NA TO, ABY BOLO VŠETKO VZÁCNE, A TAK NEBESKÉ,

MUSÍM BYŤ JA SÁM VZÁCNY. CELÝ.

Čo je to nebo? Je to svet, kde sa radosť zo života nestráca a kde mám všetko, čo si zaprajem.

Je to svet, kde mi nič nechýba, nič ma neohrozuje a kde ťažkosti a strach nepoznám, pretože

 všetko, čo vidím, je krásne. Je to svet bezpečia, lebo v ňom nie je nič z toho, čo by som nechcel.

V nebeskom svete sklamanie a bolesť neexistuje, a tak nemám dôvod umierať, či stále zabúdať

na seba. V nebi povinnosti, záväzky a starosti o živobytie nemajú priestor, lebo je to svet ničím

nespútanej voľnosti a nepominuteľného bohatstva. Nebo, to je hravosť a veselosť mysle, je to

svet nespočetných, vzrušujúcich radovánok a milých prekvapení. V nebi telo nevädne a šťastie

 nemusím hľadať, pretože je pravdou všetkého, čo mám. Nebo, to je spontánne, neutíchajúce

 nadšenie zo všetkého, čo v sebe cítim. Nazývame ho blaženosťou.

Kráľovstvo nebies je tvorené jasnosťou vôle. Jasnosť je bezstarostnosť a vôľa silou lásky

 a táto jedinečná moc bytosti je náplňou každej chvíle. Vo svete pokoja sa necítim osamelý,

pretože v každom slove vidím svoj pôvab a som ctený a milovaný všetkým, čo dýcha a je.

Nebo, to je jednoducho prirodzený svet láskavosti. Vzácnosť života, môj raj.

Je tento popis nebeskej ríše pre vás príťažlivý? Je prianie žiť nebom vaším reálnym, a preto aj

 dobrým prianím? Alebo ho považujete za síce pekné, ale blúznivé, nepraktické prianie a tu a teraz

 nerealizovateľné? Keď niečo nie je reálne teraz, nie je v poriadku, takže nie je pravdivé. To, čo je

nereálne, je neskutočné, a tak nemá čas a priestor. Jednoducho, nemá sa kedy a kde naplniť.

Realitu mysle tvorí pravda o živote.

PRAVDA O ŽIVOTE JE ZÁKONOM MYSLE. TENTO ZÁKON KAŽDÝ DODRŽIAVA.

AKÁ JE PRAVDA O ŽIVOTE, TAKÉ JE AJ MYSLENIE ČLOVEKA.

Nemali by sme krásne priania podceňovať, a tak odhadzovať, lebo aká pravda potom ostane?

Ak uznáme prianie žiť nebom v prítomnom živote za nereálne, kedy sa stane reálne? Kto zariadi,

 aby bolo pravdivé, a tak normálne a realizovateľné? Vari pánboh povolá človeka k sebe napriek tomu,

že nebeský svet teraz pre neho pravdivý nie je? Je dobré nepestovať ilúzie o tom, že mi raz niekto, či

niečo zariadi pekný život bez vlastného pričinenia. A ja sa budem iba prizerať. Ako bábka, ktorá

o ničom nerozhoduje. Alebo je snáď nebeský svet bábkovým divadlom?

Nebo je spektrum nevyčísliteľnej nádhery, z ktorej v mysli obmedzenej stratou života vidíme

iba malé zrnko a ani to zrniečko nie je isté. Je rozdiel medzi akváriom a oceánom? Alebo medzi

 ohníkom sviečky a jasnosťou slnka? Sviečka osvetlí malý priestor, ale slnečné lúče rozžiaria celú

oblohu. Aj temnota môže byť príťažlivá, ale bez svetla by nebola. Bez svetla nádeje, že raz

uvidíme svet nepominuteľných krás, by sme nemohli v pozemskej rozprávke existovať.

Lenže akú pravdu tvorí ten, čo vie, že nádej je neistá?

NÁDEJ BEZ VIERY JE KLAMSTVOM A LÁSKA BEZ DÔVERY PRAVDIVÝM SNOM.

Otázka neznie, či nebo je, ale či svet raja vlastním, lebo iba to, čo mám, môžem použiť.

Ak som vlastníkom neba, a to bez akýchkoľvek podmienok, potom je iba vecou ochoty,

 kedy svoj majetok začnem využívať. Bezpodmienečné vlastníctvo je viera.

VIERA JE ZALOŽENÁ NA SKUTOČNOSTI LÁSKY, ČI SKUTKU BOHA,

V NIČOM INOM PRÍTOMNÁ NIE JE, ALE PRAVDA MÔŽE BYŤ AKÁKOĽVEK.

Pravdou je to, čo vidím ako zaujímavé, a to môže byť čokoľvek. V pravde nie je dôležité, či je

niečo skutočné, určujúce je iba to, čo je z nejakého dôvodu príťažlivé. Alebo iba to, čo obsahuje

 moja pravda, je pre mňa reálne. Všetko ostatné je snom. Pravdu si tvorí každý dobrovoľne a sám,

takže pravda je zákonom iba toho, čo ju vytvoril. SLOVO PRAVDA ZNAMENÁ PRÍŤAŽLIVOSŤ.

Každý myslí podľa toho, čo uzná za pravdivé, nech je to už hocičo, lebo život je pravda. Však je.

To, čo neuznávam, odmietam, a preto je klamné a spochybniteľné. Spochybňovať môžem iba to,

 čo nepovažujem za pravdu. Odmietať môžem vždy iba to, čo je pre mňa neisté, a tak pre moju

 pravdu neprítomné. Ak niečo nemám vo svojej pravde, nikde to nenájdem.

PRAVDA JE TVORENÁ ZO ZÁUJMU, TAKŽE POZORNOSŤ JE VŽDY TAM, KDE JE ZÁUJEM.

ČAS JE TEDA V PRAVDE. Z TOHTO DÔVODU JE OSUDOM ČLOVEKA JEHO VLASTNÁ PRAVDA.

 Keďže pravdu si každý tvorí dobrovoľne z toho, čo uzná za príťažlivé, nemôže do osudu človeka

 nik zasiahnuť a ani ho zmeniť, lebo iný človek nevytvoril jeho pravdu. Každý má vlastne dobrý osud,

však si ho tvorí vedome z toho, čomu udelí pozornosť. O čase teda rozhoduje človek a nie naopak.

Časom tvorí priestor. Obraz svojho sveta. Čo obsahuje? Je naplnený tým, čo ho priťahuje a baví

a z tohto zdroja čerpá podnety a posudzuje všetko, čo vidí. Príťažlivé môže byť hocičo, aj to,

 čo je nepríjemné. Aj smrť, či strata seba. Strata seba je strata sebavedomia. Strata vedomia

o sebe. Jednoducho zabudnutie.

Smrť je zabudnutie na seba. Pochádza z pravdy, takže zabúdame na seba vždy. Ak je tomu tak,

   stále zabúdame i na to, aká je naša pravda, jednoducho ju nepoznáme. Nič nepoznáme, pretože

 pravda je život a naopak. Z tohto dôvodu nepoznáme ani pravdu o nebi. Nič nie je jasné, všetko

je skryté. Takže rozhodujeme o tom, čo nevidíme. Alebo o tom, čo vidíme vo svetle sviečky.

Lenže sviečka je neistá, však?

Uvažovať o sebe povrchne, čiže v tom zmysle, že raz zomriem a budem mať pokoj, nie je

riešením života, lebo povrch môže zakrývať nemilé prekvapenia. Aj orech sa môže zdať dobrý,

 ale kým sa nepozrieme dovnútra, nie je isté, či je jadro dobré. A tak zoberme sviecu a pripusťme,

že nádej je reálne svetlo, nech môžeme nazrieť do temnoty mysle a zistiť, akí pre seba sme a čo

 pre toho človeka, ktorého v sebe vidíme, chceme.

Je potrebné porovnať prianie dobrého života s tým, čo si myslím o sebe a zistiť, či je pre mňa

záväzné vidieť seba iba ako odraz prianí iných ľudí. Ak nechcem vidieť, aký pre seba som, nie je

jasné, čo chcem dať svojmu obrazu. Potrebujem toho hlupáka, ktorého vidím v sebe, odsúdiť na

 smrť, alebo vidím v sebe človiečika, ktorý je síce vyľakaný zo všetkého, čo pozoruje naokolo, ale

tak milý a dôverčivý, že som schopný urobiť pre neho všetko? Aj to, čo sa zdá nemožné.

Chcem, aby sa nebál. Chcem, aby vedel, že ho neopustím. Mám ho rád.

Pozrime sa teda, čo sa v okolitom priestore i v našom srdci deje a pouvažujme len tak prosto,

nezáväzne nad tým, či to, čo často odsúhlasíme iným, nám skutočne aj vyhovuje. Či to skutočne

 chceme pre toho malého človiečika v sebe, ktorý je veľakrát nevšímaný tak, ako nechcené dieťa

odhodené do kúta. Čo chceme dať svojej detskej dušičke?

Viete, aký je to nápor na psychiku, keď máte niečo veľmi radi, ale pritom neustále sami seba

presviedčate, že to musíte stratiť? Že to tak musí byť?! Je to dusivý, ťaživý tlak a človek radšej

 tvrdo pracuje, či rieši rôzne problémy, len aby na chvíľu zabudol na to, čo požiera jeho sebavedomie

a pokoj. Chceme sa toho tlaku za každú cenu zbaviť, a preto je pravda o smrti potrebná, ale zároveň

nenávidená. Prináša nádej v krajší život, ale táto krása sa kúpe v mori sĺz. Plače duša. Plače neustále

 a tento plač vnímame v pocite strachu o milovaného človeka. Aby sa mu nič nestalo, aby nás neopustil,

 aby nezomrel! Čím utíšime tento smútok? Modlitbami? Ako, ak máme problém s Bohom? A či snáď

nie je pravdou, že ako človek som chybný, nedokonalý, alebo hriešny? ČO JE VIAC AKO ČLOVEK,

AK ČLOVEKOM SOM?

Možno modlitby na okamih potlačia, čo cítime, ale strach naďalej ostáva, pretože myšlienka, že

milovaný človek raz zomrie, je pravdivá. Aj vtedy, keď sa modlíme, aj keď prosíme o zľutovanie

a milosť, lebo to, čo je pravdivé, je isté. Chceme takúto pravdu? Musíme ňou utíšiť plač malého

 človiečika tak, že ho zlikvidujeme? Aby sme už mali konečne pokoj?! Samozrejme od seba!

Nesieme v sebe umelosť smrti. Nie preto, že sme ľudskými bytosťami, ale preto, že sa človek klania

 modle. Musí živiť v sebe názor, že je chybou stvoriteľskej vôle, inak by nemohol tvrdiť, že je hriešny,

 alebo chybný a nedokonalý, takže zle urobený. Zakorenená pravda o vyhnanstve prináša opustenosť

a smútok duše. Smútok je choroba. Je teda ľudská duša bohyňou? Alebo zlom, ktoré musíme odsúdiť

 na zánik? Duša je obraz vytvorený z toho, čo si myslím o sebe. Ak viem, že umriem, je duša smrteľná.

Lenže smrteľnosť by bez života nemohla existovať, takže mám dušu, ktorú si ako život stále tvorím

a neustále aj odstraňujem. Kto vytvoril obraz, ktorý nechcem?

Duša je ako väzeň čakajúci na popravu. A kat má zakrytú tvár, pretože svoju istotu nepoznáme.

Keby sme nazreli pod masku, videli by sme tvár svojej pravdy. Ako chladnokrvného, tupého zabijaka,

 s ktorým nehne nič. Ani slzy, modlitby a ľútosť, pretože iba plní určenú potrebu. Kat sa neponáhľa, iba

 sa uprene díva. Jeho oči sú ako pohľad hada, ktorému žaba sama skočí do papule, i keď pritom zúfalo

vrieska. Ako nepodľahnúť pohľadu, ktorým kat zhypnotizuje obeť tak, že sama a dobrovoľne urobí to,

 čo by nikdy z vlastnej vôle neurobila? Je vôbec možné nepodľahnúť? Je. Ak takúto možnosť pripustíte,

získate pohľad takého sveta, v ktorom takýto bezmocný zážitok mysle neexistuje. Keď sa nebo dotkne

ústami žaby, mení sa duša na bohyňu. To nie je bozk smrti, pretože bezmocnosť ako skutok bez vôle

 nepatrí medzi božské dary.  

Milosť si udeľuje každý sám tým, že pripustí možnosť existencie takej pravdy, v ktorej smrtiaci

zážitok nemá priestor. Tam, kde je možnosť, istota nie je. Možnosť môže nielenže rozhodiť

sebavedomie a privolať strach, či neistotu, ale tiež dokáže vytvoriť aj priestor pre to, čo

vyhodnocujeme ako zázrak.

S možnosťou sa môžeme hrať akokoľvek, ale málokto si uvedomuje, aká to môže byť niekedy

 riskantná hra. Môžeme v nej všetko stratiť, ale tiež mnoho získať. A všetci sa aj bez zábran hrajú,

 je to predsa iba možnosť a o nič nejde. Nič neznamená však? Ale znamená, znamená, spomeňte si

trebárs na zážitky s láskou. Keď si vytvoríte možnosť, čiže pripustíte, že partner môže podviesť,

prichádza podozrenie a dôvera je preč. Už striehnete a spriadate najrôznejšie scenáre. Využijete

každú maličkosť, aby ste si potvrdili podozrenie, ktoré vzišlo z možnosti. A čo môže urobiť iný

človek? Môže podávať akékoľvek dôkazy o tom, že podozrenia nie sú pravdivé, aj sa roztrhať,

nič nezaberá, lebo tú možnosť ste vytvorili vy. A to isté platí aj pre zážitok smrti.

POVÝŠILI SME SMRŤ NAD BOHA. BOHU MNOHÍ NEDÔVERUJÚ, ALE SMRTI VŠETCI.

O Bohu mnohí vedia iba to, že ho nevidia, ale smrť si vie ľahko predstaviť každý. Čím si zaslúžila

 dôveru ľudí? Zrejme si myslia, že tam nájdu pokoj. A kto jej ten pokoj udelil? Neboli to živí? Takže

pokojom disponuje život. Len ako sa dočkáte pokoja, ak stratíte toho, čo ten pokoj chcel?! Teraz je

dobré zamyslieť sa nad tým, akú pravdu chceme a nie iba čakať, že to, čo nevieme, bude jasné tam,

kde raz skočíme. Prítomnosť nevytvorila smrť, a tak smrť nič nemá. Alebo, ak je pravdou, že smrť

vytvorila prítomnosť, potom sme mŕtvi. Pravdu o smrti vymyslel ten, čo nechcel vidieť, že všetko

je dôsledkom nič, a preto nič sa nestráca.

Nikdy nejde o život, ale o pravdu života. Tvrdím, že smrť neexistuje, čo znamená, že keď som,

nikdy nemôže ísť o koniec, ale vždy iba o pravdu života. O to, čo chcem prežívať, takže koniec, či

smrť nie je cieľom bytosti. Pravda o živote je príbehom človeka. Môžem v ňom mať všetko možné,

aj smrť, ale je potrebné vedieť, že môže byť iba udalosťou života. Nič viac. SMRŤ NIE JE BOHOM, ALE

IBA MOŽNOSŤOU PRÍBEHU. Môžem si takúto možnosť vytvoriť a vložiť do príbehu, ale tiež nemusím.

Keby smrť bola danosťou vôle nebies, nebolo by dobro istotou Boha, lebo by malo koniec. MÔŽEME

 SVOJU PRAVDU VIDIEŤ AKO BOHA, LEBO TO, ČO JE PRE ČLOVEKA PRAVDIVÉ, RIADI JEHO ŽIVOT.

Hovorí sa, že do hrobu si človek nezoberie nič. Ale zoberie, zoberie si svojho boha. Zoberie si

svoju pravdu, lebo bez nej by nemohol byť ani mŕtvy. A ani by nemohol zabudnúť na to, že

prežil smrť.

SMRŤ MÔŽE BYŤ V PRÍTOMNOSTI ŽIVOTA IBA ZÁŽITKOM.

Aký bude? Taký, akú máte pravdu o sebe. To, čo si myslíte o sebe, myslíte si aj o nebi.

A taká bude aj smrť. Aký je pre človeka život, taká je aj smrť. Nemôže byť iná, veď

je predsa súčasťou života, však?

Ak niekto nepozná svoju pravdu, nemá vyriešené, čím je, a tak považuje prítomnosť života

 za nedokonalosť, alebo za zlo, takže tým zloduchom, s ktorým bojuje, je život. Čo myslíte,

dá sa nad ním zvíťaziť?

AK JE ČLOVEK RAZ DOBRÝ A INOKEDY ZLÝ, VŠETKO JE OMYLOM. JE OMYLOM BOHA.

Je bežným javom hodnotiť sám seba povrchne, podľa kritérií a modelov, ktoré vymyslia iní.

Prijímať niečo bez poznania vlastnej pravdy znamená nemyslieť podľa toho, čo chcem, ale podľa

toho, čo vidím u iných. Podľa toho, čo robia a vyslovujú. Vidieť iba pohár a nevedieť, čo obsahuje,

 je dosť riskantné, pretože vtedy neviem, čo pijem. Je veľmi pravdepodobné, že človek veľakrát píše

svoj príbeh tak, že odpisuje od iných, lebo ak nevie, čo chce, nič iné mu nezostáva, je to proste akási

 reťazová reakcia. A potom, že prečo musí každý umrieť!?

Vo svete, kde sa čaká na nebo, zamestnáva človek myseľ záhadami a riešeniami problémov, inak by

nedokázal čakať. Je to vysiľujúca práca, až taká úmorná, že si k životu vypestuje odpor. Sám pre seba

 je nepotrebný, sám sebe neustále odporuje, a tak už ani nevie, či očakávané nebo existuje, alebo je iba

fantazmagóriou unavenej mysle, ktorá prahne po pokoji. Pre ten vytúžený pokoj dokážeme urobiť všetko.

Aj zmieriť sa s tým, čo vyvoláva smútok, opustenosť a obrovský, zničujúci strach o lásku. Je zážitok smrti

skutočne jediné východisko, ako sa dostať tam, kde sa neumiera? Už sme tak unavení, že nič iné ani len

 nepripúšťame. Alebo si nenecháme zobrať strach o lásku? Však čo by sme potom riešili? Existuje snáď

 väčší problém, ako vedieť, že niečo musíme stratiť, a pritom nesmierne túžime po tom, aby sme to

 nestratili?

Žiadna obhajoba smrti nevyváži fakt, že milovaný človek nie je prítomný. Tvrdenie, že bude žiť

 v srdci, je chabé ospravedlnenie, ktorému aj tak nikto neverí. Keby áno, potom by človeku stačilo,

 že niekoho miluje a nemusel by ho ani vidieť, ani s ním hovoriť, ani sa s ním stretávať, ba ani by

nepotreboval o ňom nič vedieť. O nejakom milostnom zblížení ani nehovoriac.

PRÍTOMNOSŤ ČLOVEKA JE NENAHRADITEĽNÁ, LEBO LÁSKA JE SKUTOČNOSŤ.

Skutočnosť nie je iba prítomnosť ducha, ale aj tela, pretože duch bez tela nie je ničím a telo bez

ducha takisto. Útechou nie je ani to, že sa raz stretneme, lebo zas ide o čakanie. Nevieme, kde sa tak

 stane a kedy, ba ani to, či je takáto šanca reálna, lebo ak človek nepozná svoju pravdu, nevie o nebi,

alebo o ďalšom živote nič. Nebo, to je realita lásky a nie strata a čakanie. Láska má teraz živé telo,

 lebo iba živé je skutočné. BOHOM JE TEN, KOHO MILUJEM, PRETOŽE JE ŽIVÝ.

AK NIEKOHO MILUJEM, MUSÍM VEDIEŤ, ŽE JE. AK JE, MUSÍ BYŤ PRAVDOU I TO, ŽE JE ŽIVÝ.

ŽIVÍ NEOPÚŠŤAJÚ ŽIVOT.

Čím je život? Zrejme silou, inak by nefungoval, a tá sila je všade. Takže i ja som silou. Ak je

sila životom, neopúšťa život a ani sa nestráca, lebo nemá kde. Z tohto dôvodu je smrť ako strata

seba ilúziou. Ak je pre niekoho ilúzia pravdou, je príťažlivá a reálna, a tak sa stáva jeho cieľom.

Pravda, nech je už akákoľvek, má svoj svet a tento svet pravdy so svojím časom a priestorom

je pre človeka vždy reálny. Svet pravdy je nekonečný a večný, jednoducho trvá stále.

Aj smrť môže byť večná.

MŔTVY JE TEN, ČO VIE, ŽE SA MÔŽE STRATIŤ.

Iba to, čo máme, môžeme prežívať. Keď je pravdou, že nás opustia ľudia, ktorých máme radi,

prežívame peklo. Keď máme peklo, nikde raj nenájdeme. Je stratený. Prisúdili sme istotu smrti.

Tomu, čo je príčinou nesmierneho strachu o lásku, a tým sa láska stala neistou a nespoľahlivou.

Snom, ktorý v človeku neustále umiera. Stvoriť zo skutočnosti lásky halucináciu, a to preto, aby

som našiel pokoj, je bezcitný a bezohľadný skutok voči sebe. Nemá nič spoločné ani s dobrom,

ani s ľudskosťou. Ak niekto vytvorí z lásky neistotu, kto ho zbaví utrpenia? Kto ho vyslobodí

 z pravdy? Boh? Boh je domovom živých a nie hostiteľom mŕtvych.

Pravda má telo. Je skutočné, pretože ju vytvoril živý. Pravda je teda životom. Pravda sa v zážitku

 smrti nestráca, lebo nielenže tvorí obraz, a tak existenciu zážitku, ale samozrejme aj prítomnosť

 bytosti. Pravda je dych prítomnosti, pravda je duch života. Asi by mal byť zdravý, čo poviete?

A tiež by sa patrilo, aby nikam neodchádzal, inak je prítomnosť vlastne neprítomná.

Duch a telo jedno je!

Životosprávu môžeme charakterizovať ako správanie sa k životu. Sťažujeme sa na život? Ak áno,

 ctený zrejme nebude. Kto sa sťažuje na seba, nemá správanie v poriadku. Alebo má chorého ducha?

Šťastný duch sa nemá s kým dohadovať, či je správne to, čo chce a chorý duch je nevidenie zdravého

 ducha. Kto určuje, akého mám ducha? Iste ja, pretože moju pravdu nik iný netvorí. A či za mňa žije

niekto iný? Zdravý duch nie je smutný, šťastný duch sám sebe neprotirečí! Vždy som telom takého

ducha, aká moc života je pre mňa príťažlivá. Iba to, čo ma priťahuje, môže byť mojím cieľom.

Duch a telo je jedno v jednom, takže by malo byť normálne chcieť zdravého, a tak silného ducha.

A ešte by mal byť aj šťastný, pretože kde nie je šťastný duch, tam sa šťastie necíti doma. Sila bude

vo svete, kde sa človek zvyčajne uberá k chradnutiu, zrejme vzácny artikel, o zdraví ani nehovoriac.

A šťastie je tiež pokladom, lebo kto je šťastný, tomu nič nechýba. Šťastie má u neho trvalý pobyt.

 Ak teda chceme byť zdraví, silní a mať bohatstvo šťastia, mali by sme byť pre seba vzácni,

alebo naopak.

STVORÍM SI VZÁCNEHO DUCHA. MÔŽEM, LEBO TO, ČO SI NEZAKÁŽEM, JE MI DOVOLENÉ.

TO, ČO JE MI DOVOLENÉ, JE BEZPODMIENEČNÉ, TAKŽE TO REŠPEKTUJEM.

DOVOLÍM SI BYŤ VZÁCNY, LEBO JE TO PROSPEŠNEJŠIE, AKO BYŤ NEPOTREBNÝ.

Som pokladom života, alebo bezcennosťou prítomnosti? Lebo nech som už kdekoľvek,

mal by som byť stále taký, aký som. Nad tým sa oplatí seriózne pouvažovať, a to, k čomu

dospejem, aj rešpektovať. Inak myslím zbytočne.

Silu môže dávať iba ten, čo ju má. Aj poklady ponúka iba taký človek, ktorý vidí v sebe vzácnosť.

Je dobré tvoriť si pravdu z toho, čo je vzácne a byť si plne vedomý toho, čo robím a prečo. Čo je

 dôvodom byť pre seba vzácny? Ja. Iba ja sám. Ja som jadrom i plodom vlastnej pravdy. Z jadra

vyrastie vždy ten istý plod. Aj z pravdy, ktorou človek žije, sa po smrti zrodí iba také telo, aká

bola jeho pravda vtedy, keď umieral. Smrtiaci zážitok je obrazom pravdy. Smrť môže prísť

 kedykoľvek, a to každý vie.

KEĎ SI ČLOVEK VYTVORÍ PRAVDU ZO ZÁUJMU BYŤ PRE SEBA VZÁCNY, VIDÍ V SEBE VZÁCNOSŤ.

ČO JE VZÁCNE, NEODHADZUJEME A ANI SA NA TO NESŤAŽUJEME. TO, ČO JE VZÁCNE, CHRÁNIME.

MÔŽEME BYŤ SVOJIMI OCHRANCAMI. OCHRANCAMI ŽIVOTA. TAKŽE ANJELMI.

ČO JE VZÁCNE, JE KRÁSNE A OCHRAŇOVANÉ. PRAVDA VYTVORENÁ VZÁCNOSŤOU

ZARIAĎUJE TO, ČO JE KRÁSNE. JEDNODUCHO BEZPEČIE RAJA.

Nemusím byť nepotrebný a ako zbytočnosť umierať. Môžem pravdu odpadkov nahradiť

 pravdou pokladov. Nie je to príťažlivé? Nie je to božské? Ak som ja vzácny, je vzácny

aj život. Môžem mať krásny život.

BYŤ CHRÁNENÝ SÁM SEBOU JE JEDINÁ A NAJLEPŠIA OCHRANA,

PRETOŽE PRAVDA VYTVORENÁ VZÁCNOSŤOU SEBA JE OCHRANOU NEBA.

Je ťažké vzbudiť a pestovať záujem o to, aby som bol pre seba vzácny? Samozrejme celý, nielen

polovica duše, či niečo z tela. Veď je to zmysluplnejšie, ako zameriavať sa na to, aký som nemožný

a neschopný života. Ak nie som schopný žiť, iba nejako dožívať, na čom mi môže skutočne záležať?

Ani vlastné telo nie je vzácne. Takže načo je človeku zdravie? Zdravie, to je životaschopnosť.

Keď poviem, že chcem byť pre seba vzácny, malo by to byť vzácne slovo. Vzácne slovo rešpektujem,

 inak drahocenným nikdy nebolo. A vôbec, načo mi je bezcenné slovo? Či iba na to, aby som mohol

celý život tárať? O zdraví, šťastí, pravej láske, o nebi, a pritom chcieť sám seba stratiť!?

 KTO JE PRE SEBA BEZCENNÝ, POTREBUJE UMIERAŤ, LEBO NEMÁ DÔVOD CHCIEŤ KRÁSU.

Keď nie som pre seba vzácny, som potrebný preto, aby som zistil, že som pre seba nepotrebný.

Do najdrahších hotelov Zeme nepúšťajú chudobných. A vari je nebo domovom bez hviezdičiek?

 Potrebuje raj nejakého štvanca, ktorý uteká sám pred sebou? Pred pravdou sa človek neukryje,  

pretože je jeho istotou. Do sveta vzácností sa chodí s pokladmi a nie ako žobrák.

Pri pomyselnej nebeskej bráne nikto nepočíta hriechy ani dobré skutky, ale neviditeľný spoločník

sa pýta mysle, či má šťastie. Niekto nepoznaný zobrazuje všetko, čo mal človek v tomto svete rád.

Znovu vidí a prežíva všetko, čo ho v živote tešilo, s čím sa zabával, vidí do detailov všetky obrazy,

ktoré obdivoval, znovu prežíva lásku s ľuďmi, ktorých miloval. Prežíva všetky chvíle, v ktorých cítil

 radosť a pobavenie. Sú to veľmi pôsobivé živé obrazy a sú prekrásne. Aj pocity z videnej ľahkosti

života sú nesmierne láskajúce, akoby znásobené a zreteľnejšie. Všetko je také ľahké, čisté a jasné.

A potom odrazu začnú krásne obrazy blednúť, už nepočuť ani hlasy ľudí, ani smiech, už nevidieť

zábavu a pocity ľahkosti sa rozplývajú, až nakoniec sa všetko stratí v jemnej, priesvitnej hmle.

Je iba jemný, ale rozhodný hlas, ktorý znie zovšade a kladie jasnú otázku: Si šťastný? A keď

duša človeka zaplače, je tam, odkiaľ chcel odísť, ale kde už nič nepozná.

Je smrtiaci zážitok nádherný? Na jednej strane iste, pretože z obrazov, ktoré človek pozoruje,

sála obrovská vlna potešenia a ľahkosti, ktorú nazývame aj pokojom. Táto časť smrti je vskutku

prekrásna, ale na druhej strane je tam obrovský, až neopísateľný údes a prenikavá, ostrá bolesť,

pretože človek odrazu úplne jasne spozná, že to, čím žil, z čoho sa tešil a čo miloval sa navždy

rozplynulo. Že to, čo videl, videl poslednýkrát. Už nikdy nebude. Že už nikdy viac neuvidí tých,

 čo má rád. Tá bolesť z tohto poznania je tak neznesiteľná a beznádejná, že pri nej zabudne na

 všetko, čím je. Nikdy viac nenájdeme podoby ľudí, ktorých sme milovali. Tie nádherné obrazy,

ktoré ktosi nevidený premietal, boli poslednou rozlúčkou. Pravda je pravda, ide v nej predsa

 o stratu života. O zabudnutie na seba. Je takto zaplatený pokoj príťažlivý?

Kto je ten neviditeľný spoločník, ktorý v zážitku smrti premieta obrazy naplnené ľahkosťou,

zábavou a šťastím? Ktože sa pýta na šťastie? Asi už viete. Láska vždy rešpektuje slovo, pretože

je slovom vôle. Pre lásku je slovo a vzácnosť to isté. Ak potrebujete stratiť seba, budete vidieť, čo

ste urobili, lebo skutok je viditeľný. Budete vidieť, čo ste stratili. Celý život človek nechcel vidieť,

čo znamená potreba nechcieť svoj obraz. Vytvoril ho dobrovoľne, takže je to jeho krása. V smrteľnom

 zážitku uvidí, čo znamená nechcieť vlastnú a dobrovoľne vytvorenú krásu. A nie je možné nezaplakať,

keď vidí, ako stráca to najdrahšie, pretože v obraze seba ako v priestore vlastnej krásy má uložené aj

šťastné chvíle, aj krásu sveta, ktorý potreboval opustiť. Však kde inde by ten svet bol? A ako potom

 odpovie na otázku Boha? Do neba nešťastníci nechodia. Čo by to bol za raj, keby tam bolo dovolené

 vstupovať trpiacim? Pre tých je dobrom peklo. Slovo SLOVO znamená vzácnosť. Láska je slovo

a slovo je láskou, pretože je tvorcom prítomnosti.

V zážitku smrti sa pravda nemení, pretože je obrazom skutku. Je to jednoducho hotový zážitok.

 Keď vylejete vodu z pohára, je neskoro chcieť, aby sa nevyliala. Myslíte si, že láska je krutá?

Že zobrazí krásu života a potom ju zoberie? Láska je svetlom poznania a nič neberie. Láska

iba rešpektuje vašu pravdu o živote, nech je už akákoľvek a v stave smrti prítomní ste.

Takže aj živí.

TO, ČO ČLOVEK PREŽÍVA V SMRTI, JE SLOVO, KTORÉ ROZHODUJE O TOM,

V AKOM SVETE SA OCITNE.

Nepotrebnosť seba je strata a nazývame ju aj smrťou. Smrť ako strata seba je temnota. Silu

temnoty môžeme prirovnať k tichému, ale obrovskému a úplne tmavému oceánu, ktorý pomaly

pohlcuje oblohu. Z hrozby takéhoto oceána je možné utiecť, strašidelná temná moc oceána sa dá

prekonať. Ovládanie smrti je založené na elegancii bytosti. Jednoducho zameriavam sa na to, aký

som pre seba vzácny. Vzácnosť života je pravdou Boha.

Kto bojuje za pravdu, nevie, čo je pravda, inak by mu bol jasné, že pravda sa životu nedá zobrať.

A človek vari životom je. Je dobrom chápať, že tvoja pravda mi nerobí žiadny problém, veď je tvoja.

A moja pravda pre mňa tiež problémom nie je, lebo ju tvorím dobrovoľne z toho, čo ma priťahuje.

Mali by sme vedieť, že tomu, čo nás priťahuje, sa odolať nedá. Už teraz je jasné, že som sa pre to

 rozhodol, inak by ma to nemohlo priťahovať. A ani by pravdou nikdy nebolo.

TO, ČO MA PRIŤAHUJE, JE NEODOLATEĽNÉ, LEBO O TOM, ŽE JE NIEČO PRÍŤAŽLIVÉ,

SOM ROZHODOL JA.

Vlastné rozhodnutie nepremôžem tým, keď si z nejakého dôvodu budem opakovať, že niečo

príťažlivé nie je, lebo nepríťažlivý dôvod nemá na príťažlivosť žiadny účinok. Pravdou je to,

čo ma priťahuje a klamstvom to, čo robím s nechuťou.

Je dobré chápať, že pocity, na ktoré sa pozerám s nechuťou, nie sú pravdivé. Sú to sny, ktoré poletujú

 naokolo. Môžem ich vnímať, ale to ešte neznamená, že majú moc, alebo môj súhlas, aby riadili to, na

 čo mám chuť. Nerozhodujú o ničom, a to je užitočné vedieť, inak nie sú poľným strašiakom, ale

príčinou slabosti, lebo takými sú. Ak to nevieme, môžu zahmliť príjemný zážitok.

Nechutné pocity sú proste ako muchy. Keď padnú do medu, na ktorý máme chuť, stratí sa pôžitok

 z čistoty. Už nie je jasné, či je med dobrý. Už môžeme stratiť chuť. Alebo ho nejeme s radosťou, lebo

vidíme muchy. Nejasnosť nie je príjemná. Prejavuje sa odporom k životu. Nejasnosť, to je problém

 s tým, na čo máme chuť, takže starosti so šťastím.

Pozriem sa teda na svoje pocity. Ak viem, že nemám chuť ich rozoberať, sú nepravdivé. A ako pravda

nebudem venovať čas niečomu klamnému, lebo ak tak robím, nevidím šťastie. Príjemný pocit je veľakrát

 neviditeľný, pretože naň nemáme čas. Musíme odstraňovať muchy. Keď nemáme čas na šťastie, nemá

kde byť. Nemá priestor, je neviditeľné, hoci je. A podobne je to aj s nebom. Môžeme pestovať názor,

že ho teraz nemáme, lebo ho v sebe nevidíme. Len kde inde by mohlo byť?

KDE JE NEBO? KDE JE TEN VYTÚŽENÝ DOMOV LÁSKY A BEZPEČIA? JE PRAVDOU, ŽE MÁTE TELO?

AK ÁNO, MALI BY STE VEDIEŤ, ŽE MÁTE SVOJ DOMOV. KDE INDE BY BOL, AK NIE V TELE?

KDE INDE STE?

Kto musí opustiť svoj domov, nemá domov. Alebo má stratený domov, takže vlastne človek nie je

tým človekom, ktorého stvorila vôľa. A kde je ten pôvodný človek? Nemá kde inde byť, je vo mne,

takže ako jedinečnosť som dvojmo a potom chcem stratiť to, čo som aj tak uznal za stratené.

Dilemou nemusí byť to, že vidím v sebe dobrého a zároveň hlúpeho človeka, problémom

môže byť otázka, ktorý z tých dvoch je pravdivý.  

Ak sa teda potrebujem zbaviť hlupáka, nepovažujem ho za potrebného, takže ani za pravdivého.

Alebo je predsa len pravdou? Však inak by som nepotreboval, aby zmizol. Lenže aký je potom ten,

čo je dobrý? Je pravdivý? Myslím si, že áno, lebo však chcem pre seba dobro. Ak je však dobro

 pravdou, je hlúposť klamstvom, proste neexistuje. A načo potom potrebujem opustiť seba?

  Čo chcem v smrti stratiť? A čo získať?

Ak musím život stratiť, musím ho stratiť preto, aby som ho mohol objaviť. A keď objavím,

už nie je správny, pretože viem, že ho môžem stratiť. To je pravda smrti.

PODSTATOU ZAČIATKU A KONCA JE OBJAVIŤ TO, ČO MÔŽEM STRATIŤ. Všetko, čo nájdem a uzriem,

je už stratené, lebo potrebujem opustiť to, čím som. Ak musí človek stratiť vedomie o tomto živote,

je to jeho pravda, a tak stratí a zabudne. Všetko sa stratí preto, aby to v sebe našiel a zas na to zabudol.

Nikdy nič nemá, pretože nič nie je isté, takže sa rodí z toho, čo sa nestalo a nebolo, ale na základe

jeho pravdy existuje. To nemá chybu! PROBLÉM ČLOVEKA TKVIE V TOM, ŽE CHYBA NEMÁ CHYBU.

JE VŽDY TÝM, ČÍM JE.

STRATENÝ RAJ VZNIKOL VO CHVÍLI, KEĎ SA PRE ČLOVEKA STALO PRAVDOU, ŽE MUSÍ

OPUSTIŤ SVOJE TELO. VTEDY SA ROZHODOL OPUSTIŤ SVOJ DOMOV. SVOJE NEBO.

Bohom, ktorý vyháňa z raja, je vlastná pravda. Keď berieme život ako vyhnanstvo, potrebujeme

z neho utiecť. Opustenie vedomia existuje iba v sne a sen sa i stráca. Problémom však môže byť

 fakt, že snom je to, čo nie je pravdou. A veľakrát je to práve šťastie, lebo strach, aby človeka

 neopustilo, je neistotou šťastia. V smrti umiera nádej.

Je zúfalstvom tvrdiť telu, že raz bude odpočívať v hrobe. Tam mu bude dobre, už nič cítiť nebude.

A ako tomu môže telo uveriť, keď teraz cíti? Myseľ a telo jedno je. Existujú rovnobežné svety mysle,

lebo všetko vytvorené pravdou žije. Žije dovtedy, kým si nevytvoríme inú, novú pravdu. Vtedy staré

 svety zanikajú, pretože pravda, ktorá ich vytvorila, neexistuje. To je druhá a konečná smrť, lebo je to

smrť pravdy. Je to totálny rozpad sna. DRUHÁ SMRŤ JE STRATA SMRTI. V skutočnosti to teda nie je

smrť, ale uvedomenie pravdy, čím vždy som. Vzácnosťou každej chvíle. Nebom.

DRUHÁ SMRŤ JE ZALOŽENÁ NA VZÁCNOSTI SEBA. NA VZÁCNOSTI ČLOVEKA,

 KTORÝM TERAZ SOM, LEBO TO, ČO JE, NIE JE MENITEĽNÉ. VŽDY SOM TEN ISTÝ.

Ak človek chce, aby sa myseľ spolu s telom stratila, zrejme žije pravdou, že v prítomnom tele

 a mysli Boh nie je. Keby totiž veril, že Boh je všadeprítomná moc života, muselo by byť pravdou,

 že nebo v tomto svete je, takže by nemal dôvod na útek. Ak Boh nie je všade, je klamstvom.

Je dobré prijať pravdu, že Boh je vo mne, pretože vtedy nie som vyhnaný z raja a ani

 som nikdy nebol.

AK KRÁĽOVSTVO BOHA TU A TERAZ NIE JE, JE NEPRÍTOMNÉ A NEEXISTUJÚCE.

 A AK BOH VŠADEPRÍTOMNÝ JE, MUSÍ BYŤ AJ V MOJOM TELE, AJ V MYSLI.

TAKŽE TO VLASTNE JA CHCEM OPUSTIŤ BOHA?

CHCEM OPUSTIŤ PRETO, ABY SOM HO MOHOL HĽADAŤ A NIKDE NENACHÁDZAŤ?

V akom tele hľadám Boha, sebavedomie, či životnú silu? V tom, ktoré je, ale už vlastne nie je,

lebo však teraz je pravdou, že ho stratím?! V akom tele hľadám lásku? V tom, kde je, alebo v tom,

v ktorom ešte nie je? Kde a ako získam nové telo, ak to, čo mám teraz, nie je vzácne? Alebo to

nebeské telo v sebe mám a po smrti vyletí zo mňa ako džin z fľaše?

Ak teda mám nebeskú dušu, zdržiava sa asi v tom tele, ktoré chcem odhodiť, inak nemá kde. A tiež

nebude vzácna, alebo, že by som ju v sebe väznil a po smrti jej dal voľnosť? Že nech ide konečne

 kdesi domov? To je akési nedorozumenie, lebo nebeské je nebeským aj preto, že je nespútané.

 A ešte vari aj všade, takže vždy doma.

Mohli by sme namietnuť, že Boh nie je. Nuž ale nejaká sila musí byť a je jedno, ako ju nazveme.

Či človekom, bohom, duchom, prázdnom, alebo mocou. Už len to, že človek je, je silou. Nehovoriac

o tom, že myslí, vidí, cíti a tvorí. Keby nemal silu, ako by vedel, že je slabý? Keby nemal silu, ako by

 mohol niečo robiť? Aj na to, aby vyrobil zo seba mŕtvolu, musí mať silu.

SLOVO BOH JE IBA INÉ POMENOVANIE ŽIVOTNEJ SILY.

AK JE PRAVDOU, ŽE SILA ŽIVOTA JE PRÍTOMNÁ, MUSÍ BYŤ AJ VO MNE,

A PRETO SOM PRE SEBA VZÁCNY.

Z princípu sa každý človek na niečo spolieha, pretože to, čo je, musí mať nejakú istotu. Na čo

 sa kto spolieha, takú silu aj využíva, pretože je to jeho istota. Je užitočné vedieť, že na to, čo

odmietame, sa nespoliehame, lebo je neisté, a to práve preto, že to nechceme. Neistota nič

 nezariaďuje, všetko je dielom istoty. Istota je vždy iba jedna. Istota je pravdivá.

JASNOSŤ JE PRÍTOMNÁ, INAK BY SME NIČ NEVIDELI.

A ANI NEVEDELI POMENOVAŤ, ČO CÍTIME A VIDÍME V MYSLI.

Keď mi je jasné, čo je mojou jedinou istotou, je zreteľne viditeľné aj to, čo môže z pravdivosti

vyplynúť. Vidí to človek, alebo iba niečo bezducho opakuje po druhých? A tí zas podľa iných. Je

 mojou jedinou istotou Boh? Ak áno, mal by som presne vedieť, aký je, lebo spoliehať sa na to, čo

nepoznám, je podivné. Vari až nenormálne! Ani na človeka, o ktorom neviete nič, alebo iba to, že

 je nevyspytateľný, sa predsa nespoliehate. A to isté platí aj o smrti.

Ak je smrť istotou, je predsa normálne poznať, čo je zač a nie sa iba opierať o povrchný pohľad.

A aj ten by človek najradšej vymazal z pamäti, lebo pohľad na bezmocnosť nie je vôbec príjemný.

Istota má všetkom vyhovovať, veď preto sme ju uznali za istotu, či za cieľ života. Istota by mala byť

 zdrojom nevyčerpateľnej spokojnosti a nemiznúceho šťastia. Takže ak je istotou smrť a nech sa už

 týka kohokoľvek, mali by sme byť z nej nadšení. Sme?

Nectenie si života, a tak ani ľudskej bytosti je neprirodzený dôsledok pravdy založenej na

márnosti toho, čím teraz ako život som. V davovom šialenstve smrtiacich hier je dobré chápať,

že to, čomu nerozumiem, je sen. A týka sa to všetkého, čo v živote je.

Väčšina ľudí odsudzuje vrahov, však? No iste, je to normálne. Lenže ak je smrť istotou, patrilo by sa

 vari z vražedného skutku tešiť a nie ho odsudzovať, lebo ten vrah predsa iba naplnil uznávanú istotu.

Plán človeka, jeho cieľ. Vlastne ho odbremenil od práce. Myslím si, že každý aspoň trochu normálny

 človek sa zo zabíjania a vrážd nemôže nikdy tešiť, skôr ho to poriadne rozzúri. Nuž ale na istotu by

sa nemal hnevať, čo poviete? Však si ju zvolil. Je teda smrť skutočne istotou? Je pravdou? Túto

otázku nikto za nikoho nezodpovie, na to si musí odpovedať každý sám. Ak vôbec chce.

A čo tí, ktorých máte radi? Zaleje vás vlna šťastia, keď si spomeniete, že môžu kedykoľvek umrieť?

Ste z takejto myšlienky nadšení? Prinesie vám dobrú náladu? Teší niekoho rozjímať nad tým, že ho

milovaný človek opustí? Ak nie, tak s istotou smrti nie je niečo v poriadku. Dovolím si tvrdiť, že pre

ľudí, ktorí majú niečo radi, alebo im na sebe záleží, nie je smrť ani prirodzeným javom, ani istotou.

Kde je čo i len náznak lásky, tam smrť nemá žiadnu šancu byť cieľom života. Iba to, čo je zlé,

neteší! Potreba stratiť seba je ľudské zlo.

S DIABLOM JE ZBYTOČNÉ BOJOVAŤ, DIABLOVI TREBA ZOBRAŤ ISTOTU.

Smrť je zážitok, tak pre pozorovateľov, ako aj pre toho, čo je hlavným hercom a vlastne tiež iba

pozorovateľom svojej bezmocnosti. Takže je to neprirodzený zážitok a pripusťme, že nie dobrý,

 i keď sme si vymysleli dôvody, prečo prospešný je. Z podstaty bytia nemôže byť pravda zlá, lebo

život je pravda a záujem rozhodnutím, takže keď pripustíme, že istota smrti nie je dobrá pravda

a nejako nás nepriťahuje, tak túto pravdu neživíme. Je to podobné, ako keď nezalievame kvet.

  Čo sa stane? Uschne. Sám od seba. Možno pomaly, ale iste. A čo som urobil? Nič. S pravdou

 si môže poradiť iba to, z čoho vzišlo uvedomenie seba. Nič je všetkým. Nič nie je zlé.

AK SOM SI ISTÝ, ŽE ŽIJEM, JE ISTOTOU ŽIVOT. BEZ ISTOTY ŽIVOTA BY SOM NEMOHOL

ANI UMRIEŤ.

Ak žijem, je mojou istotou taká pravda, ktorá je v súlade s prítomnosťou života. A ak

si niekto myslí, že sa stratí, je jeho pravda v súlade s rozprávkou. V rozprávke je pravdou aj to,

čo v skutočnosti neexistuje, inak by nebola. Pre mnohých je to príťažlivé a kým bude, je platná

 i pravda patriaca k rozprávke. Z rozprávky sa nedá uniknúť tak, že ju chceme opustiť, lebo strata

a zabúdanie na seba je pravidlom rozprávky. Zo sveta rozprávok vedie iba jedna, jediná cesta:

Nikam nejdem, som v poriadku! Som stále doma!

KEĎ JE PRAVDOU, ŽE NIE SOM V PORIADKU, CHCEM STRATIŤ SÁM SEBA.

 A STRATÍM, AK JE NEPORIADOK MOJA ISTOTA?

Ak je pravdou, že som, je výsostným prianím mať seba. Je to moja vôľa. Človek umiera

preto, aby našiel to, čo nemohol stratiť, lebo sa nemalo kam, všade je iba život. Iba to,

o čom viem, že nemôžem nikdy stratiť, je vzácne a krásne. Je možné stratiť nebo,

ak viem, že je?

KEĎ SOM, VŠADE JE MÔJ DOM. A AKÝ JE MÔJ JEDINÝ DOMOV?

JE DOBRÝ, AK VIEM, ŽE JA SOM SVOJÍM SLOVOM.

© Copyright 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.