ZÁZRAK JE PREJAVOM NEOBMEDZENEJ SILY MYSLE.

SILA, PRE KTORÚ NEEXISTUJÚ ŽIADNE HRANICE POZNANIA,

PATRÍ VŠETKÝM, ALE NIE KAŽDÉMU JE DOVOLENÉ JU VYUŽÍVAŤ.

KONIEC ŽIVOTA JE HRANICOU.

Neobmedzená sila je prítomná životná sila. Pre neobmedzenú prítomnú

silu nie je nič nemožné, pretože to, čo je, nemá žiadnu prekážku, aby žilo.

Ani telo, ktoré považujeme za smrteľné, prekážkou a hranicou života nie je,

a to preto, lebo je. Ak smrť nemôže byť prekážkou života, potom pre život

nič neznamená, čo je to isté, ako keby neexistovala. Alebo predsa len má pre

ľudí nejaký zmysel? Ak má dôvod existovať ako koniec života, je cieľom, za

ktorým nič nie je! Cieľ by nemal byť koncom, lebo ak je, je hranicou, a tak

má človek k dispozícii iba obmedzenú silu. Obmedzená sila nie je v živote

prítomná, a tak ani skutočná, pretože život je existenciou svetla.

Pohľad je životom. Vidím stále život, a to preto, lebo vidím. A čo sa týka

tvrdenia ľudí, že každý musí umrieť, pre mňa je skutočný a platný iba fakt, že

teraz žijem. To je pravda! Moja prítomnosť je pravdou a nie to, čo sa nestalo.

Keď je pravdou, že teraz žijem, nemôže byť teraz mojou pravdou nič neživé!

Keď vidím, že teraz žijem, musí byť koniec života klamstvom. Pre život je

platný iba život! Logika prítomnosti je bezchybná a každý ju má neustále

k dispozícii, ale nie pre každého je bezchybnosť bezchybná.

Koniec života je sen budúcnosti. A čo nasleduje za budúcnosťou? Snáď iba

budúcnosť! Iba ďalší sen o láske, pretože v živote ide iba o to, čo mám rád.

To, čo mám rád, je mojím šťastím. V živote ide vždy iba o lásku, pretože je

vytvorený vôľou. Prítomnosť lásky a šťastia je pre život nevyhnutná a ak

tomu rozumiem, nemám absolútne žiadny dôvod teraz a ani nikdy

potrebovať koniec života. Slovo koniec znamená sen.

IBA V BUDÚCNOSTI MÔŽE MAŤ LÁSKA A ŽIVOT KONIEC, LEBO

BUDÚCNOSŤ NIE JE SKUTOČNOSŤOU. BUDÚCNOSŤ S KONCOM

JE MINULOSŤOU.

Môžem považovať za sen, či neskutočnosť všetko, čo je ťažké, nepríjemné

a odporné a je to pravda, lebo nie som vytvorený z odporu. Všetko, čo nepatrí

šťastiu, má koniec, ale ja ako človek patrím vôli života, a tak by som mal byť

pre seba skutočný a prítomný. Mal by som vedieť, že ja nemám koniec.

Ja som cieľom života. Dosiahnutým a prítomným, pretože som.

VŠETKO, ČO NEPATRÍ VÔLI LÁSKY SA SKONČÍ A JE JEDNO, ČI TOMU

ČLOVEK VERÍ, ALEBO NIE, LEBO TO, ČO JE NESKUTOČNÉ, JE STRATENÉ.

TO, ČO NENÁLEŽÍ LÁSKE, BOLO ODSÚDENÉ NA ZÁNIK EŠTE SKÔR,

AKO MOHLO VZNIKNÚŤ. TO JE SPRAVODLIVOSŤ VÔLE ŽIVOTA.

Cieľ by nemal byť koncom, alebo koniec by nemal byť cieľom. Ak je cieľ

koncom, nie je za dosiahnutým cieľom nič. A ako to prebieha v praxi? Život nie je

vytvorený z odporu, takže nech sa už deje čokoľvek, vždy ide o lásku. V každej jednej

chvíli a kto si nahovára niečo iné, musí veriť, že to, čo chce, je zlé a odporné. Každý

túži po láske, ale nie každý verí, že je šťastím. Je mnoho takých, čo neveria, že láska

je jedinou silou života, a predsa po nej túžia. Prečo túžia? Aby mala koniec? To nik

nechce a napriek tomu ľudia určujú svojmu životu koniec. To nie je normálne,

toto nemôže byť pravda!

AK VERÍM, ŽE ŽIVOT MÁ KONIEC, POTOM VŠETKO, ČO VIDÍM,

JE UŽ SKONČENÉ. VIDÍM MINULOSŤ SEBA. VIDÍM TO, ČO SA STALO!

O TOM, ČO BOLO, NEROZHODUJEM! S TÝM, ČO SA STALO, NEUROBÍM NIČ!

A AKO POTOM MÔŽEM VYUŽÍVAŤ PRÍTOMNÚ NEOBMEDZENÚ SILU?

Ak na základe pravdy o konci iba pozorujem to, čo sa stalo, je smrť nutná.

Už vlastne mŕtvy som. Pozerám sa na to, čo som prežil. Ak však vidím, som živý.

Alebo som mŕtvy a zároveň živý! Mŕtvi nerozhodujú o tom, čo uvidia, lebo môžu

uvidieť iba obrazy toho, čo bolo. To je osud, o ktorom človek tvrdí, že sa nedá

zmeniť. A čo by sa nedal! Mám predsa k dispozícii slovo zázrak. Zázrak dokáže

narušiť a totálne rozmetať zavedené obyčaje. Pre zázrak nie je smrť ničím,

a to jednoducho preto, lebo je zázrakom. Je dobré poznať zmysel slova.

Zázrak je sila, ktorú nájde myseľ vtedy, keď všetky poznané a pravdivé

prostriedky sú nemohúce. Zázrak sa vymyká uznávanej ľudskej pravde, lebo

 človek žijúci nejakou pravdou, nevie, či je zázrak pravdou. Samozrejme až do

chvíle, kým ho neochutná, lenže potom už nič nie je také, ako bolo. Zázrak nie je

všednosť. Zázrak je neobyčajnosť zavedeného života. O zázrak stačí mať záujem

a záujem musí mať každý, pretože život je vytvorený záujmom vôle. Modlitba,

 alebo prosba je iba jedným z prostriedkov záujmu. Zázrak je v tomto svete

anjelom šťastia. Zázrak je pre človeka veriaceho v koniec života a lásky

šťastím, pretože pre zázrak nie je nič nemožné.  

ZÁZRAK UMOŽŇUJE OBDIVOVAŤ NEOBMEDZENÚ SILU ŽIVOTA,

A PRETO ZÁZRAK NEMÁ KONIEC. Z TOHTO DÔVODU JE ZÁZRAK

PREJAVOM BOŽSKEJ LÁSKY V ČLOVEKU.

Človek túži po láske a potom jedného dňa zistí, že sa do niekoho zamiloval.

A mohol by byť snáď aj spokojný, lebo však už cíti to, po čom túžil, ale akosi

to nikomu nestačí. Chceme, aby ten druhý tiež prejavil náklonnosť. Aby nás tiež

miloval, čo je v poriadku, pretože keď milujeme, nechceme byť odporní. Naopak,

chceme byť obdivovaní a milovaní a každý robí všetko pre to, aby dosiahol tento

cieľ. Lenže čo sa stane vo chvíli, keď človek dosiahne svoj cieľ a zistí, že už ho

ten druhý miluje? Čo sa stane človeku, pre ktorého je cieľ koncom? Je koniec.

Je to koniec lásky. Za cieľom, ktorý je koncom, už totiž pokračovanie nie je.

Pre mnohých je vyznanie lásky dosiahnutým cieľom, čo by nebolo zlé, keby

cieľ života, ktorý je láskou, nebol koncom. Pre mnohých je svadba

 pohrebom lásky.

Obdivuhodným a zázračným skutkom by bol taký cieľ života, ktorý by človek

považoval za nekonečnú cestu. Keď poviem, že radosť zo seba nechce nikto stratiť,

je to pravda, všakže? A čo tak určiť si za životný cieľ pravdu? Radosť zo seba je aj

 radosť z teba. Radosť zo seba umožňuje potešiť sa z toho, čo vidím, lebo ja som ten,

čo sa pozerá, hodnotí videné a na tom základe preciťuje lásku a komunikuje s ľuďmi.

Keby radosť zo seba bola cieľom môjho pohľadu, nebol by cieľ môjho života koncom

a ani sám pre seba by som nebol iba dočasným príbytkom. Akýmsi chatrným stanom,

ktorý neochráni pred mrazom, zúrivou vodou a divou zverou a v ktorom môžem mať

 iba najnutnejšie prostriedky na prežitie a aj tie musím neustále strážiť. Stanovať

v džungli nie je bohviečo, lenže tam, kde je cieľom koniec, je stan nutný.

Dočasnosť potrebuje iba dočasný domov.

 Existuje iba prítomný život. Keď sa človek narodí, nepamätá si, odkiaľ prišiel.

A keď zomrie, zabudne, čo opustil. Keby smrť, ktorá je chápaná ako nutný koniec

prítomnosti a ktorú každý očakáva, ale nik sa z nej neteší, bola nahradená radosťou

 zo seba, nemal by prítomný život hranice. Bol by neobmedzenou cestou, na ktorej

by som prežíval určený cieľ a zároveň k nemu stále kráčal, lebo kde nie je koniec,

tam je prítomnosť dobrej vôle. A aké zlo už len môžem opúšťať a odstraňovať, ak

je mojím cieľom radosť zo seba? Ešte skôr ako môže zlo vzniknúť, je preč. To je

určenosť radosti, to je samočinnosť pravdivého cieľa. Je skutočný a pravdivý,

lebo nemá koniec. Ja nechcem, aby moja radosť mala koniec a vždy to viem,

pretože nie som stvorený z nevôle.

Aký je životný cieľ, také sú všetky ciele, ktoré si chceme v živote naplniť.

Skončené a minulé, takže si vlastne prajeme iba to, čo sme už prežili.

To, čo v prítomnosti nie je!

Ak očakávam koniec seba, očakávam aj koniec teba a ak ťa mám aspoň trochu

rád, mám o teba nesmierny strach, lebo všetky ťaživé pocity strachu sa rodia

z možného konca lásky. Z ničoho iného nemôžu vznikať, pretože nie nechuť, ale

vôľa lásky je tvorcom života. Láska je život. A tomu prítomnému Bohu človek

prisúdil koniec. Prisúdil koniec láske, a tak prežíva strach, lebo kde je

pravdou koniec lásky, tam je každé úspešné dielo skončené.

To je deformácia vôle, to je skreslená skutočnosť.

Stanoviť si v džungli za cieľ prežívať radosť zo seba môže byť pre mnohých

 skôr nemožnosťou ako možnosťou. Hotovým zázrakom, ak tak niekto učiní, lebo

hoci je tvorená nádhernými lesmi, čistými vodami a voňavým vzduchom, v každej

 kvapke rosy, za každým lístkom číha nejaká potvora. V každom nadýchnutí vchádza

 do tela nielen životodarná sila, ale aj to, čo vo voňajúcom priestore lieta. Lenže čo už

len môže urobiť človek pozorujúci hrôzu krásy? Ak chce opustiť džungľu, považuje

 svoj život, seba samého za dočasný, chatrný, či nedokonalý domov. A akú silu asi

 môže využiť nedokonalosť? Kam sa dostane? Kto stratí v džungli seba, ostane

 v džungli, aby sa mohol nájsť.

Keď urobím zázrak pre seba, urobím ho aj pre teba, lebo žiješ v mojom svetle.

Vo svete môjho pohľadu i v slove mojej vôle. Alebo, keď nechcem koniec pre teba,

nevidím ho ani u seba. Veľakrát máme väčší strach o tých, ktorých máme radi, ako

o seba, pretože nechceme stratiť to, na čo sa radi pozeráme. Nechceme stratiť nič

pekné zo svojho svetla. Vo svete pohľadu máme všetko bohatstvo. Svetlo je jeden

celok, takže keď sme presvedčení, že môžeme stratiť to, čo máme radi, akoby

sme stratili celé svoje kráľovstvo. Svoju vôľu, seba, svoje jediné bohatstvo.

A potom sa cítime chudobní a opustení, jednoducho žijeme v prázdnote

svojej nekonečnej radosti.

UROBÍM ZÁZRAK PRE TEBA, LEBO TY SI BOHATSTVOM MÔJHO SVETLA.

V džungli vidíme aj to, čo by sme vidieť nechceli. A odkiaľže vieme, že niečo

nechceme vidieť? Ak by som niečo najradšej nevidel, musím vedieť, že to nie je

poklad, takže v mojom kráľovstve to nie je. Bohatstvom môjho kráľovstva predsa

nemôže byť to, čo nie je cenné a krásne pre môj pohľad. Keby to totiž cenným bolo,

 chcel by som to vidieť. Ak niečo nie je cenné, je zbytočné. Zbytočné je všetko to,

čo je klamné. Klamné je všetko, čo má koniec.

Ak je niečo pre mňa cenné, je takým vždy. Cennosť nechcem stratiť, a tak

jej neprisudzujem koniec. Ak si niekoho cením, patrí do môjho kráľovstva.

Považovať človeka za poklad môžem vtedy, keď ho mám rád. Svoje klenoty

by sme nemali zašliapavať do hnoja, ale obdivovať. To, čo je špinavé,

smradľavé, alebo sa raz skončí, nie je obdivuhodné. A nie je ani

milované, pretože obdiv svedčí o pravde lásky.

To, čo mám rád, je vzácne. A čo rád nemám, nechcem, a preto nestojí

za pozornosť. Aký galantný môžem byť k tebe, ak svojmu životu

nedám čas?

Keď si myslím, že mám niekoho rád, musím si nutne ceniť aj svoj život.

Ak však svojmu oceneniu neprisúdim adekvátny životný cieľ, je to ocenenie

neuvedomené a nepochopené, čo je podobné, ako piť vodu a nechápať, prečo

pijem. Takže neviem, čo robím. Som stroj, alebo človek? Láska je pre dušu

taká potrebná, ako je pre telo potrebná krv.

MILUJEM PRETO, LEBO SOM. NIE JE ZÁZRAKOM MILOVAŤ, LEBO LÁSKA

JE DANÁ PRÍTOMNOSŤOU ŽIVOTA, ALE JE VEĽKÝM ZÁZRAKOM

V TOMTO SVETE CHÁPAŤ, ŽE LÁSKA NEMÁ KONIEC.

Keď mám seba rád, cením si život a silu, ktorá ho vytvorila, a keď neoceňujem

 pravdu, že som, určím si za cieľ života koniec. To, čo nechcem, je odsúdené na

zánik, pretože nie je vôľou. Ak je teda cieľom môjho prítomného života koniec

môjho života, tak to znamená, že sám seba nechcem, takže vlastne hoci som,

sám pre seba neexistujem. Jednoducho nie som pravdou, ale iba prchavým,

neskutočným snom. A ostatní tiež nie sú pravdiví a skutoční, a preto nikomu

nedôverujem. Nikomu nerozumiem. Nechápem, čo mi hovorí a o vlastnom

slove to platí tiež. A ktohovie, kedy budem vedieť, čo chcem!

JE DOBROM CHÁPAŤ, ŽE SOM PRAVDOU ŽIVOTA,

LEBO IBA VTEDY JE SKUTOČNÉ AJ VŠETKO TO, ČO CHCEM.

Človek preciťuje seba tak, ako mu vyhovuje, lebo je neobmedzenosťou života.

 Buď ako prázdnotu, či klamlivosť konca, alebo ako pravdu svojej túžby. Život

 je neobmedzený, pretože je obrazom svetla. Všade je život, lebo ja som ten,

čo vidí, ja som obrazom. Ak viem, že som živý, patrilo by sa priznať i to, že

mám neobmedzené možnosti. Mám teraz, nie sú iba snom budúcnosti, lebo

svetlo je teraz. Mám neobmedzenú silu, pretože som. Som pravdou života,

 však predsa žijem!

Keď je pravdou, že žijem, žijem stále. A načo mi je potom koniec života?

Zrejme na nič. Jednoducho je zbytočný a ako zbytočnosť nepotrebný.

Koniec života je ako prach. Ako bezcenná smietka na mojich šatách.

 Stačí sa nadýchnuť a vydýchnuť. Stačí ju sfúknuť.

Keď sa zamilujem, alebo mám niečo rád, dýcha vo mne láska, pretože ja

som ten, čo vie, že miluje a ja dýcham. Ak viem, že láska je mojím dychom, 

nesnažím sa ju umlčať tým, že lásku nemám. A nemôžem na ňu ani zabudnúť,

však je predsa v každom mojom slove. Ak je v každom mojom slove láska, tá

jedinečná, nezmerateľná sila, ktorá ako vôľa života je vždy a všade, potom je

moje slovo také isté. Je mocou všetkého, čo vidím a chcem. Moje slovo je

zázrakom života, pretože vytvorí všetko, čo si pre seba prajem. Ak tomuto

poznaniu rozumiem, viem, čo to je láskavé slovo.

Prianie je vždy vedomé a ako jasnosť seba prináša to, čo patrí šťastiu.

V prianí pre seba sa nemôžem pomýliť, pretože každú chvíľu viem, čo

by mi urobilo radosť. Prianie je neomylné presne tak, ako je neomylná

radosť zo seba.

JE MÚDROSŤOU VEDIEŤ, ŽE KEĎ SI NIEČO PRAJEM,

PRAJEM SI TO PRETO, ŽE CHCEM MAŤ RADOSŤ ZO SEBA.

PRIANIE JE PRAVDOU VTEDY, KEĎ SOM PRE SEBA PRAVDIVÝ.

Jedinečná sila života je jedinečnou preto, lebo je nenahraditeľná. Sám seba

 nikto nenahradí, a preto ak je cieľom človeka koniec a na tom základe potreba

 viacerých životov, vždy je niekým iným. Ten niekto iný nenesie vinu za toho,

ktorý sa nahradiť nedá. Alebo: Vždy som ten istý, vždy som jedinečný a ako

nenahraditeľný život nemôžem mať koniec. Kto verí, že je jeden, nemá dve

tváre. A ani viac životov. Keď niekto verí, že môže mať viac životov, ani

jeden nie je pre neho pravdou. Život sa nedá nahradiť iným životom.

Láska je nenahraditeľná! Ak je tomu tak, nemá dobro koniec.

Každý je jedinečný a nenahraditeľný, a preto vzácny. Ak si uvedomujem

jedinečnosť života, nikdy neprajem človeku koniec. Nejde o to, či väčšina ľudí

na základe konca považuje prítomný život za zbytočnosť, ide o moje slovo. O moju

pravdu. Ide o to, čo chcem pre seba, lebo o svojom jedinečnom svete rozhodujem

iba ja. Nevieme, čo chce iný človek, pretože má svoje jedinečné chute. Či chce pre

seba koniec tohto sveta, hoci si užíva jeho pohostinnosť, alebo radosť bez konca,

ale pre seba môže každý urobiť všetko. Môže si bytie človeka so všetkým, čím je,

uchovať vo svojom svetle. Vo svojom svete. Všade, kde je i bude. Vždy ide o svet

môjho pohľadu. Ide o svetlo, pretože ten druhý existuje pre mňa iba preto, že ho

 vidím. Že je v mojom svetle, lebo keby nežil v mojom pohľade, tak pre mňa

neexistuje. V mojom jedinečnom svete je všetko, čo v ňom chcem mať.

Svetlo je svetlom preto, lebo si ho uvedomujem. Vždy vidím a viem, čo vidím,

inak by videné neexistovalo. Ak je tomu tak, potom existuje iba pochopené slovo.

Z tohto dôvodu nemôžem nechápať seba ani byť nedokonalý. Dokonalosť nemá

chybu, takže ani koniec. A čo sa asi stane, ak chcem chybu života? Čo sa stane, ak

chcem koniec? Kto vo mne z tohto sveta ostane, ak nechcem seba? Vo chvíli, keď

dosiahnem cieľ, všetko je zabudnuté a nepoznané. Nepoznám ani sám seba, tak ako

môžem poznať to, čo je v mojom svete? Všetko je neznáme, pretože vždy existuje

iba jeden život. Nechcieť seba je chyba, proste neskutočnosť. Nechcieť seba

je na základe existencie vôle žiť neskutočnosť. V tomto svete nie je málo

tých, čo uznávajú neskutočný cieľ.

Svet, v ktorom vidím a preciťujem i to, čo nechcem, môže byť iba rozprávkou.

Vnoril som sa do ríše divov, kde skoro nič nie je tak, ako má byť a viem to, lebo

ja som skutočný. Viem, čo nechcem, viem, čo mojej skutočnosti nepatrí, ale to ešte

 neznamená, že budem odmietať seba. Ak si prajem svoj koniec, nie som pre seba

pravdivý. V nepravdivom obraze nemôže byť žiadna túžba pravdivá, takže keď

si človek niečo praje, hovorí to vlastne niekto iný. Ten, ktorý na základe

jedinečnosti pohľadu tiež nie je pravdivý. Priania sú skutočné vtedy,

keď ich majiteľ nechce svoj koniec.

KTO VYTVORIL ŽIVOT? ZREJME NENAHRADITEĽNÁ SILA.

KDE NIE JE ODPOR K ŽIVOTU, NIE JE ANI KONIEC.

Som v ríši zázrakov, a tak urobím svoj vlastný zázrak. Stanovím si ako cieľ

 radosť zo seba, lebo vo svete, kde pre ľudí existuje láska a zároveň nenávisť,

prítomnosť života a zároveň koniec prítomnosti, je to skutočne neprekonateľný

zázrak. Keď už chcem urobiť zázrak, tak poriadny. Taký, na ktorý nebude mať

vplyv žiadna situácia, žiadna myšlienka ani pocit, pretože v radosti zo seba

zlo moc nemá.

AK NIEKTO POVAŽUJE CIEĽ MAŤ RADOSŤ ZO SEBA ZA NEMOŽNÝ,

CHCE ZLO, A PRETO MU NEPOMÔŽE NIČ.

V rozprávkovej ríši existuje prízrak nazývaný koniec života, pretože si ho ľudia

vyčarovali pravdou v to, čo pravdou nikoho byť nemôže. Lenže existuje tam i radosť,

lebo bez nej by všetci skameneli. Nik by sa nepohol, pretože pohyb je záležitosťou

vôle byť. A vôľa je vôľou preto, lebo nemá v sebe odpor. To, čo nie je odporné, je

radostné, inak by nemalo čím byť. No a teraz si predstavme bytôstky v krajine,

kde je každú chvíľu všetko inak. Ako sa majú v tom vyznať? Jedine tak, že

si stanovia pevný bod. Cieľ. O nič iné sa totiž nemôžu oprieť.

Iba cieľ je zárukou, že majú kde ísť, pretože inak by žiadnej cesty nebolo.

Jedine cieľ zaručuje videnie túžob, inak by nikto nič nevytvoril, takže všetko,

 čo človek urobí, určuje stanovený pevný bod, čiže životný cieľ. Je základom

všetkého. Cieľ života je dobrovoľný a iba jeden, pretože každý je jedinečný.

Aký cieľ kto má, o taký sa aj opiera. Vždy, lebo cieľ je ako kamenný hrad

medzi chalúpkami postavenými z lístia. Svoj životný cieľ vidí človek

 vo všetkom.

Iba cieľ má cestu. Iba pevnú kamennú stavbu vidíme jasne v menlivej zemi, kde

 domčeky z lístia rozfúkava vietor pocitov a k nej aj kráčame. Ak je cieľ koncom,

potom vo chvíli, keď usúdime, že sa životná púť skončila a už konečne stojíme vo

 vnútri vytúženej pevnosti, musíme sa vrátiť späť, pretože ďalej cesta nevedie. Je to

konečná, takže sa vraciame tam, odkiaľ sme prišli a hrad je zase pred nami, lebo

cieľ musíme mať. Inak by sme nemali kde ísť a ani by sme nemohli nič urobiť,

pretože bez cieľa plány nemajú príčinu. Bez cieľa obrazy seba a ani obrazy

 skutkov neexistujú, bez cieľa by svetlo nemalo zmysel.

Ak si niekto určí za cieľ prítomného života koniec života, putuje tam i späť,

čo je to isté, ako urobiť krok vpred a potom zase dozadu. Takže prešľapuje

na mieste a jeho život je krehký ako bublinka. Z bublinky sa dá potešiť iba

chvíľku a nie je to úprimné potešenie, pretože vieme, že sa rozplynie.

To, čo sa môže skončiť, má pochybný začiatok. Ak sa prítomnosť môže skončiť,

nikdy nebola. Alebo, že by sme v tomto živote nikdy neboli? Lenže načo nám je

 potom koniec? Ak žijeme, tak v živote prítomní sme, a preto sa z neho nedá odísť.

Nemusíme odchádzať a vracať sa späť, stačí si stanoviť cieľ mať radosť zo seba

 a príčina konca samočinne zmizne. Ako bublinka. Je iba jeden svet, ale môžem ho

vidieť tak, ako chcem. A na to, aby sa moja túžba naplnila, si stanovujem určitý

cieľ. Každý musí vedieť, čo mu prinesie, pretože keď si niečo prajeme, musíme

vidieť, o čo ide. Potreba cieľa vyjadruje vôľu, iná vec je to, či si všímame

zmysel toho, čo vyslovujeme úplne ľahko, samozrejme, bez násilia.

Keď je mojím cieľom radosť zo seba, vidím džungľu ako prekrásnu záhradu.

Bez nástrah, pretože som bezpečím radosti. Keď sa radujem, necítim strach,

ale obdiv. Každý môže mať svoj svet radosti a v ňom všetko, čo má rád,

lebo čo by to už len bolo za nebo, v ktorom by mi chýbala láska!?

Vo svete, kde ľudia chcú prežívať šťastie a zároveň si prajú koniec života,

je túžba mať radosť zo seba, rozporuplnou túžbou, takže ak niekto pristúpi na

takýto cieľ, je to hotový zázrak. Ako urobiť zázrak, ktorý nemá koniec? No ako?!

 Predsa ľahko, len tak mimochodom, akoby o nič nešlo. A však ani nejde, pretože

radosť je daná vôľou života a je zrejmé, že ja životom som. Poviem si trebárs, že

by som chcel mať radosť zo seba a bolo by dobré mať takýto cieľ. Poviem to bez

 násilia, bez prehodnocovania výhod, bez priania, aby sa ťažkosti skončili, lebo

radosť zo seba má byť jediným prianím. Iba keď je prianie jedno, je vôľou.

To, čo chcem, by som mal považovať za pravdu, inak je to klamstvo.

Keď pristúpim na to, že cieľ mať radosť zo seba je lepší cieľ, ako čakanie

na koniec života, nemal by som špehovať, kedy už zlé pocity zmiznú, pretože

takéto sledovanie svedčí iba o tom, že žijem pravdou konca. Prečo by som mal

sledovať, či sa už niečo skončilo, alebo kedy sa skončí, ak mi nejde o koniec?

Prečo sa zameriavať na koniec toho, čo radosť neobsahuje? Prečo dávať

 dôležitosť koncu, ak mi ide o radosť zo seba, ktorá ako vôľa bytia

koniec nemá?

Keď si namiesto doterajšieho cieľa stanovím iný cieľ, nič som neukončil,

pretože koniec života nikdy nebol. Pre prítomnosť nebol a neprítomnosti

to môže byť jedno, lebo neprítomnosť v prítomnosti neexistuje.

KAŽDÝ ROZUMIE IBA TOMU, ČO CHCE. Z princípu vôle života sa ani ničomu

inému rozumieť nedá. To, čomu rozumieme, je pravdou. Istotou. A to, čomu

nerozumieme, spochybňujeme, pretože iba klamstvo je možné spochybňovať.

Ak sa takýmto pohľadom pozrieme na svoj život, budeme vidieť, čo uznávame.

 Rozumieme trebárs tomu, prečo potrebujeme koniec tohto života? Ak áno a je

úplne jedno z akého dôvodu, potom koniec chceme, a tak ho precítime ako svoju

realitu, lebo pravda je proste pravda. Ak je koniec pravdou, tak si nič z tohto

 života na onen svet nevezmeme. Ani len jeden obraz, ani jedinú spomienku na

milovaného človeka. Jednoducho, stratíme pamäť toho, čím sme žili. Nájsť

pamäť takzvaného minulého života nie je možné, pretože nielenže nevieme,

že sme ju stratili, ale ani nevieme, že na to stratené sa pozeráme.

Je prospešné veriť, že neistota je snom života, lebo život mohla vytvoriť iba

istota vôle. Sen života je niečo podobné, ako byť v kine. Film, ktorý pozorujem,

nie je skutočný, a to preto, lebo je to film. V kine som skutočný iba ja, ale ako

skutočnosť vnímam film života všetkým, čím som. Nie iba pohľadom, ale tiež aj

mysľou, citom, proste celým telom, a preto ho môžem považovať za pravdu, či

vnímať ako svoju realitu. A pritom je to iba neškodný film. O filme viem, že má

 koniec, a tak sa stáva, že ho vztiahnem na seba. Jednoducho vcítim sa do filmu

a pravdu, že film má koniec, prisúdim sebe. Svojej skutočnosti. Ak tak urobím,

som filmovou postavou, ktorá nepozná toho, čo sedí v kine. No a tiež mám dve

 mysle. Jedna je tá, s ktorou som prišiel do kina pobaviť sa na neskutočnosti

  a druhá je filmová myseľ, ktorá vidí iba to, čo je vo filme. Ktorá je pravdou?

Vo filme je možné všetko. Aj koniec filmovej postavy. Však to poznáte, proste

zomrie, alebo niekam odíde, lenže film pokračuje a ten v kresle sa vcíti do inej

 roly. Musí, ak sa ďalej díva na film a vyvolená postava v pozorovanom filme

už nehrá. V kine života neustále beží nejaký film a ak niekoho zaujíma jeho dej,

 môže v kine sedieť akokoľvek dlho. Z pohľadu večnosti je to iba okamih, ale

filmová postava vníma čas inak. Z kina môže odísť iba ten, čo si pre seba

nepraje koniec, lebo mŕtvi kino neopúšťajú. Mŕtvi sú tí, čo sa vcítili do

filmovej postavy.

Z kina odchádzam vtedy, keď ma film prestane baviť. Jednoducho vstanem

 z kresla a odídem domov. Vstať z mŕtvych znamená uvedomiť si, že nie som

 filmová postava. Uvedomím si to na základe nezáujmu o film, respektíve na

 základe záujmu o skutočný život. Takýto záujem každý má, ale nie pre

každého je prvoradý a dôležitý.

Myslíte si, že keď chcete ísť do kina, musíte odcestovať do iného sveta?

Je iba jeden svet, jeden život. Nebo je nebom preto, lebo tam nič bytosti nechýba.

Ak chce kino, či rozprávku, má. Nie všetci v nebi sedia v kine, pretože tam nie je

 o dobrú zábavu núdza. Jedinečná sila mohla stvoriť iba jedinečný svet. Jeden,

v ktorom je všetko. Je to neobmedzený svet, takže aj obmedzenie je dovolené

 a neobmedzené. Aj film, ktorý beží v kine, má neobmedzený čas. Večný.

Pravdou je to, čo chcem. Dilemou filmu môže byť akurát prehodnocovanie

 svojej vôle, ale vo filme je to dovolené, inak by to nebol film. Ak ma prestane

baviť hádať sa so sebou, viem, že som divákom. Poznám svoju skutočnosť

a môžem kedykoľvek vstať z kresla a vyjsť von z tmavej miestnosti. Vonku

svieti slnko, vonku môžem obdivovať skutočnú záhradu, pretože nie je

 tmavou, nepriehľadnou džungľou naháňajúcou strach. Vonku je

všetko pekné, lebo je jasné.

Pred nebeským kinom stoja fronty. Asi dávajú nejaký trhák. Nikto sa nebojí,

 lebo vie, kde ide. A keď zasadne do kresla a svetlá zhasnú, narodí sa vo filme,

pretože keď chce skutočnosť vidieť film, musí ho aj prežiť. Komplet celá, lebo

nie je deliteľná. Celá sa ponorí do filmovej roly a čas beží. Nie je skutočný, ale

filmový, presne tak ako dej. Filmová postavička sa sama sebe obyčajne nepáči,

čo nie je nič divné, pretože nie je skutočná. To, čo nie je krásne, musí zaniknúť

 ešte predtým, ako si uvedomí svoju existenciu, lebo tak je to určené silou, ktorá

 stvorila jediný svet krás. Táto vôľa radosti môže byť pre postavičky filmu

veľmi bezútešná a bezvýchodisková, však?

 Filmová postava chce koniec, lebo so škaredosťou a slabosťou sa nedá

nič iné robiť, má predsa určený koniec. Lenže nevie, že môže existovať iba

preto, že sa do nej vcítil ten, čo sedí v kresle. A ten je skutočný a jedinečný

a ako jedinečnosť prežíva iba jeden dej, takže ak filmová postava chce svoj

koniec, chce koniec pre jedinečnosť. Chce, lebo to, čo prežíva, považuje za

 pravdu. Toto je koreňom všetkých veci, toto je jedinou príčinou toho, že

kolobeh smrti a zrodenia je na základe konca pre človeka nekonečný.

Ten, čo je iba jeden, koniec nemá, takže hoci postava vo filme na základe

 škaredosti umrie, ten, čo sedí v kresle, naďalej existuje. Pre neho sa nič

nestalo a ďalej pozoruje film, akurát sa vidí v inej postave. Je vždy iba

jedným, lebo filmová postava je v jeho pohľade. Iba vo filme sa môže

 umierať a tiež sa zrodiť v pohľade na inú postavu.

JE MÚDRE A RADOSTNÉ OBDIVOVAŤ SA, LEBO Z PRINCÍPU VÔLE ŽIVOTA

OBDIV KONIEC NEMÁ, A PRETO UMOŽŇUJE POZNAŤ SVOJU SKUTOČNOSŤ.

SKUTOČNÚ PRAVDU O SEBE.

Filmová postava má telo svetla. Má telo toho, čo ju pozoruje, pretože

nikto iný jej pohyb dať nemohol. Ak tomu rozumiem, viem, že mám stále

živé telo. A čím si pre mňa ty, ak mám takéto poznanie a viem, že ťa vidím?

PRIJAŤ POZNANIE SVETLA ZNAMENÁ PRIJAŤ ŽIVÉ TELO.

Vo filme je očakávanie zázraku nazývané nádejou. Je krásne, ale ak človek

bude stále iba čakať, stane sa čakanie zvykom a potom si vždy nájde dôvod

na to, aby čakal. Alebo sa uzavrie do seba a márne budete klopať, brána jeho

srdca sa neotvorí. A možno by aj chcel, ale nemá kľúč. Nemá, lebo čaká, že

niekto iný za neho urobí zázrak, ale on sám nie je ochotný urobiť pre svoju

nádej nič. Kto čaká na zázrak, ničoho sa nedočká. Nikto za neho neotvorí

bránu, pretože kľúčom od nebeskej brány, kľúčom k šťastiu, je každý sám.

Kľúč by sme nemali odhadzovať ako zbytočnosť.

SOM JEDINÝM POHĽADOM.

 SOM PRE SEBA ZBYTOČNÝ, ALEBO SOM POKLADOM?

TO, ČO CHCE ČLOVEK STRATIŤ, NEOBDIVUJE.

KTO NEOBDIVUJE ŽIVOT, NEOBDIVUJE NIČ, ČO V ŇOM JE.

Kto neobdivuje život, nemôže obdivovať nič z toho, čo urobí. Neobdivuje

 žiadny skutok, ba dokonca ani túžbu, ktorú v sebe vytvorí. Túžba po nebi

vznikla v tomto živote, však? Je túžba po láske a krásnom živote

nehodná obdivu?

VO SVETE, KDE ČLOVEK VERÍ, ŽE MUSÍ STRATIŤ ŽIVOT, JE ZÁZRAKOM

 OBDIVOVAŤ SEBA A MAŤ ZO SVOJEJ LÁSKY NEFALŠOVANÚ RADOSŤ.

© Copyright 2016 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.