Som svetlom, pretože vidím. Vidím svoje myšlienky, pocity, túžby, predstavy

 i všetko, čo ma obklopuje. Všade, kam sa pozriem, je svetlo. Všade je jasno.

Keď vidím, vidím dobre. Som dobrým svetlom.

ŽIAROVKU, KTORÁ SVIETI, NEPOVAŽUJEME ZA CHYBNÚ, A TO

PRÁVE PRETO, ŽE SVIETI. AJ ČLOVEK JE BEZCHYBNÝ, PRETOŽE VIDÍ.

SVIETI STÁLE.

Neustále vidím, po čo túžim, ale musím vidieť i to, čo odmietam, lebo inak

by som nemohol odmietať. Neustále vidím, čím žijem. Vidím život. Život je

 všade tam, kde je môj pohľad. Všetko, čo vidím, žije a nezaniká, pretože na

základe môjho pohľadu sa stratiť nemôže. Svetlo i priestor je všade tam,

kde som ja.

Aj moje slovo je tam, kde je moje svetlo. Ak tomuto poznaniu rozumiem,

počujem tých, ktorých mám rád. Počujem dobre. Jasne, bez pochybností a tiež

chápem, akým spôsobom vie Boh o človeku všetko. Pochopenie svetla života

umožňuje jedine láska, pretože život mohol byť stvorený iba láskou.

 Láska je svetlo bez podmienok.

Láska je vôľou života, a preto patrí vedomiu človeka. Vedomie lásky nazývame

mysľou, dušou, alebo bohom, čo je však jedno, pretože všetko, čím som, je jeden

celok. Bytosť a svetlo je jedno, a to isté. Svetlo zhasnúť nemôže, a to práve preto,

lebo je svetlom. Jednoducho som bezchybnou, či večnou žiarovkou. Neumriem,

 pretože som jednotou. Svetlo je istotou a bezpečím života! Ako však uveriť tejto

jednoduchosti? Snáď by postačilo zamyslieť sa nad veľmi prostou otázkou:

Vidím, že vidím? Kto uverí svojej odpovedi, vyhral nad smrťou.

Keď chcete niečo nevidieť, musíte to najskôr vidieť. Keď chcete niečo nemilovať,

musíte to najskôr milovať, inak by ste nemali šancu myslieť si, že niečo nemáte radi.

Ako môžete niekoho nemilovať, ak ho nevidíte? Lenže svetlo je láska! Ako môžete

niečo nenávidieť, ak nevidíte, aké to je? A znovu: Bez svetla by život neexistoval,

takže živá bytosť a svetlo je jedným celkom. Svetlom života je láska. Život vznikol

z vôle, a to, čo je mojou vôľou, mám rád, inak by som to nechcel. Život je životom

preto, lebo je to láska, ktorá nám ho umožňuje vidieť, a tak i prežívať. Najskôr teda

 musíme vidieť a až potom môžeme hodnotiť a rozlišovať, takže svetlo je prvoradé.

Láska je svetlom. Láska je vždy na prvom mieste v živote! Bez ohľadu na to, či

človek túto pravdu vidieť chce, alebo nie. Úplne postačí fakt, že je. Láska stojí

vždy na prvom, víťaznom mieste. Toto uvedomenie je príčinou existencie raja.

V LÁSKE SA NEPREHRÁVA. NIČ Z TOHO, ČO ČLOVEK V SEBE VIDÍ,

NIE JE JEHO PREHROU A CHYBOU, A TO PRETO, LEBO TO VIDÍ.

Nemôžem byť porazený absolútne ničím, nikdy nie som druhý, pretože vidím.

Keď viem, že nemôžem prehrať, som víťazom. A už nepotrebujem prácne získavať

odvahu vo svete, kde nikdy nemohol byť vládcom strach. Nemusím sa ubezpečovať

v pocite, aký som hrdina, či aký som rozvážny, nepotrebujem sa umárať obavami,

aký som neistý a slabý, postačí vedieť, že vidím. Videnie nemusím získavať,

mám ho dané tým, že som.

SOM SVETLOM! NEPOTREBUJEM SA PLAZIŤ PRED NIJAKOU MOCNOSŤOU

A ŽOBRAŤ O MILOSŤ.

Nepodceňujem sa! Som svetlom a som dokonalý taký, aký som. Nemusím spieť

k dokonalosti, lebo ten, čo sa hrá na nedokonalého, má nedokonalý, takže chybný

cieľ i cestu. Chodí po slepých uličkách a z každej sa vráti tam, kde už bol. Ak niekto

 verí, že je nedokonalý, verí i tomu, že nevidí, hoci vie, že vidí. To môže byť iba

komédia. Každý herec hrá svoju rolu dokonale, čo znamená, že považuje to,

čo predvádza na pozemskom javisku, za pravdu. Z pravdy sa utiecť nedá,

lebo je všade tam, kde je jej tvorca.

Je pravdou, že vidím svoje myšlienky, pocity a túžby? Je to nevyvrátiteľný fakt.

Dôležitosťou by mal byť vždy fakt, že vidím a nie rozlišovanie, čo vidím. Keď viem,

že na základe toho, že vidím, som víťazom, môžem oslavovať. Mám dôvod na radosť.

Mám príčinu oslavovať život! Seba! Je to dokonalý dôvod, nespochybniteľná príčina,

pretože nemá na ňu vplyv to, čo vidím. Príčina bez chýb je istá príčina. Istotou víťaza

je veselosť, lebo aj tak nič iné nemá k dispozícii. Veselosť patrí vedomiu, čo znamená,

že chápeme, z čoho sa radujeme. Veselosť je teda poznaním dobra.

DOBRO NEMÁ KONIEC, INAK BY DOBROM NEBOLO.

Je všeobecne známe, že rozprávky sa končia dobre. V každej zvíťazí dobro, či láska.

Iba to, čo je dobré, sa môže dobre skončiť. Lenže má v dobre koniec vôbec nejaký

zmysel? Koniec môže mať zmysel iba v danej pestrosti túžob. Je to podobné ako so

šatami, ktoré si obliekame na slávnostnú udalosť. Raz sú nebesky modré, inokedy zas

vášnivo červené, alebo panensky snehobiele, ale každé sú svojím spôsobom krásne.

Každé vyjadrujú to, čo chceme. Nepotulujeme sa životom iba v jedných šatách, lebo

každý je bohatý. Každý je víťazom a víťazovi patria ovácie. Patrí mu sláva, patrí mu

veselie, patrí mu iba to najlepšie. Na to, aby si človek mohol prezliecť šaty, nemusí

 umrieť, však? Nemusí stratiť vedomie seba. Pre víťaza koniec života neexistuje.

Stále oslavuje, vždy chváli lásku veselím.

VÍŤAZOM ŽIVOTA SOM SA STAL VO CHVÍLI, KEĎ SOM SA UVIDEL.

NIKTO NIKOMU NEMÔŽE VÍŤAZSTVO ZOBRAŤ!

NEMUSÍME BOJOVAŤ O ŽIVOBYTIE, NEMUSÍME ZÁPASIŤ SO SMRŤOU.

NAD SMRŤOU SOM ZVÍŤAZIL VO CHVÍLI, KEĎ SOM SA NARODIL.

Pre prítomnosť života je strata vedomia nazývaná smrťou neskutočnosťou.

Skutočnosť nemôže bojovať s neskutočnosťou, ale keďže život nemá podmienky,

môže mať človek dojem zápasu a tento dojem vnímať ako realitu. Každá bytosť je

dokonalá, takže takýto dojem vníma človek dokonale, čo znamená, že je pre neho

 prítomný a reálny. V bájach tohto sveta existuje mnoho najrôznejších odvážlivcov.

Ktože by už len nechcel byť hrdinom? Hrdina je človek, ktorý dokázal urobiť

niečo výnimočné tam, kde to už všetci ostatní vzdali.

NIE JE HRDINSTVOM CHCIEŤ UMIERAŤ, ČI PRIAŤ SI STRATU VEDOMIA,

LEBO NA NESKUTOČNOSŤ NEPOTREBUJEME SILU, ALE JE HRDINSTVOM CHÁPAŤ,

 ŽE VO CHVÍLI, KEĎ SOM UZREL TENTO SVET, SOM ZVÍŤAZIL NAD VŠETKÝM,

ČO VESELOSŤ MYSLE NEVYSTIHUJE.

Bežec, ktorý beží k cieľu, nemá víťazstvo isté, všakže? Ešte nevyhral. Výhru

má istú iba ten, čo stojí na stupienku víťazov. Už vo chvíli, keď som prvýkrát

uvidel, musela byť výhra dobra istá, inak by vôľa žiť nemala zmysel. Chybná

žiarovka nesvieti. Chybné svetlo nie je svetlom. A čo ja? Svietim? Vidím? Môžem

snáď veriť tomu, že nevidím svoje myšlienky, túžby a pocity? A keby som hneď

tvrdil, že nevidím, je to iba potvrdenie faktu, že vidím, lebo aj nevidenie treba

vidieť. Keď vidím, vidím bezchybne. To, čo nemá chybu, je dobré a nemenné.

Stále prítomné, lebo nestála prítomnosť neexistuje.

UŽ VO CHVÍLI, KEĎ SOM UZREL ŽIVOT, VIDEL SOM, ŽE TO, ČO VIDÍM, JE DOBRÉ.

NEMOHOL SOM VIDIEŤ INAK, LEBO SVETLO NIE JE CHYBNÉ, A PRETO ANI ZLÉ.

Svetlo je svetlom preto, lebo sa nemení. A ani ja som sa nemohol zmeniť.

Nezmenil som sa na slabosť a ani nemôžem k zlu kráčať. Nemôžem mať neistú

a zlú budúcnosť, pretože vidím dobre. Pochopenie svetla zaručuje víťazstvo

nad ťažkými ľudskými spomienkami.

Zvyky tohto sveta majú ústa. Pozeráme sa na zavedené rituály a načúvame.

Je to niečo podobné, ako keď šumí mohutný strom. Vieme, že my nešumíme,

lebo však vieme, že nie sme stromom, ale na základe pohľadu môže človek veriť,

 že táto reč je pre neho platná. Musí ju dodržiavať! Veď on ju vidí a počuje, je

predsa v ňom! A už nie je ani človekom, ani stromom. Nemá pôvodnú tvár.

Nie je prirodzený, a tak sa i správa.

Zvyk niekto uviedol na trh a urobil mu reklamu, trebárs ako novému autu.

Niektorí ho testujú, a tí ostatní čítajú recenzie a kupujú. A potom sa vezú v aute,

ktoré nemusí byť bezpečné. Nemusí spĺňať to, čo človek od života požaduje. To,

čo niekto iný vymyslí a zostrojí, je dobré pre mňa iba vtedy, keď chápem, že mi

vyhovuje. Ak beriem niečo iba preto, že to berú aj ostatní, alebo sa spolieham

iba na testy, či zážitky iných, nemám vlastný úsudok. Aj smrť je zvyk. Ktosi ju

vymyslel a uviedol na trh. Akurát tí, čo ju testovali, už recenzie nepíšu, a tak

je to v poriadku. To si treba všimnúť! Píšu ich za nich tí, čo žijú, alebo tí,

ktorým sa podarilo hneď po nastúpení z tohto auta vyskočiť.

Asi vedeli, prečo ho nenaštartovali.

Ak dodržujeme to, čo nám nechutí, nie je záväzné to, čo nám chutí.

Nemáme to stále. Ani šťastie nemáme stále! Možno preto hovoríme, že

je vrtkavé, čo je dosť veľká opovážlivosť, lebo šťastie je istotou Boha.

Je silou svetla!

Smrť je neovládateľné auto. Smrť nikto neovláda, lebo skutočnosť nemôže

riadiť neskutočnosť. Smrť môžeme pochopiť a považovať za nezáväzný zvyk

 iba vtedy, keď rozumieme večnosti svetla. Svetlo sa netestuje! Dotyk večnosti

je chvíľa splynutia so svetlom. Vtedy vieme o láske všetko, a preto poznáme

 i to, o čom je smrť.

BOH NIE JE SLUŽOBNÍKOM ĽUDSKÝCH PRIANÍ!

Stalo sa zvykom považovať Boha za sluhu. A nie je snáď samozrejmosťou,

 že človek žiada, aby mu Boh vyplnil to, čo chce? Nech naplní jeho túžby, prípadne

sa obracia na duchov prírody a uznávané pekelné mocnosti. Žiadame Boha o všetko

možné. O lásku, zdravie, slávu, bohatstvo, šťastie a v neposlednom rade aj o to, nech

zošle na nezbedníkov nejakú pohromu, čo prejavujeme vetou Na každého raz príde,

alebo všeobecne obľúbeným tvrdením Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Ba dokonca

poniektorí chcú od Boha aj smrť. Chcú to, čo tvorca prítomného života nemá! A keď

pánbožko okamžite neopustí trón a neuteká splniť to, čo človek požaduje, hovorí, že

Boh neexistuje, alebo proste neverí, že existuje dokonalá sila. Duch sily neprichádza

na povel, ale dá každému to, čo považuje za potrebu života a ktorú svojím slovom

dobrovoľne vyjadruje. Potreba je istota. Aj akýkoľvek zvyk môže byť potrebou.

O potrebe rozhoduje každý sám.

S DUCHOM JEDNEJ SILY SME V SÚLADE VTEDY, KEĎ VERÍME POTREBE SVETLA.

VERÍME VTEDY, KEĎ NEVERÍME, ŽE MUSÍME ZHASNÚŤ.

JA NAPLŇUJEM BOHU JEHO TÚŽBY. JA SOM NAPLNENÍM JEHO DOBRA.

JA PLNÍM JEHO VÔĽU ŽIŤ. JA VYJADRUJEM SILU JEHO LÁSKY.

JA SOM JEHO SVETLOM.

JA SOM ISTOTOU BOHA. JA SOM JEHO POTREBOU.

Boh je všade, lebo každý je jeho svetlom. Svetlo je veselosťou mysle,

lebo je bez chyby, a preto bez zla. Dokonalosť svetla je danosťou bytosti.

To, čo je mi dané, je duchom, či silou mojej ľudskej mysle.

JA NEMÔŽEM BOHU NAPLNIŤ TO, ČÍM SVETLO NIE JE.

JA NEMÔŽEM UMRIEŤ!

Je možné, že tí, čo dúfajú, že ich smrť vyslobodí z utrpenia, nebudú považovať

moje slová za veselé a povzbudivé. Nech nezúfajú, iste vyslobodí, vráti ich z uličky,

ktorá končí, späť na križovatku, okolo ktorej sú samé slepé cestičky. Akú má kto

pravdu, takú cestu vidí. Cesta do neba je pre tých, čo neveria, že sú svetlom,

neviditeľná. Ak niečomu verím, tak to aj chápem, alebo naopak.

Keď chápem, aké je svetlo a pozriem sa na svoj život, musím vedieť, že to, na čo

sa pozerám, je dobré. A o čom svedčia sťažnosti ľudí? O čom svedčí snaha zhasnúť

a zabudnúť na seba? Kto v tomto svete verí, že má pohľad? Keď sa pozriem na svoj

život a chápem, čo vidím, vidím dobre nielen to, čo som prežil, ale i všetko to, čo

sľubuje moja nádej. Len keď viem, že vidím dobre, mám dobrú pamäť. Inak je to

pamäť, v ktorej lieta akési karmické torpédo, ktoré neovládate. Neviete, kedy

zasiahne a čo všetko zničí. Mať takúto strelu v mysli nie je bohvieaká výhra,

pretože mieri na vaše vlastné ciele.

Ak nemáme dobrú pamäť, sú všetky skúsenosti prameňom omylov. Mýliť sa

nie je božie, a preto ani ľudské. Nemusím rozumieť všetkému, čo v tomto svete

existuje. Nemusím rozumieť tomu, čo nevystihuje môj záujem, to nie je chyba,

to je hra príťažlivosti, ale mal by som chápať, že keď sa pozerám do svojej

mysle, vidím dobre. Ak vidím dobre, vidím veselosť. Vidím víťaza!

Predstavte si obchod, v ktorom je všetko. Vkročíte do neho, obdivujete to všetko

možné, ale máte k dispozícii iba takú sumu, ktorá presne zodpovedá vašim vlastným

uznávaným potrebám. Máte proste peniaze iba na to, čo potrebujete. Lenže človek,

ktorý nevie, že vidí dobre, nedokáže dobre pochopiť, prečo má iný občan v košíku

drahý kožuch a on iba pár sušienok. A načo by mu bol kožuch, ak ho nepotrebuje?

Alebo ak sú dôležitejšie sušienky? To, čo nás nezaujíma, nie je ani našou potrebou.

Je neisté, a tak to nemáme a ani nikdy nedosiahneme. A naopak, o to, čo je našou

potrebou, sa starať nemusíme, pretože to máme stále. Je to pre nás prítomné.

To je božská spravodlivosť, to je dobrovoľnosť človeka, to je príťažlivosť

životnej sily.

Ak je dobrý pohľad pre človeka zaujímavý, je veselosť mysle jeho potrebou. To, čo

nie je zaujímavé a prvoradé, je nepochopiteľné. Tomu, čo nechápeme, nedokážeme

uveriť, takže je to neexistujúce, hoci to v tomto priestore môžeme pozorovať. Keď

nakreslíte na papier nejakého panáka, viete, že nie je skutočný, a predsa ho vidíte.

Aj zubatú s kosou niekto namaľoval. Ak túžite stratiť vedomie tohto života, chcete

stratiť pohľad mysle! Spochybňujete, že ste svetlom a považujete ju za skutočnú.

Nuž iste, skutočná je, pretože existuje na papieri, ktorý vidím, lenže medzi mnou

a nakresleným panáčkom je nejaký rozdiel, však? Ak vidím dobre, vidím, že je to

kresba. Nič neznamená, lebo papier so všetkým, čo obsahuje, môžem kedykoľvek

 hodiť do koša. Nie je to zaujímavé!

Strašidlo je na to, aby naháňalo strach. Strach zrejme nikto nepovažuje za dobráka.

Ak strach nie je dobrý, nemôže byť skutočný. Smrť je tiež strašidlo. Alebo nemáme

strach z toho, že nám zoberie to, čo máme radi? Urobme si len tak pre dobrú náladu

malý pokus. Je to pokus, pretože na základe neho si každý môže vybrať svoju pravdu.

Skúste si nakresliť na papier nejaké strašidielko. Kreslíme zodpovedne, lebo strašidlá

a strach z nich plynúci berieme v živote vždy zodpovedne a nanajvýš vážne. Nájdeme si

teda čistý, nepopísaný papier. Papier symbolizuje v tomto pokuse priestor mysle, lebo

strašidlá strašia v mysli. Ak už máme strašidlo nakreslené, odložíme pero a čakáme.

Čakáme dovtedy, pokiaľ nás to baví. Čakáme vážne a nezabúdame sa báť, pretože

vážnosť patrí čakaniu. Na čo čakáme? No predsa na to, čo sa bude s postavičkou

na papieri diať! Čakáme, kedy už príde a vyslobodí nás z útrap, ktoré prežívame.

V očakávaní samozrejme nezabúdame ani na neistotu, pretože nevieme,

ako čakanie dopadne. Príde? A kedy? Alebo už to vieme?

Nikto neverí, že ho strašidlo vyslobodí z útrap, pretože každý je svetlom. Človek

vlastne očakáva smrť preto, aby si mohol obliecť krásne šaty. To je však možné iba

bez smrtiaceho zážitku, lebo keď stratí vedomie, nemôže vedieť, čo si oblieka. Nevie,

aké telo a aký svet vyfasuje. Pri prezliekaní by nemalo asistovať strašidlo! Smrť je iba

 nezáväzná hra s obrázkovými kartami. Karty máme v mysli. Nikdy nevieme, akú kartu

si vytiahneme, môžeme iba tušiť, lebo však vieme, čo sme nakreslili. A tam kdesi medzi

obrázkami šťastia, zla, lásky, bohatstva, chudoby i nenávisti je jedno eso, ktoré prebije

všetky karty. Keď si ho raz vytiahneme, zabudneme, čím sme a začneme kresliť odznova.

Kde nie je potrebou videnie skutočnosti, tam je potrebou hra o život. V takejto hre

víťaza niet, lebo bežec sa v cieli musí otočiť a vrátiť späť.

Záujem o nejakú životnú hru kreslí pravdu a tiež ju aj udržuje.

Každá pravda má svoje oči. Každá hra má svoje potreby.

KEĎ JE PRE NIEKOHO ZAUJÍMAVÁ NEJAKÁ KNIHA, MYŠLIENKA, ALEBO SKUTOK

INÉHO ČLOVEKA, STÁVA SA PRÍČINA KNIHY, MYŠLIENKY, ČI SKUTKU INÉHO  

ČLOVEKA JEHO VLASTNOU POTREBOU.

ROZHODOL O TOM JEHO ZÁUJEM, NIČ VIAC, TAKŽE PRE NEBO, ANJELOV,

ČERTOV I VŠETKY UZNÁVANÉ ĽUDSKÉ MOCNOSTI JE TO V PORIADKU.

Ak je veselosť mysle pre človeka takou potrebou, bez ktorej si nedokáže

predstaviť ani jednu dôležitú chvíľu svojho života, je veselie jeho záujmom.

A do jeho záujmu nemá šancu zasiahnuť ani lucifer, ani žiadny ufón, ba ani len

eso smrti. Je prospešné chápať zmysel celku. Ak v tomto svete existoval, alebo je

 čo i len jeden, jediný človek, ktorý sa úprimne raduje zo života, prípadne si praje,

aby jeho láska v podobe milovanej bytosti neumierala, potom smrť nepochádza

z tejto Zeme. Odkiaľ teda prišla? Kto sem priniesol túto omaľovánku? To nás

nemusí zaujímať. Dôležité je iba to, že je to nepochopiteľné!

TEN, ČO OCEŇUJE VESELIE, MÁ OVEĽA, OVEĽA VÄČŠIU MOC

AKO SPOLOK VŠETKÝCH TÝCH, ČO CHCÚ UMIERAŤ. 

Je bežné vidieť človeka, ktorý sa smeje, ale nie každý, čo sa usmieva,

oceňuje veselosť mysle a dobro svetla. Je dobré vidieť človeka, ktorý

oceňuje veselie, lebo vtedy sa jeho skutok môže stať vaším záujmom.

JE SKUTOČNE DOBRÉ VIDIEŤ ČLOVEKA, KTORÉHO ZAUJÍMA VESELOSŤ MYSLE,

LEBO V TEJ CHVÍLI VIDENIA SKUTOČNOSTI NEEXISTUJE ŠANCA UMRIEŤ!

A ANI ŠANCA STRATIŤ LÁSKU A VŠETKO TO, ČO STRATIŤ NECHCEM.

Existuje záľuba skúmať minulé životy. Pre toho, čo pestuje takýto záujem, je

nádej žiť lepší život fikciou. Umelú predstavu o svojom živote si človek tvorí vo

fantazmagorickom priestore nazývanom nevedomie. Ak už niekto chce poznávať

minulé životy, mal by vedieť, že pre vedomie mysle, ktorou vníma prítomný život

a ktorá zabezpečuje vedomé pochopenie lásky, môže byť minulým životom iba to,

čo je spomienkou. Nie akési nevedomie, ale vedomá myseľ je dôležitá, pretože

pochopenie života, či uvedomenie seba, musí byť vedomé. No skúste pochopiť

niečo v nevedomí! Však by ste ani nevedeli, čo ste vlastne pochopili!

Koľko je spomienok, toľko minulých životov máme.

Svoj vlastný život môže skúmať iba ten, čo ho žije. Každý sám. Nikto za mňa nič

neprežil. Každý prežíva iba vlastné pocity. Život bol vytvorený vedome. Jasnosťou

vôle. To, čo mať chcem, mám vo vedomí. Nikde inde to nenájdem. Všetko, po čom

túžim, je v prítomnosti, pretože som prítomným svetlom. Čo môže človek vidieť

tam, kde vie, že nie je? Iba fiktívne sny, ktoré nie sú túžbami a vidí ich preto,

lebo potrebou toho, čo uznáva, že nevidí dobre, je nevedomie.

KEĎ SOM PRÍTOMNÝM SVETLOM, NEMÁM MINULÉ ŽIVOTY.

SVETLO, KTORÉ JE MINULÉ, NEEXISTUJE.

Predstavte si, že túžite po nebi, či po krásnom, pokojnom živote. Lenže ako tam

 dôjsť, ak neviem, aké boli moje minulé životy? Do neba totiž nechodia tí, čo život

nepoznajú. Jednou zo záťaží, ktoré človeku bránia mať reálnu nádej žiť blahom

 raja, je viera v minulé životy. A nikdy si nebude istý, či to, čo nájde v rôznych

fantazmagorických stavoch, je skutočnou pravdou, pretože nehľadá nebo vo

veselosti mysle, ale v nevedomosti vedomia. V hlúposti.

MÁM JEDNU SILU, JEDNO SVETLO, JEDEN ŽIVOT. MÁM JEDNÉHO BOHA.

PRE ČLOVEKA, KTORÝ POTREBUJE UMIERAŤ, JE SMRŤ CHYBOU SVETLA.

Človek, ktorý neverí, že je dokonalosťou svetla, má dvoch bohov. Prvým je ten,

čo sľubuje šťastie a istotu lásky, takže pokoj. Ozýva sa v kráse nádeji, ozýva sa

v túžbe žiť šťastím a byť milovaný, ozýva sa v túžbe po nebi. Počujeme ho stále,

pretože nedá sa nepočuť to, čím sme. Prvý boh je veselý a bezstarostný, lebo však

prečo by si robil starosti ten, ktorému patrí prítomnosť dobra?! Počujeme ho a aj

 súhlasíme, ale skoro nik nepovažuje svoje áno za pravdu, lebo ani druhý boh nemlčí.

 Pripomína chyby, rozsieva nedôveru a tvrdí, že človek je slabý. Vyhráža sa stratou.

Vnímame ho v hrozbe, že šťastie i všetko, čo máme radi a na čom nám záleží, raz  

stratíme. Hovorí o zrade, neistote a strachu. A nieže by ho človek poslal tam, kam

patrí, kdesi do ničoty, ale naopak. On očakáva, kedy tento boh svoje hrozby naplní!

Očakávaním živí fiktívnu nádej, ktorá tvorí ďalšie a ďalšie klamné predstavy

a pocity.

Sú plné beznádeje a nepokoja, sú strašidelné, lebo fikcia nemá k dispozícii krásu

pravosti. Lenže napodiv človek neprisudzuje pokoj prvému bohu, ale verí, že mu ho

prinesie ten, čo sa vyhráža stratou živobytia. A či snáď neveria ľudia tomu, že nájdu

pokoj v smrti? Nepovažujú stratu seba za nutnosť? Alebo uctievajú pravdu, že láska

im teraz, v tomto živote prinesie istotu a pokoj? A tak je prvý boh vlastne iba akousi

zálohou a tróni na druhom, nepodstatnom a nevíťaznom mieste, lebo istotu lásky,

nebo, či krásu života odsunul človek až na čas po smrti. Až keď mu strašidelný boh

zoberie všetko, čo mal v tomto živote rád, potom príde šťastie a pokoj, však?!

Skúste si predstaviť, ako by sa asi cítilo dieťa, ktoré by ste každý jeden deň, bez

prestávky, ubezpečovali, že ho raz určite opustíte. Aj myseľ je ako dieťa, pretože

sme si ju v tomto svete vytvorili. Vytvorili a ďalej sa o ňu nestaráme. Dieťa sa díva

na skutky i na to, čo sa naokolo deje a všetko berie, pretože mu nikto nevysvetľuje,

prečo to zlé, čo vidí a s čím ako nevinnosť veľakrát nesúhlasí, nemusí byť pravda.

Myseľ vytvorila nevinnosť, čistota života, pretože nikto iný nemá moc vytvoriť to,

čo funguje neustále. A čo sme urobili s nevinnosťou? Dovolili sme, aby sa v čistom

jazierku usadilo bahno, všetok ten hnijúci odpad, ktorý ľudskej dôstojnosti nepatrí.

Dovolili, lebo nemáme záujem, a tak ani čas chápať, prečo je v nás prítomný hlas

prvého boha. Nemáme čas chápať, prečo je jeho slovo pravdou, pretože venujeme

pozornosť druhému bohu. Strach je prvoradý, radosť príde až potom, keď sa raz

pominieme! Skutočne veríte tomu, že smrť vyrieši to, čo nemáte záujem pochopiť?

Hlas druhého boha je hlasom smrtiacej beštie.

Dovolíte zabijakovi, ktorý sa nezastaví pred ničím, špiniť to najdrahšie, čo máte?

Bez čoho by ste neurobili ani krok, bez čoho by ste nemohli žiť? Skúsili ste aspoň

jeden, jediný raz povedať svojej mysli, aby sa nebála, lebo nedovolíte, aby sa jej

smrť dotkla!? Že si neprajete, aby sa stratila! Tej mysli, ktorá sa o vás stará! Ktorá

hovorí, aby ste sa najedli a napili! Tej mysli, ktorá je vaším pohľadom. Svetlom!

Namiesto láskyplného slova dovolíte, aby sa v jazierku rozťahovala nepríčetná

obluda a vyhrážala sa, že raz jazierko zhltne. Ako sa má veseliť myseľ, ktorá je

neustále ubezpečovaná, že raz ju poprava neminie? A napriek tomu sa o vaše

 pohodlie stará ako môže!

Zabudnite na boha, ktorý bohom nikdy nebol. Nevšímajte si jeho hlas! Myslíte si,

 že je to nemožné? To je hlas obludy. Je to možné! Ľahostajným k hlasu zabijaka

 sa človek stane vtedy, keď zameria svoju pozornosť na pochopenie, že svetlo

je bezchybné. Dobré, a preto prirodzené. Keď drak v jazierku nebude mať

pozornosť, začne chradnúť a jazierko sa samočinne vyčistí. Bude mať

dôvod očistiť sa a bude to dôvod veselý. Bude žiť, nestratí sa!

Čistota dobra patrí prvému bohu. Patrí láske.

IBA LÁSKA DOKÁŽE ZVÍŤAZIŤ NAD SMRŤOU, PRETOŽE JE SVETLOM ŽIVOTA.

NEEXISTUJE NIČ, ČO BY MOHLO NAHRADIŤ SVETLO.

V priestore, kde si ľudia zvykli pretvarovať sa, je prirodzenosť výnimočný jav

 a naučený úsmev samozrejmosťou. Naučená veselosť funguje na príkaz. Je to niečo

podobné, ako keď sme sa v škole nútili zapamätať si to, čo nás nebavilo. Naučeným

úsmevom vkladáme do svojho priestoru to, čo mať nechceme. Je ako štipľavé mračno

dymu valiace sa z obrovskej fabriky, ako hustý smog, ktorý nepohnuto stojí a zatieňuje

 všetko, čo v sebe i naokolo pozorujeme. Žijeme v šedivom svete. Za šedivosťou hustých,

nehybných mračien je ukrytý svet nazývaný rajskou záhradou. Kto chce objaviť

žiarivú a totálne inú zem, nemal by byť tvorcom hmly.

Stáva sa, že sa v hustých mrakoch objaví trhlina a človek odrazu vidí inú zem.

Tam, kde práve je, hoci ostatní nevidia nič. Vidí iný svet. Je taký istý, ako ten, čo

pozná, a predsa úplne iný. Vidí stromy, kvety, more, obyčajne iba niečo z prírody,

ale stromy majú úplne inú farbu, kvety rozvoniavajú celkom odlišne a more ako

 keby bolo tvorené z perleťových zábleskov. Je to čarokrásna, žiarivá krajina, hoci

z nej vidí iba malé zrnko. A potom trhlinu prekryje mrak ničoty a zase je všetko

vyblednuté, potuchnuté i nebezpečné a srdce zosmutnie. Nemalo by dlho smútiť,

lebo práve videlo i precítilo svoj dôkaz. Nebo je na zemi.

Snáď každý človek bojuje so zlom, a pritom v ňom hľadá svoju spásu.

Ak je svetlo večné a nemôže zhasnúť, potom strata vedomia života

nemôže byť bezchybná a dobrá. Z tohto dôvodu je neskutočná.

KEĎ SA OPÝTATE ČLOVEKA, ČO MÁ NAJRADŠEJ, VYMENUJE VŠELIČO, ALE LEN

MÁLOKTO ODPOVIE, ŽE NAJRADŠEJ MÁ SVOJU MYSEĽ. V MYSLI JE VŠETKO.

AJ MYŠLIENKA NA BOHA, NA ŠŤASTIE I NA ČLOVEKA, KTORÉHO MILUJEME.

V MYSLI JE NEBO, KTORÉ HĽADÁME.

O akejže láske, súcite a porozumení to človek hovorí, ak nemá rád vlastnú

myseľ a bezcitne trvá na tom, aby sa stratila? A ako bude vedieť, že si prial

dobrý život, ak ráta s tým, že v smrtiacom zážitku stratí vedomie toho, čím žil?

 Alebo bude mať dobrý život uložený v nevedomí? Nevedomie je priestor,

o ktorom nik nerozhoduje, pretože tam nič nie je.

Keď oceňujeme fakt, že sme sa dobre najedli, mali by sme oceňovať i to,

kde myšlienka na jedlo vznikla. Bez mysle by sme nevedeli, čo máme radi,

takže láska je v mysli. Kde nie je oceňovanie mysle, nie je ani ocenenie

lásky. Ako vieme, že milujeme? Musíme zrejme myslieť, všakže?

KDE JE TÚŽBA, ČI NUTNOSŤ STRATIŤ SVOJE VEDOMIE,

TAM JE STRATENÉ VŠETKO, ČO ČLOVEK CHCE.

Dobrá myseľ je taká myseľ, ktorú mám rád. Keď mám rád svoju myseľ,

smrť ju opúšťa. Všetko zlé je pochované. Ostáva iba veselosť, tá anjelská

víla všetkých svetiel, ktorá najskôr urobí v hmle trhlinky a potom

rozmetie všetky husté mraky.

© Copyright 2015 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.