NA SVETE NIE JE NIČ VZÁCNEJŠIE, AKO JE LÁSKA K ŽIVOTU,

LEBO V TAKEJTO LÁSKE JE VŠETKO.

Smrť je zmena. Ten, čo žil, nežije. Človek, s ktorým sme sa stretli v tomto svete,

už medzi nami nie je. Už sa s ním neporozprávame, už nepohladí a nepríde, ostane

iba spomienka na spoločne prežité chvíle. Nie je pekná, pretože vieme, že ten, na

koho spomíname, odišiel a nie sme si istí, či sa s ním ešte niekedy stretneme. Či to

bude ten istý človek, alebo bude vyzerať nejako inak. Nevieme, či to, čo nazývame

dušou, skutočne existuje a ak áno, čo sa s ňou deje v smrti. Vidíme iba to, čo sa deje

 s telom, a to tiež nie je dôvod na oslavu. Všetci poznáme des tohto života. Ten, na

ktorom nám záleží, môže kedykoľvek odísť. Niečo sa môže stať! Niekde v zákutí

mysle neustále hlodá myšlienka na stratu, a tak sa nemôžeme tešiť z človeka. A ani

zo seba, lebo ten ubíjajúci pocit bezmocnosti koluje v krvi. Nik nemá rád priestor,

v ktorom hoduje šialená predtucha samoty. Každý chce odísť a robí pre to všetko.

Nikto nie je istý, nikomu sa dôverovať nedá. Túži nás predsa opustiť,

potrebuje zomrieť. A z toho istého dôvodu neveríme ani sebe.

A snáď ani nechceme veľmi milovať, aby sme nepocítili hlbokú bolesť z odchodu.

Možno aj preto existujú hádky, pretože spomienka na nedorozumenia zmierňuje

utrpenie zo straty. Dopredu sa istíme. Už teraz si znechucujeme človeka! Už teraz mu

prisudzujeme to, čo vôli života nepatrí, aby sme potom, keď odíde, nemuseli precítiť,

že sme stratili čistú, ničím nepoškvrnenú krásu. Takúto stratu by totiž nikto neuniesol.

A ani nie je možné, aby ju prežil! Precítenie straty krásy by znamenalo absolútny zánik

života, takže by bol stvorený zbytočne. Prítomnosť by sa stratila, ale to nie je možné.

Jednoducho hádky, nedorozumenia a sklamania sú tam, kde sa umiera, potrebné

 a vyhľadávané.

Niekde hlboko v duši, tam, kde sa rodia vzácne pocity ľudskosti, dýcha aj niečo iné.

Tvorí tiene krásy, vyvoláva pochmúrne predstavy. Tiene nemajú moc zmeniť slnko,

 môžu len ako štipľavý dym na okamih zahmliť pohľad. Vohnať slzy do očí, odplaviť

 nadšenie zo života, ktoré zaručuje úspešnosť všetkých predsavzatí. Tam kdesi hlboko,

prehlboko v duši, kde sa rodia obrazy nádejí, ešte niečo bdie a striehne. Ako šelma

 na korisť. Je živá, pretože je v človeku, ale nie je to človek. Je to obludná, klamná

podoba života, je to zdroj nechcenej sily, ktorá tvorí z originálu gýčovité kópie.

Nie sú cenené, a tak zanikajú. Bezcenná napodobenina patrí na smetisko a nie

do galérie slávnych. Kto potrebuje k životu stratu života, vytvorí z originálu,

ktorým každá bytosť je, kópiu, pretože iba bezcennosť sa môže stratiť.

KTO OČAKÁVA STRATU ŽIVOTA, NIE JE PÁNOM ŽIVOTA.

A KOMU SLÚŽI TEN, ČO OČAKÁVA STRATU DOBRA?

Môže ten, čo očakáva stratu dobra, veriť v prítomné dobro? Kto je ten, čo tvrdí,

že sa šťastie, láska a život môže stratiť? Je to vôbec človek? To nie je človek, lebo

znamením života nie je možná strata života, ale neustála túžba po živote. Túžba po

preciťovaní šťastia, pretože život vytvorilo dobro. Človek nehovorí o strate dobra,

človek chce dobro! Môže byť božie a živé to, čo hovorí o strate života? To, čo hovorí

o strate dobra, nie je dobré. Nie je to duch boží! To nie je moc lásky, ale fantóm!

Neprirodzený duch. Nemá ľudskú tvár. Nedovoľme, aby sa myseľ stala

sluhom neprirodzenosti.

 ZNAMENÍM ČLOVEKA JE TÚŽBA PRECIŤOVAŤ KRÁSU. BYŤ ŠŤASTNÝ.

SLOVO BYŤ ZNAMENÁ STÁLOSŤ A NIE ODPOR K PRÍTOMNÉMU ŽIVOTU.

Fantóm zla je stratené dobro. Fantóm hovorí iba o sebe. O tom, čím je. O tom,

čo nechceme, takže o neprirodzenosti. Bytosť vytvorilo dobro, ktoré nazývame

aj láskou. Je ľudskosťou vedieť, že keď žijeme a ako život máme niečo radi

a celkom iste aspoň chlieb a vodu, nie sme strateným dobrom. Človek je láskou

a má k dispozícii presne takú moc, akou bol vytvorený život. Z tohto dôvodu

neprirodzenosť, ktorú označujeme ako zlého ducha, či ako šelmu vôd a zeme,

nemá moc! Nemá moc vládnuť životu. Platí to o každom človeku, ale nie každý

v silu človeka verí. Kto neverí, že je jedinečnosťou Boha, alebo ho nezaujíma

poznanie, ktoré náleží originalite, je podriadený slovu zloducha. Je vo všetkom,

čo máme radi a potrebujeme k živobytiu. Je v zemi, lebo na zemi dopestúvame

potravu, ktorú užívame, je vo vode, ktorú zem potrebuje. Je aj v mori, a preto

i v oblakoch a daždi, ktorý ovlažuje zem. Je vo vzduchu, ktorý dýchame, a tak

má dych. Kto poslúcha rady zvera, správa sa ako zver. Číha na slabosť,

vyčkáva na vhodnú chvíľu a potom útočí. A mnohokrát ani nevieme,

že sme urobili niečo neľudské.

Chceme utiecť zo sveta, kde sa rozťahuje temné, nemilosrdné monštrum.

Položme si prostú otázku: Je útek prejavom sily? Ak nie, utekáme zbytočne.

 Bez sily sa nikde nebudeme cítiť bezpečne. Každý má silu, ale nie je určená

na boj. Sila nie je zbabelosť a slabosť. Sila je v poznaní, čím som. Nie som

slabým človekom, lebo to, čo vytvorilo život, je mojou dušou. Duša je sila.

Slovo duša znamená silu. Silu si uvedomujem v poznaní.

JE DOBRÉ VERIŤ, ŽE NEUVEDOMENÁ SILA JE PRE VEDOMIE NEEXISTUJÚCA.

AK TAKÉTO POZNANIE NIE JE PRAVDOU ČLOVEKA, JE JEHO  VEDOMÁ MYSEĽ

 PODRIADENÁ NEEXISTUJÚCEJ, NEŽIVEJ SILE.

Bez poznania, čo je to človek, sa človek nevymaní spod nadvlády ducha, ktorý

požiera ľudskú krásu. Moc života. Bez poznania jedinečnosti nie je človek pánom

svojho života, ale otrokom šialeného zvera. Je kruté, bezcitné a svojho sluhu kŕmi

 zvrátenosťami života. Keď viem, že som človek, som nedotknuteľný voči slovám

 zverského ducha, i keď ich počujem, a tak pojedám jed! Neotrávia moju dušu,

hoci sú ako škorpióny, nevnesú chaos do mojej mysle, hoci sú ako hladné hady,

neusídlia sa vo mne ako prešibané potkany, pretože v mojej krvi niet miesta

 pre to, čo nie je krásou prítomnosti.

ZLÝ DUCH NEMÁ PRÁVO BYŤ A ŽIŤ, PRETOŽE TAKÚTO PRÁVOMOC

MU LÁSKA, KTORÁ JE PRÍČINOU ŽIVOTA, NEUDELILA.

Duch, ktorý dýcha zvrhlosťami sna, je v tomto svete vo všetkom, čo pijeme,

jeme i dýchame, ale jeden, jediný človek má oveľa, oveľa väčšiu silu, ako to, čo je

živené vekmi a nespočítateľnou armádou zmätených sluhov. Neporovnateľnú moc!

Piedestál moci patrí človeku a nie umelému organizmu, ktorý o ľudskosti, o tom

neporušiteľnom spojení Boha a človeka, nevie nič. Nie som iba slabý človek,

som ČLOVEK!

S NEĽUDSKÝM DUCHOM SA NEOPLATÍ BOJOVAŤ. MOJOU JEDINOU MOCOU

JE PROSTÉ SLOVO: JA SOM ĽUDSKÁ BYTOSŤ. JA SOM ČLOVEK!

AKO ČLOVEKU MI PATRÍ IBA TO, ČO JE ĽUDSKÉ A ZÁROVEŇ BOŽIE,

PRETOŽE ĽUDSKÝ ŽIVOT MI DAROVALA LÁSKA.

KEĎ POVIEM, ŽE SOM ČLOVEK, MAL BY SOM BYŤ NA SVOJE SLOVO HRDÝ.

HRDOSŤ NIE JE NAMYSLENOSŤ, ALE OCENENIE SILY LÁSKY.

Život mohol vytvoriť iba život! Každá bytosť je jedinečná, pretože prítomnosť

musí byť všade. Originál, či jedinečnosť, ktorou bytosť je, nikdy nemizne, lebo

keby sa mohlo stratiť to, čo stvorila prítomnosť života, neexistovala by vôľa.

Boh musel byť vo svojej tvorbe prítomný, a tak to ostane navždy!

BOH MUSÍ BYŤ VO SVOJOM DIELE PRÍTOMNÝ, LEBO DIELO JE JEHO MYŠLIENKA.

BOH VO MNE ŽIJE AKO MYŠLIENKA NA KRÁSU.

Krásny život tvoria originálne božské diela. Ak si chce niekto uvedomovať

 prítomnosť krásy, alebo žiť dobrom lásky, musí potvrdiť, že je originálom.

Sám si musí dať pečiatku originality. Len ako, ak vie, že sa musí stratiť?!

Ako, ak nie je pánom života? Nie každý, kto si myslí, že je dobrý, kráča do

neba. Je ako list papiera popísaný dobrými sľubmi, ale bez podpisu,

 dátumu a pečiatky. Je to pekný, ale neplatný dokument.

KEĎ NIEČO DOSTANEME BEZ PROSENIA, MALI BY SME VEDIEŤ, ŽE JE TO DAR.

PAMÄTÁTE SA, ŽE BY STE ŽIADALI NIEKOHO O TO, ABY STE EXISTOVALI?

TO NIE JE MOŽNÉ! TAKŽE ŽIVOT JE DAR.

Dar môže byť dôvodom k radosti, ale tiež nemusí, a to práve preto, lebo je

to dar. Viera, že život je dar, nie je až taká bežná, pretože inak by človek vedel,

že ak si on sám život nedaroval, alebo nevie, ako sa stvoril, nemá žiadne právo

 o živote rozhodovať. Nemá právo dávať šelme poznanej v slove smrť

svoj život. A ani ho nedá. Nemá čo dať!

Práve preto, že ľudská bytosť chce obetovať život neprirodzenému duchovi,

nerozhoduje o svojom živote. Keby totiž na základe viery v smrť, alebo pravdy

v neprirodzenosť bytia človek o živote rozhodovať mohol, nemal by teraz žiadny

 život. Nemal by myseľ! Zničil by všetko, čo je. Zničil by Boha, a to možné nie je!

Dokument s peknými sľubmi je potvrdený vtedy, keď tu a teraz sám sebe darujem

život. Keď vstanem z ťažkého sna, lenže na to potrebujem presne, do najmenších

detailov chápať skutočnosť neba a nie sa bezhlavo rútiť tam, kde to nepoznám.

Smrť je nepoznaným nebom.

Ak si chce človek darovať život, musí oživiť v sebe pamäť neba.

Na získanie informácií potrebuje čas. A ten čas si musí vedieť zabezpečiť

a nie byť odkázaný na to, že môže kedykoľvek umrieť. To nie je istota života,

ale strach z nerozhodovania o živote. Je namieste, pretože kto si nedaruje život,

 nemôže poznať ani čas života. Nepozná svoju prítomnosť. Nepoznaná skutočnosť

 je sen. Žijeme vo svete, kde človek o krásnom živote iba sníva. Pestuje nádej, že

raz, niekedy po smrti, si bude užívať dar skutočného života. Lenže o nádeji vie, že

 je nedôveryhodná. Čas nádeje sa stane platným vtedy, keď je potvrdený vierou.

Podobne ako dokument, na ktorom sa svojím podpisom k niečomu zaväzujeme.

Už je pravdivý, už je skutočný pre obidve strany, ktoré sa dobrovoľne

na niečom dohodli.

KTO CHCE PREŽÍVAŤ SĽUBY BOHA, NEUPISUJE SVOJU DUŠU SMRTI.

LEN KEĎ JE ŽIVOT VZÁCNY, JE DOBRO POKLADOM. JE TENTO ŽIVOT VZÁCNY,

AK HO CHCE ČLOVEK STRATIŤ? LEBO OKREM TOHTO PRÍTOMNÉHO ŽIVOTA

ŽIADNY INÝ NEVLASTNÍ. TERAZ MÁM VŠETKO.

Smrť nie je riešením, pretože je snom vedomia. Sny sú snami preto, lebo v nich

 nerozhodujeme o tom, čo sa má udiať. Riešením života je zmeniť pravdu o sebe.

Ak tak chceme urobiť, je potrebné uvedomiť si, čo je nádej. Nádej nie je útecha,

 nádej je túžba prejavená obrazmi. Utešujeme sa tým, čo láska nechce. A či snáď

chcete, aby človek, ktorého milujete, zomrel? Môžete to chcieť pre človeka,

 ktorého oceňujete láskou?

LÁSKA NECHCE SMRŤ A NAPRIEK TOMU, ŽE TO ČLOVEK VIE,

POVAŽUJE SMRŤ ZA SVOJHO OSLOBODITEĽA. AKÝ JE TO OSLOBODITEĽ,

AK V ŇOM NIE JE LÁSKA?

 Od čoho oslobodzuje? Potrebuje ten Boh, ktorý stvoril prítomnosť života,

prostriedok smrti na to, aby povolal niekoho k sebe? Beštia, ktorá tvorí nielen

poruchy v srdci, ale aj stiesnenosť mysle tým, že vyvoláva strach o milovaných

 ľudí, nie je láskou. To, čo vyvoláva bolesť z lásky, nie je Bohom človeka. Alebo

je vtedy, ak so stratou života, a tým aj lásky, súhlasí. Vtedy disponuje neľudskou

silou, ktorú ako človek neovláda.   

Máme život, však? Inak by sme predsa nemohli ani snívať. Mať život je niečo

podobné, ako mať k dispozícii dokument, na ktorom je spísané, čo všetko obsahuje

prítomnosť krásy nazývaná aj rajom. Každú chvíľu tento dokument čítame, pretože

nádej je okom, ktoré vidí a číta. Dokument obsahujúci ponuku blaženého života je

lákavý, ale je podpísaný iba jednou stranou. Je to podpis toho, čo svojím slovom

stvoril večnosť radostí. Nepominuteľný čas krás. Mal by tam byť aj podpis toho,

 čo prijíma a súhlasí s naplnením daných sľubov, pretože dobro nenúka nič nasilu.

 Ten, čo vytvoril život, urobil tak dobrovoľne, pretože ho nemal kto k takémuto činu

nútiť, a tak všetko živé má tiež slobodnú vôľu. Keď chce človek žiť a nie strácať

 život, bez zaváhania prijme čas krásy. Bez ohľadu na to, čo vidí vo svojej mysli

a pozoruje v okolitom priestore. Bez ohľadu na to, čo cíti a čím žijú iní ľudia.

To nie je bezcitnosť, to je rozhodnosť. To je potvrdenie zmluvy medzi

človekom a Bohom.

PODĽA TOHO, AKÚ PRAVDU O SEBE ČLOVEK UZNÁVA, POSUDZUJE BOHA

I SVOJE NEOBMEDZENÉ MOŽNOSTI.

Emócie sú pocity vyvierajúce z pravdy. Emócie ešte nikdy nič nevyriešili, pretože sú

buď dôsledkom prijatej osobnej pravdy, alebo pravdy ľudí, ktorú vnímame. Emócie

môžeme vnímať aj z pravdy, ktorú ľudia prisúdili tomuto priestoru. Hovorí sa, že je

 potrebné rozhodovať s chladnou hlavou. Ak chce človek zmeniť životnú pravdu,

nemôže sa opierať o dôsledky tej pravdy, ktorú nechce, však inak by ju predsa

nechcel zmeniť. Nechcel by zmeniť svoj život. Nemôže sa opierať o pocity,

lebo ak áno, je zmena pravdy a života iba domnienkou. Domnieva sa,

že niečo v živote zmenil, a pritom neurobil nič.

Na čo sa teda spoliehať, ak chceme zmeniť pravdu, že prítomnému životu patrí

 strata života? Na chladnú myseľ. Na myseľ neovplyvniteľnú výbuchmi emócií, lebo

 sú ako zemetrasenia. Zbúrajú, alebo narušia všetko, čo nás tešilo. Chladná myseľ

 hovorí, že som jedinečný. Iba jeden. Kde je jednota, tam nie je zápas dvoch

protichodných síl. Tam nie je život a zároveň strata života. Pokoj je tam,

kde je jedinečnosť.

Pre jedinečnosť je sen neuveriteľnosťou, pretože v ňom existujú dve sily,

a tak ani jedna nie je dôveryhodná. Zo sna východ neexistuje, a to preto, lebo je

neuveriteľnosťou. Nedá sa odísť z toho, kde viera v nič nie je, a preto je čas krásy

 neistý a spochybňovaný. Alebo snáď tu a teraz vieme, kedy budeme žiť nebom?

Mnohí si myslia, že po smrti. A vedia, kedy príde a čo sa v nej bude odohrávať?

Je dobré položiť si otázku: Kedy budem prítomnosťou neba? Odpoveď

je to najľahšie, čo je.

KEĎ TERAZ POTREBUJEM SMRŤ, SOM MŔTVY. LÁSKA JE SILOU TÝCH,

ČO CHCÚ ŽIŤ A NIE TÝCH, ČO POTREBUJÚ STRÁCAŤ LÁSKU.

Prebudenie z omamného sna je možné vtedy, keď poznáme príčinu sna, lebo

príčina je koreňom všetkých vecí. V sne pozorujeme najrôznejšie deje, ktoré

 neschvaľujeme a veľakrát sa človek pýta, ako mohol Boh niečo také dopustiť.

Takúto otázku môže seriózne klásť iba ten, čo na základe viery v dve životné

sily má v mysli zmätok. Keď príde šťastie, mnohí si na Boha ani nespomenú,

ale keď sa dostaví nešťastie, ktoré nikto nechce, je zvykom oháňať sa božou

vôľou. Mnohokrát obviňujeme Boha. Kto je ten, čo takto hovorí v človeku?

Boh je sloboda, a to i poskytuje. Neobviňujme Boha z toho, čo ako

jedinečnosť sily nemá. Ak chceme žiť krásou, je potrebné

Boha očistiť.

IBA KVÔLI RADOSTI BOLO BYTOSTI DOVOLENÉ PREŽÍVAŤ SEN,

INAK BY BOH EXISTENCIU NEUVERITEĽNOSTI NEUMOŽNIL!

 NA TOM, ČO JE NEUVERITEĽNÉ, SA MÔŽEME IBA POBAVIŤ.

ŽIADNA INÁ MOŽNOSŤ NIE JE!

Preciťovanie pobavenia nazývame radosťou, či veselím. Príčinou existencie sna

 musí byť teda preciťovaná veselosť z neuveriteľnosti. Keby to mohlo byť inak,

musel by byť tvorca života múdry a zároveň hlúpy, pretože by do svojho diela,

ktoré tvoril pre potešenie, musel vložiť aj to, čo radosťou nie je. To, čo nemal

vo chvíli tvorby krásy. Keď chceme niečo urobiť, chceme sa svojím skutkom

potešiť, a ten, čo stvoril toho, ktorý tak robí, nemôže byť iný. Zabávať sa na

neuveriteľnosti môžem vtedy, keď viem, že je niečo nepravdivé. Nemožné!

A kedy to viem? Keď chápem, čím som. Príčinou sna je hra.

Nemožné je to, čo mojou pravdou nie je. Pravdou nie je to, čo nechcem, pretože

 som stvorený vôľou. Z tohto dôvodu je zdroj nechcenej sily umelý, neprirodzený

a neľudský, takže nič z toho, čo je pre človeka neprirodzené, a preto ťažké a čo

veľakrát ospravedlňuje božou vôľou, nebo nedalo. Neospravedlňujeme výčiny

nepríčetného ducha vôľou lásky, pretože takýmto činom znesväcujeme

 svoju ľudskosť.

Sen je neuveriteľnosťou vtedy, keď mi je jasné, čím som stvorený. Aj smrť,

ktorú väčšina ľudí schvaľuje a zároveň kvôli láske odmieta, môže byť dôvodom

potvrdzujúcim fakt, že žijem v neuveriteľnosti. Lebo však by mi malo byť jasné,

že ten, čo stvoril prítomnosť života, nemôže zanikať, či mať dočasný čas

pôsobenia a jeho dielo je také isté.

Východ z neuveriteľnosti je možný iba na základe neuveriteľnosti.

Jednoducho uverím v neuveriteľnosť. Uverím, že žijem v sne, čo nie je

ťažké, pretože aj tak vidím, že tu nič nie je isté. Stále niečo prehodnocujem.

Keď uverím, že snívam, môžem opustiť sen, lebo to, čo je snové, je nereálne.

 Ak tak človek neurobí, je život, z ktorého chce utiecť, realitou a po smrti

sa vracia tam, odkiaľ neodišiel, pretože realita je pravda.

TAK AKO TIEŇ NEPATRÍ TELU, TAK ANI ZLO SMRTI NEPATRÍ ČLOVEKU.

SMRŤ NEZABEZPEČUJE STRATU SNA, PRETOŽE JE SNOM. OPUSTENIE SNA

ZABEZPEČUJE PRAVDA O ČLOVEKU. JE DANÁ V JASNOSTI, ČÍM BOH JE.

ČO JE SILOU ŽIVOTA!

JE BOH RADOSŤOU ŽIVOTA, ALEBO NIE JE?

NECH SI KAŽDÝ ODPOVIE, AKO CHCE.

Iba ten, čo všetko vytvoril, môže dovoliť to, čo existuje. Aj sen. Prečo Boh

dovolil existenciu sna, či neuveriteľnosti? Ak je radosťou života, dovolil

existenciu sna iba pre pobavenie. Aby v pobavení človek precítil to,

 čo je božské. Radosť.

TENTO SVET NIE JE VYHNANSTVOM PRE HLUPÁKOV A CHYBNÝCH!

AK CHCE BYŤ NIEKTO HLUPÁKOM, CHCE TO IBA PRETO, ABY SA POBAVIL

 S HLÚPOSŤOU. BOH Z RAJA NIKOHO NEVYHNAL!

 PRÍČINOU HLÚPOSTI JE RADOSŤ Z NEUVERITEĽNOSTI.

PRÍČINOU STRATY ŽIVOTA A LÁSKY JE POTEŠENIE Z NEMOŽNOSTI!

Tento svet je sen mojej mysle. Sen nie je skutočnosťou života, hoci v ňom žijeme.

To, čo nie je skutočnosťou, nie je pravdou. To, čo nie je skutočné a pravdivé,

môže existovať iba preto, aby vyvolalo v srdci to, čo patrí nebu. Radosť.

Príčinou existencie neuveriteľnosti v život a lásku je radosť! Len keď je

príčina radostná a chcená, nie je prítomnosť lásky pre človeka stratená.

Keď sa dieťa hrá s hračkou, baví sa a je spokojné. A snáď sa preto na dieťa

zlostíme? Snáď ho za to trestáme? Privolili sme, aby sa hralo s takou hračkou,

aká sa mu páči, lebo mu splníme všetko, čo mu na očiach vidíme. Máme ho predsa

radi, však? Dovolili sme mu zabávať sa s hračkou, pretože hračku chcelo. Aj sen

je nezáväzná hračka. Je dobré pozerať sa na tento svet tak, ako sa dieťa

 pozerá na obľúbenú hračku. Očami dieťaťa.

Rodič, ktorý je prítomný a večný, nehovorí o strate života. A kto to teda

hovorí? Ten, čo stvorí svoje dieťa preto, lebo chce, svoje dieťa netýra.

Stvoril ho snáď pre potešenie a nie preto, aby mal koho trápiť!

A kto je potom ten, čo mučí človeka?

Pravdu o Bohu si každý vyberá dobrovoľne, pretože jedinečnosť nemôže byť

 k ničomu pripútaná, a preto je slobodou. Akú božskú pravdu človek uznáva? Na

jednej strane je Boh múdrosť a na druhej mu vŕta v hlave, prečo dovolil, aby zlo

a peklo existovalo. Je potrebné brať do úvahy, že to, čo je zlé, nepovažujeme za

 múdre, lebo to nechceme. Ak teda uvažujeme o Bohu v tom zmysle, prečo dopustil,

 aby sa dialo niečo zlé, alebo hovoríme, že je to božia vôľa, potom nutne musíme

 vedieť i to, že stvoril zlo. Ak Boh stvoril zlo, má zlo moc! Ak si niekto myslí, že

smrť dal človeku Boh, je strata života pre neho nevyhnutná. A je nevyhnutné

tiež i to, aby sa stále menilo a strácalo všetko to, čo patrí do života. Na tomto

základe je aj neistota a nedôvera v seba nevyhnutná.

KEĎ HOVORÍM O BOHU, MAL BY SOM VEDIEŤ, ŽE HOVORÍM O TOM,

ČO CHCEM, LEBO SLOVO BOH ZOSOBŇUJE SILU VÔLE.

Bohom, silou, či tvorcom života je pre každého to, o čom vie, že stvorilo svet,

v ktorom žije, alebo to, čo stvorilo jeho život. Nezriedka je to asteroid, alebo opica.

Silou človeka je teda zviera, alebo to, čo vidí ako neživé. To, čím teraz nie je! Keď je

 pre človeka pánom zviera, správa sa ako človek a zároveň ako to, čím nie je. Ako zviera.

Ako človek sa správa preto, lebo túži po tom, čo by ho potešilo a ako zviera preto, lebo

sa správa neľudsky. Chce dať sebe aj iným to, čo nechce. To, čo ohrozuje. Príklad z praxe:

Človek chce šťastie, ale zároveň je presvedčený, že sa môže stratiť, takže túžba po šťastí

tvorí hrozby. Jeho vlastná vôľa ho ohrozuje! Nebojíme sa o to, že by sa zlo mohlo stratiť

a ani si ho pre seba neprajeme. Strach vzniká z toho, že sa šťastie, ktoré si prajeme, či

prežívame, môže stratiť, lebo len vtedy môže prísť zlo. Inak nemá nárok prísť! Takže

vlastne túžba po šťastí vyvoláva strach, a preto aj túžba po láske a krásnom živote je

zdrojom obáv. Keď prianie šťastia, lásky, či dobra je prameňom strachu, potom platí

 i to, že nádej vzniká z nešťastia. A čo potom môže priniesť? Iba prázdne sľuby.

Tak to tu funguje. To je neuveriteľné, však?!

Keď poviem, že Bohom je radosť, nikdy sa nezmýlim, lebo každý človek chce

 mať radosť zo seba. Túži preciťovať úspech. Keď poviem, že krása je Bohom,

tiež som v súlade s jedinečnosťou bytia, pretože každý človek chce byť krásny,

 takže každý chce mať krásny život. Keď je Bohom krása, som v súlade s nebom.

Prítomnosťou neba, či krásneho života je čas krásy.

Keď poviem, že Bohom je láska, nikdy sa nezmýlim, lebo každý má rád seba,

inak by sa ani nenajedol. A preto tiež platí, že každý človek chce, aby ho niekto

miloval. Keď je Bohom láska, je Boh vo všetkom, čo mám rád, a preto je to

pre dušu vždy prítomné. To, čo je prítomné, je nestratené.

Človek má silu, lebo je myšlienkou Boha. Myšlienka a jej domov nie sú stvorené

 preto, aby s mysľou zápasil a snažil sa odstrániť myšlienky. A ako dosiahnuť stav

nezápasenia? Ľahko! Nerobíme nič! Alebo ste presvedčení, že to, čo bolo stvorené

silou, potrebuje zápasiť? Ak áno, počúvate rady neprirodzeného ducha a nikdy

 nebudete spokojní, a to práve preto, lebo bojujete. Idete proti svojej

prirodzenosti, proti sebe!

ZLÁ MYŠLIENKA ZMIZNE, ALEBO STRATÍ SVOJE PÔSOBENIE VTEDY,

 KEĎ S ŇOU NEBOJUJEME A NEPOKÚŠAME SA JU ODSTRÁNIŤ, PRETOŽE

ZLO NEMÔŽE V MIERI EXISTOVAŤ!

Snaha bojovať so sebou nesvedčí o pochopení jedinečnosti. Boj nie je súlad

s Bohom. Boj so zlým duchom, či zlými myšlienkami svedčí o tom, že chceme

a rešpektujeme to, čo nie je božie a je jedno, aký je to zápas. Krvilačnej šelme

ide o vyvolanie zápasu a tento skutok považuje človek za dobrý. A potom, keď

si myslí, že nad niečím zvíťazil, práve sa vzdialil od neba, či od istoty šťastia,

pretože víťazstvom potvrdil, že boj je potrebný a dobrý. Ak je zápas potrebný

a dobrý, potom Boh s nebom dobrý a potrebný nie je, lebo Boh je pokoj. Kto je

jeden, má pokoj, takže keď človek bojuje so zlým duchom, či s nepríjemnou

myšlienkou, ide proti Bohu. Nie tým, že nechce zlo, ale tým, že bojuje.

 Toto je víťazstvo šelmy!

Nie je to pomyselné víťazstvo, ak o význame boja človek nevie, ale môže byť,

ak si uvedomí, že je človek! Kto chápe, že je človekom, nie je svojím katom a ani

iným nepraje svojou pravdou stratu života a šťastia, ale praje pokoj. Prianie pokoja

má veľký zmysel! To nie je obyčajná fráza! To je poznanie toho, čím je sila života.

To je poznanie jedinečnosti. Kto bojuje, nepraje pokoj nikomu. Kto chce bojovať,

bojuje so všetkým!

KTO CHCE BOJOVAŤ S LÁSKOU, TEN LÁSKU NEPOZNÁ,

 A PRETO JE JEHO ODMENOU NELÁSKA.

KTO CHCE BOJOVAŤ SO ZLÝM DUCHOM, ČI S ŤAŽKOU MYŠLIENKOU,

NENÁJDE SVOJU SKUTOČNOSŤ. ALEBO NÁJDE IBA NEPOZNANÉ NEBO!

Vlka nikto nepresvedčí, že je baránkom. A ani bojujúceho človeka nikto

nepresvedčí, že boj nie je jeho prirodzenosťou. Boj nie je božský! Kto bojuje,

nerozumie svojmu slovu, lebo boj nie je porozumenie. To je ďalšia výhra zvera,

proti ktorému človek bojuje. Čím bojuje? Jedine slabosťou, lebo násilník nemá

 k dispozícii božskú silu!

KTO SI UVEDOMUJE SVOJU ĽUDSKOSŤ, VIE, ŽE MOC MU DALO TO,

ČO HO STVORILO. VIETE SI PREDSTAVIŤ VÄČŠIU MOC AKO ŽIVOT?

ŽIVOT JE MOC, NIE TO, ČO POVAŽUJEME ZA ZÁNIK ŽIVOTA.

Smrť je slabosť. Vrchol bezmocnosti. A tento vrchol je cieľom mnohých.

Ak je duch života prítomnou mocou, potom zlý, neprirodzený a neživý duch

môže existovať iba v neprítomnom živote. V živote, v ktorom si človek

neuvedomuje, čím je. Neprítomný život je neuveriteľný, všakže?

Koľko podôb majú ťažké myšlienky, toľko tvárí má zlý duch. Koľko podôb

 má zlý duch, toľko tvárí má aj smrť. Nikdy neviete, kde je a kedy príde, lebo

má vždy inú podobu. Je naivnosťou veriť, že slabosť dokáže vyslobodiť

z ťažkostí a doviesť do neba. Do neba nevedie to, čo Boh nemá.

Zlý duch je zánikom, lebo nemôže byť ničím iným.

Vždy je stratený a neskutočný.

Kto chce byť prítomným v krásnom živote, praje si čas. Kedy si prajem čas?

Samozrejme teraz. Keď si teraz dávam čas, neprajem si zánik a ani stratu svojho

šťastia nepovažujem za pravdu. Keď si teraz prajem čas, nemôžem rešpektovať

našepkávanie šelmy, ktorá ako neprítomnosť života čas nemá, ak jej ho človek

dobrovoľne neprisúdi. Lenže potom je tam, kde je šelma. V ničotnosti, ktorá je

neuveriteľnosťou života. V ťažkom sne. Láska je vlastníkom všetkého času

a človek, ktorý si praje čas, nemôže nebyť v súlade s Bohom.

LÁSKA K ŽIVOTU JE LÁSKA K BOHU.

Nie je nič cennejšie, ako je láska k životu, pretože je v nej zahrnuté všetko.

Aj človek, aj to, čo má rád. Mnohí hovoria, že milujú Boha. Ak niekto tvrdí, že

miluje Boha, mal by mať rád aj jeho skutok, ktorým je život, lebo bez života by

ani o Bohu, ani o láske k človeku nevedel. Lenže čo obyčajne ľudia potrebujú?

Bez čoho si nevedia predstaviť svoj život? Nejde ani tak o to, že v tomto svete je

zvykom umierať, ale o pravdu, že človek potrebuje stratu života. Nazývame ju smrť.

 To, čo chceme stratiť, nemáme radi. A kedy budeme mať radi život? Kedy nastane

ten čas? Kedy budeme mať čas lásky? Kto nemá rád skutok Boha, nemiluje nič. Nič

z toho, čo existuje, dokonca ani smrť. Aké je to, čo nemilujeme? Mnohí hovoria,

že milujú Boha, ale pravda je mnohokrát iná. Nie prázdnym slovám,

skutkom verme.

Ak som prítomnosťou života, musím život vidieť. Vždy, takže som svetlom.

Lenže o smrti je známe, že tam život nie je, veď je to predsa strata prítomného

života a iný nikdy nemám, však? Aké to teda je? Čo je pravda? Toť veľký problém!

Pozrime sa okolo seba. Človek vždy niečo rieši. Tajomstvo je obľúbenou ľudskou

 prácou a aj problém je tajomstvo, pretože problém je problémom vtedy, keď nie je

vyriešený. Smrť je pre človeka tajomstvo, ktoré chce vyriešiť tak, že umrie, pretože

skutok je dôveryhodný. Skutok podáva dôkaz! Až keď stratí život, predsa uvidí,

či vidí, alebo nie, všakže?

Počas dňa vidíme svoju tvár, a to, čo na nej je, keď sa pozrieme do zrkadla,

inak by sme sa nevideli. Keď máme zavreté oči môžeme vidieť svoju tvár iba

 v predstave, a tú máme iba preto, že sme sa uvideli v zrkadle. Takže zrkadlo je

 fakt dôležité. Aj smrť je zrkadlo. Kdesi hlboko v mysli straší otázka, či sa budeme

 vidieť, ako ideme do neba, prípadne niekam inam, alebo nebudeme vidieť nič?

Veď ide o stratu prítomného života, a kde nie je prítomnosť, tam nič nie je!?

Ani nebo! Dokonca ani neexistencia! Podstatou smrti, či straty života nie je

opustiť ťažkosti, ale vyriešiť tajomstvo, pretože iba keď mám vyriešený

problém, môžem mať predsa ľahší život. Podstatou smrti je vyriešiť

tajomstvo svetla, čiže či vidím, alebo nie! Toto je slepota mysle.

Nemusíme trvať na strate života preto, aby sme uspokojili zvedavosť, alebo

vyriešili problém videnia existencie, či neexistencie. Stačí, keď sa necháte odfotiť

v obleku a so zatvorenými očami. Na fotke je to, čo by ste uvideli v smrti. A snáď

 nie ste na fotke nehybní? Vidíte, že na nej nevidíte, však? Vidíte to, čo vo chvíli

pohľadu pravdou nie je. Aj toto je jedna z možností, ako mať rád seba a Boha.

Jednoduchá. Možno až priveľmi ľahká na to, aby jej ľudia bažiaci po

tajomstvách uverili.

Nemusíme umierať preto, aby sme videli, že nevidíme. Nemusíme strácať život

preto, aby sme dostali dôkaz o živote. Nemusíme živiť pravdu o strate života,

pretože takáto pravda neumožňuje prežívať skutočnú radosť z lásky, zo seba

 a z toho, čo sa nám v živote páči. Takáto pravda tvorí ľudskú slabosť. A kto

 má vtedy moc? Kto je ten, čo potrebuje stratu života? To nie je človek!

To nie je život! To nie je skutočný Boh!

Fotka je taký istý dôkaz ako smrť! Takúto ľahkosť ten, čo nechce silu lásky,

odsudzuje. Pravda, že musíme stratiť prítomný život, je beštiálna pravda, pretože

zahrňuje všetko to, na čom nám v tomto živote záleží. Aj ľudí, ktorých máme radi.

 Myslíte si, že sa ešte niekedy niekde s nimi stretnete? Patria predsa do prítomného

života! Nikde inde nie sú! Pravda tvorí cestu života. Na prvom mieste by malo byť

to, čo mám rád a nie to, čo vytvára problémy. Ak chce niekto stratiť prítomný život

preto, aby už neprežíval ťažkosti a slabosti, nie je na prvom mieste to, čo má rád.

 Nie je to dôležité, a preto to nie je pravda! Nechcem stratiť svoj život preto, aby

som nemal problémy, nechcem ho stratiť preto, aby som nestratil to, čo mám

teraz rád. Pravda o strate prítomného života a toho, čo v ňom milujem, je

pravda o stratenom raji. Na základe tejto pravdy je totiž už teraz isté,

že to, čo chcem, mať nebudem.

OPUSTENIE PRAVDY, ŽE MUSÍM STRATIŤ PRÍTOMNÝ ŽIVOT,

JE VZKRIESENIE.

Vzkriesenie seba znamená nemať potrebu veriť slovu, ktoré hovorí o strate

prítomného života. To nie je živé slovo, to je slovo šelmy, ktorá má hlad. Tvorí

lákavé pasce. Má sladké slová, hovorí o strate ťažkostí a slabostí. Sľubuje pokoj,

ale dá iba také šťastie, aké ponúka rybe ten, čo zavesí na udicu červíka. Keď vidíte

 iba červa, stratíte všetko. Je neskoro ľutovať, keď vás zver chytí do svojich pazúrov.

Nedúfajte, že bude posudzovať, aké dobré skutky ste urobili. Nepozná zľutovanie.

Myseľ človeka sa v smrti zmieta tak, ako ryba na suchu. Smrť je panika mysle.

TO, ČO POVAŽUJEME ZA KLAMNÉ, ALEBO ZA KLAMSTVO, JE NESKUTOČNÉ,

A PRETO NEZARIAĎUJE NIČ. BOH DAL ČLOVEKU PRÍTOMNOSŤ ŽIVOTA

A NIE STRATU ŽIVOTA.

Denne sme svedkami toho, ako sa človek chce očistiť od hriechov. Ak upustenie

 od zla a boja nie je iba paródia, alebo snaha umlčať svedomie, mal by najskôr

očistiť Boha. Boh nedáva stratu života, pretože je v prítomnom živote prítomný.

Boh dal človeku prítomnosť a vôľu tvoriť si svoje šťastie. Na tvorbu potrebuje

prostriedok zvaný pravda, lebo tomu, o čom vie, že je klamstvo, neverí. Smrť

ako osobné šťastie, alebo cieľ, ktorý chce dosiahnuť, si vytvára človek. Je

zmysluplné zamyslieť sa, či nám pravda o strate života prináša skutočné

šťastie. Ak nie, je klamstvom. Neprisudzujme vôli života klamstvo.

To, že si človek vytvoril zlého ducha, neľudskosť, či beštiu, nebolo nič zlé,

lebo vedel, že je to nevinné klamstvo. Neskutočnosť určená iba na pobavenie.

Človek si vytvoril neskutočnosť seba, či sen iba preto, aby sa ako dieťa pobavil.

Hračka predsa nič nezariaďuje. Z neskutočnosti sa zabijak zrodil vo chvíli, keď

uznal klamstvo za pravdu. Za svoju jedinú skutočnosť. A o tom, aby hračke

nechal to, čo jej patrí, mu môže povedať iba ten, na ktorého stále čaká.

Je ťažké vyhrať nad hračkou? Tam sa snáď o výhre ani nedá hovoriť.

Je to predsa úplne samozrejmé. Poraziť hračku môže chcieť iba blázon.

Alebo: Ak uznám hračku za skutočnú, nemôžem nad ňou vyhrať, pretože

skutočnosť sa poraziť nedá. Je jasným víťazom.

Mnohí nechápu, čo hovoria, keď tvrdia, že Boh je silou, lebo keby áno,

rešpektovali by fakt, že to, čo vytvoril, je silné. Vytvoril Boh život? Ak áno,

vytvoril aj ľudskú bytosť. Najväčšou ochranou človeka je pravda, že človeka

 vytvorila sila. Čím som? JA SOM ČLOVEK.

© Copyright 2015 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.