Keď niekoho vidím vo svojej mysli, dovolil som mu vstúpiť, a preto je hosťom
v mojom domove. Toho, koho som pozval, hostím iba tým najlepším, čo mám.
Ak nie, nemám čo ponúknuť.
K TOMU, ČO JE V MOJEJ MYSLI, BY SOM SA MAL SPRÁVAŤ TAK, AKO K SEBE.
K obrazu človeka, ktorého vidím vo svojej mysli, by som sa mal správať tak,
ako keby som to bol ja. A aj tak robím, ak viem, že ja ho vidím, a preto je mojím
obrazom. Nemusia mi vyhovovať skutky ľudí, ale ak na niekoho spomínam a vidím
ho v mysli, mal by som tomuto obrazu prisúdiť iba to, čo ja chcem pre seba.
Nie je problémom ponúkať obrazom mysle to, čo práve chcem pre seba, ale je
veľkým problémom dávať im to, čo sám sebe neprajem. A chcem vôbec niečo od
života? Ak áno, nemal by byť nepriateľom. Človek sa sťažuje iba na to, čo nemá.
Ak trebárs dospeje k názoru, že nemá šťastie, sťažuje sa na šťastie, lebo vie, že
neprišlo. Keď sa túžite stretnúť s nejakým človekom a neprichádza, nesťažujete
sa na zlo, to predsa už máte, ale na toho, koho ste chceli vidieť, takže na šťastie.
Iba mŕtvi sa sťažujú na život.
Dávam obrazom mysle to, čo považujem pre seba za dobré? Mal by som, však sú to
moje obrazy! Vo mne hovoria a žijú. A dožadujú sa presne toho, čo chcem pre seba.
Ak im to nedám, kričia hladom a z nedostatku lásky stále, pomaly umierajú. Vo mne,
som bezodným, bezútešným hrobom. Mám v mysli krik týraných a nerozumiem slovu
smútku. Mám v mysli hrozby i strach hladujúcich, pretože tých, čo som pozval na
hostinu, som uväznil v nekonečnom priestore svojej mysle a nechcem im nič
dobré dať. Nechcem preto, lebo nič nemám. Alebo KEBY SOM CHCEL DAŤ,
MÁM Z ČOHO DÁVAŤ.
Chce niekto pokoj? Ak áno, iste vie, čo má urobiť.
V mysliach ľudí kolujú pestré hrôzostrašné predstavy. Všetci to poznáme, však?
Nemáme ich radi a snažíme sa ich odstrániť, pochovať, alebo aspoň dúfame, že
si s nimi poradí čas. Čo je to čas? Ak už hovoríme o čase, mali by sme vedieť, že
hovoríme o prítomnosti, či o vnímanom prítomnom živote. A prítomnosť všetko
uchová, vždy to ostane v nej uložené, takže spoliehať sa na to, že nejaká časová
veličina raz vylieči desy, je prinajmenšom naivné. V sebe mám všetko uchované,
lebo ja som prítomnosťou a ja by som sa mal postarať, aby sa každá myšlienka
a predstava mala u mňa dobre. Presne tak, ako o hosťa, ktorému som dovolil
vstúpiť do svojho domova.
Skúsme sa na desivé predstavy pozrieť nie celkom bežným pohľadom. Vidím
v mysli odpudzujúce obrazy? Chcem ich zničiť? Ale veď sú to predsa moje obrazy!
To som ja! To ja sa správam ako masový vrah! Bezcitne, bez akéhokoľvek súcitu,
tupo a automaticky zabíjam to, čo je mnou. To ja so sebou takto zaobchádzam. A dá
sa ešte vôbec hovoriť o nejakej láskavosti k sebe? O nejakom ctení svojho života,
a tak všetkého, čo mám? Ľudia vymysleli rôzne postupy na likvidáciu myšlienok,
takže seba a vzájomne si ich vymieňajú. Vedia, čo ponúkajúa či iba pachtia
po krvi?
To, čo vidím v sebe, patrí domovu mysle. Patrí telu. Je to zlé, ak som privolil to mať?
Alebo ma už natoľko zaslepila neúcta k životu, že v tom vidím niečo iné? A čo by sa stalo,
keby som tomu, čo vidím v sebe, nechcel ubližovať? Čo keby som tej desnej myšlienke,
ktorú vidím ako krvilačného zvera, dal niečo z toho, po čom túžim? Niečo z toho,
čo mám tiež v pohľade, niečo, čo si nesmierne cením. Čo by ma to stálo?
A čo by sa asi stalo?
Ktohovie, či by sa z tej hladnej a nepríčetnej beštie nestala živá roztomilá hračka.
Taká prítulná ako veselý psík, ktorý sa chce iba hrať a prinášať bezstarostnosť hry.
Ktohovie, či by sa z ohyzdnej potvory nestala starostlivá matka, ktorá sa neúnavne
stará o bezpečie tých, čo jej prinášajú radosť a lásku. A nemusel som likvidovať,
pochovávať a zabúdať, dal som myšlienkam to, aké ich chcem mať. Niečo cenné
a takými sú. Niečo, čo má zmysel, pretože iba zbytočnosti môžem odstraňovať
zo seba do seba. Urobil som zo zbytočnosti zla krásu. Urobil som tak vedome,
z vlastnej vôle a prítomnosť to uchová.
KRÁĽOVSTVOM BOHA JE ŽIVOT MÔJHO TELA.
JE DOMOVOM BLAHOBYTU, LEBO JE V ŇOM VŠETKO, ČO CHCEM.
Sila je daná v porozumení. Porozumenie sa rodí z poznania a poznanie je
nevyčerpateľným bohatstvom lásky. POZNANÁ LÁSKA JE SILOU ČLOVEKA.
AKO POZNÁM LÁSKU? VIEM, ŽE MI NEUBLÍŽI. Nikdy, ani vo sne.
LÁSKA JE V MOJOM TELE, LEBO NEMÁ KDE INDE BYŤ.
Mám rád seba? Ak áno, viem, že si nikdy neublížim. Ani myšlienkou. Milujem človeka?
Tiež si musím byť istý, že mi neublíži. Z toho, čo neubližuje, nemám strach. Ak už teda
niekoho milujem, neobávam sa jeho slova a ani toho, čo môže urobiť. Ak mám rád seba,
chápem, že nemám v mysli obrazy nelásky. Keď tomu rozumiem, nemám čo likvidovať.
Likvidátor nič pekné netvorí, takže nechápe, čo je krása. Načo je človeku bohatstvo
tohto sveta, ak nepozná krásu?
Som dobrom a či zbytočnosťou dobra nazývanou aj zlom? Keď viem, že si nemôžem
ublížiť, nie sú hrozivé predstavy tým, za čo ich v nepoznaní považujem, ale sú tým,
čo chcem a mám rád.
Myseľ a telo je jednotou. Bez mysle by som nevedel, že žijem a bez tela by som nemal
dôvod túžiť a niečo robiť. Keby telo a myseľ boli oddelené svety, nemohol by som nič
zrealizovať. Nič vytvoriť, takže by som nemal čo vidieť. Som priestorom slova.
Telo je mojou prítomnosťou.
AK NEHOSTÍME OBRAZY MYSLE TÝM NAJLEPŠÍM, ČO POZNÁME,
MÁME K DISPOZÍCII IBA SMRTEĽNÉ TELO.
Človek nechce zlo a dobru nedôveruje. Nestojí o zlo, ale dobrým tiež nie je, pretože
nedôvera neumožňuje poznať dobro. Môžeme teda povedať, že je akýmsi neutrálom,
ktorý nie je zástancom zla, ale ani dobru nefandí. Neutrálny je nestranný, takže kvôli
zachovaniu stability nestrannosti ruší tak účinky dobra, ako aj účinky zla. Ak je tomu
tak, nemá otázka, čím je a ani jej riešenie žiadne opodstatnenie. Nemá proste dôvod,
aby rozumel sám sebe. Kto je presvedčený, že je dobrý, prípadne, že niečo urobil
dobre, zneutralizuje pôsobenie dobra tým, že primieša do neho zlo, takže dobrý
skutok už nie je tým, čím bol. Z dobra neostalo nič a so zlom urobí to isté
a má na to svoje zavedené metódy.
Ak je človek neutrál, neustále zlučuje dve sily dobra a zla, pričom ruší účinky
obidvoch. Čo teda pre neho je? Nič, alebo nič nie je tým, čo mal, takže nemá nič.
Kto nič nemá, nežije v blahobyte.
Ak niekto uznáva, že v ňom pôsobia dve sily, nemôže byť verným ani jednej z nich,
alebo je v jednej chvíli verný tomu, čo chce, ale zároveň aj tomu, čo nechce. Takže to,
čo chce, nemôže chcieť, a to, čo nechce, musí aj chcieť. Možno si teraz poviete, že
nestrannosť je fajn, však som objektívny. Ale čo z toho mám? Čo som tým získal?
Veď ani to, že je fajn, pravdou nie je. Ak som neutrálny, stále zlučujem dve sily,
a tým ruším účinok každej z nich, takže som vlastne nič neprežil. Nič nie je
pravdou a nič z toho, čo urobím, nebude mať zmysel. Nič nie je užitočné,
ale všetko je márne.
V NEUTRALITE NIE JE DOBRO TÝM, ČO CHCEM A ZLO NIE JE TÝM, ČO NECHCEM.
Žiť neutralitou znamená nedať pravdu ničomu, alebo udržovať stav bezvládia preto,
aby som bol silný. Obidve strany musia byť v rovnováhe, takže som vlastne v pokoji,
lebo nič sa nedeje. Nič nie je dobré a nič nie je zlé. Len kvôli čomu potom žijem?
Načo mám túžby? Zrejme na nič. A vôľa? Nikdy nebola, všade je prázdno!
Z prázdna snov chce človek utiecť. Zrejme vie, že niečo nie je v poriadku. Ujsť chce
väčšinou tam, kde to nepozná. Najčastejšie do neba, ale túto túžbu zneutralizuje desnou
predstavou, ktorú v sebe vidí. Nepozná, kam chce ísť, pretože nestrannosť ostáva
vždy tam, kde je. Alebo mimo neba. No aspoňže je aj mimo pekla, však?
V TOMTO SVETE SME NIČ SKUTOČNÉ NEPREŽILI, ČO JE DOBRÉ, INAK BY NEBO
NEBOLO VŠADE. KEBY NEBOLO VŠADE, LÁSKA BY NEEXISTOVALA.
Na úteku je podozrivé to, že ten, čo ho vedome vymyslel, musí zmiznúť, aby sa útek
podaril. Realizácia tohto projektu sa v praxi prejavuje tak, že delíme telo, či prítomnú
jedinečnosť na dve časti, ktoré sa vzájomne neutralizujú. Jednoducho sa neustále
zlučujú, inak by telo nefungovalo, a tým sa ruší účinok pôsobenia každej z nich.
Keď zmiešate dohromady dve prísady, ani jedna nie je tým, čo bola.
Keď delíme život na dobrý a zlý, vieme, že aj dobro, aj zlo je, a preto sú v jednom
živote spolu. Dve odlišnosti sú zlúčené v jednom celku, trebárs ako cesto, takže nič
nie je tým, čo bolo. V zlúčení dobro už nie je dobré a zlo nie je zlé a potom nevieme,
aký život je. O sebe to nevieme. Z cesta vytvoríme chlieb, ktorý užívame. Aký je?
Ak nevieme, nemá chuť. Život je bez chute! Niečo si užijeme, lebo užiť musíme,
nejako dožijeme!
Človek neustále niečo ruší, takže to, čo zažíva, je bezcenné. Keď napríklad niekomu
pomôžete, hneď do toho primieša niečo odlišné, trebárs podozrenie, podcenenie, či
nedobrú spomienku a pomoc už nie je tým, čo bola. A môže ju potom oceniť? Alebo
keď prežíva radosť, hneď mu napadne myšlienka, ako ju môže stratiť. Primieša do nej
obavy a starosti, jednoducho ju znehodnotí, či zbaví účinku. No a so zlom robí to isté.
Primieša do neho nádej na lepšie časy, alebo niečo, čo ho teší a už to nie je také zlé,
však? Čo je to za život, ktorý je zložený zo samých poloprávd? Zrejme klamný, lebo
nič nebolo. Ešte sme vlastne nežili!
Keď do octu primiešate cukor, cukor nie je cukrom a ocot tiež nie je tým čo bol.
Stratia svoje pôvodné pôsobenie, hoci cítite jedno i druhé. Jednoducho vznikne
akási zmes, v ktorej je jedna prísada zneutralizovaná tou druhou.
Jasný príklad z praxe: Netvrdíme snáď, že zlo bolo na niečo dobré? Už teda nie je zlé.
A netrápime sa, keď niekoho milujeme? Ani láska už nie je tým, čo bola. Nie je až taká
dobrá. Zlo je proste v dobre a dobro je v zle a nič nie je čisté. Nič nie je jasné, všetko
je skreslené, takže človek nevidí skutočný život, a preto tomu, čo chce, nerozumie.
Ak je tomu tak, nerozumie nikomu. Toto fakt môže byť iba sen.
AK CHÁPEM, ŽE SVET, KTORÝ POZORUJEM, NIE JE REÁLNY A PRAVDIVÝ,
NIKDY SOM Z NEBA NEODIŠIEL. TAM SOM, A PRETO NIKAM NEUTEKÁM.
MOJE TELO JE TAM, KDE SOM. V BLAHOBYTE KRÁSY.
Nerozdeľujem seba na sen a skutočnosť, lebo ak tak robím, je aj sen, aj skutočnosť
pravdou a nikde nie som. Nikde nie som doma, pretože nič nie je pravé a čisté. Keď
človek hovorí, že chce ísť do neba, mal by vedieť, že ostáva tam, kde je, inak bude
chcieť utiecť z neba a z ilúzie sa nestane jemný opar rána.
Oddeľovať telo od mysle, prípadne rozum od srdca, tiež nie je nič nezvyčajné, všakže?
Už sa nad tým nik ani nepozastavuje. Ak sa však pozriem na svoje túžby a všimnem si,
o čom hovoria, chápem, že jedinečnosť nie je nestrannosť, ale čisto osobná záležitosť.
Ak sú túžby túžbami preto, lebo sú dobré, som jednostranne zameraný, však aj tak sú
v každej chvíli. Nestojím bokom ani nad, som svojím prianím. Ja som naplnený prianím,
takže viem, že keď si telo niečo žiada, žiada si to aj myseľ, a keď rozum niečo hovorí,
tvrdí to isté aj srdce. Jedna strana je jedna! Nestrannosť existuje iba tam, kde je viac
strán, alebo síl. Neutralita funguje vtedy, keď človek nechce vidieť, že každú chvíľu
si niečo praje, a to, čo chce, môže byť pre neho iba dobré.
Keď oddeľujem srdce od rozumu, alebo myseľ od tela, nikdy neviem, kde je pravda.
Je v srdci? Zrejme iba na pol, lebo ak žijem rozdeľovaním, musím vedieť, že rozum
hovorí čosi iné. Je pravda v tele? Trebárs ma bolí, ale myseľ hovorí, že som bolesť
nechcel. Tak kto hovorí pravdu? Ak som neutrálny, nik nemá pravdu, alebo ju majú
obidve strany. A na ktorej som? Nikde nie som, alebo niekde nad sebou. To je
nadhľad, ktorý nič neprináša.
To, čo chcem pre seba, je dôležité, lebo iba to môžem očakávať od seba, a to aj od
života dostávam. Túžba je potreba, o ktorej viem, že musí byť. Ak by som totiž vedel,
že niečo nemusí byť, nemohol by som to považovať za potrebu a ani by som to nemusel
mať. A bola by to ešte túžba? Veľkým problémom človeka je fakt, že často považuje za
potrebu aj to, čo nechce zažiť. Život je poznanie, a tak platí, že má vedieť, čo je jeho
potrebou. Z tohto pohľadu nie je rozhodujúce, či sa mu uráči chápať, čo to vlastne
túžba je, ale vždy rozhoduje to, čo považuje za svoju potrebu.
Vždy by som sa mal dívať na to, čo chcem ja a nie odvodzovať svoju potrebu od toho,
čo chcú a zažívajú iní. Musí byť neistota v láske? Ak áno, má človek dôvod, aby v nej
existovala a iste si ju užije. Musí byť zlo? Ak musí, nech sa nesťažuje, že má ťaživých
pocitov dostatok, a to, čo zlikviduje, ostáva v ňom, však inak by to nemalo kde byť. Čo
vytvorilo pocity, ktoré považuje za zlé? Jeho potreba. Túžba, o ktorej nevie nič, pretože
stále likviduje to, čo potrebuje. Likvidácia osobnej potreby nie je tvorba krásy! Z tohto
dôvodu tvorí likvidácia zlých pocitov strach a ak tak robia všetci každú chvíľu, čím je
nasiaknutý tento priestor? Čo dýchame a prijímame? Pred tým, čo človek tvorí svojím
nepoznaním, neutečie a ani sa nikde nebude cítiť bezpečne.
AK NIEKTO LIKVIDUJE HROZIVÉ PREDSTAVY, MUSÍ NUTNE VEDIEŤ, ŽE NIE JE
V PORIADKU. AK NIE JE V PORIADKU, NIČ Z TOHO, ČO CHCE, NIE JE V PORIADKU!
ANI ŽIVOT, ANI SMRŤ.
AK ŽIVOT NIE JE V PORIADKU, NIE JE ANI ROZUM V PORIADKU.
RAZ HO MÁM A INOKEDY NIE JE MÔJ.
Telo nie je podriadené mysli a myseľ nie je podriadená telu, lebo jednota bytosti
nie je pán a zároveň sluha. Kde je pán sluhom, tam pána niet. A kde je sluha pánom,
tam kráľovstvo nie je v poriadku. SLUHA NIKDY NEPOROZUMIE PRIANIAM PÁNA,
LEBO ICH NEVYMYSLEL.
TO, ČO CHCEM, JE NEDOTKNUTEĽNÉ. NIČÍM NEPOŠKVRNENÉ, PRETOŽE
NEPOTREBUJEM MAŤ TOHO, KTO NEMÔŽE ROZUMIEŤ TOMU, ČO CHCEM.
Prikazujete si, ako máte myslieť? Nikdy príkazu neporozumiete. Prikazujete telu, čo má
urobiť? Urobí, ale veľakrát niečo totálne iné, ako ste chceli, proste nerozumelo príkazu.
A možno ho naplní v inom čase, vtedy, keď to nebudete čakať a ani sa to nebude hodiť.
Ak je život stvorený dobrovoľne, sú príkazy sebe neporozumením. KEĎ NIEČO CHCEM,
JE MI JASNÉ, ŽE MA K TOMU NEMOHOL NIKTO NÚTIŤ. A k tomu, čo nechcem a nie je mojou
silou, ma tiež nikto neprinúti. Vždy musím súhlasiť. Ak tomuto poznaniu nerozumiem, živím
presvedčenie, že mi niekto nanútil život, a tak ho neodsúhlasím. Jednoducho nežijem,
alebo odmietam žiť tým, čo prirodzenosti bytosti patrí.
To, čo chcem, nie je príkaz, ale moje potešenie, takže ak si niečo prikazujem, netvorím
šťastie, ale odpor k sebe. Tvorím v sebe pomyselnú bytosť, ktorá nerozumie prianiu, a tak
odporuje. Nie je pekná, lebo tvorí dôvody, prečo nie je dobrá, alebo reálna láska k sebe,
a tým aj radosť z prítomného života. Keď je niekto nespokojný so sebou, vždy sa pozerá
do tváre tejto odpornej bytosti. Nečakajte súhlas od sluhu, pretože nebol vytvorený
z čistoty slova.
Mnohí si pod pojmom kráľovstvo predstavujú kráľa a početné služobníctvo, ktoré bez
rozmýšľania naplňuje príkazy vládcu. Sú to vôbec ešte bytosti? A či iba bábky, ktoré
nemusia vedieť, čo robia? Božie kráľovstvo je moc poznanej lásky a je kráľovstvom
preto, lebo v ňom nie sú sluhovia. V kráľovstve predsa nemôže nikto posluhovať,
pretože to by slovo kráľovstvo stratilo zmysel.
KTO SI DÁVA PRÍKAZY, NEVIDÍ SÁM SEBA, TAKŽE NEVIE, ČO PRIKAZUJE. A už ani nie je
divné, že sluha nechápe a odporuje, lebo keď nevidí tvorca, nik nemôže vedieť, čo chce.
Nevyčíta si človek, že niečo neurobil tak, ako chcel? Nadáva sluhovi, tomu, čo nepochopil
a ktorý ani výčitky nemá šancu pochopiť. A ten, čo sa zlostí a vyčíta, snáď chápe, že to
adresuje nechápavému? V takom kráľovstve všetko funguje na nepoznaní, takže to,
čo je v neporiadku, musí byť, a to je poriadok.
Kto nie je v poriadku, potrebuje život na to, aby v ňom nič nebolo v poriadku.
A potom sa sťažuje a sťažovanie je pre neho v poriadku, hoci sťažnosť
existuje iba preto, že niečo nie je v poriadku.
Keď sa niekto sťažuje na život, cítite sa príjemne? Ak viete, že ste životom, iste nie.
Neutralizovanie zážitkov si človek zrejme vymyslel ako obranu. Aby bol schopný aspoň
chvíľu vydržať vo svete, kde sa každý v každú chvíľu sťažuje na všetko možné. A bol by
to perfektný plán, keby pri tvorení ochrany nezabudol, že dosiahnuť nebo, alebo pravé
šťastie, po ktorom túži, v takomto pláne nie je možné. Zlo a šťastie je v ňom totiž vždy
zmiešané a neoddeliteľné. Ako teda nájsť východisko z uzamknutého priestoru?
Je dané v slovách tohto článku.
SOM STELESNENÍM VIERY. TO, ČÍM SOM, JE MOJÍM KRÁĽOVSTVOM.
NIE SÚ V ŇOM PODRIADENÍ, JE V ŇOM IBA PÁN.
Ak je telo podriadené mysli, musia ho všetky hrozivé predstavy zraňovať. Ak je myseľ
podriadená telu, tak potom vždy, keď je telo unavené a potrebuje oddych, musí aj rozum
oddychovať a nepracovať. A kto ho zastupuje v práci? Lebo však myseľ musí myslieť vždy,
inak by sme neexistovali. Zastupuje ho sluha. Ten, čo nerozumie plánom pána, pretože ich
nevytvoril. A čo z nich urobí, kým je vedomie preč, či na odpočinku? Nuž niečo áno, ale
nikdy to nie je presne to, čo chcel pán. Aj maličká nepresnosť môže spôsobiť kalamitu,
a tak sa snažil! Sluha vie, že za chybu príde trest a pán vie, že má sluhu, ktorý môže
v jedinom okamihu pokaziť všetko, čo si naplánoval, ale na druhej strane ho
potrebuje, lebo inak by sťažnosti na život nemali zmysel. A čo by už len
potom bolo? No nebodaj to nebo!
Často sa stáva, že nás niečo nudí, a tak sa pán, alias vedomie, ktoré tvorí životné plány,
odoberie na odpočinok s tým, že sa nič zaujímavé nedeje a slova sa ujíma sluha. A často
sa stáva, že povie niečo, čo by pán nikdy nepovedal, lebo mu to proste nezapadá do plánu.
Lenže sluha nechápe zámery kráľa, nech sa už snaží akokoľvek a je samozrejmé, že keď
sa vládca vráti z odpočinku, nešetrí výčitkami na nespoľahlivého a veľakrát hluchého
zástupcu. Stalo sa vám, že ste ľutovali niečo, čo ste povedali? Hľadali dôvody, ako
ospravedlniť to, čo ste vyslovili, alebo urobili? Zlostili ste sa na seba a tvrdili, že
ste niečo nemysleli tak, ako ste povedali? Nuž aspoň viete, že telo bez ducha
ovláda ten, čo nemá ani potuchy o tom, čo chcete.
MÚDROSŤ SLUHU NEPOTREBUJE, ALE PRE HLÚPOSŤ JE NEVYHNUTNÝ,
PRETOŽE NIEKTO MUSÍ NIESŤ VINU ZA TO, ČO SA NEPODARILO.
NIEKTO MUSÍ PRIJÍMAŤ SŤAŽNOSTI!
Slovo bdieť znamená nedeliť. Nerozdeľovať telo na vedomie a nepoznanú časť,
nazývanú nevedomím. Nevedomie je síce skryté, alebo snové, ale jeho prejavy sú
očividné. Malo by byť prirodzenosťou chápať, že vedomie je všade tam, kde som ja.
Vedomie toho, čo chcem, rozhoduje! Stále! Je dobré veriť, že iba vedomie vždy túži,
hovorí a myslí. Všetko je v tele, všetko je vo vedomí seba.
Keď do vedomia vsunieme nevedomie, vznikne akýsi kríženec. Jednoducho bastard.
Nie je čistokrvný, lebo je dedičom múdrosti, ale aj potomkom nepoznania. Nie je to
čistá rasa, o ktorej vieme, aké má chute a na čo je určená. U miešanca si môžeme byť
istí iba v tom, že má v sebe informácie o skutočnosti života, ale sú zašifrované
nepoznaním, takže tomu, čo o sebe vie, nerozumie.
Zlúčením vedomia a nevedomia niečo vznikne. Je to podobné, ako keď sa narodí dieťa.
Keď je jedným z rodičov múdrosť a druhým nepoznanie, je dieťa nositeľom múdrosti, ale
neustále má k dispozícii aj nepoznanie. A potom je múdrosť nepochopená, alebo hlúposť
je poznaním života. Ak človek spojí poznanie a nepoznanie, je svojím tvorcom a zároveň
potomkom, je príčinou i dôsledkom, čo znamená, že iba on je príčinou toho, čo prežíva.
A ak nevie, čo urobil, bude stále žiť v tom istom. Ako sa to dozvie?
Nepoznanie je sen. V sne o živote viem, kto som, a predsa sa nechápem. Viem, kam
chcem ísť, ale svoj domov nepoznám. Výsledkom zmiešania poznania a nepoznania
je bytosť, ktorá chce opustiť sen preto, lebo je pre ňu realitou.
ČLOVEK TÚŽI PO MÚDROSTI, PRETOŽE JU MÁ, ALE PRITOM PESTUJE HLÚPOSŤ,
KTORÚ TIEŽ MÁ. NIKTO NECHCE BYŤ HLÚPY, ALE NIKTO NECHCE BYŤ ANI MÚDRY.
TO JE NEUTRALITA.
Pre človeka, ktorý uznáva aj vedomie, aj nevedomie, je pravdou to, čo vie o šťastí,
či o nebi. Lenže aj to, čo vie o nešťastí, či o pekle, je pravdou. Šťastie je síce pravdou,
ale aj nešťastie je pravdivé. Ak je tomu tak, nesmie ani jedna z týchto právd prevládať,
alebo prevyšovať druhú, takže musí byť neutrálny. Ani k jednej sa nemôže prikláňať viac,
či menej. Pravdou šťastia narušuje pravdu nešťastia a pravdou nešťastia zase skresľuje
pravdu šťastia. A k tomuto prázdnu snov vedie aj také ľudské poznanie, že kráľovstvo
sa skladá z kráľa a sluhov. Kráľ je v poriadku, ale sluha do kráľovstva nepatrí,
presne tak ako nepatrí vedomiu nevedomie a vôli neistota.
VŽDY SOM SI VEDOMÝ TELA, INAK BY SOM SA NIKDY NEUVIDEL.
A MOHOL BY SOM VEDIEŤ O ČLOVEKU, KEBY NEMAL TELO?
Stále som si vedomý seba, inak by som nebol. V uvedomovaní seba ma nik
nemôže zastúpiť, takže nemám komu rozkazovať a ani akési nevedomie mi nič
zariaďovať nemôže. Keď chápem, že existuje iba vedomie, výčitky sa rozplynú
a už nevzniknú, lebo nemám KOMU vyčítať. Ten druhý, čo si neuvedomuje,
čo robí, proste nemá kde existovať.
BOH EXISTUJE PRE TOHO, KTO MU VERÍ.
LÁSKA JE BOHOM. LÁSKA JE SILOU. O Bohu vieme, že je všadeprítomný a je silou.
A kde tá prítomná sila sídli? Čo tou silou vlastne je? Láska je vždy silou, nech si ju
už definujeme akokoľvek. Keď živíte pravdu, že láska obsahuje bolesť a potom vás
milovaný sklame, podvedie, alebo opustí, už na ničom nezáleží, všetky iné trápenia
a problémy idú bokom. Je iba bolesť z lásky, nesmierne krutá, pálčivá a zožierajúca.
Ani žiť sa nechce, všetko odrazu stratilo zmysel. Tá bolesť je všade, vo všetkom, čo
robíte a na nič iné sa ani nedá myslieť. Život je naruby, už nič nie je ako predtým.
Veľakrát sa z človeka stáva troska. To je sila, čo poviete?
A keď prežívate šťastie z toho, že vás niekto miluje, oceňuje a obdivuje, doslova
žiarite a akoby vám odrazu narástli krídla. Všetko je také ľahké a nádherné, v ničom
nevidíte problém. Je to očarujúci stav tela a na nič iné ani nemyslíte. Je vo všetkom,
kam sa pozriete a najradšej by ste to vykričali do celého sveta. Z takejto inšpirácie
vzniklo všetko krásne, čo v tejto Zemi je. Keď prežívate šťastie lásky, srdce spieva,
myseľ tancuje a nič sa nezdá nemožné. To je tiež sila, všakže? Kto prežíva lásku?
Boh je živým telom.
PODĽA TOHO, AKO SI DEFINUJEME LÁSKU, TAK PREŽÍVAME BOHA.
ALEBO AKÝ JE PODĽA ČLOVEKA BOH, TAK PREŽÍVA LÁSKU K SEBE
I K INÉMU ČLOVEKU.
Ako by som vedel o sile lásky, či o Bohu, keby som nebol telom? Čo je to život?
Je to snáď niečo neviditeľné a nehmatateľné? Slovo má obraz, takže priestor, a tak
aj telo. Ak viem, že som, musím v niečom o sebe vedieť! Túžime po šťastí. A načo
by sme túžili, ak by sme ho nemali v čom preciťovať? Alebo keby nemalo kde byť?
Kto tvorí myšlienku, musí o sebe vedieť, takže má telo. Život je telo.
LÁSKA EXISTUJE PRE TOHO, KTO JEJ VERÍ. Nájde sa niekto, kto jej neverí? Však ju vidí
všade a je jedno, či je to bolestná láska, alebo láska naplnená šťastím, všetci silu lásky
nejako prežívajú. VIERA JE SILOU MYSLE. TO, ČOMU VERÍM, JE MOJÍM TELOM.
Keď vidím seba, vidím sa pohľadom mysle. Keď sa pozerám do mysle, vidím seba.
Svoj svet. Vidím v ňom ľudí, ktorých som stretol. Nebudem sa so sebou dohadovať,
či sú mnou, alebo nie, pretože neviem, čím žijú, po čom túžia a čomu veria, jednoducho
sú v mojom svete preto, lebo som im dovolil vstúpiť. Bez môjho súhlasu by tam neboli,
pretože ma nikto nenútil, aby som ich v sebe videl. Ak som teda súhlasil, musel som ich
pozvať na hostinu. Iste, veď predsa nepozývam do svojho domova niekoho preto, aby
som s ním bojoval. Alebo sa s pozvanými dohadujem, zápasím, ba dokonca ich mienim
navždy zlikvidovať? Ak áno, nerozumiem svojmu vlastnému zámeru. Poplietla ho tá
šedá eminencia v podobe sluhu, takže nebdiem. Vedomie odpočíva, hoci si myslím,
že nespím. Keď snívam, som niekým iným. Tým, čo nechápe vedomé zámery.
K OBRAZOM MYSLE SA KAŽDÝ SPRÁVA TAK, AKO SA SPRÁVA K SEBE.
Pozerám sa teda do mysle a vždy niekoho vidím. Každú chvíľu pozývam niekoho na
hostinu, takže zrejme nebudem chudobný. Mám čo ponúknuť. A čo dám svojmu svetu?
Iba to, čo mám v túžbe. To, čo v ňom chcem mať. Ponúkam svojim hosťom všetko to,
čo si ja chcem užívať, lebo nič iné nie je lepšie. Ponúknem to, na čo mám teraz chuť.
Čo to je? Chcem auto? Šťastie? Mám chuť na zákusok? Potrebujem peniaze? Chcem
pokoj? A ešte zdravie? Ponúknem všetko, nerobím žiadne rozdiely, lebo všetko, čo
chcem pre seba, je dobré a cenné. A možno keď potom stretnem človeka, ktorého
som videl v predstave, nebude prianie zdravia, šťastia a pokoja iba frázou.
Je zrejme mnoho takých, ktorí za celý život nepovedali človeku, čo k nemu skutočne cítia,
alebo iba nejako a niečím naznačovali, však nech si domyslí. Nepoviem to v jasnom slove,
spolieham sa, že si niečo domyslí? Ak áno, musím vedieť, že si môže domyslieť aj to, čo
si nemyslím. Ak je myseľ prekrytá šerom nepoznania, je ako hmlistá, zamračená obloha.
Nevidieť slnko a v srdci je chladno. Mnohí plačú nad hrobmi. Ktovie, či necítia smútok
aj preto, lebo si vyčítajú, že človeku nepovedali, čo chceli. Nevyjadrili mu dostatočne
svoju lásku. A po smrti už môžu? Tam, kde je potrebné umierať, nie je potrebou ctiť si
živé telo a kým človek žije, slúži iba ako dôvod na sťažnosti a hádky, alebo ako
bábka na chvíľkové rozmary. Bábka nemá dušu, tá všetko znesie, však?
Aj urážky, aj ľahostajnosť.
Tvrdí sa, že o mŕtvych treba hovoriť len v dobrom. A pre živých to neplatí? Tí sú
niečo menej? Čo človek nespraví pre živého, už nikdy nenapraví. Aj preto sa utápa
v slzách výčitiek. Neurobil všetko, lebo tak ako odmieta svoje telo, vidí aj obrazy
iných ľudí.
Čo už len môže byť krajšie ako ja? Lebo ja som ten, čo ponúka inému svoje vzácne
poklady. A čo už môže byť drahšie, ako človek, ktorého si chcem uctiť? V každej chvíli
som štedrý, stále mám čo dať. Dávam slovom priania, to je moje pohostenie i moja vôľa.
Bohatstvo mojej mysle je rajom mojich hostí. Všetky pocity a myšlienky sa majú u mňa
dobre, pretože každá má to, čo ja chcem mať pre seba. Každá je vítaná a ocenená, každá
môže v mojom domove hodovať naveky, lebo mám všetkého dostatok. Je dobré stretnúť
človeka, lebo som ho stretol preto, aby som ho mohol pozvať na hostinu a ponúknuť mu
niečo z bohatstva môjho života. Nikdy z neho neubúda, pretože neustále dostávam ďalšie
a ďalšie z nevyčerpateľného zdroja lásky. KEĎ JE NEBO V ĽUDSKEJ MYSLI, NEMÁ ŤAŽKÝ
SEN ZEME ŽIADNU MOC. ROZPLYNIE SA PRETO, ABY SA NEVRÁTIL.
Pokoj pocitov je ľudským blahobytom. Pre ten pokoj dokážeme urobiť čokoľvek. Aj
vymyslieť objektivitu, či neutralitu, aj poslať svoje telo na popravu s tým, že ho už
nikdy nechceme vidieť a pamätať si ho. Viete, ako by ste sa cítili, keby vám niekto
povedal, že vás nechce už nikdy vidieť? Že vás chce navždy vymazať z pamäti?
NIE JE NIČ LÁSKAVEJŠIE AKO POVEDAŤ SVOJMU TELU, ŽE HO NIKDY NEOPUSTÍM,
LEBO V ŇOM ŽIJE MOJA LÁSKA. VŠETKO, ČO CHCEM. MOJE TELO, TO SOM JA.
© Copyright 2016 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.
Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.
Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.