NIE JE NIČ LEPŠIE, AKO BYŤ TOUTO CHVÍĽOU.

Kvety vo váze zvädnú a o človeku, ktorý ich priniesol, vieme, že raz

sa tiež zmení. Slovo hovoriace o láske vyprchá, zatieni ho strach a starosti

 a ten, čo ho vyslovil, ho možno viac nepovie. Všetky zážitky zažiaria a potom

postupne strácajú lesk a blednú, až nakoniec zostane iba závan nostalgie. Aj

toto o čase vieme. Je to dosť skľučujúce, lebo neraz svoj život považujeme za

bábku v rukách neúprosného, mihajúceho sa času. Beží, však? A všetko, čo dá,

odnáša. Celkom určite zase niečo prinesie, ale akáže je to radosť, keď vieme,

že svoj dar síce ukáže okázalo, ale ihneď ho zatieni iným?! Čas jednoducho

prináša svoje dary iba preto, aby sme ich uvideli. Je to málo?

TO, ČO VNÍMAME AKO BEŽIACI ČAS, JE SVETLO. OSVETLÍ NIEČO,

A KEĎ UVIDÍME, UKÁŽE ZASE NIEČO INÉ. NIČ Z TOHO, ČO VZNIKNE

ZO SVETLA, NEMIZNE.

To, čo prinesie svetlo, nemizne, lebo svetlo je všade. Ani tma by bez svetla nebola.

Nič z toho, čo je obrazom, čas nezoberie, pretože je pohľadom života. Všetko, čo

ukáže, mám. A človek by sa mohol tohto poznania aj naľakať, pretože zlodej a tiež

 doktor v jednom už nemusí byť pravdou. Už nič nezoberie a ani nič nevylieči. To je

celkom slušná pohroma, však? A prečo by bola, ak vidím, že ja som zjavením

tejto chvíle. Ja som v obraze svetla a ja mám vo svojom pohľade len to,

čím som.

 JE DOBRÉ VEDIEŤ, ŽE SVETLO NEVZIŠLO Z NEVÔLE, LEBO KEBY TO BOLO

MOŽNÉ, NEZJAVIL BY SOM SA SÁM SEBE. VÔĽA TVORÍ OBRAZ TEJTO CHVÍLE.

NEZHÁŠA, PRETOŽE TO, ČO JE, NEMÁ KAM ZMIZNÚŤ.

Pohľad, ktorým vnímame seba, je prítomný, takže život je chvíľa, ktorá trvá stále.

Čas vnímame ako pohyb, ale tento pohyb je obrazom pokoja, pretože prítomnosť

 je všade. Keď hovorím o čase života, mal by som vedieť, že hovorím o živote

 v pokoji.

Život v pokoji znamená, že pohyb, ktorým som, je nepominuteľný, pretože je

 prejavom prítomnosti. Ako by som mohol byť, keby som sa neprejavil, alebo

nebol prítomným obrazom? Jednoducho keď som, som obrazom pokoja.

Ja ako pohyb svedčím o pokoji.

SLOVO DOKONALOSŤ ZNAMENÁ PRÍTOMNOSŤ.

Chvíľa, ktorou som, je telom. Každú chvíľu oslavujem zjavenie seba,

 pretože ak som prítomný, som dokonalý.

NIE JE NIČ LEPŠIE, AKO BYŤ TOUTO CHVÍĽOU, LEBO JE SVETLOM VÔLE, 

A PRETO JE V NEJ VŠETKO, ČO MILUJEM.

Každý má to, čo miluje, ale nie každý vie, čo miluje, lebo sa stalo samozrejmosťou

 vnímať čas ako problém. AK JE ČAS PROBLÉM, VŠETKO JE PROBLÉM. Ak je čas

problém, je nevyriešené aj to, čo bolo i bude. Nič nie je hotové, všetko, čo

vidím, je nedokonalé, takže aj pohľad. Vlastne vidím všetko inak. A to,

čo je iné, potom riadi život.  

Keď je čas problém, vnímam iba nevyriešený a nedosiahnuteľný svet. Akúsi

fatamorgánu, ktorá má jediné poslanie. Utekať. Je predo mnou, a keď sa otočím

 a pozriem späť, zase je tam, kde bola. A myslím si, že je pravdou, lebo ju vidím.

Všade je bežiaci film, všade je nedosiahnuteľný svet, lebo keď som, musím byť

 hotový, a tak nemôžem dosiahnuť to, čo je nevyriešené.

Alebo ak sa vidím ako nevyriešený, hoci viem, že som, potom je všetko, čo mám,

 nedosiahnuteľné. Nemám nikdy nič z toho, čo obsahuje vôľa, takže nevlastním nič

z toho, čo chcem. Všetko sa stráca, všetko utečie. Ak chápem, že som, verím, že

som touto chvíľou. Verím, že som dokonalý.

Človek uznáva, že vidí, myslí, cíti, hovorí a nejako sa pohybuje, ba dokonca aj fakt,

že je prítomný, by uznal za pravdu, len keby tá prítomnosť nebola dokonalosťou, však?!

 Dokonalosť je pre väčšinu ľudí tým, čo teraz nemajú, iba raz možno príde. Jednoducho

 robia z dokonalosti nemožnosť, takže prežívajú i to, čo je pre lásku, dobro, alebo Boha

nemožné. Keď je nemožnosť dokonalosťou, je už všetko urobené a zariadené.

Stalo sa samozrejmosťou nepovažovať prítomnosť za dokonalosť, pretože ľudia

živia presvedčenie, že keby tak urobili, stane sa dokonalým a stálym aj zlo, ktoré vidia

a preciťujú. A už by nemohli umrieť, a tak vymazať z pamäti všetky tie ťažkosti, ktoré

v tomto svete prežívajú. Už by nemohli zabudnúť na nepríjemné zážitky, obrazy ktorých

 sa pri najmenšom podnete vynárajú. Je dobrom rozumieť, že DOKONALOSŤ ZNAMENÁ

PRÍTOMNOSŤ VÔLE, TAKŽE ŠŤASTIA. Všetkého dobrého, čo chcem. A nie toho,

čo nechcem a spôsobuje ťažkosti, pretože to, čo je nechcené a ťažké,

prítomná vôľa, či dokonalosť neobsahuje.

PRÍTOMNOSŤ JE VÔĽA, LEBO JE. VÔĽA JE DOKONALÁ, A PRETO SA NEMENÍ.

 MAL BY SOM UVERIŤ, ŽE SOM PRÍTOMNOU VÔĽOU, PRETOŽE VTEDY

SA NIČ Z TOHO,  ČO CHCEM, NEMENÍ A NESTRÁCA.

Život je záležitosť prítomnej vôle. Ak človek neuverí, že prítomnosť života je

dokonalosťou, bude šťastie a všetko, čo chce, neustále strácať, lebo vtedy

nič z toho, čo si praje, nie je dokonalé.

Prítomnosť vôle sa pokúšame vymazať presvedčením, že šťastie môžeme stratiť.

Mali by sme vedieť, že je to márna práca, lebo ak niečo je, nedisponuje rozhodnutím

 skončiť. Je fakt, že ak sme, prítomná vôľa platí vždy. Aj šťastie, či všetko, čo človek

 pre seba chce, je prítomné stále, akurát na základe uznávania vlastnej nedokonalosti

 to pre neho pravdou nie je, takže žije v ilúzii.

To, čo je, nedisponuje rozhodnutím skončiť a príčinou je jednoducho prítomnosť.

Skúsme sa na toto poznanie pozrieť z pohľadu pravdy, ktorú človek bežne uznáva.

Myslí si, že nevie všetko o priestore, ktorý pozoruje a kde je aj tak vždy všetko inak,

a preto sa považuje za nedokonalého. Nechápe, že to všetko, čo má vedieť o svete,

 má vedieť o sebe, pretože on je všetkým. On cíti, vidí, prežíva a vyhodnocuje, on

udeľuje meno tomu, čo pozoruje. Čo to značí vedieť všetko, alebo poznať seba?

Znamená to poznať svoju vôľu, a to je veľmi ľahké, pretože každú chvíľu viem,

čo chcem. Každú chvíľu poznám a poznávam svoju prítomnosť, svoje všetko.

Neexistuje ani jedna nepoznaná chvíľa. Nepoznanie seba je ilúzia.

TO, ČO VYTVORILO ŽIVOT, MUSÍ BYŤ VO SVOJOM DIELE PRÍTOMNÉ. KEĎ VERÍM,

ŽE SOM STVORENÝ VÔĽOU, CHÁPEM, ŽE NEVIEM VYTVORIŤ NEŠŤASTIE. Nikdy,

ani v jednej jedinej chvíli nebudem vedieť, ako vytvoriť nešťastie! To sa nedá ani

len naučiť! Potrebujem mať takúto vieru. Nutne potrebujem, inak sa budem obávať

toho, čo poviem a čo si môžem zariadiť, budem sám pre seba strašidlom. Mnohí

hľadajú metódy, ako sa zbaviť strachu. VIERA, ŽE SOM STVORENÝ VÔĽOU,

ZBAVUJE STRACHU.

Vôľa je to, čo chcem PRE SEBA. Boh žije v túžbe! Túžba je prítomnosťou každej

chvíle, inak by som nemyslel. Vždy ju mám, takže túžba je istotou. Vlastnú túžbu

vidím a viem, čo obsahuje. Mám jednoducho poznaného Boha, ktorý nedá nič,

čo by som vedome nechcel. Túžbu mám vždy, a preto je dokonalá.

Ak sa niekto uznáva za nedokonalého, neverí, že má vôľu. Neverí, že je prítomný,

hoci sa vidí, pretože bez ochoty byť by nebol. Takže nevidí, čo vidí. Ak sa niekto

 považuje za nedokonalého, musí si to povedať myšlienkou, či slovom. Lenže to slovo

 musí byť prítomné, inak by nemohol uznať, že to tak je. Ak je teda pravdou, že slovo

 hovoriace o uznaní nedokonalosti musí byť prítomné, potom sa nedokonalosť

nemá na čo zmeniť.

Slovo je telom, pretože vzišlo z tela. To je dosť kruté pre tých, čo dúfajú, že sa raz

zbavia tohto nepodareného tela, v ktorom síce existujú nádherné túžby, ale na základe

nedokonalosti ich vnímame ako ťažkosť halucinácie, alebo ako stratu. Čo ak sa toho

tela, ktoré je, zbaviť nejde? Alebo ide iba vtedy, keď som neprítomný? Takže iba keď

nevidím, nemyslím a nikdy som nič nepovedal. To je fakt pohroma, pretože ak

som slovom, čosi som už povedať musel. Hotová Sodoma a Gomora!

Pre skazenosť pohroma!

Ak nie je moja prítomnosť dokonalá, je akási skazená. Toť problém zrejme Boha.

Žeby som sa múdrosti nejako nepodaril? Možno jej na prvýkrát niečo ušlo, ale na

druhýkrát by to mohlo vyjsť. Alebo som božie dielo skazil ja? Že by mi sila života

dovolila, aby som skazil jej prítomnú vôľu? Zdá sa, že dokonalosť, či prítomnosť

života je veľký ľudský problém, hoci by vlastne byť nemala, lebo však život tým,

že je, by mal byť aj vyriešený. Hotový! Alebo to, čo je, vyriešené a hotové nie je

a ešte len niekedy bude? Kto to vyrieši? Čas? A kto ten čas vníma?

Ide teda už len o to, aby sme hotový život prijali, čo ťažkým asi nebude. Alebo je

hotový život odmietaný? Ak áno, všetko je zlé a na základe vôle nemôže byť živé.

Zlo si neuvedomuje prítomnosť života. Môže byť iba pominuteľné. Stále stratené.

 ZLO JE DOBRO, KTORÉ PRED NAMI UTEKÁ. Je nedosiahnuteľné, i keď ho vidíme.

Presne tak ako smrť. Keď nie som pre seba hotový, nie som prítomný a živý a nič sa nedá

dosiahnuť, všetko je bezcieľne. ŽIVOT SA NEMÁ KAM STRATIŤ! VŽDY OSTÁVA

V ŽIVOTE.

Odmietaný život nie je hotový, a tak ani prítomný a dokonalý. A čo je potom hotové?

Žiadny skutok nie je hotový, takže vlastne vôľa, či to, čo chcem, ešte neexistuje. Ak

si niekto myslí, že nie je dokonalý a hotový, nič poriadne neurobí. Ani poriadne nežije

a nemyslí, ani poriadne neumiera. To je dosť hlúpe, čo poviete? Nuž ale ten, čo je pre

 seba živý a zároveň nedokončený by sa bez hlúposti nezaobišiel. Hlúposť nie je daná,

ale požičaná. HLÚPOSŤ JE POŽIČANÁ MÚDROSŤ.

Boh nepožičal človeku život, a preto mu ho ani neberie. Prítomnosť mohla dať iba

prítomnosť. Téma na zamyslenie: Keď Boh ako prítomná sila života nemôže zobrať

život, kto tak robí? Berie snáď život to, čo v živote nie je? A kde potom je?

Viete si predstaviť, že by ste si od niekoho požičali život? Alebo vôľu? Asi v tom

zmysle, že požičaj mi na moment tvoje vlastné rozhodovanie, lebo sa chcem tiež pre

niečo rozhodnúť. Prípadne, že by ste niekoho požiadali, aby rozhodol za vás, pretože

vaša múdrosť ešte len príde? Udeliť svoju právomoc inému, čiže živiť názor, že niekto

rozhoduje o tom, čo urobím, je prejavom nevlastnej, teda požičanej múdrosti.

TO, ČO CHCEM PRE SEBA, JE MÚDRE.

PRÍTOMNOSŤ ŽIVOTA NEMÁ POŽIČANÚ VÔĽU.

TO, ČO CHCEM PRE SEBA, JE PRÍTOMNÉ A NEPOMINUTEĽNÉ VTEDY,

KEĎ SOM PRÍTOMNÝ.

To, čo chceme pre seba, považujeme za múdre. Každú chvíľu niečo chceme, takže

by bolo zrejme správne považovať sa za múdrych, alebo dokonalých. Na múdrosť

potrebujeme nespochybniteľný, pevný argument. Myslím si, že prítomnosť seba

 takým argumentom je. JEDNODUCHO SOM DOKONALÝ PRETO, LEBO SOM.

Myslíte si, že by takýto argument mohol niekto nejakým slovom vyvrátiť?

 Veď by tým dokázal iba to, že nemá pravdu, pretože by musel vedieť, že

to hovorí tomu, čo je. Na takýto argument slovo neexistuje.

NEDOKONALOSŤ JE ZLO, KTORÉ V ŽIVOTE NEEXISTUJE.

ALEBO JE NEDOKONALÉ IBA TO, O ČOM SI ČLOVEK MYSLÍ, ŽE JE ZLÉ.

KEĎ SI NIEKTO MYSLÍ, ŽE JE ZLÝ, MÔŽE SI PRIAŤ PRE SEBA IBA ZLO.

PRAJE SI TO NIEKTO? TAKŽE MYŠLIENKA O NEDOKONALOSTI JE ILÚZIA.

Ak si človek nemôže priať zlo pre seba, prečo ho praje iným? Však to slovo predsa

vychádza z toho istého tela, ktoré nechce pre seba zlo. Z tej istej mysle, ktorá chce pre

seba iba dobro, a preto je dobrá. Môže dobrá myseľ priať iným ľuďom to, čo neobsahuje?

Odkiaľ teda pochádza zlo, ktoré človek človeku praje a robí? Zrejme z klamu. A klamstvo

prišlo odkiaľ? Možno z uznávaných tradícií, zo zavedených zvyklostí a skutkov. MOŽNO

SME SI IBA POŽIČALI, A TO JE DOBRÉ VEDIEŤ, LEBO VTEDY NIE JE VLASTNOU PRAVDOU.

Klamstvo je prebraná, požičaná pravda. Človek preberá pravdu generácií preto, že tak

je to zavedené, tak sa patrí. Robí tak bez ujasnenia, bez argumentov svojej túžby.

Veľakrát človek preberá názory bez toho, aby si ujasnil, či skutočne vyhovujú jeho

túžbam a cieľom. Neraz považuje za pravdu aj to, čo mu nevyhovuje, a to iba z toho

dôvodu, že to kedysi riekol niekto, koho ľudia uznávajú preto, že urobil niečo, čo

považujú za prospešné. Mali by sme vedieť, že to, čo sa traduje, nemusel ten,

ktorému sa nejaký výrok prisudzuje, vôbec tak povedať.

Ak človek nezvažuje, či to, čo počuje od iných, vyhovuje jeho túžbe, tak takýmto

skutkom ľahostajnosti k svojmu šťastiu udelí počutému slovu iný zmysel. Skreslí

jeho význam a potom takáto pravda riadi jeho život. Túžba je obrazom toho, čo

 chceme, takže je slovom šťastia. Prečo je niekto ľahostajný k slovu túžby?

Zrejme je pre neho iba pekným snom. NÁDEJ BEZ VIERY JE SVIEČKOU.

ĽAHOSTAJNOSŤ K TÚŽBE JE TVORCOM KLAMNEJ PRAVDY O ŽIVOTE.

TAKÁTO PRAVDA TVORÍ TO, ČO ČLOVEK NECHCE.

Pravda sa nedá zmeniť, lebo je pravdou, ale môžem si vytvoriť inú pravdu. Takú,

ktorá je v súlade s túžbami. S každou mojou chvíľou. Takúto pravdu tvorím vtedy,

keď viem, že som hotový, pretože iba vtedy môžem byť v súlade s chvíľou, ktorá je.

Ak sa snažím byť iný, ako som teraz, nie som hotový, a preto ani poznaný. Nepoznám

svoje slovo, takže mi nie je jasné, čo si prajem. Nepoznaná vôľa nie je jasnosťou dobra.

Alebo: Ak som čo i len jeden svoj skutok uznal v živote za dobrý, musel som svoj život

uznať za dobrý a dokonalý, pretože dobro je dokonalosťou vôle.

POTREBA POZNÁVAŤ ŽIVOT ZNAMENÁ STÁLE POZNÁVAŤ DOBRO, ŠŤASTIE A LÁSKU.

JEDNODUCHO TO, ČÍM SOM VYTVORENÝ A ČO STÁLE PRE SEBA CHCEM, PRETOŽE

IBA TO, ČÍM SOM, MÔŽEM STÁLE NACHÁDZAŤ, SPOZNÁVAŤ, A TAK SA TEŠIŤ

ZO SVOJEJ KRÁSY.

Iba dobro sa môže opakovať. Je fajn vedieť, že ak sa stalo niečo zlé, tak sa to už

 viac nestane! Nič z toho zlého sa nestane, pretože zlo je jeden celok. Prečo nebude?

Keď som, môžem spoznávať iba vlastnú vôľu. Vôľa má svoj domov vo vedomí

a vedome si nikdy neprajem zlo. Ani pre seba, ani pre nikoho iného. Ako často

si uvedomujeme seba? Koľko hodín a dní sme v živote presnívali?

A koľko sme bdeli?

Ak niekto považuje prítomnosť života za nedokonalosť, tak ako život spoznáva

dobro, ale zároveň ako nedokonalosť spoznáva aj zlo. Nedokonalá prítomnosť je

nevyriešená prítomnosť, takže problém. Považovať prítomnosť za chybu, je to isté,

ako považovať za chybu chvíľu, keď sa cítim šťastne. Keď chcem spoznávať dobro,

 neodmietam prítomný život, pretože dobro nemá kde inde byť.

KEĎ CHCEM BYŤ ŠŤASTNÝ, MÁM DÔVOD ŽIŤ.

Z tohto dôvodu je koniec života pre každú bytosť ilúzia, jednoducho nereálny.

Iná vec je, či o tom človek vie. TÚŽBA TVORÍ DÔVOD ŽIŤ, LEBO JEJ SLOVO HOVORÍ

O TOM, ŽE CHCEM BYŤ ŠŤASTNÝ. Ak je tomu tak, je ľudská túžba nenahraditeľnou

vzácnosťou. Istí život, takže je istotou. Myslím si, že istí dokonale. Aj o smrti si človek

myslí, že prinesie šťastie, pokoj, či zabudnutie na starosti, takže i keď zomrie, nie je mŕtvy,

život pokračuje. KEĎ EXISTUJE TÚŽBA, SMRŤ NEEXISTUJE. A túžba existuje stále, či jej už

veríme, alebo nie, pretože umožňuje vnímať prítomnosť chvíle. Seba. Bez uvedomenia

seba by sme sa nemohli hrať ani s pochybnosťami.

Život vnímame v obraze vôle. Stále niečo chceme, lebo nie sme stvorení nevôľou.

Každú chvíľu vidím, čo chcem, takže stále viem o sebe a o živote všetko, a preto

som dokonalý. Dokonalosť neznamená vedieť všetko o druhých, alebo ovládať

 všetko, čo v tomto svete existuje, ale vedieť všetko o dobre. O svojej dobrej

 vôli, o vlastnej jedinečnosti.

TÁTO CHVÍĽA EXISTUJE PRETO, ABY SOM MAL TO, ČO JE DOBRÉ.

TÁTO CHVÍĽA EXISTUJE Z LÁSKY A PRE LÁSKU.

Dobrom je to, čo je v súlade s príčinou existencie života. S tým, prečo žijem.

Ak nechcem vidieť, prečo žijem, živím domnienku, že nebývam tam, kde žije vôľa.

Že nemám nebo. Prečo žijem? Aby som mal to, čo nechcem? Žijem snáď teraz preto,

 aby som strácal šťastie? Aby som spochybňoval to, čo chcem, alebo hľadal dôvody,

prečo túžba, ktorú vidím, nie je možná? Ak si to myslím, odmietam bohatstvo života.

Blahobyt pocitov. A čo mi ostane? Nič. Som chudobný a na onen svet si zoberiem

 iba ničotu svojich myšlienok. To je vymazanie pamäti v zážitku smrti.

Chudobný človek sa správa ako hladná myš. Vidí kúsok slaniny, ale pascu si nevšíma.

Keby si všímala, v čom tá lákavosť je a čo prinesie, iste by pascu nechválila. Na základe

 prežívaného nešťastia si človek vytvoril boha, ktorý sľubuje zabudnutie na nepríjemnosti

 tohto života, takže vymaže všetko z pamäti. Aj spomienku na to zlé, ale aj vedomie toho,

 čo sme milovali, pretože pamäť je jeden celok, z ktorého nejde vymazať iba niečo. Buď

všetko, čo sme prežívali, alebo nič. Pamäť je ako voda vo fľaši. Keď obsahuje trpkú,

nechutnú príchuť, nedá sa z nej odstrániť iba trpkosť, musíme vyliať celý obsah.

Aj človeka, ktorého máme radi, máme spojeného so strachom. Obávame sa o to, aby

sa mu nič nestalo, bojíme sa o lásku, takže na to, aby v zážitku smrti zmizol z pamäti

 strach, musíme zabudnúť aj na toho, o koho sme sa obávali. Máme strach z toho, aby

 sme nestratili šťastie, takže šťastie je prepojené s hrôzou. Ak má teda úplne zmiznúť

spomienka na zlo, musí sa stratiť aj spomienka na to, čo sme mali radi.

Čo je to za boha, ktorý vymazáva pamäť lásky? Aké monštrum sme si to vytvorili?

Je treba vedieť, že takýto boh vznikol na základe videných ťažkostí a prežívaného

utrpenia, nie zo šťastia. Človek ho vytvoril z odporu a nie z lásky k životu a k sebe,

takže nevznikol z krásy. Obetovať svoju dušu, takže pamäť všetkého, čo v sebe

milujem, niečomu, čo za toto moje všetko ponúka iba nádej bez istoty, nie je

 v súlade s vôľou. Nie je v súlade ani s túžbou, ani s láskou, ani s dobrom.

 Pristali by ste v tomto svete na to, keby niekto sľuboval, že za to, že vám vymaže

z hlavy spomienky na halucinácie, mu dáte všetko, čo máte radi? Všetko, čo vás

v živote teší? A čo by vám ostalo? Iba tie neskutočné, pochmúrne vízie, ktoré

 vôli šťastia nepatria a ktorých ste sa chceli zbaviť. Iba prázdno fatamorgány.

Život je domovom vôle. Čo je to život, čím je človek? Je telom. Telom cíti, v tele

 si uvedomuje slovo hovoriace o tom, čo chce. Prostriedok, ktorý umožňuje vedieť

o sebe, nazývame dušou, alebo vedomím. Čím by bola duša, keby nemala obraz?

Duša a telo je jednotou. Je veľmi dobré vedieť, že telo je chrámom mojich túžob,

 pretože vtedy je vzácnosťou. Poklad nekladiem na oltár tej ľudskej pravdy, ktorá

hovorí, že iba keď zabudnem na to, čím teraz som, získam pokoj duše. Keby Boh

zabudol na tento svet, alebo keby dobro v tomto svete neexistovalo, nevnímal by

človek žiadne prianie. Ani by sa nenapil.

VŽDY SOM VÔĽOU. VÔĽA NEMÔŽE ZMIZNÚŤ PRETO, ABY SA ŇOU STALA.

AJ TERAZ V TOMTO SVETE SOM VÔĽOU.

BOH STVORIL TELO PRE SEBA, LEBO NEMAL PRE KOHO INÉHO. Stvoril ho preto,

aby mal bohatstvo vôle v čom prežívať. Telo je myšlienkou života. Ako život patrím

životu, a preto ani ja, ani nikto iný mi nedal právo svoje živé telo odmietať. ODMIETANIE

ŽIVOTA JE ZLO. Odmietanie života v prítomnosti neexistuje. Keď neodmietam život,

 mám silu. Neodmietať lásku znamená neodmietať telo.

KEĎ JE NIEČO ŽIVÉ, JE DOBRÉ A SKUTOČNÉ, ALEBO NAOPAK.

ODMIETANIE ŽIVOTA NEMAL KTO STVORIŤ.

AK JE ŽIVOT STVORENÝ VÔĽOU A TOTO DOBRO VNÍMAM KAŽDÚ CHVÍĽU

V TOM, ČO PRE SEBA CHCEM, POTOM NEEXISTUJE ANI JEDEN OKAMIH,

KEDY BY DOBRO NEMALO SILU. VŠETKU SILU MÁ VŽDY DOBRO.

Z TOHTO DÔVODU NEPOTREBUJEM VYMAZÁVAŤ PAMÄŤ

TOHTO ŽIVOTA.

DOBRO NEBOJUJE SO ŽIVOTOM, LEBO JE V ŽIVOTE PRÍTOMNÉ.

DOBRO NEPOTREBUJE DÔKAZ O SILE, PRETOŽE TOU SILOU JE.

SILNÉ JE TO, ČO ČLOVEKA PRIŤAHUJE A NIE TO, ČO ODMIETA. To by malo byť snáď

každému jasné. Šťastie nespočíva v tom, že sa zameriavame na to, čo nechceme. Skúste si

to predstaviť. Spomeniete si na niečo nepríjemné. Prináša vám pocit šťastia a lásky, keď

sa tým zaoberáte? Ak nie, mali by ste prijať fakt, že pozorujete to, čo prežil niekto iný,

pretože teraz to vaším záujmom nie je. Čo nie je teraz príťažlivé, nikdy silu nemalo.

Nikdy nebolo vôľou mysle. TO, ČO TERAZ NIE JE LÁSKOU, NIKDY LÁSKOU

NEBOLO.

Túžba každú chvíľu zobrazuje to, čo chceme, takže dobro. Ak viete, že žijete,

pozerajte sa na seba pohľadom svojich túžob. To je dobrý pohľad. To je

dobrá vôľa i vlastný záujem. To je skutočnosť duše.

NIE JE NIČ LEPŠIE, AKO BYŤ TOUTO CHVÍĽOU, PRETOŽE TERAZ MÁM

K DISPOZÍCII NEOBMEDZENÚ SILU ŽIVOTA. CHVÁLIM KAŽDÚ CHVÍĽU,

KAŽDÚ SVOJU TÚŽBU. OCEŇUJEM SVOJ ČAS ŽIVOTA.

A KEBY SA MA NIEKTO OPÝTAL, ČO OD ŽIVOTA OČAKÁVAM,

ODPOVIEM, ŽE VŠETKO, PRETOŽE ŽIVOT JE MOJE BOHATSTVO.

TO, ČO JE ŽIVÉ, DÁVA VŽDY DOBRO, LEBO NIČ INÉ NEMÁ.

Pozorujeme svet a vieme, že v ňom nie je všetko v poriadku. Odkiaľ to vieme?

Z jasnosti chvíle. Vieme to preto, lebo chápeme, čo chceme. Ak mám teda v sebe

jasnosť, viem, že od iných môžem prebrať iba to, čo je s mojou túžbou v súlade.

Ako to využiť? Nepleťte si túžbu so závisťou, či neprajnosťou. Ak trebárs uvidíte

zamilovaný pár a túžite po láske, nezáviďte a ani nepripúšťajte, že lásku nemáte, ale

uvedomte si, že tiež chcete byť milovaní a láska sa v nejakej podobe dostaví.

Buď ako krása a získate niečo pekné, alebo vás niekto poteší.

Ak uvidíte nejakého šťastlivca, ktorý priam žiari, nezáviďte, ale uvedomte si, že

tiež chcete šťastie a šťastie v nejakej podobe iste zažijete. Buď ako úspech, uznanie,

prípadne sa môžete z niečoho vyliečiť, takže ako zdravie, ale taktiež môžete získať

peniaze, iný majetok, dar a podobne, podľa toho, čo práve za šťastie považujete,

alebo je vašou aktuálnou potrebou. Na základe nepochopeného ovplyvňovania,

závisti a ľútosti si svoju potrebu veľakrát zamieňame za to, čo nepovažujeme za

  nevyhnutné. A potom sme sklamaní, že niečo neprichádza.

Ak uvidíte smutného, či uboleného človeka, pozrite sa, či je smútok a bolesť

 v súlade s tým, po čom práve túžite. Ak nie je a pre prirodzenosť ani byť nemôže,

nevzťahujte bolesť na seba tým, že vás raz tiež môže postretnúť, inak prisviedčate

 tomu, čo nechcete, a tak si môžete ľahko privlastniť odpozorovaný záujem. Nikto

vám ho nedal, vy ste prejavili ochotu súhlasom vychádzajúcim z nepoznania, alebo

z nevšímania vlastnej túžby. A potom času nedávate danosť bezstarostnosti, ale

 využívate ho na špehovanie, kedy príde to, čo nie je vôľou života, a preto

ani vaším prianím.

Poslaním času je bezstarostnosť, ktorú zaručuje fakt, že každú chvíľu tvorí to,  

po čom túžim. Ak existencia tejto chvíle môže v mojom svete zobrazovať iba to,

čo vždy chcem, potom sú predstavy nezodpovedajúce túžbe jedine fatamorgány

hladujúcej duše. Ako bolo na počiatku, tak je stále, inak by sme neexistovali. To

je prítomnosť tvorby života. Bez potreby spoznávať prítomnosť vôle je šťastie

 nepoznané. Skúste si predstaviť, že by ste stretli kráľa odetého v krásnom rúchu,

 ale vy by ste videli iba špinavý, otrhaný odev a namiesto koruny zo zlata veniec

 z tŕňov. To je nepoznaná láska, to je halucinácia hladnej, nespokojnej mysle,

ktorá vzniká z podceňovania a nevšímavosti vlastnej túžby.

Ak podceňujeme svoje túžby, vidíme nádherné obrazy túžob ako desivé predstavy.

 Vždy sú krásnymi obrazmi, iba sme ich skreslili podceňovaním. Slová o egoizme sú

veľakrát iba nepochopenou túžbou, pretože to, čo chceme pre seba, nie je zlé a iba

 tým, čo máme, môžeme potešiť aj iného človeka. Ak však vyrábame z krásy desy,

 potom môžeme iným ponúkať len desivú tvorivosť. Takúto tvorivosť pohľadu

 čas nevylieči, lebo zobrazuje tvorbu. Ukazuje všetko, aj neskreslenú vôľu,

čiže pekné obrazy, ale aj túžby skreslené podceňovaním, takže

neskutočné, hrozivé predstavy.

Obyčajne človek považuje neskutočné, skreslené obrazy túžob za pravé a tie

neskreslené a skutočné prisudzuje nádeji, alebo fantázii. A potom tie neskutočné

 obrazy, ktoré považuje za pravé a reálne, chce odstrániť smrťou, čiže vymazaním

 pamäti, a to preto, aby sa mohli zrealizovať tie, ktoré nepovažuje za pravé a reálne.

Problém je v tom, že nevie, ako tvorí a z čoho vznikli tie neskutočné obrazy, ktoré

považuje za pravé. Jednoducho neodstráni svoju tvorbu a ani svoj pohľad na to,

čo vytvára.

Boha, ktorý má vymazať desivosť, sme si vytvorili na základe pohľadu na desy.

A ten pohľad vznikol z čoho? Z podcenenia toho, čo chceme, takže je to videný

a dobrovoľný záujem človeka, pretože ho nikto nenútil podceňovať, a tak vidieť

skreslenú krásu. Záujem nikto neodstráni, lebo priťahuje. Nezamieňajme si záujem

s dobrou vôľou, teda s tým, čo chceme, lebo nemusí vystihovať šťastie. Záujem

môže byť v súlade s nepoznanou pravdou. Keď sa napríklad zaujímate o to, aké

nešťastie postretlo ľudí a doslova hltáte takéto novinové články a filmy, prípadne

sa vyžívate v tom, čo pekné niekto stratil, je to vari šťastie, ktoré chcete pre seba?

Halucinačné, skreslené predstavy mysle uvidíme v pôvodnom stave až potom,

keď potreba stále spoznávať svoju vôľu sa stane prirodzenosťou času. A obrazy

okolitého priestoru? Tiež začnú strácať desivý, neprirodzený tvar, jas a zmysel iba

vtedy, keď sa poznanie tejto chvíle stane základným stavebným prvkom tvorby

človeka, lebo vôľa je vždy poznaná. Takto sa vchádza do neba, či do svojho

domova šťastia.

To, čo nazývame časom, je vnímanie rôznorodosti túžob, alebo pestrosti života.

Inak by bol život nudou. To, čo chcem, má stále inú podobu, ale vždy je dobrom.

Šťastie má mnoho tvárí a každá je krásna. Ak je čas určený na to, aby sme mohli

vnímať pestrosť toho, čo chceme, a tak rôznorodosť dobrých činov, potom máme

 prostriedok času na to, aby sme ním tvorili svoju lásku. Všetko to, čo ľudskej duši

prináša radosť zo života, takže nebo. Ak teda niekto prisúdi času, či vnímaniu

seba to, na čo čas daný nebol, vníma to, čo chce, skresleným pohľadom.

Zmätenými pocitmi a hrozivými vidinami, ktoré odmieta.

Slovo túžby ukazuje to, čo chcem teraz. Vlastnú vôľu. Ako len nazvať toho,

 čo neúnavne odmieta svoje šťastie? Nech sa každý pomenuje tak, ako chce,

lebo iba on vie, čo robí so svojou vzácnosťou.

Ak niekto živí pravdu, že má čas daný aj na to, aby spoznával zlo, nič nie je také,

aké je. Nič z toho, na čo myslí, nie je pravé. Nič z toho, čo chce, nie je skutočné.

A nič z toho, čo dosiahne, ho neuspokojí. Trpí, hoci má túžob dostatok.

AK ČLOVEK CHÁPE, ŽE ZLÁ MYŠLIENKA NIE JE TÝM, ČÍM JE,

NEMALA BY HO TRÁPIŤ. NEMAL BY SA JEJ OBÁVAŤ.

To, že zlá myšlienka nie je tým, čím je, chápeme vtedy, keď uveríme, že život je

  stvorený vôľou, a potom aj vidíme, že táto chvíľa je iba tým, čo je chcené a dobré.

Až keď sa na desnú, ťažkú myšlienku pozriem pohľadom svojej vôle, má čas. Inak

nie je zaznamenaná v pamäti života, takže nie je nikde. Jednoducho je ako klamlivá,

opojná hmla. Z tohto dôvodu boh stvorený na vymazávanie nepríjemných zážitkov

žiadnu zlú myšlienku nevymaže. Vymaže akurát spomienku na život. Na lásku.

Na ľudí i na to, čo sme mali radi. Toto nie je dobré.

Človek potrebuje poznanie a nie útechu, že sa tak možno nestane. Že nestratí

pamäť lásky, a tak aj milovaných ľudí a všetko, čo má rád. Kde je záruka, že sa tak

nestane, ak nechce vidieť, akým jednoduchým spôsobom skresľuje krásu svojej vôle?

Keď si nevšíma, na čo používa svoju silu?! O tom, čo robí so svojou túžbou, vždy vie,

pretože tak robí vedome. Ohľadne túžby sa nedá vyhovárať na nevedomosť, slabosť,

 alebo na nedokonalosť. Boh žije vo vôli, takže v tom, čo chce človek pre seba.

Jednoducho v láske.

SMRŤOU TOHTO SVETA JE FAKT, ŽE ČLOVEK NECHCE TO, ČO CHCE.

ŽE PODCEŇUJE A SPOCHYBŇUJE PRÍTOMNOSŤ VÔLE A JE JEDNO,

AKÝ SI NA TO NÁJDE DÔVOD.

KEĎ POVIEM, ŽE SMRŤ NEEXISTUJE, TAK TO ZNAMENÁ, ŽE CHCEM TO,

ČO CHCEM. ŽE NESPOCHYBŇUJEM LÁSKU, KTORÁ DÝCHA ISTOTOU

TEJTO CHVÍLE.

Moja pravda je dychom života. Moje telo potrebuje každú chvíľu silu dýchať.

 Tá sila je duch. Je viditeľný v prejavoch. V pohybe. V cite, podobne ako vietor,

 alebo vzduch. Ako vieme, že fúka vietor? Vidíme pohyb listov na stromoch, vo

vlnách mora, cítime v tele. Ako vieme o vzduchu? Nevidíme ho, a predsa ho

vždy máme, pretože myslíme. Bez sily, ktorá umožňuje mysli dýchať a žiť,

by som nemohla byť.

Moja pravda je založená na dychu toho, čo je. Silu, ktorá umožňuje myslieť

a byť, nazývame aj duchom života, alebo duchom času. Každú chvíľu dýcham

 svojou pravdou a úctu k sile, ktorá umožňuje stále sa ňou živiť, považujem

 za nedotknuteľnú. Za sviatosť mojej chvíle.

A keby sa ma niekto spýtal, čo je pre mňa najdrahšie, odpovedala by som, že to,

čo živí moje telo. Moju krv i myseľ, lebo bez tohto životodarného dychu by som

nemohla mať slovo. Nemohla by som vedieť o láske. Ani o človeku.

TO, ČO ŽIVÍ MOJE TELO, V MOJOM TELE JE. A STÁLE NÍM BUDE.

KTO SI CTÍ DYCH, VIE, ŽE JEHO TELO ŽIJE A BUDE ŽIŤ STÁLE.

Sila žije v tom, čo chcem pre seba. Čo mi ostane, ak to, čo chcem, zmietnem

preverovaním? Ak urobím z vôle odpad? Ostanem opustený. Som bohom, ktorý

tvorí prach. Zbytočnosť. Takýto boh nie je bohom všetkých. Nie je živiteľom,

 ale stvoriteľom odpadu.

BOH ŽIJE V PRAVDE ŽIVOTA. V PRAVDE SEBA A ČLOVEK TIEŽ.

ČLOVEK NIE JE IBA HMOTNÝM PREJAVOM, MÁ AJ MYSEĽ. A V MYSLI MÁ

TELO, KTORÉ JE OBRAZOM JEHO PRAVDY, A KEĎŽE JE TO TELO PRAVDY,

TO JE JEHO PRAVDIVÉ TELO!

Čo to je človek? To nie je iba trup, oči, hlava, ruky a nohy, to je aj myseľ.

Hmotné telo mohli stvoriť pozemskí rodičia, ale to pravdivé telo si tvorí

 každý sám svojou pravdou o sebe. O živote, o láske.

AK CHCEM OD ŽIVOTA DOBRO, NEMAL BY SOM ŽIVOT POVAŽOVAŤ ZA ZLÝ. Kto

hovorí, že žije? Moje slovo hovorí, že som životom a ak už ním som, nemôžem byť

ničím iným, lebo všade je život. O tom, čo vidím a cítim, informuje myšlienka, takže

som pohľadom mysle. V mysli je všetko. Aj informácia o vôli a o tejto chvíli, a tak

 môžeme povedať, že myseľ je bohom a vytvoril ho človek. A kto vytvoril človeka?

 Zrejme tiež nejaká božská myseľ. A musela byť životom, takže žije. Jednoducho

stvoril ma život a ten život je všade. Je prítomný, bez konca a ja musím byť

 tiež taký istý.

Človek stvorený bohom môže tvoriť tiež iba boha. Tvorí si pravdu mysle. Pravdu

o živote a týmto bohom, ktorého stvoril svojou mocou sa potom riadi. Pravdu mysle

si tvoríme pozorovaním skutkov tohto sveta, osobnými zážitkami, tradíciami a z toho

vyplývajúceho pochopenia, ale aj z pochopenia toho, čo chceme. Ak nie sú pre človeka

podstatné vlastné túžby, ale činy a slová iných a názory plynúce z takéhoto pochopenia,

tvorí si takého boha, ktorý zodpovedá obrazu tohto priestoru. Je dobrý, ale aj trestajúci,

presne taký, akí sú ľudia a ich skutky a aj takou múdrosťou disponuje. Samozrejme, že

si môže vytvoriť aj iného boha, to jest silu, ktorá hovorí iba dobrom vôle. Dobrú myseľ.

 O takomto bohu môžeme povedať, že je najvyšším Bohom, pretože nič nie je viac

ako vôľa. Akého Boha si tvoríte?

Predstavte si, že si niekto zmyslí, ako má boh vyzerať a na základe takéhoto obrazu

 určí pravidlá, ako sa má správať človek, alebo ako sa táto sila správa k ľuďom. Každá

pravda má svoje argumenty, a tak má takýto tvoriteľ dostatok príkladov na svoje tvrdenia,

takže môže byť skutočne presvedčivý. A potom tí, čo nemajú z nejakého dôvodu čas, alebo

chuť skúmať, v čom  spočíva životná sila, môžu takúto pravdu prijať. Urobia tak dobrovoľne,

pretože nikto nikoho nemôže donútiť k tomu, ako má myslieť. Takýto boh platí iba pre toho,

kto sa k takejto skupine hlási, pre iných ľudí pravidlá tejto pravdy nie sú platné. Nuž a potom

sa takíto veriaci divia, prečo nemá boh rovnaký meter pre každého, prípadne očakávajú, kedy

už božie mlyny niekoho dostihnú. Niet dôvodu, prečo by mali, ak neuznáva takúto pravdu,

lebo je to podobné, ako byť na vedľajšej koľaji. Platí to vtedy, keď človek uznáva

vôľu života.

Ak niekto prijme ponúkanú pravdu o bohu, o sile, takže o živote bez toho, aby uvážil,

či to, čo berie, je v súlade s jeho predstavami o dobrom živote, alebo či takýto obraz boha

vyhovuje tomu, čo chce, nevie, čo prijal. Nechcel to vidieť, takže má nepoznanú pravdu.

Nepoznaného boha, ktorého sa obáva, pretože nevie, ako funguje. A je tiež normálne,

že nedodržuje stanovené pravidlá, ktoré prijal spolu s takýmto božím obrazom,

lebo jeho túžba, ktorú si nevšímal, a tak jej zmysel podceňoval, nemusí byť

v súlade s touto pravdou.

Jednoducho vôľa, teda to, čo chce, môže byť totálne iná ako obraz uznávaného

boha a pravidlá, ku ktorým sa hlási. Tu si treba uvedomiť, že vôľa je čistota dobra,

nepoškvrnená žiadnym zlom, takže nikdy nie je zlým skutkom. A tiež je treba vedieť,

že vôľa života má vždy absolútnu silu a nie pravda, ktorá môže vychádzať z takého

ľudského záujmu, čo nevystihuje zmysel bytia. Právd je veľa, ale vôľa iba jedna.

U každého taká istá.

Veľakrát je uznávaná pravda v rozpore s vôľou. Ak teda človek urobí niečo na

základe vôle, a to, čo urobí, je v rozpore s pravidlami prijatej pravdy, nedodrží svoje

určené pravidlá. A ak jeho pravda obsahuje trest za porušenie pravidiel, je to tiež pravidlo,

takže si sám aj nejaký trest udelí. Samozrejme, že o tom nevie, lebo pravdu, ktorú prijal

bez preskúmania svojich túžob, nepozná, a preto jej vôbec nerozumie. Z toho vyplýva,

že vlastne za skutok vôle, čiže dobrý skutok sa môže človek potrestať. Nehovorí sa

snáď, že za dobrotu na žobrotu? Nemusí to tak byť, ak si uvedomíme, že

VÔĽA JE ABSOLÚTNOU SILOU. 

MOJA VÔĽA JE PRAVDOU. TO JE BOH, S KTORÝM SOM KAŽDÚ CHVÍĽU

V SÚLADE. V TAKEJTO PRAVDE PORUŠENIE PRAVIDIEL NEEXISTUJE.

Život vznikol dobrovoľne. Život je boh, pretože je všade. Nevidím žiadny dôvod,

prečo by som si nemohla vytvoriť takú pravdu o živote, ktorá mi každú chvíľu vo

všetkom vyhovuje. Ponúkam boha, obraz ktorého je presne taký, aké je to, čo chcem

pre seba. Je to stále krásny boh a okrem dobra nič iné neobsahuje. Môj boh je tvorený

zo šťastia, pretože to, čo chcem pre seba, považujem za šťastie. Svojho boha vidím

každú chvíľu a nik mi existenciu jeho domova nespochybní, lebo žije v mojej túžbe.

Môj boh je dychom tejto chvíle, môj boh ma nikdy neopustí. Stvorila som ho tak,

ako je tvorený život. Dobrovoľne, z poznania vlastnej vôle.

TVORÍM SI BOHA Z TOHO, ČO CHCEM PRE SEBA. JE TO MÔJ MILÝ BOH.

Môj boh je stvorený a stále tvorený iba z toho, čo chcem pre seba. Keď chcem

 pohnúť rukou, je boh v mojom pohybe. Keď chcem niečo povedať, je v mojom slove.

Keď sa chcem najesť a napiť, je boh v tom, čo jem i pijem. Keď sa chcem usmiať, je

v mojom úsmeve. Keď chcem spať, je v mojom sne. Keď sa chcem na niečo pozrieť,

je v tom, čo vidím. Keď dýcham a myslím, je v mojom dychu a v mysli. Môj boh je

v mojom tele, lebo ak je, tak ho chcem mať. Môj boh je tým, čo chcem a milujem.

NIČ NIE JE LEPŠIE AKO TO, ČO CHCEM. Nič nie je viac.

MÔJ BOH JE POZNANÍM, PRETOŽE VZIŠIEL Z POZNANEJ TÚŽBY.

TENTO BOH MI VŠETKO DÁ, LEBO VŠETKO, ČO CHCEM, MÁ.

Môj boh je jasnosťou, pretože rozumiem slovu vlastnej túžby.

Ak sa niekomu páči môj boh, musí si ho vytvoriť z poznania toho,

čo chce pre seba. Z dobrej vôle.

© Copyright 2016 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.