KTO NEREŠPEKTUJE SLOVO ZLA, NEREŠPEKTUJE ŠŤASTIE.

FAKT, ŽE JE NIEČO ZLÉ A NEVYHOVUJÚCE, BY SOM MAL REŠPEKTOVAŤ,

LEBO VTEDY ZLÉ SKUTKY A POCITY NIE SÚ POTREBOU.

Slovo zla má nepríjemný obraz, pretože vykresľuje to, čo životu nepatrí, ale nik si ho

nevytvoril preto, aby sa trápil. Človek si ho tvorí preto, aby vedel, čo mu nevyhovuje.

Ak by nemal slovo, ako by vedel, že niečo nechce?

Slovo je jeden celok, pretože som jeden. Ak niekto nerešpektuje slovo zla, čiže fakt, že mu

niečo nevyhovuje, nerešpektuje ani túžby. Žiadne prianie nie je stabilné a trvalé. Všetko je

neisté, takže nič nie je naplnené. Nenaplnenosť je nezmyselnosť života.

Slovo je obrazom, inak by sme nevedeli, o čom hovoríme. Ak chceme pre seba dobro, vieme,

čo mu patrí, takže keď vidíme nejakú myšlienku, je jasné nielen to, aká je, ale tiež chápeme, o čom

hovorí jej obraz. Vlastnú jasnosť by sme si mali ctiť a nie odmietať. Slovo zla hovorí o tom, čo mi

nevyhovuje. Rešpektujem, že mi nevyhovuje to, čo zobrazuje. Inak pochybujem o tom, čo viem  

o šťastí, a preto môžem zlo a ubližovanie prijať za svoju potrebu života. Život je všade.

Pokiaľ hovorím o tom, ako sa pozerať na slovo zla, ide o pohľad na seba samého. Ide o postoj

 k sebe, k svojmu slovu. Ide o tvorbu vlastného slova, myšlienok a predstáv, ktorými sa človek

prihovára sám sebe. Slová a skutky iných môžu byť veľakrát neprijateľné a nie je povinnosťou

ich rešpektovať, pretože sme ich nevytvorili. A ani za ne nenesieme zodpovednosť. Za pravdu

iného človeka nie sme zodpovední, pretože jeho život a tvorivosť nevlastníme.

SLOVO JE DANÉ ČLOVEKU NA TO, ABY VEDEL O SEBE. NEMÁ HO PRETO, ABY ZRAŇOVALO.

AK TOMU NECHCE ROZUMIEŤ, NEMÁ VEDOMIE SEBA. A ČÍM POTOM JE? BÁBKOU, KTORÁ

O TOM, ČÍM JE, NEROZHODUJE.

ŠŤASTIE MÁ DOMOV IBA V TOM ČLOVEKU, KTORÝ CHÁPE, ČÍM JE.

Slovom zla hovoríme sami sebe o tom, čo nepatrí istote lásky a nevzťahujme ho na iných, lebo

 iný človek moju myšlienku nevytvoril. Nik za mňa nemyslí a netvorí moje predstavy, nik za mňa

nevidí. Nemá môj pohľad, hoci svetlo je iba jedno. Alebo iba keď sa stotožním so svetlom lásky,

 vidím to, čo môže byť pre iných neviditeľné. Svetlo je stálosťou.

LÁSKA JE SVETLO MÔJHO SLOVA. A KAŽDÉ SLOVO JE PAMÄŤOU TOHO, ČÍM SOM.

To, čo človeku nevyhovuje, považuje za zlé. Slovo zla teda hovorí o tom, čo je nevyhovujúce a pre

život zbytočné. Pokiaľ existujeme vo svete, kde je uznávané dobro aj zlo, vždy budeme vnímať aj zlé

predstavy, a to preto, aby sme rozpoznali, čo je nepotrebné. Ak však budeme chápať, prečo sme ich

vytvorili a na základe poznania vždy rešpektovať, samovoľne sa rozplynú, pretože splnili poslanie.

Vieme, čo znamenajú.

POSLANÍM SLOVA, KTORÉ HODNOTÍME AKO ZLÉ, JE PRIPOMÍNAŤ, ČO ŠŤASTIU NEPATRÍ,

ALE ČO BY SME NA ZÁKLADE VIDENÝCH SKUTKOV MOHLI POVAŽOVAŤ ZA POTREBU ŽIVOTA

A BEZ SVOJHO PRIPOMENUTIA AUTOMATICKY PREBRAŤ.

VLASTNÉ SLOVO NEMÔŽE BYŤ ZO SVOJEJ PODSTATY NEPRÍJEMNÉ.

AKO ZÁŤAŽ HO MÔŽEME VNÍMAŤ VTEDY, KEĎ MU NECHCEME ROZUMIEŤ.

Vlastné slovo hovoriace o zle by sme mali rešpektovať, pretože sme si ho vytvorili preto, aby

 sme poznali, čo nemáme prijímať z priestoru, v ktorom žijeme. Je v ňom uložené všetko možné,

najrôznejšie ťažké pocity a skutky, ktoré ľudia urobili a neustále robia. Aj tí mŕtvi, aj tí, čo žijú. Je to

 neviditeľná, ale nesmierne silná energia, pretože je to jeden mohutný celok všetkých ľudských skutkov

 a vlastné slovo hovoriace o tom, čo je pre lásku nevyhovujúce, ochraňuje pred pôsobením tejto energie.

Vlastné slovo hovoriace o zle teda chráni pred tým, aby sme neprijímali za pravdu, nepreciťovali

a nezariaďovali si to, čo nepatrí kráse života. Chráni vtedy, keď rešpektujeme, že je nevyhovujúce to,

čo zobrazuje. Ak sa však snažíme zbaviť nepekných myšlienok a predstáv bez toho, aby sme chápali,

pre aký účel sme ich vytvorili, zbavujeme sa vlastnej osobnej ochrany. Keď rešpektujeme svoje slovo,

tak sa podľa rešpektu zariadime, pretože rešpekt je pravdou. REŠPEKT K TOMU, NA ČO UPOZORŇUJE

SLOVO ZLA, ZARIAĎUJE POKOJ.

Kde je rešpekt slova, tam je aj ochrana. Najkvalitnejšia a jediná ochrana, lebo to, čo stvorilo život,

to ho aj ochraňuje a zabezpečuje. A nemenej dôležitý je aj fakt, že sa nebudeme považovať za zlého

 človeka, pretože keď nechápeme, čo si hovoríme, je takýto názor o sebe normálny. A boj so sebou je

potom tiež normálny a ako samozrejmosť sa stáva dôležitosťou života, a tak i náplňou každej chvíle.

Slovo hovoriace o zle je dobré rešpektovať, pretože iba vtedy chápeme, že je nevyhovujúce to, čo

zobrazuje. Život je pravda a pravda je založená na rešpekte. Slovo bez rešpektu je ako stojatá voda,

v ktorej sa liahne všetko možné, a to sa navzájom medzi sebou požiera, aby mohli vznikať stále nové

 a nepoznané červy. Mŕtva, či stojatá voda je myseľ, ktorá nepozná to, čo tvorí, a tak sa pozerá na svoju

tvorbu ako na záhadu, alebo ako na náhodu. Záhady sa obávame a náhoda je hrozbou, takže chceme

svoje dielo zlikvidovať. Slovo je jednoducho nepodarkom a nie tvorcom životnej sily, nadšenia

a poznaného šťastia zo seba.

AK SOM PRAVDOU ŽIVOTA, JE KAŽDÉ SLOVO, KTORÉ VYTVORÍM, PRAVDOU.

PRAVDU REŠPEKTUJEM, LEBO S PRAVDOU SA NIČ INÉ ROBIŤ NEDÁ.

Pravda je dobrá, veď preto je pravdou. Keby mohla byť iná, nie je pravdou, ale klamom. Ak je

  teda obraz vlastného slova pre človeka zlý, nie je pre neho pravdivý a z tohto dôvodu nechce

rešpektovať fakt, že je nevyhovujúci. Takže to zlo, o ktorom vie, že ho nechce, má a prežíva

ako nepríjemný pocit, či sklamanie zo seba. To je prejav klamstva.

SLOVO JE PRÍTOMNÉ A NEDELITEĽNÉ, LEBO TEN, ČO HO TVORÍ, JE A JE JEDNÝM CELKOM.

JA SOM SLOVOM!

Každý chce pre seba to, čo mu vyhovuje, takže dobro. Lenže človek je celkom. Je jeden, a preto

 slovo zobrazujúce to, čo mu nevyhovuje, je vlastne dobré a pravdivé. Slovo zla informuje o tom,

čo nie je mojou pravdou a mal by som ho považovať za pravdivé a nie odháňať. FAKT, ŽE NIE JE

PRAVDIVÉ, JE PRAVDOU.

Rešpekt je prejavom ocenenia. Cením si fakt, že poznám, čo mi nevyhovuje. Rešpektujem svoje

 vlastné slovo. Rešpektujem seba, svoj život. SLOVO ZLA JE NEPOZNANÁ LÁSKA. Ak zmysel slova zla

rešpektujem, som poznanou vôľou.

Keď niekto považuje za pravdu, že nedokáže to, čo chce, zrádza dobro a zbavuje sa sily, proste

 odstraňuje svoje šťastie. Ak vidím v sebe myšlienku, že niečo nedokážem, mal by som vedieť, že táto

 myšlienka mi nevyhovuje a túto pravdu by som mal rešpektovať, pretože je v súlade so šťastím. A čo

robí človek? Veľakrát pravý opak. Opakuje si, že niečo nedokáže tak dlho, alebo tak razantne, kým to

neprijme za správne. A o takom človeku, ktorý si zase trvá na tom, že niečo dokáže, hovoríme, že

sa nevzdal. Nevzdávajme sa šťastia.

Ak by človek oceňoval svoje slovo, ktoré považuje za zlé a na základe ocenenia by ho chápal, iste by

 ho aj rešpektoval a vtedy by bolo pravdou, že mu nevyhovuje to, čo zobrazuje, a to je predsa šťastie.

 Z tohto dôvodu by ani sebe, ani iným ubližovať nemohol. Keď je vlastné slovo nepoznané, nepatrí vôli

 a vtedy je človek sám pre seba záťažou. A urobí všetko preto, aby sa seba zbavil, takže použije slovo

na to, na čo určené nebolo. Tento skutok nazývame hriechom voči duchu života.

KEĎ NIEKTO ODHÁŇA, POTLÁČA, ČI ODSTRAŇUJE NEPRÍJEMNÚ PREDSTAVU, NEMÁ JU

KEDY JASNE UVIDIEŤ, A TAK NEVIDÍ A NEROZUMIE, ČO CHCEL SÁM SEBE POVEDAŤ.

NEDAL POROZUMENIU ČAS.

To, čo rešpektujeme, neodstraňujeme. Ak teda vidím v sebe zlú myšlienku, rešpektujem, že je zlá.

Ak vidíme niečo nepríjemné a rešpektujeme fakt, že je to zlé, tak to nechceme urobiť a zažiť, lebo každý

chce pre seba iba to, čo mu vyhovuje, nič iné chcieť nemôže. Keď teda človek vidí zlovestnú predstavu,

hovorí takýmto slovom sám sebe to, že nechce urobiť a zažiť to, čo zobrazuje a toto poznanie by mal

oceňovať rešpektom. Keď chápe, prečo toto poznanie rešpektuje, je pravdivé, a preto videnú predstavu

neprecíti. Pravdu neodstraňujem, lebo je láskou! Pravda je energiou života. Pamäťou existencie.

Ja som pamäťou existencie života, lebo som. Kto žije, je pravdou vôle, takže človek

môže odstraňovať iba to, čo je pre neho pochybné, neexistenčné a nestále.

VLASTNÉ SLOVO JE PRAVDOU, LEBO SOM HO VYTVORIL JA. SLOVO JE LÁSKOU,

PRETOŽE TO, ČO BY SOM NECHCEL A NEMAL RÁD, BY SOM NIKDY NEVYTVORIL.

Pravda zla zobrazuje to, čo nemáme urobiť. Neodstraňujme túto pravdu. Neodstraňujme myšlienku,

ktorú vidíme ako diabla, pretože keď chceme niečo zo seba odstrániť, nie sme pre seba pravdou, ale

nedôveryhodnosťou života. Sme nestáli, nepokojní a pochybní. Z pochybností sa rodia nepríjemné

skutky a mučivé pocity. Nestálosť je nezrozumiteľná. Nevypočítateľná. Odstraňovanie myšlienok je

zápas so sebou. V boji si ubližujeme. V boji pokoj nie je, ale podozrení a smútku je tam dostatok.

Keď zvíťazíme nad sebou, máme i osobnú prehru. A čo vlastne oslavovať?! Ani jedna chvíľa

nie je chválou života.

NECHCETE VOJNY? TAK NEBOJUJTE SO SEBOU.

AK SA NIEČO SNAŽÍME ODSTRÁNIŤ, TAK TO NEREŠPEKTUJEME. AK TEDA CHCEME ODSTRÁNIŤ

 ZLÉ SLOVO, NEREŠPEKTUJEME, ŽE JE ZLÉ TO, ČO ZOBRAZUJE, A TAK SI VYTVÁRAME REÁLNU

ŠANCU UROBIŤ, ALEBO ZAŽIŤ TO, ČO ZOBRAZOVALO.

Pravda je vedomie svojej skutočnosti. Ak pestujem názor, že som omylom života, či nedokonalosťou

 životnej sily, nerešpektujem žiadne slovo, ktoré vytvorím, takže o všetkom pochybujem. V ničom nevidím

istotu, nič nie je stabilné, takže kráčam k cieľu, ktorý nemám. Som uzavretý v kruhu bezcieľnosti a nemám

 ani koniec, ani nebo. Nekončím, ale ani nenachádzam silu šťastia, pretože chvíľu, v ktorej je, musím stratiť.

Nájsť sebavedomie môže byť pre človeka nemožné, hoci žije možnosťami. Možnosť je pre vôľu sen, ale

z možnosti je možné vytvoriť realitu, inak by som nebol. Samozrejme bez potreby dôkazu, pretože

 možnosť s dôkazom je svojou nemožnosťou. To je princíp viery.

SLOVO JE DOBROM, LEBO JE TVORCOM EXISTENCIE. A ČO UROBÍ ČLOVEK S VLASTNÝM DOBROM?

UROBÍ Z DOBRA ŤAŽKOSŤ, NUDU A POVINNOSŤ. MÔŽE TOTO UROBIŤ TAKÝ ČLOVEK, KTORÝ CHÁPE,

ŽE BEZ SLOVA BY SI NEUVEDOMOVAL ŽIVOT?

POVAŽOVAŤ VLASTNÉ SLOVO ZA ZÁŤAŽ JE ZNEUCTENIE DOBRA. JE TO ZNEUCTENIE VÔLE

A SILY ŽIVOTA. KRÁSA NEBA JE PRE MNOHÝCH NEDOSIAHNUTEĽNOU MOŽNOSŤOU, LEBO

ZNEUCTENÉ SLOVO JE STRATENÉ SLOVO.

Existujeme v priestore, kde ľudia prisudzujú životu dobro, ale aj zlo, i keď zlo pre seba nikto nechce.

To, že nechcem zlo, či nič z toho, čo nevyhovuje šťastiu, musím vidieť. Musím o tom vedieť, musím to

poznať. Ako poznám? Poznám vo svojom slove, ktoré jasne zobrazí to, po čom netúžim, ale čo v okolitom

 priestore existuje a neustále vzniká a ako nepoznané by som to mohol prijať a uznať za samozrejmosť života.

Keď teda vidím, že niečo nevyhovuje dobru, je pravdou, že mi nevyhovuje. Veď prečo by som to inak videl?

Chápem, čo si chcem povedať, ale ak svoje slovo vidieť nechcem a snažím sa ho odstrániť, môžem v tomto

svete uznať za reálnu možnosť i to, čo sa mi nepáči a takáto nepoznaná vôľa potom riadi môj život.

Moju realitu. Existenciu toho, čo vidím, počujem a preciťujem.

Slovo zla hovorí o tom, čo je nevyhovujúce. Mali by sme rozumieť jeho zmyslu, inak nevieme, na čo je

  určené a prečo sme ho vytvorili. Nechápeme, akú funkciu má plniť, čo má zariadiť, takže sa v sebe vôbec

 nevyznáme. Slovo má obraz, inak by sme nič nevideli, nič by nebolo. Každé slovo vidím a poznám, lebo

 viem, čo zobrazuje. KAŽDÉ SVOJE SLOVO BY SOM MAL REŠPEKTOVAŤ, PRETOŽE SOM HO VYTVORIL JA.

Svoje slovo tvorím ja, a preto musím vedieť, prečo som si ho vytvoril. Musí mať vždy zmysel. Slovo

hovoriace o tom, čo nevyhovuje životu, nevnímame ako príjemný obraz a ak sa človek spolieha na to,

že v smrti takéto obrazy konečne stratí, nemá dôvod a ani jednu chvíľu na to, aby rozumel svojim

myšlienkam, a preto ich vníma ako škodlivé. To, čo vytvorím, mám chápať a nie bojovať s tým,

čo nechcem vidieť, a tak nepoznám.

NA ZÁKLADE VÔLE NIE SÚ NEPRÍJEMNÉ MYŠLIENKY NÁPLŇOU ŽIVOTA, TAKŽE SÚ PRÁZDNE.

UZNAŤ ZA PRAVDU SLOVO, KTORÉ HOVORÍ O TOM, ČO MI NEVYHOVUJE, ZNAMENÁ TVORIŤ

 Z NEPRÍJEMNÝCH, PRÁZDNYCH MYŠLIENOK ŠŤASTIE.

Sú skutočne nepríjemné? Však existujú iba preto, aby som jasne videl, čo nemám prijať za reálne.

Prinášajú svetlo, takže lásku. Záťažou sa stávajú až vtedy, keď ich nechcem vidieť a svoje svetlo

chcem odstrániť.

Ak svoje slovo nerešpektujem a odhadzujem, tvorím z neho dusivý pocit. Tvorím strach! Prečo?

 Odmietol som šťastie. Jednoducho ak nerešpektujem svoje takzvané zlé slovo, tak sa slovo nazlostí.

Stane sa netvorom, ktorý hryzie. Vytvorím z neho zlosť a nie šťastie. A vari sa nenazlostíte, keď vás

niekto nerešpektuje? Ak nerešpektujete seba, čiže vlastné slovo, tiež sa nazlostíte a máte z toho ťaživý

pocit. Akúsi nočnú moru. Nepríjemné pocity ako prázdno sa rodia z nevšímavosti a nerešpektovania

existencie života. Nemuseli by, lebo to, čo pozorujem vo svete záhad, nie je nutné preciťovať.

ZLO PRECIŤUJEME VTEDY, KEĎ JE VLASTNÉ SLOVO NECHCENÉ A NECTENÉ.

To, čo chceme pre seba, považujeme za dobré, takže túžba nemôže hovoriť o tom, čo je nechcené.

 Ak je to, čo chceme, vyhovujúce, potom je to, čo nechceme, nevyhovujúce, takže slovo zla informuje

 o tom, čo je pre dobro nepotrebné a toto slovo je dobré. Ak ho nerešpektujeme, tak nám zlé pocity

vyhovujú. Stávajú sa nutnou potrebou človeka. ZLO JE TEDA NECHCENÉ ŠŤASTIE.

ZLÁ MYŠLIENKA INFORMUJE O TOM, ČO NEPATRÍ LÁSKE. AK JU ČLOVEK ODSTRAŇUJE,

NECHCE POZNANIE, A PRETO PRISUDZUJE LÁSKE AJ TO, ČO JEJ NEPATRÍ A POTOM

PREŽÍVA TO, ČO NIE JE ŠŤASTÍM.

Slovo, ktoré zobrazuje to, čo bytosti nevyhovuje, nie je na základe existencie vôle pravdou života.

To je fakt, ale na druhej strane som ho vytvoril ja a dobrovoľne. Nik nemá moc za mňa tvoriť, takže

vzniklo z mojej ochoty. Mnohé myšlienky sú doslova šialené. Sú desivé, lebo zobrazujú to, čoho je

človek v nepoznaní schopný. Zobrazujú, čo môže urobiť v nepoznanom svete. Nepanuje v ňom

dôvera k svojmu svetu túžob. Pochybujeme, pretože považujeme za dôležité iba ujsť preč

a nie poznať zmysel svojej tvorby.

KTO LIKVIDUJE SVOJE SLOVO, NEVIE O VÔLI A PRAVDE BYTIA NIČ. NEVIE, ŽE LIKVIDOVAŤ

MÔŽE IBA KLAMSTVO. AK NIEČO NIE JE PRAVDOU ŽIVOTA, NAČO TO LIKVIDOVAŤ?

ČLOVEK ŽIJE V TEMNOTE STRACHU. NIE PRETO, ŽE MÁ ZLÉ MYŠLIENKY, ALE PRETO,

LEBO NECHCE SVETLO. SLOVO, NECH HO UŽ VYHODNOTÍME AKOKOĽVEK, SVETLOM JE.

 Strach vzniká zo snahy odstraňovať svoje slovo. Odstraňovanie je prejavom nepoznania seba.

Likvidáciou vlastného slova tvoríme skutky ublíženia. Zraňujeme nimi nielen seba, ale aj iných ľudí,

hoci vieme, že chceme iba svoje dobro. KEĎ NECHCEME SVETLO, NEMÔŽEME VIDIEŤ, ČO ROBÍME.

Slovo hovoriace o kráse života považujeme väčšinou za sen, alebo ho preverujeme tým, čo naokolo

vidíme i počujeme a slovo hovoriace o zle nechceme vidieť, a tak nerozpoznávame, čo je zlé a čo dobré.

Nič neprináša istotu. Neistý život nikto nechce. Je bremenom, ktoré chceme zhodiť, a tak je pre väčšinu

 jediným východiskom smrť. A ako vieme, či je dobrá, alebo zlá? Ak nepoznáme svoje slovo, nevieme, čo

 sme vložili do obsahu slova smrť, ale nepoznáme ani to, čo ukladáme do obsahu slova život a potom

hovoríme o nepoznanom osude. Kto ho vytvoril? Asi nepoznaná vôľa. Nepoznaná vôľa je hlúposť,

 pretože vôľa je poznaním. Nepoznaný osud si tvoríme nepravdivosťou poznaného dobra.

V TOMTO SVETE ČLOVEK POZNÁVA TO, ČO JE DOBRÉ V SLOVE ZLA.

Prečo to tak je? Dôležitosťou človeka je boj s diablom a dobro môžeme poznať iba v dôležitosti,

lebo ako tvorca existencie dôležité vždy je! Ak pochybujeme o láske, neoceňujeme ani svoje slovo.

Vytvorili sme ho predsa preto, lebo sme ho vytvoriť chceli, takže vzniklo z lásky. Ľudia mnohokrát

tvrdia, že chcú žiť láskou, či nebom. Skutočne chcú? Však sa zo všetkých síl snažia odstrániť

vlastné slovo a je jedno, aké je to slovo, lebo každé vzniklo z lásky. Nemalo z čoho iného.

SLOVO EXISTUJE PRETO, LEBO SME HO VYTVORIŤ CHCELI A NA ZÁKLADE VÔLE, Z KTOREJ

VZNIKLO, JE NESMRTEĽNÉ, TAKŽE AK BUDE NEOCEŇOVANÉ A ODSTRAŇOVANÉ, BUDE AJ

BOJ S DIABLOM PRE ČLOVEKA VEČNÝ. ŽIADNY POKOJ MAŤ NEBUDE! NIKDE!

Zlo vo svojich myšlienkach a predstavách vidí človek často. Prečo? Vidí preto, aby si uvedomil, čo

je pre neho dobré, pretože pri riešení najrôznejších problémov by na to vôbec nemal čas, a preto by

automaticky ako stroj robil také skutky, aké robia iní ľudia. Slovo zla teda prináša svetlo, proste ten

diabol pochádza z neba. Ak s ním zápasíme a chceme ho zničiť, odmietame šťastie, a preto sa cítime

nešťastne. Takže neprirodzene. S diablom sa nebojuje, diabla necháme na pokoji! Keď dráždite hada,

čo urobí? Vyprskne jed. Keď zaútočíte na divú šelmu, ktorú v zle vidíte, môže vás roztrhať na kusy!

AK CHCEM DOBRO, TAK DOBRO POZNÁM, A PRETO MILÉ PREKVAPENIA NIE SÚ NEPOZNANÍM.

NEVZNIKLI NÁHODNE A NIE SÚ ANI ZÁHADOU. SÚ ODMENOU ZA TO, ŽE CHCEM LÁSKU.

Slovo hovoriace o tom, čo nám nevyhovuje, zobrazuje to, čo životu nepatrí. Ruka, ktorá vykresľuje to,

 čo nie je s krásou v súlade, je cenná a múdra ruka, lebo chce povedať jediné: Toto neprijímaj! Keď niečo

takéto uvidíš tam, kde teraz si, tak vedz, že to tvojou pravdou nie je. Chcem umlčať svoje múdre slovo?

Robím zo seba vraždiace monštrum? Tupého zabijaka, ktorý sa ani neunúva zamyslieť nad tým, čo robí?!

Vie človek, ktorý sa snaží likvidovať vlastné slovo, že chce zmazať to, čo tvorí prítomnosť života? Vie, že

 chce odstrániť svoju životnú silu? Vie, že nechce poznať šťastie života? Stretnúť Boha? A ešte považuje

 likvidáciu slova za dobro! KTO NEPOTREBUJE BOHA, MUSÍ SA RODIŤ A UMIERAŤ.

 SILA NEMÁ CHYBU. TO, ČO NEMÁ CHYBU, NEODPUSTÍ NIČ! NEMÁ ČO!

Je dobré mať na pamäti, že slovo, ktoré vytvorím, je pravdivé, inak by som ho nevytvoril a nevidel.

Slovo je silou, pretože ho nemalo čo iné vytvoriť. Mocou človeka je slovo, ktorým sa prihovára k sebe.

BOH NEVYTVORIL SVOJE SLOVO PRETO, ABY MOHOL ĽUTOVAŤ SVOJE SKUTKY. Všetko je energia.

Ak z nej niečo odmietam, je všetko ťažké.

Ak likvidujeme slovo, ktoré vidíme ako zlú predstavu, nechceme vidieť fakt, že niečo nechceme.

Nepoznáme vlastné slovo. Nechápeme, že je dané na to, aby sme si uvedomovali život a nie na to, aby

 slovo odstraňovalo slovo. Je normálne, aby sa prítomnosť snažila seba odstrániť? Alebo, aby život chcel

zlikvidovať život? Napodiv, to v tomto svete nie je považované za absurditu. Som slovom a ak sa snažím

 odstrániť slovo, považujem za normálne neceniť si nič z toho, čo tvorím dobrovoľne z vlastnej vôle.

Žiadny skutok nie je ocenený. Neocenený skutok je hriechom. Chybou, ktorú zase odstraňujem,

 a tak dokola.

Keď niečo tvorím, musím mať dôvod, inak by som neurobil nič. Vlastne by som ani nebol. Skutky

sa rodia z príčin, každý skutok má svoju príčinu. Zamyslime sa: Čo chceme pre seba? Samozrejme iba

to, čo považujeme za dobré. Stále. JE DOBRÉ REŠPEKTOVAŤ FAKT, ŽE VŠETKO, ČO ROBÍM PRE SEBA,

SA ZRODILO Z DOBREJ PRÍČINY, PRETOŽE VŽDY CHCEM PRE SEBA DOBRO. To, čo dávam sebe,

ponúkam aj ostatným, lebo nič iné nemám.

Ak teda stále chcem pre seba dobro, mám na slovo, ktoré tvorím, vždy dobrú príčinu. Veď snáď

netvorím, či nemyslím preto, aby mi bolo z toho ťažko. Lenže ak je tomu tak, potom aj predstava,

ktorú vnímam ako nepríjemnú, vznikla z dobrej príčiny a jedine preto, aby som prežíval dobro!

 Keď som stvoril slovo, musel som mať chuť ho vytvoriť. Aká to bola chuť, ak chcem pre seba iba

 dobro? Chuť nikto nikomu nemôže nanútiť. Ak som vytvoril myšlienku, musel som mať na to chuť

a tú mi nik dať nemôže. Každé moje slovo je dobré, pretože vzniklo z chuti uvedomovať si

naplnenosť šťastia.

 Zo slova vyrába človek zlé pocity a skutky vtedy, keď ho chce likvidovať. Ak odmieta to, bez

čoho by nevnímal seba, tvorí ťažkosť. Ťažkosti nevznikajú zo zlých myšlienok, nepríjemné pocity

sa rodia z nepoznania vlastnej tvorby.  

Človek prehodnocuje, a tak spochybňuje svoje túžby a slovo zla sa zase snaží odstrániť, takže

vlastne nerešpektuje žiadne svoje slovo, čo je to isté, ako keby nemal slovo. Ako keby nežil, či nemal

vedomie o tom, že je. Kto nemá rešpekt k svojmu slovu, nemá vedomie o sebe, čo je podobné, ako byť

nestvorený, alebo žiť v sne. Realita snívajúceho nie je pre vôľu platná, lebo vôľa je vedomie a nie sen.

O sne môžeme rozhodovať vtedy, keď sme pri vedomí, takže keď sa zobudíme, ale vtedy vieme,

že to bol sen. Ak bol pekný, môžeme z neho vytvoriť šťastie a ak škaredý, mali by sme vedieť, že je

prázdny a nedá nič. Sen je nepoznanie. Snívame aj počas dňa. DEŇ, V KTOROM SOM NEVYTVORIL

ŠŤASTIE, JE PRÁZDNY A NENAPLNENÝ. Nikdy nebol, pretože skutočný život prázdny nie je!

Je to stratený deň.

ŠŤASTIE NEOBSAHUJE ĽÚTOSŤ. ŽIADNE SLOVO NEVZNIKLO Z ĽÚTOSTI A PRE ĽÚTOSŤ.

KAŽDÉ SLOVO SOM VYTVORIL JA A Z DOBREJ VÔLE, A PRETO JE KAŽDÉ ŽIVÉ.

Som vrahom toho, čo som vytvoril, a preto je živé? Som zabijakom toho, čo som vytvoril z lásky?

Prečo som vytvoril slovo? Preto, aby som mu bral silu iným slovom? Ak je takáto príčina dôvodom

pre tvorbu toho, čo chceme, potom priania neobsahujú šťastie. PRIANIE BEZ LÁSKY NIE JE TÚŽBOU,

ALE HROZBOU. Hrozba nie je výstraha, hrozba je snaha nerešpektovať to, čo tvorí prítomnosť.

Ak niekto nepozná svoje slovo, považuje za potrebu aj to, čo nechce a takto tvorí pocity ohrozenia.

Nepleťme si opatrnosť s hrozbou. Opatrnosť znamená byť bdelý, lebo v tomto svete sa deje kadečo.

Lenže o bdelosti informujú nevyhovujúce predstavy a ak ich nechceme vidieť, tvoríme pocitové hrozby,

ktoré nielenže zabraňujú byť pozorní k tomu, čo sa deje v okolitom priestore, ale tiež z nich vyrábame

 nereálne hodnotenia a potom veľakrát urobíme, alebo vyslovíme niečo, čo ľutujeme. Hrozby a následná

ľútosť tvoria z krásy a sily človeka úbohosť.

Dáme na svoje pocity, ale nevieme, že mnohé vznikli z nerešpektovania slova. Ak je príčinou vzniku

pocitu nerešpektovanie, vyrastie z príčiny tŕň. Keď sa ho dotkneme, pichne. Koľko tŕňov sme zasadili

do záhrady duše, koľkože ich máme v pamäti? Keď sa v nich prehrabujeme, sme boľaví a život je tŕnistou

cestou. Predierame sa po nej a v rukách nemáme nič. Neustále sa dotýkame suchých tŕňov a namiesto lásky

 k životu hľadáme zázračný meč, ktorým sa presekáme do vysnívaného domova. Stále vyrábame meče

 a bojujeme s tŕňmi. A stáva sa, že zo zúfalstva, alebo z uznanej obyčaje namierime zbraň na seba.

Uznali sme to za dobrý úmysel a nik sa nad tým nepozastavuje, lebo každý vie, aká je to cesta.

JE VEĽMI DIVNÉ, AK JE VLASTNÉ SLOVO PRÍČINOU ŤAŽKOSTÍ. JE TO ZÁHADA.

ZÁHADA NEMÁ S VÔĽOU, ALEBO S BOHOM SPOLOČNÉ NIČ.

Myšlienka vykresľujúca to, čo nám nevyhovuje, nie je ťažká, nepríjemné sú iba pocity, ktoré sa rodia

z toho, že ju potláčame. Tlačíme na seba, žijeme pod tlakom, čo je podobné, ako hodiť na seba ťažké

 vrece cementu a potom sa pod ním dusiť. Čo si vtedy všímame? Iba pocit dusenia, ťažobu ohrozenia,

všetko ostatné vnímame povrchne a z povrchnosti potom tvoríme hodnotenia seba, názory na ľudí

 a na to, aký je život. Je pod vrecom ťažký, však? Nik nás nepresvedčí o opaku, lebo za nás necíti

a netvorí naše vlastné slová. Aj smrť je ako ťažká deka. Je utkaná z tých najťažších pocitov,

pretože je hrozbou života.

Už ste si niekedy predstavovali, ako raz zomriete, prípadne, že vás opustí milovaný človek? Už vám

napadlo, že raz zostarnete, zoslabnete a budete odkázaní na pomoc? Ak ste takýto obraz slova videli,

a pritom ste vedeli, že je odpudzujúci, nemali ste ho potláčať iným slovom. Nemali ste si priať naň čo

najskôr zabudnúť, ale to, čo ste vedeli a videli, potvrdiť jasným slovom. Potvrdiť, že vám nevyhovuje

 a viac nerobiť nič, lebo tým je všetko urobené.

Potvrdenie, že mi nejaký nepríjemný obraz nevyhovuje, spočíva v nasledovných krokoch. Po prvé:

Viem, že som ho vytvoril ja, lebo slovo, ktoré nevytvorím ja sám, nemôžem ovládať. Takže nehľadám

 vinníkov v iných ľuďoch, nepátram kto mi čo vsugeroval, pretože chuť tvoriť mi nik nedá, ale je mi

 jasné, že ja myslím a tvorím svoje myšlienky.

 Po druhé: Viem, že chcem pre seba dobro, takže chápem, že som obraz zla vytvoril z dobrej a poznanej

príčiny, pretože keby som nepoznal dobro, nemôžem vedieť, že mi niečo nevyhovuje. Aká je príčina,

také je všetko, čo z nej vyrastie. Mám dobrú, poznanú a zrozumiteľnú príčinu, lebo fakt, že vždy

 chcem pre seba dobro, je prítomný, a preto aj pochopiteľný.

Po tretie: Uznám za samozrejmosť, že obraz zla existuje a že mi nevyhovuje to, čo zobrazuje.

Poviem: Existuješ a nevyhovuješ! Musím uznať existenciu obrazu, lebo keby bol neexistujúci,

 nemohol by som rešpektovať, že mi nevyhovuje.

Nikto v tomto svete nedokáže poprieť existenciu zla. Však ho navôkol vidíme a preciťujeme. Ak už

teda zlo existuje, mal by som potvrdiť, že mi nevyhovuje a urobiť tak s plným vedomím. Chápať, čo

 robím a prečo, pretože ako slobode, ktorou život je, mi nik nemôže nanútiť dobro. Žiadny Boh. Ja sám

 sa rozhodujem, či chcem žiť tým, čím som, lebo ako sloboda nemusím. Uvedomením, že zlo existuje

 a nevyhovuje ako dobrovoľnosť a sloboda života potvrdzujem sám sebe, že súhlasím so šťastím.

Ak tak neurobím, je šťastie nejasné a spochybniteľné. Je pocitom nešťastia.

Iba to, čo človek uzná za neprítomné, a tak neexistujúce, môže chcieť odstraňovať. Nepoznanie

skutkov spočíva v tom, že slovo, ktoré odstraňuje, síce musel uznať za neprítomné, inak by nemohol

chcieť odstraňovať, ale zároveň ho nutne musí považovať za prítomné, lebo on sám je prítomným

slovom, takže nič neodstráni. Iba niečo robil, a pritom neurobil nič.

Treba vedieť, že slovo, o ktorom si človek myslí, že ho môže odstrániť, nepovažuje za živé, lebo

život je všade, a preto je neodstrániteľný. A čo dokážem s akýmsi neživým slovom? Kto ho stvoril,

keď ja som živý? S neživosťou život neurobí nič a ak je niečo prítomné, tiež s tým nič neurobím,

pretože som. Som hotový. Dokončený a stály. Je dobré vedieť, čo hovorí prítomnosť.

Hovorí o láske k životu.

Láska k životu je hľadaným rajom. Každé moje slovo je živé, však pochádza zo mňa. Mŕtve slovo

 nepoznám, lebo nemá kde byť. Človek považuje svoje slovo a vlastnú tvorbu za klamstvo, pretože keby

bolo pre neho slovo pravdivé, tak ho nespochybňuje a neodstraňuje. Nie je nič šialenejšie a zúrivejšie, ako

chcieť umlčať svoje slovo, a tak znehodnocovať vlastnú tvorbu. Kto tak robí, nepovažuje život za istotu.

Nie je hotovým dielom a nikto a nič mu neprinesie trvalé šťastie, lebo pochybnosť uvedomenie seba

nedovoľuje.

KEĎ SOM PRÍTOMNÝ, SOM PRÍTOMNOSŤOU ŽIVOTA, A PRETO SOM VŠADE. TAKŽE TO, ČO SI MYSLÍM

O SEBE A AKO SA VIDÍM, JE VŠADE. A AKO SA POTOM ČLOVEK, KTORÝ VIDÍ SEBA AKO SLABÉHO,

NEISTÉHO A HLÚPEHO, CHCE DOSTAŤ DO NEBA, ČI ŽIŤ ISTOTOU ŠŤASTIA? VŠAK MÁ SLABOSŤ,

NEISTOTU A HLÚPOSŤ VŠADE.

A AK SI O SEBE MYSLÍ, ŽE MUSÍ UMRIEŤ, MÁ SMRŤ VŠADE, TAKŽE MU NEOSTANE NIČ INÉ,

LEN SA NEUSTÁLE RODIŤ DO TAKÉHO SVETA, V KTOROM EXISTUJE BOJ S ŤAŽKOSŤAMI.

Stále sa bude rodiť ako slabý a nepoznaný, stále bude odkázaný prežívať ťažkosti i nedôveru, a tak aj

 bojovať so životom a život považovať za diabla. A v tej nepoznanosti nebude vedieť ani to, čo si o sebe

 myslí, pretože kto nepozná vlastné slovo, považuje za pravdu i to, čo pravdou nie je. Jednoducho si niečo

nahovára a ani sa neunúva venovať pozornosť tomu, či je samozrejmosťou života, alebo akýmsi divným,

nevyspytateľným tvorom, ktorý sa neustále háda so sebou, lebo si nedôveruje. Môže urobiť čokoľvek,

 môže mu kedykoľvek preskočiť v hlave, však? BOJ S DIABLOM JE BOJ SO SEBOU.

EXISTUJÚ RÔZNE TEÓRIE O TOM, ČO STVORILO ČLOVEKA, ALEBO Z ČOHO SA VYVINUL.

NIE JE DÔLEŽITÉ HĽADAŤ DÔKAZY, ČO JE PRAVDOU, DÔLEŽITÉ JE, ČO VÁM VYHOVUJE,

PRETOŽE TO SA STANE PRAVDOU.

ALEBO: AK SOM SILOU, TVORÍM SILU. SVOJU PRAVDU, SVOJHO JEDINÉHO BOHA.

SVOJ ŽIVOT. SOM TVORCOM ŽIVOTA, PRETOŽE ŽIVOTOM SOM.

Vôľa je to, čo chcem prežívať. Na základe vôle je všetko, čo je nevyhovujúce, fatamorgánou.

Fatamorgána je niečo neskutočné. Ako odstránite neskutočnosť? Jedine ďalšou fatamorgánou,

a tak neustále dokola. Fatamorgána, to je ako vidieť na sebe šaty, ktoré nemám. Pre vôľu je

odstraňovanie nezmyslom.

ŽIVÉ SLOVO JE TAKÉ SLOVO, KTORÉ REŠPEKTUJEM. AK VIEM, ŽE SOM,

REŠPEKTUJEM KAŽDÉ SVOJE SLOVO, PRETOŽE JE MI JASNÉ, ŽE JE PRÍTOMNÉ.

A ak nechcem rešpektovať, že som, nemám dôvod na to, aby slovo bolo prítomné, a tak neoceňujem,

ale odstraňujem. No a načo by som už len rozumel tomu, čo je nepotrebné? Takže človek nerozumie

 tomu, čo si hovorí. A ani tomu, čo odstraňuje. Nechápe sám seba, pretože nepotvrdil, čím je, a tak je

 všetko nejasné. Aj láska, aj smrť. Nič nie je tým, čím je. Láska mu neprináša istotu a strata vedomia

 o sebe je pre neho vysloboditeľom.

Potvrdenie, že mi nevyhovuje to, čo zobrazuje obraz zla, je niečo podobné, ako keby bolo na liste

 papiera spísané a vymenované všetko, čo šťastiu nepatrí a ja podpíšem, že to pre seba nepotrebujem.

Potvrdenie je teda akási zmluva so sebou. Platí od chvíle, keď som ju podpísal, či prijal. Aká je zmluva?

 Zrejme dobrá, veď je predsa dobrovoľná. Neprijímam ju z nutnosti, lebo viem, že som, a tak mám všetko,

 čo potrebujem k životu, ale preto, že schvaľujem dielo Boha. Seba. Dielo vôle.

Podpísal som zmluvu so zlým slovom, lebo zmluva hovorí o tom, čo nevyhovuje, ale nedal som dušu

 žiadnemu pekelníkovi. Rešpektom slova zla som potvrdil nedeliteľnosť slova, takže vôľu žiť dobrom.

Svoju dobrú vôľu prežívať iba to, čím som. Lásku k sebe nazývanú šťastím.

Zmluva je hra so sebou. Je to moja životná hra, je to platná zmluva, pretože som ju prijal s plným

vedomím toho, čo robím a prečo, takže je pre mňa zrozumiteľná a prítomná. Prítomnosť nemením.

Je to vlastne mierová zmluva, lebo keď rešpektujem, že mi niečo nevyhovuje, nehádam sa so zlom.

A dobro tiež neprehodnocujem, však ho predsa stále chcem.

To, čo mi nevyhovuje, je jedným celkom, takže nepátram po tom, čo je pre mňa zlé a čo všetko mi

 teraz nevyhovuje, lebo si zabezpečím príval zlých pocitov, ale viem, že zlu patrí to, čo nepatrí šťastiu.

Poviem to ľudovo: Nedotýkam sa majetku zla! Nechám zlu to, čo mu patrí. Nekradnem to, čo je jeho!

Nekradnem majetok zla preto, aby som ho mohol zlikvidovať. Vari sa nenazlostíte, keď vám chce niekto

niečo ukradnúť, alebo zlikvidovať to, čo máte? Keď nelikvidujem majetok zla, lebo však rešpektujem,

že mi nepatrí, dá mi zlo pokoj. Jednoducho vie, že mu nič nezoberiem.  

Mohli by sme namietnuť, že lepšie by bolo potvrdiť obrazy túžob. Iste, akurát je tu jeden malý problém.

Sme navyknutí preverovať správnosť túžob. Akonáhle spochybníme obraz túžby, už je krása neistotou.

Neistota nie je dobrá. Nemá pekný obraz. A ruku na srdce! Čo človeka trápi? Čomu venuje pozornosť,

čo neustále rieši? Ak je niečo nevyriešené, stále máta, však? Šťastie je bezproblémové a dané, takže ho

neriešime, ale o mátohy sa treba postarať. Najlepšie tak, že ich zbavíme kúzla, alebo zakliatia.

Už ste niekedy počuli o prekliatí? Prekliatie znamená, že človek dáva sebe, a preto praje aj inému to, čo

nepatrí láske. Niečo, čo považuje za strašné a odpudzujúce, ale nechce vidieť, že slovo prekliatia je jeho 

vlastné slovo. Je to on sám. Jednoducho prianím zla urobil človek zo seba mátohu. Akéhosi podivína,

o ktorom nevie, čo urobí a čo od neho môže čakať a na ktorého sa samozrejme nedá spoľahnúť.

Vytvorí kúzlo. Kúzlo sa stáva problémom vtedy, keď nie je kúzlom.

JE DOBRÉ VEDIEŤ, ŽE TO, ČO JE PROBLÉMOM, PRAVDOU BYŤ NEMÔŽE.

Slovo, ktoré zobrazuje to, čo šťastiu nepatrí, problémom pre človeka je, pretože ho chce odstrániť

 a nevidieť. Ak je teda slovo problémom, nie je pravdou, ktorá je vždy vyriešená, takže vlastne nepovedalo

 nič. Ako keby ste nepočuli, že vám niečo nevyhovuje. To, čo je problémom, nie je vyriešené. Ak je slovo

zobrazujúce zlo problémom, a tak nevyriešené, nemohli ste sa rozhodnúť, že to, čo zobrazuje, nechcete

prežívať. Jednoducho nedospeli ste k výsledku a kde nie je výsledok, neexistuje ani rozhodnutie niečo

 chcieť, alebo nechcieť. Z tohto dôvodu takéto slovo myseľ neodstraňuje, ale neustále rieši.

A vôbec, zamýšľa sa niekto nad tým, ako odstráni to, čo vidí? To by musel odstrániť pohľad, či myseľ.

Pohľad by odstraňoval pohľad. Nesnažím sa odstrániť neodstrániteľné, ale pozriem sa na slovo zla, teda

 na mátohu. Poobzerám si ju poriadne zo všetkých strán a potom sa opýtam, či chcem takým byť?! Či to

fakt potrebujem k životu?! Nad odpoveďou nešpekulujem, však to okamžite viem. Je to jasné a svetlo

sa nemení. Alebo snáď neviem? Ak neviem, nepozerám sa na vlastné slovo. Len ako sa to nevlastné

 slovo mohlo vo mne ocitnúť?! No asi som niekto iný. Asi ja nie som ja.

Dobro každý človek pozná, inak by nemohol vedieť, čo dobru nepatrí. Takže slovo dobra počujeme

 stále. Čo hovorí? Hovorí o šťastí a len preto, že počujeme Boha, vieme, že nám problémy a ťažkosti

 nevyhovujú. Hlas skutočnej pravdy vždy poznáme. Poznanie je vždy potvrdené skutkom.

Ak vieme, že nechceme pre seba zlo, tak to môžeme vedieť iba preto, že vieme, čo je dobré.

Ak sme zlo rozpoznali na základe poznania dobra, tak potom keď chceme odstrániť zlé slovo,

chceme zlikvidovať a nevidieť aj to, čo nám umožnilo poznať, že je niečo nevyhovujúce.

Chceme zlikvidovať dobro. Vedomie života a ešte to považujeme za dobré.

OCEŇOVANIE NEDELITEĽNOSTI SLOVA JE UVEDOMENIE SEBA. JE TERAZ,

LEBO VEDOMIE NEMÁ INÝ ČAS. KEĎ JE TERAZ, TAK VŽDY CHCEM ŽIŤ.

KEĎ VIEM, ŽE ŽIJEM, REŠPEKTUJEM TOTO SLOVO.

SEBAVEDOMIE JE REŠPEKT K TOMU, ČO TVORÍ PRÍTOMNOSŤ.

K VLASTNÉMU SLOVU.

© Copyright 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.