To, čo je pre jedného pravdou, môže byť pre iného teóriou.

NIE JE NIČ DÔLEŽITEJŠIE AKO LÁSKA, LEBO KEBY ÁNO,

BOLO BY TVORCOM ŽIVOTA TO, ČO NIE JE LÁSKOU.

Na tom, že som, nič nezmením, ale môžem si dobrovoľne vybrať, ako chcem

 sám seba vidieť a podľa takto zvoleného záujmu prežívať svoje bytie. Z tohto

 dôvodu sú myšlienky vyplývajúce z pohľadu na život v poriadku, a tak ich nik

neodstráni. A ak mám námietky voči tomu, čo v sebe vidím, môžem si okamžite

 vytvoriť iný pohľad na seba. Pohľad na seba sa nazýva pravdou. Pravda o živote

 je pravda o sebe. Pohľad patrí tomu, čo sa pozerá a nikto s ním nič neurobí.

Nikto sa nedíva na život očami iného človeka.   

Som, to je fakt, takže ide už len o to vybrať si, čím som, pretože z tohto

záujmu si tvorím svoje svetlo. Vlastný neopakovateľný svet duše, v ktorom

je všetko také, aké chcem, aby bolo. Som vždy presne takým, akým sa teraz

chcem vidieť. Aký je záujem, také je aj poznanie seba.

Prežívam svoj život podľa zvoleného poznania, čím som, takže poznám i to,

 čo ma vytvorilo. Aj fakt, že neviem, je poznaním. Poznanie, čím som, je moja

 dôležitosť života. Pravda, ktorá určuje to, čím chcem byť. Nikto mi nič nemôže

určiť, osud je moja dobrovoľná voľba. Iný človek ma môže svojím poznaním

 iba inšpirovať, ale vždy je iba na mne, či ma to zaujme a vytvorím si z toho

vlastnú dôležitosť, alebo nie.

 Na to, čo si zvolím, mám bezchybné argumenty, pretože ich vidím všade,

 kde sa pozriem. Neustále si tvorím dôvody, ktoré zodpovedajú mojej voľbe.

Uvedomujeme si, ako a čím si tvoríme pravdu o živote? Nemusíme. Nie je to

povinnosťou, lebo pravda je samočinnosť, čo znamená, že všetko, čo patrí do

jej obsahu, dostaneme bez snaženia. Bez úsilia, pretože život je hra s tým, čo

 ma baví, nesmierne láka a vzrušuje. Niektorí sú ako malé deti, ktoré nemusia

chápať hračku, alebo ju chápu podľa toho, čo jej dobrovoľne prisúdia. A tí druhí

sa tiež hrajú, ale už chápu, s akou silou sa zabávajú a čo im môže dať. Všetko.

 Každý má otca, len niektorí sa cítia opustení, pretože ho nechcú vidieť. Otcom

 je vôľa milovať a matkou dobrá myseľ a sú to nerozluční rodičia. Vôľa žiť

 a dobro je jednou silou.

Záujmom človeka môže byť i to, že nechce vidieť svoju pravdu. Keby chcel

poznať svoju dobrovoľnú voľbu, nemali by sťažnosti, výčitky a zlosť zmysel.

 Prečo chce mať niekto nepoznanú pravdu, i keď ju každú chvíľu vidí?! Zrejme

je to nesmierne vzrušujúca zábava. Viete, aký je to adrenalín, keď neviete, čo

môžete od seba čakať? Neviete, prečo ste niečo povedali, alebo nepovedali,

odkiaľ pochádzajú podivné predstavy a či je ťaživý pocit pravdou, tušením,

prípadne niečím iným. A načo vôbec prišiel, veď ste ho predsa nechceli!

Neviete, čo si o sebe myslieť. Vždy je všetko inak, vždy sa mení.

Hra s nevedomím je obľúbená zábava tohto priestoru a umožňuje tvoriť dohady,

predpoklady, tušenia a najrôznejšie špekulácie i kombinácie všetkého možného

 a potom tipovať, ktorý predpoklad vyjde, alebo nie. Ako trebárs v športke. Kto ju

zanietene hrá, vždy s napätím čaká, aké čísla padnú. Niekedy sa aj trafí, ale nikdy

nevie, či mu to vyjde aj nabudúce, alebo bude zase tesne vedľa. Kto tipuje, nejde

naisto, takže nemá istotu, či očakávaná smrť a budúci život prinesie nejakú výhru,

alebo sklamanie. Človek očakáva, že ďalší život bude lepší. Možno áno, možno nie,

presne ako v tipovacej hre. Kto sa spolieha na tipy, musí rátať aj s prehrou. Nuž

ale strata predsa hráča neodradí. Zase kombinuje a podá vypísaný tiket. Stále  

 pestuje nádej, že raz to vyjde. No hľa, čo je osud!

TO, ČÍM SOM, TÝM CHCEM AJ BYŤ! A PLATÍ TO AJ OPAČNE.

Buď som si stále istý tým, čím som, alebo to vidieť nechcem, a tak sa nepoznám.

Ak nepoznám, čím som, neviem, čím chcem byť a žiť. Som dobrý? Alebo zlý? Mám

predsa nepríjemné myšlienky a predstavy, hoci ich nechcem. Tak aký vlastne som?

Ak som si nie istý, čím som, všetko je spochybniteľné, takže iba prehodnocujem

názory na seba a vždy je všetko inak. A kto sa má v tom už len vyznať, keď žiadny

 výsledok nie je istý? Kde nemôže byť správny výsledok, tam riešenie nepomôže.

Je na pováženie, že človek si už nie je istý ani len tým, že je človekom, lebo však

 existuje uznávané poznanie, že v ďalšom živote môže byť nejakým zvieratkom

 a mnohí pritakávajú bez toho, aby si všimli, čím sú teraz, alebo čím chcú byť.

Fakt, že chceme dobro, či žiť lepšie, nemôže vychádzať z toho, že sme prežili

 nejakú nepríjemnú udalosť, ako si veľakrát myslíme, to sme si iba vo chvíli zlého

zážitku jasne neuvedomovali bytostnú túžbu po láske. Na malinký okamih sme ju

zatlačili do úzadia, lebo sme preciťovali strach z toho, čo nechceme. Keby túžba

po kráse mohla vychádzať zo zlých zážitkov, bolo by zlo príčinou života, a tak aj

 jeho tvorcom, čo znamená, že dobro by bez zla nemohlo existovať, takže túžba po

šťastí a pokoji, alebo po nebi by bola nezmyselná. Všetky priania nemať ťažkosti

by boli zbytočné. A aj dobro, ktoré by vzišlo zo zla, by naháňalo strach, pretože

následok je s príčinou v súlade. O dobre, ktoré pochádza zo zla, vždy vieme, že

 sa stratí. Živiť presvedčenie, že bez zla by sme nepoznali šťastie, je to isté, ako

uznávať, že tvorcom života je zlo. Toto presvedčenie tvorí smútok a slabosť.  

To, čo uznáme za tvorcu života, a tak i seba, je dôležitosťou života. Ak je zlo

pre niekoho dôležité, je neporaziteľné. Ak je zlo tvorcom, nič nie je stabilné.

HOVORÍ SA, ŽE ŽIVOT JE ZMENA.

AK JE TO PRAVDA, POTOM NEEXISTUJE ŽIADNA PRAVDA.

 PRAVDA ZNIČILA SAMU SEBA. ALEBO SA PRE SEBA STRATILA.

 VO CHVÍLI, KEĎ JU V SEBE NÁJDEME, UŽ NIE JE, LEBO SA MUSÍ ZMENIŤ.

MNOHÍ NEVEDIA, ŽE SÚ STRATENOU PRAVDOU. KEĎ JE PRAVDA STRATENÁ,

 JE STRATENÉ VŠETKO.

Pravda je pravdou preto, lebo je istotou. Istota je nemenná, teda nepominuteľná.

Pravda ako pravda. Aj stratená pravda je nemenná, takže ju vlastne nemusíme

 hľadať. A nakoniec človek uznávajúci zmenu by aj tak zmenil to, čo by našiel,

a tým to nájdené stratil.

Ak sa všetko musí zmeniť, nič nie je pravdou. Ak neexistuje žiadna pravda, všetko

je klamné. Aj život, aj Boh, aj človek sám pre seba, takže si nikdy neuverí. Ničomu

neuverí. Jednoducho pravdou je to, že nie je pravdou, a tak nie je pravdivé ani to, že

žije. A to zase môže byť nepravdivé iba vtedy, keď žije. Život môže byť nepravdivý

 iba vtedy, keď je, ale fakt, že život je, je pre človeka zanedbateľný, pretože ho aj tak

chce stratiť. Ak sa život môže zmeniť, môže sa zmeniť iba na to, čo životom nie je.

Človek sa chce zmeniť, takže vie, že je nepravdivý. Len ako vyrobiť z nepravdivosti

 seba pravdu? To môže byť neriešiteľný problém, ale na riešenie má každý času dosť,

pretože každý má prítomnosť. A keď sa nad tým zamyslíme, objavíme zase veľký

problém, pretože prítomnosť je všade a vždy. A možno pre niektorých ani nie,

 lebo tiež sa predsa mení, však?

Ak je život zmena, potom sa mení aj Boh. Raz trestá, inokedy dáva milosť,

raz je živý, potom neživý, raz je prítomný a potom neprítomný, no fakt sa nedá

 na nič spoľahnúť. Dokonca ani to nič nie je isté. Otázka na hlboké zamyslenie:

Načo by bola človeku múdrosť?

Zvykneme sa dušovať, že máme pravdu. Akú, ak sa chceme zmeniť? Pravda

sa nemôže zmeniť, lebo keby mohla, nie je tým, čím je. Pravda, ktorá sa môže

 zmeniť, nikdy pravdou nebola. Z tohto dôvodu je zmena seba klamstvom.

Niektorí zvyknú tvrdiť, že je potrebné zmeniť pohľad na seba. Ak ho zmeníte,

tak ho zase zmeníte, lebo zmena je stála, takže nemenná. Nie zmeniť, ale

uvidieť to, čo som nikdy nezmenil.

Človek často tvrdí, že hľadá sám seba. Hľadá svoju stratenú pravdu. Len ako

 ju nájsť, ak je život pre neho zmena? Keď on sám je zmenou? Stratená pravda

je stratenou preto, lebo neverí bytostnej túžbe, ktorú neustále vidí. Vidí, a predsa

vidieť nechce, lebo keby áno, bolo by pravdou to, čím chce byť. Kto nechce vidieť,

 čím je, nespozná to, čo vidí. Položme si znovu otázku: Chceme byť šťastní? A aj

milovaní, či obdivovaní? A ešte pekní, silní a bohatí? Všetko bohatstvo, ale aj

chudoba mysle je v pravde pohľadu. Stratený pohľad vidí vo všetkom stratu,

takže aj sny o večnom blahobyte sú stratené. Ani len sny človek nevlastní.

Ak je pravdou, že život je zmena, potom je všetko jedným veľkým chaosom,

v ktorom sa všetko neustále mení, takže nič nie je pravda. Nič nemá trvalý

priestor a čas a deje sa tak dokola. Všetko má začiatok a zároveň koniec

 a nikdy neviem, čím som, lebo to, čo mám, nemám, a tak je to vždy.

Život, to som ja. Ak je život zmena, nič nie je pravdivé a skutočné, takže nie je

pravdou, že vidím a ani to, čo vidím. Ja nie som pravdou! Nie je pravdou to, na

 čo myslím a čo preciťujem a tiež je samozrejmé, že nemôžem nikomu a ničomu

 dôverovať. Ani vlastnej túžbe a slovu a ani tomu, že ma niekto môže mať rád

a o sebe tiež neviem s istotou povedať, či mám rád to, čo mám rád, lebo však

 viem, že sa to zmení. Má takýto život zmysel? Ak nie, potom je život

nezmysel, alebo akákoľvek odpoveď je hlúposť.

Ak je život zmena, nie je pravdou nič, takže všetko je nezmyselné a hlúpe.

 Všetko, čo robím a chcem, a preto nič nemá cenu. Nič si necením. Ak nič z toho,

 čo vidím, vyslovujem a chcem, neoceňujem, je mi totálne jedno, čo sa so mnou

stane, alebo nestane. Ľahostajnosť k daru života môžeme nazvať aj bezcitnosťou,

neprirodzenosťou, alebo umelosťou. Ak iba ako bábka prikyvujem povrchnému

poznaniu, že život je zmena a neujasním si, čo hovorím, vždy niečo strácam.

Strácam šťastie preto, lebo ho musím zmeniť.

KEĎ NETÚŽIM STRATIŤ SEBA, ČI PRÍTOMNÝ ŽIVOT, SOM PRAVDOU.

ŽIVOT JE PRAVDOU. KEĎ JE ŽIVOT PRAVDOU, NIČ NIE JE STRATENÉ.

PREČO NETÚŽIM STRATIŤ ŽIVOT? MÁM HO RÁD. JA SOM PRAVDA.

JA SOM ŽIVOT. JA SOM LÁSKA.

Môžem pozorovať, ako sa navôkol všetko mení, ba môžem byť divákom aj

 samého seba, ale jedna túžba by mala byť pravdou stále. To, čím chcem byť.

Keď viem, čím chcem byť, je mi jasné, z čoho som stvorený, pretože iba to,

čím som, môžem chcieť pre seba stále. To, čo nemením, je vierou.

JE PRAVDOU TO, ČÍM CHCEM BYŤ? AK NIE, JE HLÚPOSŤOU PRIAŤ SEBE,

ALEBO INÝM ŠŤASTIE, ZDRAVIE A SPOKOJNOSŤ.

Keď ide o pravdu, ide vždy o pohľad na seba. Praje si snáď niekto pre seba to,

čo považuje za zlé, a tak za smutné? Ak nie, potom zlo neexistuje, alebo existuje

iba mimo mňa. Takže tiež nikde, lebo som svetlom. Nik nemá môj pohľad.

Jednoducho som jedinečný a všade.

Zlo môžem pozorovať v okolitom priestore, alebo v mysli ako nezáväzný film.

 Pozriem sa do mysle a hneď vidím, čo sa premieta v pozemskom kine. Sledujem,

 čím žili, či s čím sa hrajú ľudia, pretože časopriestor je záznam všetkých udalostí.

Ako videozáznam, alebo natočené pásky filmu. Pozerám sa teda na video a vidím

ľudské pocity zobrazené v obrazoch predstáv. Niekedy sledujem horor a ukrutne

 sa bojím, inokedy pozorujem romantiku, ale zase mám strach, lebo viem, na čo

sa zmení. Nemusím sledovať ponúkané záznamy, však predsa viem, čo sa tu

 deje, už som to dávno zistil. Nemusím pozorovať filmové scény, pretože pri

 filme môžu vznikať nejaké pocity. Sú pravé? Odrážajú to, čím chcem byť?

Ak nie, nie sú príťažlivé, hodnoverné a ani podstatné pre môj život.

MYSEĽ ZOBRAZUJÚCA TO, ČÍM CHCEM STÁLE BYŤ, JE DOBRÁ MYSEĽ. V TEJTO

MYSLI JE ISTOTA MOJEJ TÚŽBY. MOJA VIERA. INÚ MYSEĽ NEPOTREBUJEM,

PRETOŽE V JEDINEČNOSTI VÔLE JE VŠETKO TO, ČO PATRÍ MÔJMU ŽIVOTU.

JEDINEČNOSŤ JE NEPOMINUTEĽNOSŤ, LEBO SA NEMÁ NA ČO ZMENIŤ.

Povrchnosť je obmedzenosť. Kto verí poznaniu, že život je zmena, nie je

jedinečný a neobmedzený. Vidí iba povrch, nie vnútro života. Vidí len nejaký

 pominuteľný obal, nie obsah. Obal nikdy nevystihuje obsah. Keď dostaneme dar,

 zvyčajne obal zahodíme, však? Nie je dôležitý, ak chceme uvidieť potešenie, ktoré

skrýva. Dar nemusí byť zabalený, či ukrytý, to nie je povinnosť. Obsah daru je

 dôležitý, nie obal. Mnohí sa zameriavajú iba na obal a sú na to pyšní, lebo

 pýcha je pozlátko života.

KEĎ JE ŽIVOT ZMENA, NIE JE NIČÍM INÝM.

Kto uznáva zmenu, má vrtkavé šťastie a ani Boh nie je pre neho stabilný. Nie je

 istotou, takže raz rozhoduje o živote a inokedy nie, lebo keby rozhodoval vždy,

zrejme by vojny, bolesti a nešťastia neboli, všakže? Aj to je argumentácia tých,

čo obdivujú iba obal, a tak sa nedostanú k tomu, čo ukrýva. Boh je pre väčšinu

ľudí všemocná, takže jedinečná sila, ale zároveň nevyspytateľná, takže podľa

nich sa jedinečnosť mení. A nik nevie kedy, ako a prečo, pretože zmena je

zmätok dvoch nedôveryhodných síl. Načo mi je Boh, ktorý nie je istotou?

Zrejme iba na to, aby som sa bál. Aby som pod vplyvom strachu poslušne

plnil príkazy. Príkazy koho, keď Boh na základe zmeny nie je vôľou?

Zo strachu ešte láska nevznikla a ani šťastie v ňom nemá svoj domov. Strach

tvorí iba strach, ale veľakrát ho považujeme za lásku, takže za dobro života. Len

prečo potom takéto dobro ľudia nechcú? Prečo prosia o pokoj? Prečo sa radšej

nemodlia za to, aby už konečne mohli spočinúť v hrôzach? Ak nežiadam o to, aby

mi život priniesol zlo strachu, nevidím strach ako božskú silu. Netvrdím, že Boha

sa treba báť! Z Boha by nikto nemal mať strach, samozrejme iba vtedy, ak nie je

strašidlom. Ak chcem žiť svetom krás, mal by som Boha obdivovať, lebo z toho,

čo obdivujem, nemám strach, a tak silu života ani neodháňam. Láska vzniká

z obdivu a nie zo strachu. Šťastie nevzniká z neistoty.

Kto sa bojí všemocnosti, obáva sa sily dobrej mysle, takže to, čím chce byť,  

je stratené a nedosiahnuteľné. Kto sa niečoho bojí, ten pred tým uteká, alebo kuje

plány, ako sa strašidla zbaviť. Viete si predstaviť naľakaného človiečika? Uteká

a uteká a ani sa len neobzrie, a preto sa ani nedozvie, že ho naháňa šťastie a nie

 nejaký mrzák. Keby sa na chvíľu zastavil, iste sa s ním stretne a už ho neopustí,

pretože nebude mať dôvod utekať, alebo sa pred šťastím skrývať. Nie všetko,

 čo človek považuje za dobré, dobré je a platí to aj o zle. A je vôbec dôležité,

čo je dobré a čo zlé, ak potrebujeme všetko zmeniť, alebo stratiť?

KTO ŽIJE ZMENOU, ŽIJE POTREBOU STRATY. POTREBUJE STRATIŤ VŠETKO.

AJ ZLO, ALE AJ DOBRO. AJ SKUTOČNOSŤ SEBA, ALE AJ TO, ČÍM NIE JE.

TO, ČO SA MÔŽE STRATIŤ, NIKDY DOBROM NEBOLO.

Zmena je strata. Načo si chcieť niečo naplniť, keď vieme, že to stratíme?

Získavať niečo preto, aby sme to mohli stratiť, zrejme múdrosťou nebude.

A nemôže byť ani skutočnou túžbou, pretože to, čo chceme, stratiť nechceme.

Prečo si teda myslíme, že raz stratíme to, čo stratiť nechceme? Kto takto straší?

 Odkiaľ pochádzajú hrozivé myšlienky hovoriace o strate dobra? Jedine z mysle,

 ale nebude to asi z tej dobrej, pretože by bolo nezmyslom, keby dobrá myseľ ako

tvorca dobra tvorila myšlienky o strate dobra. Však by popierala nielen svoju

tvorbu, a tým aj zmysel svojej existencie, ale tiež by musela vedieť, že je

strašidlom. Niečím odporným, hlúpym a skazeným.

Strata dobra je zlo, takže o strate, a tým aj o zmene života môže hovoriť iba myseľ

vypestovaná pohľadom na film, či na rozprávku dvoch bojujúcich síl. Je to myseľ

 naplnená vyhrážkami a odporom k múdrosti a prajeme si ju stratiť, inak by smrť

 pre človeka nemala zmysel. Načo sa riadiť mysľou, ktorú chceme stratiť? Ak

vieme, prečo takúto myseľ nechceme, je namieste otázka, z akého dôvodu jej

načúvame?! Ak počúvame pokyny a rady toho, čo nechceme, počúvame zlo.

Načúvame svojej neskutočnosti. Načúvame myšlienkam a pocitom filmu

a nie tomu, čo skutočne chceme.

Človek si skreslil smrť. Urobil z múdrosti nezmyselný skutok.

Viete, čo je smrť a aký je jej skutočný zmysel v tomto svete?

 ZMYSEL SMRTI SPOČÍVA V TOM SKUTKU, ŽE ČLOVEK ZOBERIE DÔLEŽITOSŤ

 TEJ MYSLI, KTORÁ JE TVORENÁ SILAMI DOBRA A ZLA, PRETOŽE IBA TAM,

KDE SÚ POTREBNÉ DVE SILY, JE PRAVDA O ŽIVOTE STRATENÁ.

TOTO JE SMRŤ, V KTOREJ ČLOVEK NESTRÁCA NIČ Z TOHO, ČO CHCE A MÁ RÁD.

TOTO JE SKUTOČNÁ SMRŤ, V KTOREJ NESTRÁCA NIČ, LEBO ZOBERIE DÔLEŽITOSŤ

 IBA TOMU, ČO ŽIVOTU, BOHU A LÁSKE NIKDY NEPATRILO.

Nie je nič horšie, ako žiť neustále v neistote a strachu. Kde je to najhoršie, ktoré

človek až tak veľmi neznáša, že je ochotný kvôli tomu stratiť seba a všetko, čo

 v tomto svete miluje a zároveň to najhoršie a nechcené dennodenne využíva a na

to sa i spolieha? Diabol, s ktorým ľudia stále zápasia, je myseľ zložená z dvoch

síl. Ak takejto mysli nezoberiete dôležitosť, vždy bude pre vás existovať a bude

i zaujímavá, lebo človek potrebuje prostriedok, ktorým si uvedomuje, že je.

Musí myslieť a mať slovo, inak by o živote nevedel, alebo nevidel nič.

Dôležitosť žije v každej chvíli.

Bytie je nepopierateľné, lebo som. Bytosť musí mať neustále k dispozícii

prostriedok na uvedomovanie svojho bytia. To, čím si uvedomuje prítomnosť,

je vedomie, alebo myseľ. Jednoducho vieme o sebe, pretože myslíme. Myseľ je

pohľadom i slovom. Buď si uvedomujeme bytie cez stálosť meniacej sa sily,

takže ju vnímame ako dve sily dobra a zla, alebo na základe poznaného

 vedomia nazývaného aj dobrou vôľou. Poznané vedomie je pravdou

skutočnosti.

Akou mysľou však obyčajne človek vníma seba a všetko, čím život je?

Mysľou vytvorenou potrebou poznávania dobra a zla. V takomto vedomí seba

je zlo živené a udržované dôležitosťou zmeny. Kde je nepochopenie zmeny, tam

bude vždy existovať aj dôležitosť zla, a preto aj zápas so sebou. Ak bude takáto

myseľ pre človeka dôležitá, nikdy si neudrží šťastie a ani nič z toho, čo chce a na

čom mu záleží, lebo zmena je nekonečná, hoci obsahuje koniec. Jednoducho všetko

sa vždy skončí, takže všetko, čo chce, zmení svoju podobu. To je večná strata.

To je stratený raj.

V mysli udržovanej potrebou zmeny sa láska stráca. Mení sa na podvod, bolesť,

sklamanie a na pochybnosť o sebe. Chce niekto takúto nutnosť? Ak nie, pochopí

zmysel smrti a nebude iba bezmocne vyčkávať na to, kedy sa konečne pominie.

ZOBRAŤ DÔLEŽITOSŤ MYSLI, KTORÁ ŽIJE ZMENOU, JE POSLEDNÁ SMRŤ.

Posledná smrť je poznaná smrť. Poznáte jej čas, zmysel a príčinu, lebo si jasne

uvedomujete, o čo ide. Príčina smrtiaceho skutku musí tešiť, inak je smrť zlým

skutkom. Čo sa v poslednej smrti deje? Nič, a predsa všetko. Je to ľahká a určite

pre každého radostná smrť, pretože spočíva v tom, že udelím dôležitosť tomu, čím

chcem byť. Bytostná túžba má domov v dobrej mysli. V tom vedomí, kde sa to, čím

chcem byť, nemení, a preto je istotou. DÔLEŽITOSŤ JE PRAVDA, TAKŽE V TAKEJTO

SMRTI IDE O VYTVORENIE PRAVDY DOBREJ MYSLE. Pravda sa nemení! To, čo

sa môže zmeniť, nikdy pravdou nebolo.

POZNANÁ SMRŤ NIE JE NIČÍM INÝM LEN NÁJDENÍM STRATENEJ PRAVDY. SEBA!

V POZNANEJ SMRTI NESTRÁCATE SEBA A VŠETKO, ČO MÁTE V TOMTO SVETE RADI,

ALE NACHÁDZATE SEBA A VŠETKO, ČO CHCETE. LÁSKU.

POZNANÁ SMRŤ JE POSLEDNÁ A UŽ SA NIKDY NEZOPAKUJE, LEBO KEĎ NÁJDETE,

ČI VYTVORÍTE SVOJU PRAVDU, NIE JE DÔVOD, ABY STE PRAVDU HĽADALI,

ČI ZNOVU TVORILI.

KEĎ SI VYTVORÍTE PRAVDU DOBREJ MYSLE, JE PRAVDIVÉ AJ TVRDENIE,

ŽE SMRŤ NEEXISTUJE.

V poslednej smrti ide o to, aby sme zobrali dôležitosť tej mysli, ktorá žije stálym

 chaosom toho, čo chce a zároveň nechce. Iba keď človek zoberie dôležitosť mysli,

v ktorej pôsobia dve rozporuplné sily ako jeden celok a ktorou vníma seba ako chaos

 túžob, uzná za dôležitú myseľ, v ktorej pôsobí nemenná sila. Neobmedzenosť pravdy

 dobra. Dobrá myseľ je božská duša a dôležitosť je potrebné udeliť jej teraz a nie čakať,

kedy umriete, lebo keď sa zmeníte, už nebude pravdou to, čo ste chceli urobiť. Nič, čo

ste chceli, pravdou nebude. Ak si niekto skreslí poznanie smrti, zomiera márne, lebo nič

nevyrieši. Zase bude zbierať ťažkosti, či dôvody, prečo umrieť a zase ich nepochopí,

 pretože si vytvorí iba ten istý prostriedok uvedomovania. Vlastne nemusí robiť nič,

 lebo dôležitosť ostáva. Dôležitosť je prostriedok na uvedomovanie bytia, pretože

bez tejto dôležitosti by nič nebolo. Vo svojej dôležitosti mám všetko.

MYSEĽ, TO SOM JA. DÔLEŽITOSŤ JE DÔLEŽITOSŤOU PRETO, LEBO JE JEDNA.

 KEĎ UDELÍM DÔLEŽITOSŤ TOMU, ČÍM CHCEM BYŤ, UDELÍM DÔLEŽITOSŤ

DOBREJ MYSLI, A PRETO V TEJ CHVÍLI UMIERA TEN, ČO HOVORIL DVOMI JAZYKMI,

A TO ZNAMENÁ, ŽE JE NEPODSTATNÝ A Z TOHTO DÔVODU NEROZHODUJE O ŽIVOTE.

O NI ČOM NEROZHODUJE.

UMRIEŤ ZNAMENÁ NEROZHODOVAŤ O ŽIVOTE.

To, čím som a z toho vychádzajúca potreba je pravdou, akurát ju človek nechce

vidieť, pretože považuje za danosť života i to, čo nechce. Skresľuje vôľu tým, že

 prisudzuje životu to, čo vôľa žiť nemá. Keď udelím dôležitosť mysli, v ktorej

existuje iba jedinečnosť vôle, takže iba dobro, nič nemením. Iba uvidím

neskreslenú skutočnosť. Takú, aká je, jednoducho otvorím oči.

Je to podobné, ako sa ráno prebudiť zo sna. Keď spíte, nevidíte, kde ste, ale to

vôbec neznamená, že sa vo vašom dome niečo zmenilo, však to nemal kto zmeniť,

proste iba sledujete deje sna. Je to živý sen, lebo keď spíte, žijete, a predsa je

v ňom všetko iné. Sen je skreslená skutočnosť. Keď snívate, je pravda

o skutočnom domove stratená.

Ak niekoho zaujíma snové vedomie, bude snívať stále. Snové vedomie je myseľ

vytvorená pohľadom na tento svet. Aj dobrá myseľ vidí priestor, kde snívame,

veď je predsa neobmedzená, takže myseľ poznávajúcu dobro a zlo, a tak

zápasiacu s vôľou nepotrebujeme. V pohľade dobrej mysle je mier.

Prijať takéto poznanie o živote a zmysle smrti môže byť ťažké, a to preto,

lebo to nie je ťažké. Nie je to úmorná práca. A ešte je to príliš pekné na to, aby

to mohla byť pravda, všakže? Čo nie je prácne vydobyté, nie je bežné oceňovať.

Skôr podceňovať, presne ako túžby. Je prospešné vedieť, že ťažkosť je iba tam,

kde sú dôvody, prečo niečo nie je možné, alebo prečo to nie je pravda, takže

človek mení možnosť na nemožnosť. A potom tvrdí, že niečo nefunguje.

Nemožnosť je prekážka. Všetko je možné, keď je. A kedy je?

Keď je príťažlivé. Záujem nemá prekážky!

V mysli, ktorá je celkom dvoch síl sa dobro mení na zlo a zlo na dobro.

Je to neustála zmena tej istej sily. Nie je to podivné? Je vskutku zarážajúce,

že niekto je ochotný uznať až takú šialenosť, že dobro vzniká zo zla, alebo, že

 to, čo chce, vzniká z toho, čo nechce. Je to podobné, ako myslieť si, že z otravy

 na myši vyrobím nebeský pokrm. Nahovárať si to síce môžem, ale to ešte vôbec

neznamená, že sa neotrávim pocitmi, ktoré sú uložené v takomto výmysle. Tam,

kde sú potrebné dve sily, ani jedna dobrá nie je, lebo v ničom nevidím istotu.

Všetko sa rozpadá a zase buduje preto, aby sa rozpadlo. Všetko je zbytočné.

To je bezútešné a nádej slúži človeku iba na to, aby mohol prežiť, a tak

mohol vždy do dna vypiť pohár nepoznanej pravdy.

Ak sa riadime radami mysle, ktorú nechceme, nie sme riadení tým, čo chceme,

 a preto je slovo túžby nedôveryhodné. Je skreslené na nepoznanie. Predstavte si,

že sa pozeráte na svoj obraz. Na nejakú fotku a ohromne sa sami sebe páčite. Lenže

čo urobíte, ak sa riadite myšlienkou, že krásu obrazu musíte stratiť? Zatriete krásnu

tvár čiernou farbou, alebo jej primaľujete rožky a dlhý nos. Akonáhle tak urobíte, je

pôvodný obraz stratený. Skreslený obrázok je vždy škaredý a nikomu nezáleží na

tom, čo sa s ním stane. Jednoducho ten, čo sa považuje za nepekného, je k sebe

bezcitný a ľahostajný, lebo tak sa patrí správať ku škaredosti.

OBRAZ TOHO, ČÍM CHCEM BYŤ, JE SKUTOČNOU PODOBOU ČLOVEKA.

Keď niekto nechce vidieť, čím chce byť, alebo spochybňuje svoju túžbu,

vidí svoj vnútorný svet ako škaredý. Inak by predsa nechcel odstraňovať

svoje pocity a myšlienky. A ešte považuje takýto skutok za dobrý!

Zo svojej dôležitosti nič neodstráni!

 DOBRÁ MYSEĽ JE CENNOSŤOU, PRETOŽE Z NEJ NECHCEM ODSTRÁNIŤ

ANI JEDNU, JEDINÚ MYŠLIENKU. KAŽDÁ JE VZÁCNA, LEBO JE ŽIVÁ.

Ťažkosti môžeme odstraňovať iba zo zlej, takže neprijateľnej mysle. Likvidáciou

ťažkostí nič nevyriešime, lebo sa zaoberáme zlom. Keď odstránime jednu ťažkú

 myšlienku, ihneď vznikne ďalšia, pretože sa pozeráme do sveta zla, a tak v ňom

vždy musíme niečo vidieť. V tom, čo je zlé, krásu nenájdeme a v tom, čo je

dobré, nehľadajme špinu.

Každú chvíľu po niečom túžime. Túžba je dobrá, pretože vyjadruje to, čo chceme

 mať a prežívať. Svoju skutočnosť vidíme stále. Vieme, aká je. Vieme dovtedy, kým

svoj obraz, z ktorého sme nadšení, neskreslíme potrebou, že sa šťastie musí stratiť.

 O svojom šťastí nepochybujeme do chvíle, kým ho neuznáme za šťastie. Takže vo

chvíli, keď spoznáme, čo prežívame, spoznáme i to, že sa musí stratiť. A ani

sa nezamyslíme, o čom vlastne hovoríme, až tak je strata šťastia bežná

a samozrejmá. Nemusí to tak byť, pretože každý má k dispozícii

logiku túžby.

VIERA, ŽE SOM TÝM, ČÍM CHCEM BYŤ, JE POZNANÝ BOH.

BOHA, ČI SILU ŽIVOTA MÔŽEM SPOZNAŤ IBA CEZ SEBA. KAŽDÚ CHVÍĽU

VIDÍM A SPOZNÁVAM BOHA. A MNOHÍ HO KAŽDÚ CHVÍĽU AJ STRÁCAJÚ.

Poznanie je poznaním vtedy, keď viem, že mi umožní získať radosť zo seba.

Vyčkávanie na smrť zrejme nie je bohvieakou radosťou, či poznaním, pretože

človek vie, že stratí všetko, čo tu vybudoval, ale nie si je istý, čo za takúto obeť

získa. Radšej o tom ani nepremýšľa, nakoniec je to zbytočné, lebo myseľ, ktorú

zvykne využívať a kde je stále všetko inak, to aj tak vedieť nemôže. Takže celý

osud je vlastne v rukách božích, čo by nebolo márne, keby jedna nebila a druhá

nehojila rany tej prvej. Dve ruky musia robiť to, čo dve oči. Keď sa každé díva

inam, nevieme, čo vidíme, a keď je vlastné slovo raz dobré a inokedy zase zlé,

nerozumieme tomu, čo chceme. Myseľ s dvomi silami je ako jazyk hada.

Ponúka jed neistoty, nie istotu radosti.

Keď sa človek podelí o svoju radosť s iným človekom, ponúka mu vo svojom

slove to najvzácnejšie, čo má a záleží od každého, či ho vzácnosť poteší, alebo nie.

Ak poteší, zariadi si pekný a radostný zážitok, aby tiež mohol niekomu ponúknuť silu

šťastia a ak napomína, alebo závidí, počúva hlas hovoriaci o tom, že mu niečo dobré

chýba, a tak to mať nebude. Obávať sa, že mi niekto pokazí radosť, ak o nej poviem,

znamená, že neviem, čím som a čo chcem.

Keď niekto nevie, čím je, tvorí neistotu, pretože nič iné tvoriť nemôže. Život je

tvorba a neistota je zmena, takže stále vytvára zmätok dobrých a zlých pocitov.

Ak sa nemennosť prejavuje pokojom a istotou, potom sa to, čo považujem za

pominuteľné, prejavuje myšlienkou hrozby a zvieravým pocitom nepokoja.

Nepokoj je strach o to, čo nemám. Kto verí v zmenu, nikdy nič nemá a ani

mať nebude. Ani bohatstvo Zeme, ani slávu neba, pretože všetko je

pre neho sen. Všetko je nič.

Túžime stále, pretože bez túžby by sme nič neurobili. Túžba je to, čo chcem

a nie to, čo nechcem mať. Túžba je dobrá. Ak sa niekto zameriava na to, aby

niečo nemal, nie je to túžba, lebo to, čo nechceme, nie je dobré. Túžbu máme

preto, aby sme niečo pre seba získali, takže v živote ide o zisk a nie o stratu.

Z tohto dôvodu je akákoľvek strata zlom. Zánik je vznik toho istého.

TÚŽIME STÁLE. TÚŽBOU CHCEME NIEČO ZÍSKAŤ, TAKŽE KAŽDÚ CHVÍĽU IDE O ZISK.

AK MI JE JASNÝ ZMYSEL KAŽDEJ CHVÍLE, NEMÁM ČAS ZAOBERAŤ SA STRATOU.

PRÍČINOU KAŽDEJ JEDNEJ CHVÍLE JE ZISK DOBRA. TO JE PRÍČINA ČASU.

Život je vytvorený vôľou, takže pre tvorbu potešenia môžeme využívať iba túžbu

 a je jedno, či to človek uznáva, alebo si nevšíma. Jednoducho to platí. Túžba

znamená získať a užiť si niečo z toho, čím chcem byť. Túžba je tvorba. Keď

si teda niekto praje, aby niečo zaniklo, nie je to túžba. Netvorí nič, a preto

 prianím niečo nemať vyjadruje spokojnosť s tým, čo nechce.

DOBROM MYSLE JE PRAVDA, ŽE V MOJOM ŽIVOTE EXISTUJE IBA TO,

 ČO CHCEM, LEBO NIET CHVÍLE, KEBY SOM SI NIEČO NEPRIAL.

Túžba nemôže byť nevedomá, lebo je uvedomovaním si toho, čím chcem byť

a prežívať. Túžba je súlad krásy slova a citu. Túžba má dobré slovo, pretože iba

z takéhoto slova vzniká dobrý pocit. Túžbu netvoríme z toho, čo trápi a zaťažuje.

Nevzniká na základe toho, že vnímame niečo ako zlé a nechceme to zažiť. To

nie je túžba, ale likvidácia, ktorá sa zrodila zo zla. Zlo chce likvidovať zlo,

a to sa nepodarí, čo nie je pre zlo zlé!

LIKVIDÁCIA, ALEBO SNAHA ODSTRÁNIŤ ZLO, NIE JE TVORBA KRÁSY.

Túžba, či prianie dobra nevzniká z pocitu nespokojnosti, urazenosti, ublíženia,

 strachu, alebo z pomsty, pretože takéto pocity a slová nikto pre seba nechce.

Túžbu tvoríme z jednoty dobrých slov a pocitov, proste z celistvosti dobra.

Keď nevidíme, že dobro môže vznikať iba z dobrého, či krásneho pocitu,

využívame iluzórne priania menlivej mysle. Ilúzia sa mení, takže človek

nie je spokojný s ničím.

NA ZÁKLADE DANOSTI PRIANÍ MÁ SILU KAŽDÝ,

ALE NIE KAŽDÝ POVAŽUJE ZA PRAVDU TO, ČO CHCE.

BOH MÁ DOMOV V ŽIVOM ČLOVEKU, LEBO SILA, KTORÁ VYTVORILA

ŽIVOT, MÔŽE BYŤ IBA V ŽIVOM. ČO JE ŽIVÉ, JE DOBRÉ A NEUMIERA,

PRETOŽE DOBRO CHCEME. KAŽDÚ CHVÍĽU.

Keď neviem, čo ma vytvorilo, nemám jasno ani v tom, čím som a chcem byť, lebo

dobro života môžem tvoriť iba z istoty. Alebo si viete predstaviť, že by ste mali v ruke

materiál, ktorý by sa stále menil? Veď je to podobné, ako keby ste chceli postaviť dom

a mali k dispozícii tehly, ale keby ste ich chceli použiť, zmenili by sa na vodu, alebo

na prach. Voda je dobrá, ale trochu nevhodná na stavanie príbytku a z prachu tiež  

nepostavíte bohviečo. Donekonečna by ste mohli stavať, a pritom neurobiť nič.

Kde je túžba užívať si to, čím chcem byť, tam je aj záujem poznať, čo ma vytvorilo.

Čo to bola za moc, či nemoc! Stačí sa opýtať a najlepšie seba, pretože presvedčenie

iného nie je mojím pohľadom. A keďže je zrejmé, že mám cit, inak by zážitky nemali

žiadnu chuť a ani silu, patrilo by sa svoju otázku zamerať pocitovým smerom. Takže:

SOM STVORENÝ LÁSKOU, ALEBO NELÁSKOU? Správna odpoveď by mohla byť tá,

 ktorá vyhovuje tomu, čím chcem byť.

 Láska nemá v sebe zlo. Ak by mala, nie je láskou. A čím by potom bola?

Láskavým zlom? Ničím by nebola, ani láskou, ani zlom, takže by vlastne

neexistovala.

Ak myseľ tvorí poznanie života z celku lásky a zla, alebo mieša dohromady

 túžby s tým, čo nechceme, nemôže vedieť, čo z takejto zmiešaniny vznikne, takže

 nikdy nevieme, aké vzrušenie si zaobstaráme. Myseľ, ktorá je živiteľom dvoch síl,

nemá pravdu v ničom. Nehovorí pravdu. Všetko je klamné, pretože všetko sa musí

zmeniť. Z tohto dôvodu je pre človeka normálne, že sa so sebou neustále dohaduje

 a všetko prehodnocuje, pretože ani láska, ani zlo nemá pravdu. A ako potom vie,

čo je dobré a čo zlé? Kde je pravda? V ničom. Keď je pravda v ničom, zo

všetkého sa stane nič. Nič neobdivujeme.

Jedna sila prejavujúca sa dvojakým pôsobením je skreslená sila. Ak je pre niekoho

dôležitá, má priestor, čas i pohľad, a preto je všade. A má i slovo, takže tvorí. Čo?

Zrejme iba niečo skreslené. Človek s takouto dôležitosťou verí, že všetko sa raz

 pominie. Ak sa všetko pominie, ešte sa nič nestvorilo, respektíve neurobil

 žiadny dobrý skutok. Jednoducho nič dobre.

Vieme, že život stvorila moc, ktorej dávame rôzne mená, čo však nič nemení na

fakte, že to musela byť sila, lebo pocity, ktoré prežívame, sú silné, nech sú už

akékoľvek. Ak teda pripustíme, že život je stvorený silou, ide už iba o to, či

stvoriteľská sila vedela, čo chce vytvoriť, alebo nemala ani potuchy o tom,

čo robí a ako dopadne jej dielo.

Každý si môže vybrať to, čo mu vyhovuje. Buď uzná, že sila, ktorá stvorila život,

mala vôľu, a tak musela vedieť, čo chce dosiahnuť, alebo o žiadnej vôli nevedela,

takže vlastne všetko vrátane človeka vzniklo akosi náhodne a nepredvídateľne.

Všetko vzniklo z nepoznania, takže sa tak musí diať stále. Je to v poriadku, ak

vždy viem, čo chcem dosiahnuť? Tomu, čo nepoznám, nemôžem uveriť!

Nebo, ktoré nepoznáme, nenájdeme.

Čo je pravdou, čo je prirodzené? Malo by byť prirodzené, že pravdou je to, čo

chceme, inak by priania nemali zmysel. Všetko by bolo nezmyselné, lebo každú

chvíľu po niečom túžime. Ak túžime, vieme i to, ako prianie vyzerá, čo obsahuje

 a čo ním chceme docieliť. Ak každú chvíľu poznáme, čo chceme, tak sila, ktorá

vytvorila život a aj človeka, tiež musela vedieť, čo chce a vytvára. Máme však

slobodu, a tak môžeme veriť, že nevedela, čo robí. Že sila je niečo nevedomé,

ale potom tiež musíme uznať, že nevieme, ako vyzerá to, po čom túžime.

Je normálne nevidieť, čo si chceme naplniť?

Ak neudelíme vôľu stvoriteľskej sile života, nemáme vôľu ani v túžbach.

Nie je v tom, čím chceme byť. A kde je potom cieľ niečo dosiahnuť?

Zrejme v nepredvídateľnosti, v náhode, alebo v chaose spomienok a hrozivých

predstáv o budúcnosti. Je to však ešte vôľa života? Alebo iba akýsi blud, ktorým

si tvoríme desy preto, aby sme mali dôvod umrieť, a tak sa zmeniť? Ak sa niekto

obáva, čo si môže zariadiť, nevie, že sila, ktorá vytvorila jeho život, je prítomná

vo všetkom, čo pre seba chce. Nikde inde nie je!

 To, o čom si myslím, že vytvorilo život, je mojou životnou, tvorivou silou.

Ide už len o to, čo prisúdim tejto moci. Dám jej presne také vlastnosti, aké od

seba očakávam. Kto je stvoriteľom, je i vládcom, lebo je jediný. Kto je mojím

 stvoriteľom, a tak i vládcom môjho neobmedzeného a neopakovateľného sveta?

KEĎ JE LÁSKA VLÁDCOM ŽIVOTA, NEMÁ ZLO ŠANCU ZASAHOVAŤ DO

JEJ VLÁDY. NEMÁ ŽIADNU MOŽNOSŤ ROZHODOVAŤ O TOM, ČO CHCE

A ANI O TOM, ČO VYTVORILA.

Je prospešné ujasniť si, kto vládne a rozhoduje v mojom svete, pretože ak neviem,

alebo ma to nezaujíma, nedokážem rozpoznať, aký hlas v sebe počujem a koho slovo

rešpektujem, ba ani netuším, že mám dve mysle, i keď vždy využívam iba jednu. Ktorú?

Tú zloženú z istôt túžob, ktorú nazývame aj dobrou vôľou, alebo tú, čo zápasí sama so

sebou a potrebujeme ju stratiť, hoci boj považujeme za nutný? Určenie vládcu je

určenie dôležitosti. Vždy viem, aký je môj vládca, lebo viem, čím chcem byť.

 VLÁDCA, KTORÉHO SOM USTANOVIL JA SÁM A DOBROVOĽNE, A TAK MU

DAL MOC ROZHODOVANIA, SA STARÁ O TO, ABY MI NIČ NECHÝBALO.

Dôležitosť je pravdou, a to preto, lebo je na prvom mieste. To, čo je druhoradé,

je nezaujímavé a zbytočné, a tak nevládne. Nemá kompetencie rozhodovať o tom,

čo pre seba chcem. Je odložené a na základe nerozhodovania nečinné a mŕtve. Je

dobré chápať, že mŕtva láska sa prejavuje ako nechuť k sebe. Láska by mala byť

 dôležitá, a tak živá, lebo mŕtvi nerozhodujú o mŕtvych.

Čo môže byť cennejšie ako láska? Láska je v každej mojej túžbe.

Moja túžba je tvorcom každej chvíle. Láska je prítomnosťou pravdy.

PRAVDA MÔŽE BYŤ BUĎ VEDOMOU VÔĽOU, ALEBO TAJOMSTVOM.

TAJOMSTVO NEODHALÍME A VEDOMÚ VÔĽU BEZ POZNANIA NEOBJAVÍME.

© Copyright 2016 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.