO MÁ SLOVO?

Život má poznanú príčinu, pretože ak žijeme, tak sme žiť chceli a museli aj vedieť,

prečo, inak by vôľa bola nezmysel. PRÍČINOU ŽIVOTA JE LÁSKA, LEBO ŽIVOT

NEVZNIKOL Z ODPORU. Alebo snáď niekto túži pre seba vytvárať to, čo je mu

odporné? Ak je láska príčinou života, je aj jeho mocou, takže by mala byť aj

v pohľade a slove človeka. Príčinu sily nehľadáme, lebo je viditeľná! A to,

čo je neviditeľné, nenájdeme práve preto, lebo to nevidíme. Je fakt dobré

chápať, že máme iba jeden pohľad, takže ak sa neustále dívame na lásku,

nemôžeme vidieť slabosť.

KEĎ JE LÁSKA PRÍČINOU ŽIVOTA, NIKDY NECHÝBA.

MÁM JU VO SVOJOM SLOVE.

Pre mnohých je možno vzrušujúce objavovať a hrať sa s tým, čo nepoznajú,

ale myslím si, že prirodzenejšie je nachádzať a baviť sa s tým, čo poznám. Boha

považujeme za moc, však? Pre toho, čo chce silu, je slabosť hlúposť. Zbytočnosť.

Nikto nebol stvorený hlúposťou. Ak sa s ňou chce niekto hrať, nemôže vedieť,

čo si takouto hrou zariadi a nevie ani kedy a ako sa to udeje.

Ak niekto vidí v sebe slabosť, stvoril si hračku. A nebolo by to zlé, keby

sa človek s hračkou nestotožňoval. O hračke vieme, že má určitú životnosť.

Hračka nerozhoduje o šťastí. Hračku je možné kedykoľvek odložiť. Ak využijeme

ochotu a odložíme, uveríme vlastnej sile. Inak vidíme seba ako hračku, o ktorej

rozhoduje nejaká neznáma moc. Pre hračku je život iba nadprirodzenou, alebo

neprirodzenou silou. To, čo nie je prirodzené, je umelé. Hračka má k dispozícii

iba umelé, naprogramované slová. Nie je v nich ani vôľa, ani pochopenie života.

Umelé kvety nezmeníme na živé. A ani frázy nikto na vôľu nezmení.  

Slovo je koreň. Kvety, ktoré z neho vyrastú, sú skutkami a vytvárajú na povrchu

zeme pestrofarebnú záhradu. Poslaním slova je tvorba. Môžem vytvoriť z prázdnoty

mysle nekonečnú oázu krásy. Zmeniť pustinu na úrodnú zem. Zaplniť šedivosť púšte

vôňou kvetov, všetkým tým, čo dýcha iba čistotou krásy, aby som sa cítil bezpečne.  

Žijem vo svojej záhrade, pozorujem krásu a preciťujem radosť zo svojho diela.

CENNOSŤOU BOHA JE ŽIVOT.

ŽIJEME IBA VTEDY, KEĎ OSLAVUJEME ŽIVOT.

SEBAVEDOMIE JE SKRYTÉ V OSLAVE LÁSKY. DEŇ JE PRIESTOR

NA TO URČENÝ A DANÝ.

Ak túžime vidieť blaženosť duše, musí byť zmyslom slova láska a nie sťažnosť

na život. Na to, čo chceme, pretože žijeme. Láska je život a život je šťastie, pretože

nevznikol z odporu. Život je viditeľné šťastie. Cítime sa šťastne, keď vidíme ľudí

umierať? Strata života, nech si ju už človek zdôvodní akokoľvek pekne, je pre

prítomnosť života neprirodzená príčina. Ak je cieľom tohto života jeho strata,

potom je všetko, čo teraz robíme, zbytočné. Netvoríme bezpečie krásy, ale

fatamorgány. Neoslavujeme, ale vyžívame sa v sťažnostiach, pretože

fatamorgána je zradná.

Slovom dávam tvorivosti meno i určité vlastnosti. To, čo udelím svojmu dielu,

tým je, a tak i pôsobí. V slove preciťujem vlastné dielo. Ak premenujem slabosť

na hračku, je slabosť hračkou v rukách boha. Pôsobí ako bábika. Je síce akýmsi

obrazom človeka, má ruky, nohy, hlavu, ba môže i hovoriť, a predsa nerozhoduje

o ničom. A komuže by už len prekážala hovoriaca bábika? Kto by ju bral vážne?

Ako slovo vôle dokážem aj z ničoho vytvoriť to, čo chcem.

SILU MÁM DANÚ VO VLASTNOM SLOVE.

KDE NIE JE OSLAVA SILY, TAM NIE JE LÁSKA ŽIVOTOM SLOVA.

To, čo je zlé, neoslavujeme. Oslavujeme snáď vo chvíli, keď vidíme, že nás

niekto blízky opúšťa, alebo odchádza z tohto sveta? Z tohto dôvodu nie je žiadna

smrť prirodzená. A ani daná. Smrť je hračka. Stačí mi slovo, aby som z obávanej

moci stvoril strašiaka v poli. Možno odoženie roztopašné vtáky, ale tiež nemusí,

lebo moja istota je v mojom slove. MOJA SILA NIE JE V TOM, ČO NEOSLAVUJEM.

Predstavme si bežca na trati. Nesmeruje súčasne k dvom cieľom, približuje sa

iba k jednému. Keby mal dva, nedobehol by ani do jedného. Bežec pozná cieľ,

inak by nevedel, kam beží. Nevedel by, čo robí a prečo. Každý pozná svoj cieľ,

však predsa vie, kam v živote smeruje. Ak existuje iba jeden cieľ, je aj príčina

života iba jedna. BUĎ ROBÍME VŠETKO PRE LÁSKU, ALEBO VŠETKO

PRE TO, ČO NECHCEME.

Slovo je zrkadlom mojej pravdy, takže má pohyb. Keď vyslovujem nejaké slovo,

mal by som vedieť, kam smeruje. Čo ním chcem dosiahnuť. Šťastie, či nepokoj?

Sťažnosti na život k tvorcovi lásky neletia. Na príjem sťažností a slov, cieľom

ktorých je duševná slabosť a labilita života, sme si v mysli vytvorili priestor

nazývaný peklom. Komu chce človek ublížiť? Jedine životu, lebo vie, že iba

život má cit. Ubližovanie je pomsta za to, že máme šťastie a žijeme. Prečo

inak by človek chcel ubližovať? U toho, čo je nešťastný, alebo pre neho 

mŕtvy, nemôže dosiahnuť nešťastie, ale u toho, kto je šťastný, či živý,

už ubližovanie zmysel má. Stalo sa samozrejmosťou, že ľudia bojujú

so životom. Vie vôbec človek, proti komu zdvihol ruku?

PRE TOHO, ČO CHCE UBLIŽOVAŤ, JE ŠŤASTIE DIABLOM.

 Žijeme v záhrade slov. V ríši zrkadielok. Pre každého existuje iba jedna záhrada.

Jeden nekonečný priestor života. Buď je to záhrada zo živých kvetov, nazývaná aj

rajom, alebo je to park vytvorený z umelých kytičiek. A slnko svieti na všetky kvety.

Kým v živej záhrade pod jeho teplom kvety otvárajú lupene, tak kvetinky v parku pod

jeho žiarou blednú a blednú, až nakoniec úplne stratia svoj lesk. Lenže slnko za to

nemôže, pretože jeho poslaním je svietiť. A ani nebo nemôže za to, že slová o láske

strácajú pre človeka pôvab. Uvedomuje si snáď vo chvíli, keď sa na seba zlostí, že

sa má rád? Ak nie je príčinou slova láska, je ľudské slovo neprirodzeným slovom.

 Kvetom zla, burinou, ktorú sa snažíme vytrhať.  

To, čo vyhodnotíme ako zlé slovo, je neživé slovo, lebo zlu Boh život nedal.

Výhrou človeka v tomto svete je prijatie pravdy, že život je stvorený dobrou vôľou,

lebo vtedy chápeme, že keď vyhodnotíme nejaké svoje slovo ako zlé, urobili sme

tak iba preto, aby nepôsobilo v našej mysli to, čo ako život nevlastníme.

To, čo žiadnej bytosti nie je dané.

Je všeobecne známe, že život stvoril Boh. Stvorila ho moc nazývaná vôľou.

Musela to byť vôľa dobrá, lebo so zlou sa nedá tvoriť nič zmysluplné, či živé.

 Keď sme zúriví a zlostní, nechceme tvoriť krásu, ale ničiť! Keď sme roztrpčení,

alebo sklamaní, nič sa nedarí. Lenže Bohu sa jeho dielo podarilo, však život je.

Alebo ešte takto: Ak je život vytvorený dobrou vôľou, musí byť sila života dobrá.

Boh je láskavý, takže MOC JE LÁSKOU, alebo naopak. SLOVO BEZ LÁSKY

JE NEPRAVDIVÉ SLOVO.

Keď poviem, že som dobrý, je to platné slovo. Platí naveky, lebo je to slovo

naplnené dobrom. Je to pravdivé slovo. Človek síce zvykne tvrdiť, že je dobrý,

ale ak si zároveň myslí, že je nedokonalý, je jeho dobro tiež nedokonalé, zlé, či

hlúpe a umiera, pretože hlúpe dobro nestvorilo život, a preto mu život nepatrí.  

Viete, čo je zárukou úspechu? Vedieť, že dobro je dokonalé, lebo každý túži.

Každý chce každú chvíľu pre seba len to najlepšie. Každý chce dokonalosť,

a pritom tvrdí, že je nedokonalý. Nie je to komédia?

IBA TEN, ČO NEVIDÍ V SEBE BOHA, MÔŽE TVORIŤ ZLO!

Iba ten, čo nie je v súlade s Bohom, žije pravdou, že môže tvoriť zlo. Že svojím

slovom si môže zariadiť to, čo nechce! Nikto pre seba nechce zlo, každý chce to, čo

považuje za najlepšie, takže by sme mohli povedať, že každý je Bohom. Iná vec je,

či tomu človek aj verí! Ba dokonca, či mať vlastnú silu nepovažuje za hriech! Mať

moc je prirodzené, pretože je životu daná, ale byť životom a veriť, že silou nie som,

nemá s prirodzenosťou spoločné nič. Nikto nie je bezmocný, lebo má vôľu. Slabosť

slúži ako výhovorka pre toho, čo očakáva, že Boh, alebo niekto iný urobí za neho to,

čo on pre vlastné šťastie urobiť nechce. Šťastie je sila, pretože je prejavom lásky.

Duševná, či životná sila nemôže byť slabá. Ak niekto tvrdí, že silu chce, ale zároveň

svojmu prianiu neverí, môže to, čo chce, považovať za dobré? Mať platné slovo,

či vlastnú vôľu nie je pre každého úspechom života.

BOHA SI ČLOVEK TVORÍ SVOJOU PRAVDOU O LÁSKE.

MÁME IBA TO, ČO PRISUDZUJEME ŽIVOTU. Akú pravdu o živote si ctíme, takou

sebadôverou disponujeme. Keď je láska, či život neistý, je neisté všetko. Život nie je

zlý, pretože keby sme ho nechceli, nežijeme. Láska nie je neistotou, a to práve preto,

lebo po nej túžime. Každý chce byť milovaný. Ak je pravdou, že každý chce iba to,

čo má rád, prečo láske prisudzujeme to, čo nechceme?! Keď je život nectený, má

aj láska to, čo si nectíme. Keď človek delí lásku na ľudskú a božiu, ani jedna nemá

všetko, prípadne tá božia má všetko a tá ľudská iba omrvinky. Láska je iba jedna,

presne tak ako život. Môžeme mať mnoho životných snov, alebo príbehov, ale

život iba jeden. Ak tomu rozumiem, je mi jasné, že mám silu božej lásky

k dispozícii stále.

Ak si niekto myslí, že ho nikto nemá rád, prípadne, že si ho ľudia necenia

a neuznávajú, pestuje v sebe to, čo dobrom nie je a takáto ťažká, nepríjemná

energia tvorí obsah jeho slov. A tiež náplň osobných túžob, takže vlastne to,

čo si pre seba praje, nie je dobré, a preto mu stály prospech neprinesie. Je to

ako jed zabalený v pozlátke. Nie všetky slová o láske sú naplnené šťastím, nech  

sa zdajú akokoľvek pekné. Nie všetky prednesené priania šťastia sú naplnené

silou dobra. Ak niekto žije silou slabosti, sú jeho priania šťastia a zdravia

naplnené iba takouto mocou.

KTO SI MYSLÍ, ŽE HO NIKTO NEMÁ RÁD, ALEBO POVAŽUJE LÁSKU

ZA NEISTOTU, TVORÍ SVOJÍM SLOVOM ZLO. SLABOSŤ DOBRA.

Predstavme si zabalený zákusok. Nejeme obal, ale to, čo je v ňom. Užívame si

to, čo je obsahom obalu. Vždy berieme iba to, čo je obsahom slova. Aj v škaredej

 truhlici sa môže skrývať poklad a naopak vyšperkovaná môže skrývať bezcennosť,

či jedovatého tvora. Posudzovať seba a ľudí podľa toho, či vyslovujú škaredé, alebo

pekné slovíčka, znamená riadiť sa v živote obalom a nevšímať si to, čo je v ňom.

Nevidieť, čo požívam. Tvorba života nie je založená na delení slov, na tom, či je

slovo pekné, alebo škaredé. Tvorcom života je OBSAH slova. Obsah slova je

tvorený z toho, ako človek posudzuje seba. Z osobnej, jedinečnej pravdy.

To, čo je dobré, je múdre. Dobro nemôže byť hlúpe, pretože je láskavou vôľou.

Dobro nestrestá ani neubližuje. Keď niekto žije v presvedčení, že je hlúpy, alebo

nedokonalý, netvorí svoj život z múdreho slova, pretože takéto slovo nie je

v súlade s jeho pravdou o sebe.

Je samozrejmosťou, že každý si robí plány. Plán je vzor, podľa ktorého tvoríme.

Trebárs staviame dom. Plán je cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, takže je aj príčinou tvorby.

Keď si niečo plánujeme, chceme, aby to dobre dopadlo. Žijeme tým, čím Boh pri tvorbe

života. PRI PLÁNOVANÍ DOBRA SA VŽDY RIADIME BOŽSKOU MYŠLIENKOU, ale

nie vždy je táto prirodzenosť človeku jasná. To, čo nie je jasné, nie je dobre viditeľné,

takže môže vyzerať akokoľvek. Z tohto dôvodu nie všetky dobré zámery dopadnú

dobre, či podľa očakávaní.

Predstavte si, že sa pozeráte na nejaký obrázok, ale nevidíte jasne všetky detaily.

Detail, ktorý nevidíte jasne, okamžite niečím nahradíte, ale nemusí vôbec vystihovať

 to, čo je na pôvodnom obraze. Nie vždy sa správne trafíme. Povedzme, že na obrázku

je žena, ktorá má v ruke kvietok. Ak nevidíme, čo drží, dáme jej do ruky trebárs meč

a už je z víly bojovníčka. Už je to iný obraz a s plánmi je to podobné. Nejaký detail

sme nevideli jasne, a tak sme si tam niečo dosadili. Obyčajne podľa aktuálnej pravdy,

alebo podľa toho, akú máme práve náladu. Pohľad je dokonalý, inak by nebol svetlom

života. V momente, keď vieme, čo vidíme, to musí byť jasný, čiže dokonalý pohľad,

inak by sme si nemohli presne povedať, čo vidíme a slovo tiež musí byť dokonalé.

Musí byť v jednote s pohľadom. Pohľad je jasný a dokonalý, takže ak na základe

uznávanej hlúposti, či slabosti je niečo v nejakej chvíli nejasné a slabé, musí byť

ešte v tej istej chvíli niečím nahradené. Okamžite, automaticky, inak by prítomný

pohľad neexistoval. Je to nepostrehnuteľný okamžik, takže ani nevieme,

 čo sme urobili! Nevieme, čo sme urobili s túžbou a jej cieľom.

MÁME DOBRÉ TÚŽBY, ALE VIDÍME ICH OČAMI

AKTUÁLNEJ PRAVDY.

V tom momente, ako v mysli vznikne obraz túžby, ale ešte sme si vedome

nepovedali, či neuvedomili, aký je a čo obsahuje, už sme v ňom niečo zmenili.

Už to nie je presne to, čo sme prirodzene chceli, už to nevystihuje skutočný plán

života. Toto je skutok vyplývajúci z nevedomosti. Skutok nevedomosti spôsobuje,

že sa cítime ohrození, nedocenení a tiež bezmocní voči smrti, lebo aj krásne šaty

ženy na obrázku môžeme kedykoľvek zmeniť na smútočné rúcho.

Skutok nevedomosti zariaďuje to, čo žiadny človek pre seba nechce, ale pritom vloží

do svojho plánu tým, že úplne samozrejme a bez zaváhania tvrdí, že je nedokonalý.

A tvrdí to o sebe vedome, takže nevedomosť a všetko, čo obsahuje, vlastne vedome

chce, a to aj napriek tomu, že nevie, čím takáto vôľa disponuje a čo z toho vyplynie.

Situácie vznikajúce na takomto základe sú nepochopiteľné, pretože nikto si nemyslí,

že chcel pre seba zlo. Skutok nevedomosti zariaďuje, že človek sám sebe neverí.

Keď neverí sebe, neverí ani dobru. Tento skutok zariaďuje kolobeh života

a smrti. Čo urobiť s takouto neriešiteľnou a doslova zúfalou situáciou?

Je zúfalou, pretože v nej vedome nerozhodujeme.

Možno by niekto povedal, že stačí odstrániť nevedomosť. Nič z toho, čo raz človek

vedome uznal za pravdu, neodstráni, pretože život je pravda. Život nie je možné

odstrániť. A vôbec, čo by mu ostalo? Nejakú pravdu predsa musí mať stále.

 Byť likvidátorom nie je v súlade s poznaním, ale s nevedomosťou.

Vyriešiť nevedomosť nie je vôbec ťažké. Je to hra, v ktorej stačí využiť poznanie

o danosti dobrej vôle. Každý ju má. Stačí si vytvoriť Boha. Vedome, bez zábran, lebo

takýto skutok je v súlade s dokonalou tvorbou. Jednoducho si stvorím vlastnú silu,

ktorá sa postará o to, aby v mojom obraze bolo vždy všetko v poriadku, nech si už

myslím čokoľvek. Stvorím si poznaný majestát moci a poznanie života

zariaďuje iba to, čím je. Ako to urobiť?

Boh je môj vzor. Ako môže byť vzorom, keď Ducha sily nevidíme a nepoznáme?

Tak sa zrejme môžu pýtať viacerí. Ak chcem prijať Boha, alebo má byť vzorom,

podľa ktorého tvorím, mal by som ho poznať. Mal by som vedieť, aký je.

Ako to zistím? Iba tak, že si ho stvorím. Tiež robím to, čo on, všakže?

Takže to nie je zlé. To nie je chyba. Ak niečo nemá chybu,

funguje dokonale, čiže stále.

Vytvorím Boha zo svojho slova, pretože viem, že ja som takisto stvorený slovom.

Keď tvorím plán, vložím do neho to najlepšie. Aj Bohu ako moci dám všetky superlatívy,

ktoré poznám. Sile života predsa patrí to najlepšie, čo poznám. Bohu patria tie najkrajšie

slová, ktoré v tomto svete existujú. Využijem svoju vôľu. Stvorím si Boha zo slova. Boh

je láskavý, milujúci, krásny, šťastný, dobromyseľný, vznešený, rozhodný, mocný, múdry,

veselý, pokojný, večne živý... atď. Spojím všetky poznané superlatívy do jedného celku.

Spojiť slová do jedného celku je niečo podobné, ako zamiesiť cesto na koláč. Vložím

do neho to, čo mu patrí. Všetko, čo patrí dobrote, na ktorú mám chuť. Nepečiem predsa

zákusok z toho, čo mi nechutí, alebo z toho, čo považujem za zlé, všakže? Aj menu BOH

prisúdim svojím slovom to, o čom si myslím, že patrí vznešenosti moci a pôvabu lásky.

Prisúdim mu to, čo chcem mať. Vlastným slovom si vytvorím vzor života a podľa tohto

vzorca sa riadim, respektíve som riadený vlastným Bohom. Má všetko, čo som mu

mohol dať. Dal som mu všetky nádherné poklady. Tomu, čo som vytvoril, verím,

lebo viem, že je to moje dielo. Vytvoril som ho z dobrej vôle. Zo záujmu

a dobrovoľne, a preto je pravdou.

KEĎ SOM SI VYTVORIL BOHA, ČI VZOR MOCI, VYTVORIL SOM ŽIVOT.

DOBRO ŽIVOTA, LEBO IBA DOBRÝ ŽIVOT JE PRE MŇA SKUTOČNÝ ŽIVOT.

 O Bohu viem iba toľko, že je tvorcom života, takže keď si stvorím Boha, stvorím

zároveň život. Je to skutočný život, pretože je vytvorený z toho, čo chcem. Zo všetkého

toho, čo sa mi páči. Každé slovo má obraz, inak by som nevedel, čo vyjadruje, a tak by

nemalo zmysel. Aj môj Boh vytvorený slovom má obraz. Obraz ku mne hovorí, lebo ho

vidím. Môj obraz Boha má čas a priestor, pretože bez priestoru by obraz nemal kde byť.

Aký je to čas? Zrejme bez konca, lebo Bohu patrí večnosť. Takže nemám smrť, ktorá

patrí dočasným životom a veď vlastne ani nemôžem, lebo čo by to bola za moc, keby

nad ňou niečo vládlo? Slovo bez pohľadu by nemalo význam. Moja sila vytvorená

slovom je aj v mojom pohľade, takže rozumiem tomu, čo vidím v sebe.

A už nie som slepcom, ktorý neverí tomu, čo chce.

Môj Boh má slovo, lebo bol vytvorený slovom. Dal som mu slovo, a tak hovorí.

To, čo hovorí, samozrejme počujem. Rozprávam sa so svojou silou a je to už totálne

iná rozprava ako s výčitkami. Vinu a výčitky môj Boh nemá, pretože som mu nedal to,

čo trápi. Dal som mu krásu, lebo pokoj patrí nebesám. NEDARUJEM PREDSA LÁSKE TO,

ČO NEMÁM RÁD. Môj Boh je pre mňa iba dobrý, veď som ho vytvoril tým, čo chcem.

Vôľou. Viem o sebe, že žijem? Ak áno, potom ako život som mohol stvoriť iba

živého Boha. Tak ako nikto nemôže za nikoho jesť, piť a túžiť, tak aj človek

je neopakovateľný, a preto si môže užívať iba vlastnú silu.

MÔJ BOH JE PRE MŇA JEDINÝ BOH, PRETOŽE SOM HO VYTVORIL JA SÁM

A JA SOM JEDINEČNÁ BYTOSŤ. NIKTO ZA MŇA NEMÔŽE ŽIŤ!

Nemôžem sa správať podľa iného človeka, pretože nevidím, o čom každú chvíľu

uvažuje, po čom túži, čomu verí. A okrem toho každý je jedinečný a neopakovateľný

a do výsostného územia inej bytosti sa nepatrí vkrádať ako zlodej. Tiež by sa mi to

nepáčilo. Podľa ľudí sa správať nemôžem, lebo nikdy neviem s istotou povedať, čo

práve chcú, ale o sebe to veľmi dobre viem. Môžem sa správať iba podľa vlastného

vzoru, iný človek ma môže nanajvýš inšpirovať svojím slovom. Ak chcem mať vzor,

vyberiem si to najlepšie, čo v tomto svete existuje. Existuje ako meno. Stvoril Boh

nebesá, anjelov a vôbec všetko, čo zabezpečuje pokoj? Nuž ak to chcem, neotáľam!

Neodkladám svoju múdrosť tam, kde nie som, ale v tomto svete si stvorím takúto

silu, pretože IBA VLASTNÉ DIELO MÔŽE BYŤ PRE JEDINEČNOSŤ PRIJATEĽNÉ.

Môžem si vytvoriť dobrý obraz sily, ale musím vedieť, čo som urobil a prečo.

Musím mať príčinu. Aká je? No aká! Chcem pre seba blaho neba a ako je známe,

 bez Boha nebo nie je nebom. Aká je príčina, taký je aj cieľ.

TVORÍM TO, O ČOM HOVORÍ MOJA SILA. SNÁĎ NEBUDEM TVORIŤ TO,

ČO NIE JE SILOU! A VLASTNE BY SOM NA TO ANI SILU NEMAL, PRETOŽE

VŠETKU MOJU SILU MÁ MOJE DIELO. BOH JE MOJOU SILOU.

NEMÁM ŠANCU VYTVORIŤ NIČ ZLÉ, LEBO SVOJU MOC SOM STVORIL

IBA Z TOHO NAJLEPŠIEHO, ČO POZNÁM.

Nemám strach z takejto tvorby, pretože strach obyčajne nie je dobrý. Strach má

k dispozícii strašidlá, nie krásu! Nie som opovážlivý a namyslený, lebo robím iba to,

čo je v súlade s Bohom. Správam sa podľa jeho skutku. Stvoril život? Stvoril človeka?

A ja ako človek vo svete, kde pozorujem i to, čo dobru nepatrí, si stvorím moc, v ktorej

zloba nie je. Nemusím bojovať so zlom. AKO CHCE ČLOVEK, KTORÝ SA POVAŽUJE ZA

 SLABÉHO, ZVÍŤAZIŤ NAD TÝM, ČO VIDÍ VŠADE, KAM SA POZRIE? AKO CHCE VYHRAŤ

NAD VLASTNÝM POHĽADOM? Nie zbraňami, nie ochrannými amuletmi a prosbami, ale

stvorením lásky dosiahnem život, v ktorom neexistuje zlo. Mám na to všetko potrebné.

Mám vôľu! Mám slovo a viem rozpoznať zlato od blata. Viem, čo chcem.

SPRÁVAM SA PODĽA TOHO, ČO CHCEM, NIE PODĽA TOHO, ČO NECHCEM.

Ak je dôležité to, čo nechcem, upieram sa na neživosť. Neživosť je umelosť.

Neživosť je pre život nepoznaný, neprirodzený svet. Mali by sme vedieť, že

TOMU, ČO NEPOZNÁME, NEDOKÁŽEME UVERIŤ! Svojho Boha poznám,

lebo viem, čo som do neho vložil, a preto mu verím.

 Dobro je pravdou života, lebo každý chce pre seba iba to, čo považuje za dobré.

Ak je tomu tak, je zlo klamstvom života. Klamstvo je polovičná pravda, ktorá nie je

vždy dobrá a nie vždy zlá. A nikto nevie, aká kedy je, nikto ju nepozná. Na to, že

dobro je pravdou života, nepotrebujem hľadať dôkazy. Moja vôľa je dôkazom.

Fakt, že chcem pre seba iba to, čo by ma potešilo, je dôkazom, že dobro ako radosť

zo seba je pravdou života. Takže žijeme preto, aby sme sa radovali. Lenže žijeme

vo svete, kde tiež neustále pozorujeme aj to, čo radosti nepatrí. SVOJ POHĽAD

PREŽÍVAME, PRETOŽE SVETLO PATRÍ ŽIVOTU. Žijeme teda tým, čo chceme,

ale zároveň preciťujeme i to, čo nechceme. Na to, aby sme sa nepoddali tomuto

chaosu, potrebujeme silu a nie ľahostajnosť, že raz to možno pánboh, alebo

smrť nejako vyrieši. A ani smrť, ani Boha človek nepozná.

TO, ČO NECHCEME, NEŽIJE, LEBO NEMÁ VÔĽU.

TO, ČO NEŽIJE, NIE JE PRE ŽIVOT PLATNÉ.

NEUBLIŽUJEM SI VLASTNÝM SLOVOM! TO NIE JE MOŽNÉ, PRETOŽE

SOM ŽIVOTOM. A už je vlastne jedno, aké pocity v sebe vidím, pretože viem, že

žiadny mi neublíži. Nemusím byť likvidátorom, ktorý celý život odstraňuje pocity

a myšlienky, a tak mu nepripadá podivné ani to, že chce zlikvidovať vlastný život.

Kto likviduje vlastné slovo, nechce prítomný život, lebo slovo je tvorcom života.

A čo už len môže chcieť, ak nechce život? Kde nie je prvoradý život, tam nie je

dôležitá ani tá najkrajšia túžba.

Keď slovo neubližuje, neubližujem si ani pohľadom a časom, takže môžem

v pozemskom priestore bez obáv pozorovať všetko, čo v ňom je.

Vrátane smrti. Neublíži!

Dobro je pravdou života, a preto je aj príčinou toho, že žijeme. Ak je tomu tak,

 nemusí dobro bojovať so zlom o svoj trón. Keď delím vlastné slovo na dobré a zlé,

nechcem vidieť, že slovom som ja. Každé slovo je dobré, pretože tvorí môj život.

Každé slovo je jedinečné, lebo má svoju chvíľu a ako moja neopakovateľnosť

je všade. Každé moje slovo má nevyčísliteľnú cenu.

ŽIVOT JE SLOVO. VŠETKO, ČO CHCEM, JE A ŽIJE.

Ak hovorím, že niečo chcem, tak moje slovo vyjadruje to, čo chcem.

To, čo slovo vyjadruje, je jeho obsahom. To ho naplňuje! Slovom vždy niečo

vyjadrujem, takže stále je niečím naplnené. SLOVO JE STÁLE NAPLNENÉ

TÝM, ČO CHCEM. DOBROM. TO JE ŽIVÉ SLOVO.

NAPLNENÉ SLOVO JE PRAVDA. MOJE SLOVO JE NAPLNENÉ TÝM,

PO ČOM TÚŽIM. TO JE PRAVDA DOBRA.

Ak niekomu za niečo ďakujeme, odmeňujeme ho slovom.

Čím odmeniť život, ktorý všetko má?

NESTRATIL SOM LÁSKU, I KEĎ V TOMTO SVETE JE UCTIEVANÝ PLAČ.

ČO KRAJŠIE MÔŽEM BOHU POVEDAŤ? ČO VIAC MU MÔŽEM DAŤ?

© Copyright 2015 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.