MLADOSŤ JE PRECÍTENÝ POHYB SILY A JE TO NESMIERNE HREJIVÝ DOTYK.

TEN DOTYK HOVORÍ, ŽE SA MI NIČ ZLÉ NESTANE. NIK MA NEOHROZÍ,

PRETOŽE MLADOSŤ JE BOHYŇOU VŠETKÝCH SKUTKOV.

Mladosť je v priestore, kde žijeme, samozrejmosťou, pretože sa prejavuje

videním sily nazývanej krásou, ale dotyk mladosti je skôr výnimočný jav. Dotyk

mladosti je nedefinovateľné, nesmierne intenzívne pocitové teplo. Je ako oheň,

ktorý odrazu vzbĺkne v mysli i v tele. Keď hovorím o dotyku mladosti, nehovorím

o vášni a už vôbec nie o hrejivosti, ktorú môžeme vnímať v pocitoch zamilovanosti.

 Hovorím o sile, ktorá dáva všetkému hlas. O sile, ktorá zabezpečuje vnímanie bytia

 i existenciu všetkých vecí, a preto je to sila neovládateľná. Ten, čo zažije jej dotyk,

úplne prirodzene vie, že počuje slovo nezhasínajúcej žiary života. Niečoho dokonale

 krásneho. Niečoho, na čo sa nedá zabudnúť. Niečoho, čomu úplne jasne rozumie.

Niečoho, o čom vie s istotou povedať, že je to neskonale svieže, plné nádhernej

 životodarnej sily. Krása je bezpečie.

Každý snáď chápe, že z malej iskierky je možné vyrobiť veľký oheň.

O tancujúcich plameňoch sa nedá povedať, že sú staré, slabé, či nevládne.

A teraz si predstavte, že pocítite žiaru sálajúcu z obrovského ohňa v tele. Nie je

to však žiara ohňa, ktorý bežne pozorujeme a ktorý sa dá uhasiť, ale je to žiara

 všetkých slov, ktoré existujú, existovali a budú existovať. Žiara všetkých túžob,

ktoré vznikli, sú a ako krása budú stále vznikať. Mohli by ste o dotyku takejto

 žiary povedať, že je slabá? Lenže ak nie je slabá, nemôže byť ani stará. Je to

večný oheň života a každé slovo túžby je polienkom, ktorým všetko to, čo má

obraz, tento oheň udržuje. To, čo je večné, je mladé, a preto je slovo nebies

dotykom mladosti. Ak niekto vie, že žije, mal by sa cítiť mladý.

Iskra je zábleskom, ktorý môže byť pôsobivý, ale nedá teplo. Nezahreje.

 Komu stačí iskra, nespozná oheň. Ak slovo nebo znamená život naplnený

 krásou, potom dotyk Boha môžem vnímať iba vtedy, keď verím, že krása

nie je dočasnou záležitosťou môjho života.

KEĎ VERÍM, ŽE EXISTUJE KRÁSNY ŽIVOT, NIE JE PRE MŇA KRÁSA

POMINUTEĽNOU CHVÍĽOU.

Pozorujem v tomto svete krásu? Kto vidí krásu? Nie je snáď v mojom pohľade?

Nie je vo mne? Túžba je krásna, inak by som netúžil. A kto po niečom túži? Nie je

snáď túžba moja? Nie som to ja? A napriek tomu mnohí zvyknú tvrdiť, že krása je

pominuteľná. Ako keby človek nevidel, že vidí trebárs krásnu prírodu, ako keby

o svojich túžbach nevedel, alebo ich nepovažoval za existujúce, teda živé.

TÚŽBA JE TÚŽBOU PRETO, LEBO JE KRÁSNA. KRÁSA NEUBLIŽUJE.

Keď pozorujeme, čo sa okolo nás deje, mnohokrát nám napadne myšlienka,

ako Boh mohol niečo dopustiť, takže nie vždy a nie každý verí, že nebo existuje.

Dôkaz, že raj existuje, nikto nikomu nedá, nech by už hovoril akokoľvek pekne,

nech by už argumentoval čímkoľvek, pretože človek neustále pozoruje to, čo má

 k blaženosti poriadne ďaleko. Zvykli sme si veriť tomu, čo vidíme a nie tomu, čo

nevidíme, to je pre myseľ logické. Snáď každý preciťuje v tomto svete to, čo nechce.

 Niečo nechcieť môžem iba preto, lebo viem, že to životu nepatrí. Ak dokážem hlboko,

 intenzívne preciťovať to, čo kráse neba nepatrí, musí existovať aj šanca precítiť do

najhlbšej hĺbky i to, čo patrí skutočnému životu. Ak som, musí vždy existovať aj

možnosť poznať a precítiť to, čím som vytvorený. To, čo ma blaží, to, čo je

zdrojom existencie života. Dotyk mladosti je razantnosť božskej sily.

Môžem precítiť svoj vlastný dôkaz o existencii nebeského sveta. Môžem uvidieť

silu Boha! Môžem, ak zameriam pohľad na krásu a mám o nej patričné informácie,

lebo bez poznania je precítený zážitok krásy nepochopeným životom, ktorý neustále

prehodnocujem. Až dovtedy, kým ho nespochybním a potom už ani neviem, či sa mi

to nesnívalo. Alebo vyhodnotím nádheru vnútorného zážitku ako halucináciu, pretože

 napriek tomu, že viem, čo som cítil a videl, neustále porovnávam tento cit s tým, čo

je v tomto priestore samozrejmosťou. S tým, na čo som si zvykol. Ako teda precítiť

dotyk ohnivej sily, ktorá pohládza myseľ a telo blahom nedefinovateľnej rozhodnosti?

KEĎ SA MI NIEKTO PÁČI, MÔŽE SA MI PÁČIŤ IBA PRETO, ŽE HO UZNÁVAM ZA

TAKÉHO, AKÝ V SKUTOČNOSTI JE. NEMÁ CHYBU, LEBO V KRÁSE CHYBY NIE SÚ.

KEBY BOLI, NEBOLA BY TO KRÁSA.

Keď sa mi nejaký človek páči, páči sa mi na ňom všetko. I to, čo robí, po čom túži,

koho miluje, pretože krása je jedným celkom. Život je stvorený krásou, lebo keby

tomu bolo inak, musela by byť tvorcom života chyba. Z tohto dôvodu je pohľad na

krásu v súlade s príčinou vzniku života, takže keď sa pozeráme na to, čo sa nám páči,

dotýkame sa sily. Sme v súlade s Bohom, so všetkým, čo vytvorila sila dobra. Boh

nestarne, a preto vo chvíli, keď sa pohľadom dotýkame krásy, je proces starnutia

zastavený! Netýka sa to iba pohľadu do okolia, ale tiež myšlienok, spomienok

i túžob, alebo chvíle, keď s absolútnou istotou vieme, že tvoríme krásu.

Keď o tomto poznaní nevieme, nič sa nedeje, pretože nevedomosť

Bohu a životnej sile nepatrí.

KEBY SME SA STÁLE POZERALI NA KRÁSU, NESTARNEME A NESLABNEME.

KEBY SME SA ZAMERIAVALI NA BEZCHYBNOSŤ, VIEME O ŠŤASTÍ VŠETKO.

Mladosť je cit, ktorý tvorí v mysli záujem o krásu, alebo naopak. Nie vždy dávame

záujmu o krásu punc dôveryhodnosti, lebo už vo chvíli, keď chceme niečo vytvoriť,

hľadáme vo svojom zámere chybu. Jednoducho uvažujeme, či nejakým skutkom

neurobíme chybu. To, čo vložíme do zámeru, sa prejaví v skutku. Ak určite vieme,

že chceme vytvoriť krásu, nehľadáme vo svojom pláne chybu, lebo ak áno, už je

jasné, že žiadne krásne dielo vytvoriť nechceme.

AK EŠTE SKÔR, AKO NIEČO VYTVORÍME, VIDÍME VO SVOJOM ZÁMERE

MOŽNÚ CHYBU, POTOM SKUTOK, ČI VYTVORENÉ DIELO NIE JE BEZCHYBNÉ.

To, čo chceme urobiť, je zámer. Musí byť nutne dobrý, lebo inak by sme nechceli

niečo urobiť. Nemali by sme na to chuť. Všetko, čo chce človek urobiť, chce pre seba,

pretože zámer vznikol v jeho mysli. Takže ak chce niekto urobiť inému človeku to, čo

by sám pre seba nechcel, je to chyba. Jednoducho nerozumie svojej jedinečnosti, a tak

ani Bohu. Hovorí sa, že za chybu sa platí. Čím asi? Stratou jedinečnosti. Je to síce strata

pomyselná, lebo aj chyba môže byť pre dobro iba pomyselná, alebo neskutočná, ale tak

chyba, ako aj jej následok, je pre takúto ľudskú bytosť realitou. Čo to znamená,

že človek stratí jedinečnosť?

Po prvé: Je to strata krásy. Nikdy sám sebe neuverí, že je krásny a dobrý, nech už bude

vyzerať akokoľvek pekne, alebo nech urobí čokoľvek dobré. Po druhé: Je to strata práva

 rozhodovať sám o sebe, čo znamená byť ovplyvniteľný chybou iných. Byť podriadený

kolektívnemu vedomiu tých bytostí, ktoré uznávajú chyby za skutočnosť života. Byť

podriadený ich slovu. Po tretie: Je to strata vôle, pretože vôľa nemá chybu, takže

je to zároveň strata dôvery vo svoje túžby. Po štvrté: Je to strata života, lebo

kde nie je vôľa, tam je život neexistujúci, alebo život s potrebou straty,

takže neustály kolobeh zrodenia a smrti.

Po piate: Je to nedôveryhodnosť láske, pretože kde nie je jedinečnosť, tam sú

dve sily dobra a zla. Je to strata sily i neustála strata dobra. To, čo je stratené,

nie je skutočnosťou. Z tohto dôvodu môže človek, ktorý chce pre iného to,

čo pre seba nechce, žiť iba v stratenom raji. Vo svete, o ktorom vie,

že ho raz stratí.

TO, ČO CHCEME PRE INÝCH, ALE PRE SEBA NIE, SA NAZÝVA UBLÍŽENÍM.

Nikto pre seba nechce zlo, lebo človek ako jedinečnosť to jednoducho pre seba

 nikdy chcieť nemôže. Avšak ohľadne iných ľudí, o ktorých vie, že nimi nie je, už

neprajnosť zla nie je jasnou záležitosťou. Mladosť, to nie je určitý počet rokov.

Mladosť je pôvab, ktorý nemá v sebe zámer ubližovať. Ak chceme ubližovať,

cítime sa starí a zbytoční, pretože zlo je zbytočnosťou života.

KEĎ O NIEČOM VIEME, ŽE JE KRÁSNE, NEMYSLÍME SI, ŽE NÁM MÔŽE UBLÍŽIŤ.

TAKŽE KRÁSA NEZRAŇUJE! NIE ZAOBERANIE SA ZLOM, ALE POHĽAD NA KRÁSU

BY MAL BYŤ DÔLEŽITOSŤOU ŽIVOTA. CHCEME BYŤ NEZRANITEĽNÍ?

KAŽDÁ CHVÍĽA, KEĎ SA ZAOBERÁME ZLOM, NÁS VZĎAĽUJE OD LÁSKY!

Myslieť na niekoho v súvislosti s nejakým nepríjemným zážitkom a mať zámer ublížiť

sú dve rozdielne veci. Tá prvá je spomienka, alebo túžba o pochopenie, a tá druhá je

chuť, cieľom ktorej nie je chápať lásku, ale snaha niekomu niečo oplatiť. A veľakrát

človek tvorí zámer ublížiť iba preto, aby precítil pôžitok zo zla, ktoré však pre seba

nechce. Pôžitok pomsty a pominuteľného zadosťučinenia nie je dôkazom sily,

ale infekciou mysle.

ŽIVOT NESTVORILA CHYBA, A PRETO IBA KRÁSA MÔŽE BYŤ PRE ČLOVEKA

PRAMEŇOM SILY.

Keď prajeme iným ľuďom to, čo by sme pre seba nechceli, žijeme rozporom a už

sme pre seba nedôveryhodní. Už sme získali slabosť mysle. Slabá myseľ produkuje

choré myšlienky, z ktorých sa rodia halucinačné pocity. Bludiská naplnené hnevom

bezmocnosti. Chorú myseľ sa človek snaží zlikvidovať. Len ako, keď musí byť stále

s ním?! Iné svetlo totiž nemá. Nie likvidácia vedomia, ale poznanie zmyslu krásy

prináša nebo. Vo vytúženom krásnom živote musí byť predsa dôležitosťou krása.

To, čo považujeme za krásne, nemôže byť pre nás zlé, a preto nemá chybu.

V tomto svete existuje mnoho krásnych vecí a nakoniec i obrázky nádeje sú pekné,

i keď ich považujeme za sny. Mali by sme vedieť, že vo chvíli, keď sa pozeráme na

krásu, čiže na to, o čom vieme, že je bez chyby, máme božský pohľad. Tento pohľad

je v tele i v mysli, je vo všetkom, čo vedomie obsahuje. Aj v ťažkých spomienkach,

aj v túžbach a plánoch. Ak takéto poznanie prijmeme, uvidíme, akou vzácnosťou

krása je. Túžby a ciele, ktoré majú božský pohľad, sú naplnené, ťaživé spomienky

a skutky sú v tomto pohľade rozpustené. Nepôsobia, nič nezariaďujú, lebo kde je

 bezchybnosť, tam chyba nemá šancu pôsobiť.

JE POTREBNÉ VEDIEŤ, ŽE KEĎ SA POZRIEM NA NIEČO ZLÉ, VIDÍM CHYBU,

KTORÁ NIČ NEZARIAĎUJE, PRETOŽE ZLO NEMÁ BOŽSKÚ SILU.

Pohľad na bezchybnosť je dotykom životodarnej sily. V tej chvíli je všetko jasné, čisté

a potreba stratiť prítomný život neexistuje. V tej chvíli sa nič zlé nestane, pretože kde

 nie je chyba, nie je ani zlo. V tej chvíli som v bezpečí, ale musím vedieť, o čo ide. Mať

poznanie, čo znamená pohľad na krásu, lebo ak neviem, aký zmysel má videnie krásy,

neviem, čo robím, a tak nielenže videnú bezchybnosť prehodnocujem, ale tiež závidím

krásu iným, a tak podceňujem sám seba. Nemusím závidieť, keď viem, že krása iných

ľudí je aj mojou krásou. Je predsa v mojom pohľade! Ako skutočnosť života

môžem mať vo svojom pohľade iba skutočnosť vôle.

Mám k dispozícii dar svetla, ktorý mi umožňuje vidieť nielen svoje pekné túžby,

nádeje a plány, ale tiež krásu, ktorú vytvorili iní ľudia. Poznaním, čo pohľad na

krásu znamená, oceňujem ľudskú tvorbu a aj tých, čo ju vytvorili. Oceniť takýmto

spôsobom človeka je veľká vec, pretože bytosť takéto ocenenie vníma v podobe

precíteného šťastia, nech je už kdekoľvek. Ocenenie krásy je to, čo nazývame

posielaním dobra, alebo sily. Nemusíme človeka osobne vidieť, stačí, že

sme videli krásu jeho diela, lebo v ňom je to najvzácnejšie, čo má.

Jeho um, jeho dobro. Obraz autora je v jeho diele.

ZA KRÁSU NEPOVAŽUJEME TO, ČO BY SME MAŤ NECHCELI.

Ľudia, ktorí sa usilujú zmeniť pohľad na život, sa väčšinou zameriavajú na vážne,

komplikované metódy. Sledovať, či myslím pozitívne, alebo, či robím všetko pre to,

aby som si dostatočne odpykal to, čo si ani nepamätám, je dosť namáhavá práca, ale

 pozrieť sa na krásu nemôže byť predsa žiadny problém. A krásy je v okolí dostatok,

pretože pri tomto poznaní je absolútne jedno, či vidím krásu v sebe, alebo v priestore

okolo seba. Krása ako krása všakže?! Takže odpadá ťažké a nepochopené zameranie

 vidieť krásu vo svojom vnútri. Keď vidím krásu vonku, je aj v mojom vnútri, pretože

pohľad je myseľ. Len ako celok bytia, ako telo a myseľ v jednom môžem oceniť to,

čo je pre mňa pekné. Čo je pekné, je aj silné, pretože krásu chce pre seba každý.

Takže keď oceňujem krásu, mám silu všetkých nádherných bytostných túžob,

cieľov a aj všetkého toho, čo je krásne. Mám silu vôle, jednoducho moc neba.

Život bol stvorený pre tvorbu krásy. Príčinou bytostnej hry, hry so slovom pohľadu

je tvorenie krásy. Kto nehľadá v sebe netvora, ale vidí seba ako mysliacu bytosť,

nevytvára niečo preto, aby ho to zlostilo a trápilo, a tak ani nechce, aby jeho dielo

 bolo zdrojom bolesti pre iných ľudí. Na základe takéhoto zámeru je do jeho diela

vložená nesmierna ľudská sila, ktorú cítia všetci tí, ktorí majú záujem

tvoriť krásu.

A čo vkladá do svojho diela ten, čo si znetvoruje, či skresľuje život? Netvor je človek,

ktorý chce, aby to, čo teší jeho, iných nazlostilo. Netvor tvorí preto, aby nejakého

konkrétneho človeka, alebo viac ľudí jeho dielo nazlostilo a potrápilo! Do diela

takéhoto človeka je vložená slabosť, ktorú ľudia vnímajú v pocitoch úzkosti,

únavy, odporu, prípadne ako duchov. Je to duch, pretože vnímajú silu

 vytvoreného diela, alebo skutku.

Duchovia existujú ako určitá sila, ktorá je na základe záujmu vložená do diela človeka.

Sú tvorení zámerom, ktorý vychádza zo záujmu. Duchovia sú obrazom zámeru, z ktorého

 vznikol skutok. Duchov skutkov vnímame buď v ťažkých pocitoch, ale môžeme vidieť aj

 konkrétny obraz, lebo skutok ako realizovaný zámer má obraz. Obraz má priestor, a tak

i čas existencie. Na základe vnímania zámeru existujú duchovia iba v priestore mysle,

 takže to, čo vidí jeden človek, nemusí vidieť iný. Lenže myseľ môže vnímaný zámer

nejakého ľudského skutku premietnuť ako obraz do vonkajšieho priestoru.

Jednoducho človek odfotí to, čo vidí v mysli a fotka je k dispozícii i pre ostatných,

 ktorí ju chcú vidieť. Je to podobné, ako keď umelec namaľuje obraz. Tiež ho má

najskôr v mysli, však? Ak niekto nechápe zmysel krásy, nie je jeho fotka pravdivá,

 čo znamená, že nevystihuje zámery ľudí, proste je to výmysel. Alebo je pravdivá

iba pre toho, čo ju vytvoril a premietol do priestoru. Duchovia sú teda buď

 obrazy výmyslov, alebo sú obrazmi skutočnosti, teda toho, čo chceme

z krásy a pre krásu.

Duchov, či zámery vložené do skutkov, ktoré sa stali, môžeme bežne vnímať.

To nie je nič podivné. To nie je jasnovidnosť, proste niektorých ľudí baví vidieť

zámery iných a niekedy sa aj približne trafia, inokedy tipujú a svoje výmysly považujú

za pravdu. Musia, však vzišli z ich vnímania, z ich mysle. Duchovia majú rôzne podoby,

pretože ľudské záujmy sú rôzne. Buď vidíme pekný obraz nejakej bytosti, alebo netvora,

čiže skreslený zámer nejakého človeka. Pozor! Nech už vidíme čokoľvek, vidíme iba

obraz určitého zámeru vloženého do skutku, nie skutočnú podobu človeka, ktorý ho prežil,

alebo vytvoril. Vidíme fatamorgány. Duch v podobe peknej bytosti, alebo netvora je iba 

zobrazený zámer, ktorý myseľ vykreslí presne tak, ako to pasuje nálade, či aktuálnej

 pravde človeka. Koho hra so zámermi nezaujíma, nevidí žiadnych duchov, alebo

vníma ľudské zámery vo forme nežiaducich pocitov.

ŽIVOT JE VEDOMIE SKUTOČNOSTI. DUCHOVIA EXISTUJÚ IBA V ĽUDSKÝCH SNOCH.

A ČÍM SÚ SNY? SNY SÚ ROZPRÁVKY. SKUTOČNOSŤOU JE IBA SILA, KTORÁ JE

OBRAZOM PRÍTOMNEJ ŽIVEJ BYTOSTI.

Zámery a záujmy človeka sú obsiahnuté v jeho diele a týka sa to nielen slova,

prežitých udalostí, ale i vecí, ktoré vyrába a sú k dispozícii aj pre iných ľudí. Niekto

vyrobil nábytok, obrazy, odevy, však? A ako môžete vedieť, čo do nich vložili tí, čo

ich tvorili, alebo sa na ich výrobe podieľali? No iste, malo by byť samozrejmé, že

keď človek niečo tvorí, mal by tvoriť so zámerom, aby jeho dielo slúžilo iným iba

pre radosť. Lenže nikdy nevieme s istotou riecť, či to, čo kúpime, bolo vytvorené

dobrou vôľou. A nevieme to preto, lebo vidíme, čo všetko sú schopní ľudia urobiť

a nie vždy sú to príjemné veci. Nie vždy súhlasíme so skutkami iných. Ako teda

nebyť podriadený záujmu toho, čo vytvoril nejakú vec, ktorú využívame? Kupujte

a vkladajte do svojho domova iba to, čo sa vám páči. To by mal byť jediný dôvod.

Spoľahnite sa na seba. Na svoju vlastnú vôľu krásy. Spočíva v tom, že vždy

viete, čo sa vám páči. Krása je zárukou bezpečia.

V JEDINOM DÔVODE CHYBA NIE JE.

Ak si zaobstaráme do svojho domova veci, ktoré sa nám páčia, alebo sú určitým

spôsobom prospešné, nebudeme vnímať z nakúpených vecí, čiže zo skutkov tých,

 čo ich tvorili, prípadné pocity úzkosti nazývané aj energiou zla, pretože krása je

ochrancom mysle. Keď máme vo svojom domove to, čo sa nám páči, je to zdroj

našej sily. Každý predmet sa nás dotýka krásou, každý je silou, takže osviežuje.

A keď sme v práci, na návšteve, či v obchode, tak vieme, že tam, kde práve sme,

nie sme doma, a preto sa nás nič z toho, čo v takomto priestore je, nedotýka

zlým pocitom.

Človek má veľakrát pocity, ktoré si nevie vysvetliť. Je spokojný, nič mu nechýba

a odrazu upadne do melanchólie, v tom horšom prípade prežíva doslova pocity

úzkosti. V takej chvíli je dobré spomenúť si, že dôležitá je iba krása.

Z uznanej dôležitosti krásy sa rodí pocit bezpečia.

KAŽDÝ JEDEN POHĽAD NA PEKNÚ VEC JE DOTYKOM KRÁSY.

KAŽDÝ POHĽAD NA ČLOVEKA, KTORÝ SA MI PÁČI, JE DOTYKOM MLADOSTI,

PRETOŽE TO, ČO JE KRÁSNE, JE PRÍŤAŽLIVÉ.

Pohľad na krásu sa vlieva do krvi ako túžba milovať. Osviežuje myseľ, rozháňa

mraky starostí, prináša sebavedomie a dôveru v život. Pohľad na krásu je ako dážď,

ktorý zmýva prach a ukazuje svet v žiarivých farbách. Pohľad na krásu je príťažlivý

pohľad. Kto je vlastníkom pohľadu? V kom tá príťažlivosť žije? Na príťažlivosť

 staroba, či určený počet rokov vplyv nemá, to je predsa logické.

Na príťažlivosť slabosť nesiaha!

Človeka zvyčajne až tak nezaujíma, čo mu môže priniesť krása, lebo ju považuje

iba za dočasnú záležitosť. Oveľa, oveľa častejšie sa zameriava na to, čo mu môže

priniesť zlo, ktoré pozoruje. Ak nevenuje pozornosť tomu, prečo existuje krása

a aký má zmysel jej existencia, neuvedomuje si, čo pohľad na krásu prináša.

Z tohto dôvodu nepozná silu svojho pohľadu a už vôbec nechápe, akú silu

mu ponúkajú ľudia, veci a skutky, ktoré sa mu páčia. Každú chvíľu vidíme

vzácny poklad, ale nie vždy ten poklad Zeme aj prijímame.

KEĎ SA POZRIEM NA ČLOVEKA, KTORÝ SA MI PÁČI, PRÁVE SOM UŽIL ELIXÍR SILY.

JE DOBRÉ O TOM VEDIEŤ, LEBO IBA VTEDY MÔŽEME NAPLNO PRECIŤOVAŤ ŽIVOT.

PRI POHĽADE NA PEKNÉHO ČLOVEKA DUŠA MLADNE A BOLESTI USTUPUJÚ.

To, čo tvoríme pre krásu, sa nestráca, pretože nikto nechce, aby zaniklo to,

čo ho teší. Tvoriť bez sily akosi nejde, však? Sila je skrytá v záujme vytvoriť

niečo pekné. Ak o tomto poznaní nevieme, tvrdíme, že sme slabí a sme so sebou

v rozpore, pretože sme životom. Rozpor sa prejavuje nepríjemnými pocitmi.

NEPRÍJEMNÉ POCITY SÚ NEPRÍJEMNÉ PRETO, LEBO ICH POVAŽUJEME

ZA KLAMSTVO. TO NIE JE VÔBEC ZLÉ.

Príťažlivá sila je skrytá v záujme, pretože tvorenie bez záujmu svedčí o tom, že

sa nám to, čo robíme, nepáči, a tak nemá zmysel. Je to jednoducho zbytočné, takže

človeku je úplne jedno, čo sa s takto vytvoreným dielom stane. Je zmyslom života

tvoriť to, na čom nám nezáleží? Je múdrosťou tvrdiť, že krása je pominuteľná?

Nemám snáď túžby? Každú chvíľu sa vo mne rodí krása, lebo každú chvíľu

po niečom túžim. Je možné, aby krása bola pominuteľná, a tak pre človeka

neprijateľná? Lebo to, o čom vieme, že sa stratí, je nedôveryhodné,

a preto zlé. Jednoducho krása je pre mnohých ľudí chybou.

ČLOVEK POVAŽUJE ZA ZLÉ A NEPRIJATEĽNÉ TO, ČO NEVYHOVUJE

JEHO PRAVDE O ŽIVOTE.

Nie je málo tých, ktorí neveria, že nebo je. Ak neveria, je raj pre nich neprijateľný,

 takže zlý. Alebo neexistujúci. To, čo neexistuje, nemôžeme nájsť. A vari netúži

každý človek po šťastnom živote? Nesníva o svojej kráse? Nechce pre seba to,

čo ho teší? Slovo nebo znamená moja preciťovaná krása. Môže byť niečo

 dôležitejšie, ako je nebo? Pre mnohých áno, pretože pre človeka je

veľakrát prednejšie zaoberať sa tým, čo nechce.

Keď niečo vytvoríme, vidíme svoje dielo. Dotýkame sa ho pohľadom. Zo svojho

diela berieme pohľadom presne to, čo sme do neho vložili. Aj vlastný skutok môže

 priniesť iba takú radosť, akú obsahuje, prípadne poskytne iba také poučenie, s akým

poznaním bol vytvorený. Čo v skutku nie je, to nám pohľad na skutok nedá. To, čo do

diela nevložíme, nemôžeme z neho ani zobrať. Bolo by prirodzené tvoriť iba také diela,

ktoré vyjadrujú lásku k životu. Lenže tento život je pre mnohých ľudí neprijateľný,

však chcú z neho utiecť. Takže je vlastne neexistujúci a taký istý je priestor a čas.

V neexistujúcom čase života je možné tvoriť iba to, čo čas nemá. Z tohto dôvodu

je všetko to, čo urobia utekajúci, stratené a zbytočné. Aj útek.

Keď človek nedôveruje sebe, neverí ani tomu, čo vytvorí, a preto svoje skutky

prehodnocuje. A výsledok žiadny, pretože nedôvera ho neumožňuje nájsť. Z tohto

prostého dôvodu sa nedopátra ani k tomu, či žije, ba ani k tomu, či miluje a v iných

 vidí to isté, takže tu vlastne snáď nikto nie je. Lenže kde potom takýto človek a všetci tí,

ktorých vidí, sú? V nebi iste nie, lebo keď je krása pominuteľná, je nebo neprijateľné,

ale ani v pekle zrejme byť nemôžu, však ho nemal kto stvoriť. Alebo ho predsa len

ktosi mohol? Kto? Ak človek neverí kráse, nevie, kde je. A nevie ani to, čo chce.

KEĎ NEVIEME, ČO CHCEME, ANI NEŽIJEME, ANI NEUMIERAME.

Predstavte si, že ste smädní a na stole priamo pred vami stojí pohár s vodou.

 Ak neviete, čo chcete, nenapijete sa, hoci smäd cítite a vodu vidíte. Ak niekto túži

po kráse, mal by vedieť, že krása existuje preto, aby z nej tvoril. A ak vie o sile,

 mal by ju prijať a využívať. Sila je dostupná iba pre bytosť, ktorá chce tvoriť

 krásu, pretože moc patrí tomu, čo vytvorilo život.

KEĎ SA POZRIEM NA SEBA, VIEM, ŽE NEMÔŽEM ZMENIŤ TO,

ČO MA VYTVORILO, A TO PRÁVE PRETO, LEBO SOM.

SOM SKUTKOM KRÁSY!

KRÁSA NIE JE ZÁVISLÁ NA URČITOM POČTE ROKOV,

A TO PRÁVE PRETO, LEBO SA ZMENIŤ NEDÁ.

A keď budem trvať na tom, že ma krása nestvorila, tiež to nezmením.

Akurát sa oklamem. Lenže akým skutkom potom som? Čo mi je súdené tvoriť,

vidieť a preciťovať? Kto mi dal takýto osud? Toť dosť veľká dilema,

lebo nemal kto. Okrem krásy nič iné za povšimnutie nestojí.

Keď som stvorený krásou, potrebujem krásu. A potrebujem aj všetko to, čo ku

 kráse neodlučiteľne patrí. Potrebujem príťažlivosť, ktorá je mladosťou mysle.

Každá chvíľa je svetlom, každá je mladá, pretože každá vzniká teraz.

Sila má jeden priestor a kto sa o silu zaujíma, tiež vie, že jedinečnosť nemá kde

utiecť. Takže je v poriadku, že som tam, kde som, lebo tam, kde som, je všetko.

A čo je to všetko? Všetko je to, čo chcem mať. Keď mám teda ujasnené, že všetky

moje túžby sú tu, teda so mnou, je mi jasné i ten prostý fakt, že tam, kde sú túžby,

musí byť aj ich naplnenie, inak by existencia túžob a prianí nemala zmysel.

Nepríjemné chvíle sú ako nočné motýle, ktoré hľadajú svetlo domova.

Keď sú vonku, nie sú dôležité, ale keď im otvoríme dvere, už dôležitosť získajú.

Sú dôležité, pretože sa snažíme vyhnať to, čo bezhlavo poletuje a ruší pokoj, ale

čo sme do svojho domova dobrovoľne vpustili. Myseľ človeka nerobí nič iné, len

naháňa ohyzdné mrchy, a keď nič nepomáha, ostáva už iba jediné. Zhasnúť svetlo!

Viete si predstaviť, že kvôli tomu, aby ste nevideli motýľov, opustíte svoj domov?

Že si radšej zaobstaráte iný, pretože už vám ten dotieravý hmyz lezie na nervy?

Viete si predstaviť, že by ste takto uvažovali? Je nemálo tých, čo takéto

zmýšľanie obľubujú, lebo tento priestor je domovom človeka.

Keď sa pozeráme na krásu, žije bezchybnosťou celá myseľ. Komplet celý človek.

A kde je vtedy smútok? Kde sú starosti? Kam zmizli bolesti? Keď sa pozeráme na

krásu, zlo zmizne. Ak už chce niekto nejakú ochranu voči zlu, tak najúčinnejšou

 je krása. Je dobré vedieť, že voči kráse nemá zlo zbraň, pretože krásu nepozná.

 Krásy máme naokolo dostatok a určite aj v sebe, pretože sme vlastníkmi

túžob a nádejí.

Skúsme si predstaviť ešte jednu vec. Keď sme v temnom nočnom lese

a nevidíme ani na krok, naháňa les strach. Je to doslova strašidelný priestor,

ale keď je prežiarený slnečnými lúčmi, obdivujeme jeho nádheru. Vdychujeme

a vychutnávame si jeho sviežosť. Vždy je to ten istý les, len pohľad je iný, takže

nejde o priestor, ale o pohľad. Keď sa pozeráme na krásu, nebojíme sa, lebo krása

žiari, ale keď sa pozeráme na to, čo jej nepatrí, nevidíme, čo v kráse je. A tak je to

správne, pretože to, čo nepatrí kráse, musí byť nepriehľadné, neviditeľné, či tmavé.

 To, čo je v tme, nevidíme, môžeme sa iba domnievať, čo sa tam môže skrývať

a mať zo svojich domnienok strach. Nemáme dôvod opúšťať priestor lesa,

ale máme dôvod na to, aby v pohľade bolo slnko.

Keď si v tmavom lese zaumienim, že uvidím hviezdičku, je to zámer.

Však od čoho som svetlom? Môžem si vyčarovať hviezdičku. Keď na zámere

trvám, stane sa z neho skutok a uvidím svetielko. Dívam sa na hviezdičku, lebo

aj tak sa niet na čo iné pozerať. A keďže vidím iba hviezdičku, vyčarím si týmto

pohľadom druhú a potom tretiu, a tak ďalej, až mám nakoniec nebo plné hviezd.

Vlastne už vidím iba nebo posiate svetielkami. Sledujem tú záplavu hviezd, ktorých

je stále viac a viac, až je z nich nakoniec jedno veľké slnko. Je deň a ani som sa nemal

kedy báť strašidelného lesa. A bol vôbec strašný? Však svetlo mám so sebou vždy.

Aj krása je vo mne stále prítomná.

V ľudskom živote hrá podstatnú rolu záujem. Človek má pekné túžby, pretože

je tvorený krásou dobra, ale ak je jeho záujem iný ako nejaká túžba, ostáva túžba 

iba snom. A je sklamaný zo seba i zo života a prestáva kráse dôverovať. Každý vie,

aké má túžby, a tak sa stáva, že je človek presvedčený o tom, že niečo chce, ale ak

je jeho záujem iný, tak to znamená, že nechce to, po čom túži. Veľakrát sa klameme,

pretože nepripisujeme záujmu dôležitosť, hoci na druhej strane vždy vieme, čomu

venujeme svoj čas, slová, čo nás priťahuje. Ak tvrdíme, že máme záujem o krásu,

alebo chceme trebárs dobre vyzerať, či máme radi pekné veci, ale pritom nás baví

počúvať, čo zlé sa kde stalo, rozoberať sťažnosti, zameriavať sa na bolesti

a podobne, potom sú pekné túžby druhoradé a nedôveryhodné.

Na prvom mieste je vždy záujem, teda to, čo človeka baví, lebo život je hra.

Záujem je dobrovoľne zvolená krása, ale táto voľba nie vždy zodpovedá tomu,

čo je skutočnou krásou života. Čo koho baví, to ho aj priťahuje. Príťažlivosť

má iba jednu cestu.

KRÁSA JE BEZCHYBNOSŤ. AK ZÁUJEM NIE JE V SÚLADE S TÝM, ČO PATRÍ

TAKEJTO KRÁSE, JE PRE ČLOVEKA DRUHORADÉ A POMINUTEĽNÉ

VŠETKO TO, ČO VYCHÁDZA Z DOBRA, KTORÝM BOL STVORENÝ.

KEĎ NIE JE NEJAKÁ TÚŽBA V SÚLADE SO ZÁUJMOM, NENAPLNÍ SA.

AKÝ JE ZÁUJEM, TAKÝ JE AJ ŽIVOT PO SMRTI, LEBO ZÁUJEM TVORÍ

PRAVDU ŽIVOTNEJ HRY.

Záujem je príťažlivá sila, takže každý vždy kráča tam, kde ho vedie jeho záujem.

Z tohto dôvodu je aj chyba bezchybná, a preto splniteľná. Existuje však túžba,

ktorá kraľuje všetkým životným hrám, a tak aj všetkým záujmom, a to je

túžba vidieť krásu. Je bytostne daná, kým záujmy nemusia byť dané,

respektíve daný Bohom a vôľou byť je iba taký záujem, ktorý

je v súlade s touto túžbou.

Život je hra. Hrám sa s tým, čo ma baví, proste ako dieťa. Ak človeka baví to,

čo ho zaujíma a určite ho to baví, potom zmeniť záujem, životnú hru, či život nie je

možné. Vždy je verný iba jednej hre. Túžba pozorovať krásu však dokáže zmeniť aj

túto nemožnosť. Je to jediná túžba, ktorá dokáže vytiahnuť človeka zo sveta bolestí.

Táto absolútna túžba dokáže zmeniť akýkoľvek záujem, pretože zmyslom existencie

svetla života je videnie krásy. Povedané prostou rečou, svetlo existuje preto, aby

sme mohli byť a každú jednu chvíľu pozorovať to, čím sme. Pozorovať nádheru

bytia. Táto príčina svetla dokáže zmeniť od základu čokoľvek. Stačí, keď

človek o nej vie a uvedomí si ju pri pohľade na to, čo sa mu páči.

Na čokoľvek.

POZOROVAŤ KRÁSU JE BEŽNÉ A PRIRODZENÉ, IDE VŠAK O TO, ABY SI ČLOVEK

UVEDOMOVAL ZMYSEL EXISTENCIE SVETLA. ZMYSEL SVOJHO POHĽADU.

Na čo mám daný pohľad? Aby som ho zameriaval na ťažkosti? Na to, čo nemám?

Na to, čo dobru, či Bohu nepatrí, a tak to nemôže byť žiadnej bytosti dané? Však

sa zameriavam na ničotu. Upieram pohľad do prázdna. A čo tam môžem uvidieť?

Iba nenaplnenosť života. Nenaplnený život chcem opustiť. A kam dôjdem?

Je jedno kam, lebo všade budem vidieť iba prázdno, nenaplnenosť

svojich prekrásnych túžob.

JE ZMYSLUPLNÉ POZERAŤ SA NA TO, ČO OBDIVUJEM A NIE NA TO,

ČOHO SA OBÁVAM A PRE SEBA NECHCEM, A PRETO JE TO MOJÍM PRÁZDNOM.

Keď sa pozerám na krásu, dotýkam sa jej pohľadom. Ten dotyk obdivu je všade

vo mne a už necítim únavu z toho, že žijem. Už nie som pre seba nepotrebný,

už má môj život zmysel. Staroba je únava zo života.

CHCETE ZMENIŤ SVOJ ŽIVOT? TÚŽITE PO KRÁSNOM ŽIVOTE, PO NEBI?

DÍVAJTE SA NA TO, ČO SA VÁM PÁČI, LEBO KDE JE KRÁSA, JE AJ

BEZSTAROSTNOSŤ ŽIVOTA NAZÝVANÁ MLADOSŤOU.

Obdivovanie a užívanie si krásy je jedinou prácou v nebi.

 Tam je každý naplno zamestnaný, tam je práca sviatočnou chvíľou.

© Copyright 2015 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.