NEŽIJEME DÔVEROU, LEBO NEOBDIVUJEME LÁSKU.

Nedôverujeme sebe a nikomu, pretože nie je samozrejmosťou obdivovať lásku, ktorú cítime.

Také prosté zdôvodnenie nedôvery a vzájomných nedorozumení! Až tak jednoduché, že ľudia

 naučení komplikovane myslieť a posudzovať javy okolo seba si vôbec nevšimnú, aký nesmierny

 zmysel má pre život. Vo svete, kde je šťastie zahmlievané zmenou a tušeniami najrôznejšieho

 druhu, nie je jednoduchosť oceňovaná. Skôr je braná ako určitá forma nevzdelanosti, a tak

 človek v snahe nejaviť sa ako negramotný tvor, učí sa prirodzené poznanie vyjadrovať

zložito, však nech ostatní vidia, ako mu to myslí! A čo je vtedy nevyhnutnosťou

jeho života?

Potrebuje všetko pozorované zamotať a potom rozuzľuje. Rieši to, čo si zahmlil a čo už nie je

 také, aké je, hľadá východiská z neprehľadných konštrukcií a pri takomto zamestnaní nemá čas

všímať si očividné fakty. Má ich stále pred sebou, ale pod lampou býva tma, však? A tak mu ani

 nenapadne zaoberať sa tým, čo robí s láskou. Lásku, ktorú považuje za pravú a nepoškvrnenú,

prisudzuje Bohu, prípadne budúcemu zdokonaleniu a s tou ľudskou, ktorú prežíva k človeku,

 zaobchádza horšie ako so špinavou handrou. A kde ten Boh asi je? Nie je vari v tom, kto

tú lásku prežíva?

 Boh, ktorého prežívame v schopnosti milovať, je pre mnohých ľudí neistotou a dôvodom  

nedorozumení, citových vydieraní a sklamaní, lebo Boha, či silu života môžeme prežívať iba

vo svojej láske. Aký je teda pre človeka Boh, ku ktorému sa modlí? Je to podvodník! Môže

podviesť, môže opustiť! Alebo si to nemyslíte o láske? Láska je iba jedna. Boh je iba jeden!

Tejto jednoduchosti tiež treba rozumieť.

ČO ČLOVEK PRISUDZUJE LÁSKE, TO PRISUDZUJE I BOHU A VŠETKÉMU, ČO SA MU

PÁČI A MILUJE. IBA MÁLOKTO DÔVERUJE BOHU, KRÁSE, ČI DOBRÉMU ŽIVOTU.

SLOVO BOŽIE VNÍMAME V POZNANÍ, ŽE NIEČO, ALEBO NIEKOHO MÁME RADI. Je to vždy dobré slovo?

Stojí za chválu? Alebo prisudzujem tomu, čo mám rád, niečo zlé? Niečo, čo si neprajem a nechcem?

Každý počuje v sebe slovo neba, ale len pre málokoho je dôvodom k radosti. Keby bolo pre človeka

slovo, ktoré umožňuje poznať, že má rád, skutočne pravdou, nemohol by tomu, čo považuje za lásku,

prisudzovať slabosť, a tak i možnosť podvodu. Vždy ide o dôveru vo svoju lásku, pretože to, ako

zmýšľam o láske, či o človeku, ktorého považujem za lásku, vzišlo z môjho pohľadu na seba.

Ak sa vidím ako slabý, nemôže byť život iný.

Fakt, že neobdivujeme lásku, prípadne ju dokážeme oceniť iba vo vzácnych chvíľach nadšenia,

je jasne viditeľný. Stačí počúvať, čo ľudia rozprávajú, čím žijú, ako preciťujú lásku a hodnotia tých,

o ktorých tvrdia, že ich majú radi, vrátane seba. Stačí pozorovať, čo považujú za normálne v láske

a ihneď pochopíme, že obdiv k láske nie je v tomto svete samozrejmosťou. Ani atraktívny a myslím

tým trvalý obdiv, pretože akýsi počiatočný, alebo obdiv, ktorý postupne vyprchá, nikdy skutočným

byť nemohol. Za samozrejmosť patriacu láske sú skôr považované podozrievania, hádky, strach,

nedorozumenia a zápas o nadvládu, A nezriedka aj bitky.

Láska je o tom, že mám niečo, či niekoho rád, a to by malo byť predsa nesmierne cenné. Keď

sa poctivo zamyslíte nad tým, čo ľudia robia so svojou cennosťou a čomu veľakrát automaticky

 prikyvujete, zdesíte sa. Určite sa zdesíte, v akom nezvyčajnom a krutom svete sa to nachádzate

 a v akom kolotoči sa veziete. A možno prvýkrát uvidíte, kde ste. Zdesenie je v tomto prípade

ocenenie lásky.

Bez ocenenia lásky môžeme o nebi, či o dobrom živote iba snívať. Iba pestovať útechu, že po

smrti bude snáď lepšie. Pozor, je to pasca! Lákavá! Keď sa ulakomíte na kúsok voňavej slaniny,

zaklapne sa. Prídete o všetko a žiadna z myší vám nepomôže. Nemôže, nemá silu, pretože každá

 chce urobiť to isté. Pre každú je správne, že ste sa lapili do pasce. Ak sa človek upne na útechu,

 že keď umrie, bude lepšie, myslí si, že už má všetko vyriešené a nič pre lásku neurobí. Neocení

 jej prítomnosť. Nedá jej dôveru, ale podozrieva. Živí sklamania, užiera sa v predstavách, čo zlé

môže milovaný človek urobiť, alebo on sebe, zápasí s láskou, vyžíva sa v hádkach, zlostí sa,

keď mu niekto nevyhovie, kuje pomstychtivé plány a mnohokrát považuje lásku za neúspech.

Je takéto počínanie pravdou v krásny život? Bez obdivu k láske sa z pekla nedá dostať.

BOHA SI CTÍME VTEDY, KEĎ CHVÁLIME SVOJU LÁSKU,

INAK SÚ VŠETKY ZBOŽNÉ RITUÁLY MAŠKARÁDOU.

Čím som, ak mám niečo a niekoho rád? Som láskou. A páčim sa sebe, alebo iba čakám, kedy

sa stratím, aby som mohol na seba a na to, čo robím, zabudnúť? A ktože ma zmení po smrti, ak

nechcem vidieť, že ja som láskou? Aký iný boh to má v kompetencii? AK SKUTOČNE VIEM, ŽE

MÁM NIEČO RÁD, CHÁPEM, ČÍM SOM A PODĽA TOHO SA K SEBE SPRÁVAM, ale ak neberiem do

úvahy očividný fakt, ktorý mám pred očami každú chvíľu, nie som tým, čím som. A ten, za

koho sa považujem a očami ktorého vidím aj lásku, mi nikdy krásny život nedá.

ČLOVEK, KTORÝ VIE, ŽE MÁ RÁD, A PRITOM NEOBDIVUJE SVOJU LÁSKU, VIDÍ SVOJU LÁSKU

OKOM TOHO DUCHA, KTORÝM NIE JE. NIE JE TO ŽIVÝ, ALE MŔTVY DUCH. TREBA VEDIEŤ, ŽE

TEN DUCH V MOJOM TELE NIE JE. NIKDY NEBOL A NEVSTÚPI!

Kde nie je obdiv k láske, nie je ani dôvera. Nedôvera v lásku zariaďuje kolotoč

strašidelných videní. Nedôvera v seba je zabudnutím na život. Smrť je vízia.

Podozrievanie zariaďuje nepokoj. Nespokojnosť so sebou. Nedôveru v lásku a život síce môžem

navôkol pozorovať, ale pre mňa by to mal byť nenormálny jav. Nemal by som to, čo pozorujem,

praktizovať na sebe. Mám vedieť, že pozorujem akúsi absurditu. Víziu niekoho iného, akýsi

filmový príbeh. Môže byť film mojou skutočnosťou? Vždy to bude iba film. Iba film

 môžem vypnúť.

MYSLÍTE SI, ŽE JE MOŽNÉ PESTOVAŤ PODOZRENIA VOČI ČLOVEKU, KTORÉMU DÔVERUJETE? Myslíte si,

 že môžete obdivovať toho, o ktorom pochybujete? A nevzťahuje sa to iba na iného človeka, ale platí to

predovšetkým o sebe, teda v tom prípade, ak si myslíte, že sa máte radi. Lenže ak človek nemá rád

seba, čím je? Aký život žije a ešte aj považuje za normálny? Ak niekto nepestuje obdiv k sebe,

čo už len môže v živote obdivovať? Ani to, že je. Ani len toho Boha, o ktorom tvrdí, že ho

 stvoril a ktorého stále o niečo žiada. Kto sa neobdivuje, tomu život nestojí za ocenenie.

Obdiv nie je pýcha! Obdiv je založený na poznaní, čím je láska.

Túžime nájsť pravú lásku, takže vieme, aká láska je. A čo urobíme s tým, čo vieme? Obyčajne

to uložíme do takého priestoru, o ktorom vieme, že tam teraz nie sme. Do priestoru nazvaného

 nebom, či skutočným životom. A teraz boží a skutoční nie sme? A ako sa neskutočnosť ocitne

 v skutočnosti? Ako sa neznaboh dostane do neba? Nepozná seba. A kedy sa spozná,

ak nie teraz?

To, čo nie je skutočné, nie je prítomné, respektíve pocity a zážitky neznaboha riadia hodiny a na

tom základe zrátané roky. Neskutočnosť nie je dôveryhodná pre toho, čo je. Ak som skutočný,

obdivujem nebo, ktorým som. A ak som pre seba neskutočný a nedôveryhodný, tak mi ani Boh

nepomôže. Vôľa nerieši pochybnosť a nedôveru. Zviazali sme nebu ruky! Nedovolíme, aby

 nás zachránilo! Človek by to mal vedieť a nie iba vyčkávať na spásu. Nedôvera v lásku

nedovolí prijať dobro neba. Ani krásu a šťastie za trvalý stav.

Ak neobdivujem život, nie je dôveryhodný, ale spochybniteľný. Ja som život, ja som láska.

Prítomnosť života nemôže byť pochybná. Kto si nedôveruje, hľadá dôkaz, či je.

Nazývame ho aj dôkazom lásky.

KEĎ SA OBDIVUJEM, CHVÁLIM SEBA, A TÝM AJ SILU ŽIVOTA.

ČO JE ŽIVÉ, JE BOŽIE.

CHVÁLA SEBA A Z TOHO PRAMENIACA SEBADÔVERA BY NEMALA BYŤ NIEČO ZVLÁŠTNE

ANI VÝNIMOČNÉ, ALE PRIRODZENÉ. JEDNODUCHO TAKÉ NORMÁLNE A SAMOZREJMÉ

V KAŽDEJ CHVÍLI.

Keď chválim seba, chválim aj lásku, ktorú prežívam každú chvíľu, pretože vždy mám niečo rád.

Keď už nič iné, aspoň sa rád najem, napijem a pospím. To, čo je hodné chvály, stojí za obdiv.

Ak však vychvaľujem seba, ale pritom spochybňujem lásku, nie je to znak sebadôvery, ale pýchy.

 PÝCHA JE FALOŠNOSŤ, ČO ZNAMENÁ, ŽE SOM HRDÝ NA TO, ČÍM NEŽIJEM. Chválim to, čím

nežijem a čomu teda i nedôverujem.

Vychvaľovať trebárs Boha, a pritom nedôverovať, že ho v sebe mám, je pýcha. Ak niečo chválim,

tak to chválim preto, lebo to prežívam a poznám. Veď ako obdivovať to, čo nepoznám? Ako

dôverovať tomu, o čom neviem, čo to je? Pýcha znamená chváliť, a pritom nedôverovať

tomu, čo chválim. To je faloš, to je pretvárka.

DÔVERA PATRÍ K LÁSKE TAK, AKO PATRÍ SILA K ŽIVOTU. VERÍM TOMU? ŽIVOT JE VŠADE,

KAM SA MOJE OKO POZRIE. AJ SILA JE V KAŽDOM MOJOM POHĽADE. SOM TEDA SKUTOČNE

SLABÝM ČLOVEKOM? IBA SILA MÔŽE DÔVEROVAŤ SILE.

Čomu dôveruje slabý človek? ANI TOMU, ŽE JE SLABÝ, NEDÔVERUJE, PRETOŽE JE. Slabosť

neobdivujeme, veď je doslova postrachom, a predsa ju uznávame. Aký na to máme dôvod? Nuž

pohľad, veď je silou. Ak nechceme vidieť, čím sme, berieme slabosť pohľadom. Ak však chápeme,

že pohľad hovorí o živote a svetlo je silou, nemôžeme zobrať to, čo sile nepatrí. A ani to, čo nepatrí

danosti lásky. Láska je daná a nie získavaná.

NEEXISTUJE NENAPLNENÁ LÁSKA, LEBO KEBY MOHLA BYŤ NENAPLNENÁ,

TAK BY SOM NEŽIL, RESPEKTÍVE NEVEDEL O SEBE. A VIEM?

MÁME SCHOPNOSŤ MILOVAŤ. JE VRODENÁ, DANÁ ŽIVOTOM, KAŽDÝ JU MÁ. A čo so svojou

danosťou robíme? Využívame naplno vrodený talent? Tvoríme nezabudnuteľné umelecké diela,

alebo svoje nadanie využívame na tvorbu bezcenných gýčov, ktorými pohŕdame?

Ak niečo vlastním, viem, že to mám. Tomu, čo mám, dôverujem. Inak je to nedôveryhodné

a podozrivé, takže to neuznávam, a preto ani nechcem. O schopnosti milovať každý vie, pretože

ju vníma a v najrôznejších zážitkoch preciťuje, ale nie každý dôveruje tomu, čo je dané jeho bytím

a čoho sa človek nemôže žiadnym spôsobom zbaviť. JEDNODUCHO JE MU SÚDENÉ MILOVAŤ!

 NEUSTÁLE! Toto nazývajme osudom. Nedá sa zmeniť.

Kedy sa ten osud naplní? Teraz je naplnený, inokedy nemá čas. Nikto ho nezmení, lebo istota

 lásky je daná tým, že som. Láska je osudom človeka. Ako dôverujeme, alebo nedôverujeme

láske, taký príbeh o sebe prežívame, ale vždy je to príbeh lásky. No hľa, osudová láska!

Nepríde, už je. Je to moje vnímanie lásky. Som to ja!

Láska je mi súdená. S tým nenarobím nič, ale je v mojej právomoci zariadiť si iné vnímanie svojej

lásky, a tak okamžite vytvoriť iný príbeh života. Šťastný, nebeský! Namiesto utrpenia, ťažkostí

a hororových zážitkov so sebou môžem prežívať krásny príbeh o sebe. Čím si ho zariadim?

No určite nie tým, čo nemám. Dôvera je mojou geniálnosťou.

LÁSKA BEZ DÔVERY JE SPAĽUJÚCIM OHŇOM A DÔVERA BEZ LÁSKY NIE JE

SKUTKOM UMELCA, ALE NEPODARKOM. GENIALITOU ŽIVOTA JE DÔVERA.

Schopnosť milovať je neodstrániteľná, ale na základe slobody rozhodovania a pestrosti záujmov

môže každý vidieť a prežívať lásku takým spôsobom, aký uzná za vhodný, alebo za zaujímavý.

O tom, čo je vhodné, nemusí človek vedieť. Nevie vtedy, ak nemá záujem poznať, čo chce sebe

povedať a na to, aby nevedel, si vymyslel existenciu nevedomia. Ak je vôľa vedomé rozhodnutie

a na tom princípe musí byť naplnená dôverou v to, čo chcem, potom všetko, čo človek prisúdi

nevedomiu, rozhodnutím nie je.

Ak rozdelíme svoju myseľ na vedomú a nevedomú časť, každá z nich je obmedzená, a preto to,

čo chápeme, musíme zároveň aj nechápať. Nevedomie je všetko to, čo nie je vôľou dobra.

Láska bez dôvery je ako majetok, ktorý neteší. Je to ako žiť v blahobyte, a pritom mať starosti, či

sa nestratí to, čo mi je existenciou bytia dané na veky. Niet takej školy ani takého učiteľa, ktorý by

mohol iného naučiť láske, lebo schopnosť mať rád je daná. Človek človeku môže nanajvýš ponúkať

poznanie svojej lásky. Ponúkať preto, aby sa so svojou silou netrápil. Nebola mu daná na to, aby so

sebou bojoval, ale ak je boj pre neho v poriadku a musí byť, nedá si zápas vedomia a nevedomia

narušiť, nech by mu už ktokoľvek povedal čokoľvek. AK ČLOVEK TVRDÍ, ŽE TÚŽI PO POKOJI,

JE BOJ SO SEBOU V PORIADKU? MUSÍ BYŤ?

Istotou života je dôvera. Sila života by mala byť uctievaná dôverou, lebo dôvera v lásku umožňuje

žiť pokojom. Dôvera v lásku je dôverou v život. Ktože je tým životom, na ktorý sa mnohí sťažujú?

Život je sila, alebo ak chcete Boh a kde už len môže byť Boh, ak nie v živote? Žijem?

LÁSKA JE SILA DANÁ PRE RADOSŤ. LÁSKA JE DANÁ ČLOVEKU PRETO,

ABY DÔVEROVAL SVOJEJ SILE.

Láska bez dôvery nie je umením života, ale nepodarenou napodobeninou skutočnosti. Zmätkom,

takže v takejto láske má človek chaos. Nevie, či miluje, alebo či je milovaný. Raz je to tak, inokedy

inak a každá z týchto právd má svoj koniec i začiatok. Láska bez dôvery je výsmechom sily!

Bezcenným brakom, ktorý zbierame a ukladáme do knižnice svojej mysle.

A aké knihy potom čítame? Aké príbehy sa nám zjavujú v myšlienkach? Dôvera bez lásky je

dôverčivosť a láska bez dôvery je to isté, takže hlúposťou. Veľakrát pristupujeme k láske

 opatrne, ako k niečomu nestálemu, neznámemu a nepoznanému. Takáto opatrnosť, či

pozornosť svedčí iba o nedôvere. Hlúposť nie je daná, ale odchytaná.

NEDÔVERA V LÁSKU NIE JE DANÁ, INAK BY SCHOPNOSŤ MILOVAŤ NEMALA ZMYSEL.

AK BY DANOSŤ LÁSKY NEMALA ZMYSEL, NEMALO BY ZMYSEL NIČ Z TOHO, ČO CHCEME

A ČO SA NÁM PÁČI.

Milujeme a nedôverujeme. To je peklo, ktoré si každý sám udeľuje. Nie je to divné, ak chcem,

aby bol život láskavý? Život je láska, pretože schopnosť milovať je daná životu. Všetkému, čo je,

 či uvedomuje si život. Skúsme sa zamyslieť: Môže byť láska bez dôvery krásna? Môže byť dobrá?

 Môže byť snáď dôveryhodná, a tak pravdivá? A čo je to nepravdivá láska? Nepravdivá láska je zlo.

Nepravdivá láska sa prejavuje bolesťou. Chorobou mysle! Úpadkom dôstojnosti. Ak v láske nie je

 dôvera, sú všetky myšlienky poznačené chorobou. Z chorobných, kalných myšlienok sa rodia

úchylky. Neprirodzené túžby a skutky, ktoré odsudzujeme. A ten, čo odsudzuje, je čistý?

Dôveruje láske? Dôveruje životu?

LÁSKA BEZ DÔVERY JE CHOROBOU DUŠE. CHORÚ DUŠU NEVYLIEČI SMRŤ, ČI ZABUDNUTIE

 NA SEBA, LEBO LÁSKA JE SILA PRÍTOMNOSŤOU DANÁ, A TAK NEMÔŽE BYŤ ZABÚDANÁ.

LÁSKA JE NEPOMINUTEĽNÁ. NESMRTEĽNÁ! ANI LÁSKA BEZ DÔVERY SA NESTRÁCA,

PRETOŽE TAK SA ČLOVEK ROZHODOL VNÍMAŤ LÁSKU. Z TOHTO DÔVODU BUDE MAŤ

STÁLE K DISPOZÍCII NEDÔVERYHODNÚ SILU ŽIVOTA.

Všetko je láska. Mali by sme chápať, že smrť je nepravdivá a nedôveryhodná láska, pretože

keď žijem, nemôžem byť pravdou toho, čím nie som teraz. Pre človeka, ktorý pestuje

nedôveru k láske, je smrteľnosť nepominuteľná.

Milujem človeka práve preto, že si zaslúži moju dôveru. Nemám ho rád predsa preto, že mu neverím.

A čo seba? Viem, že sa mám rád, ak si nedôverujem? Láska stojí za to, aby bola hodná dôvery. Čo

je to za lásku, ktorá je nedôveryhodná? Však nemôže byť pravdou, hoci ju vnímam, takže vlastne

neviem, či je, alebo nie je. Je to akási neistá a nečistá sila. A čo prináša? Láska bez dôvery prináša

neistotu. Pre toho, čo je, je neistota neprijateľná. Takže takýmto spôsobom mnohí odmietajú

svoju danosť. Dobro mysle, a tým aj všetky božské schopnosti.

Život bez dôvery nemá zmysel, alebo jeho zmyslom môže byť iba neistota, takže nezmysel.

A čo ostane tomu, čo neprijíma sebadôveru, a tak ani život? Iba chcieť zabudnúť na to, že je.

Zabudnúť na prítomnosť a robí tak teraz. V prítomnosti, veď kedy by to inak vedel? Takže má

prítomné zabudnutie na seba, alias smrteľnosť. Prijať lásku je to isté, ako prijať Boha.

Láska je skutočnosťou Boha, čiže dobrého života.

Aká je pre človeka láska, taká je aj jeho skutočnosť života. A také je aj nebo, ktoré chce nájsť, či

ďalší život. Zase bude nedôveryhodný. Otázka na zamyslenie: Aké skutky môže robiť ten, pre ktorého

je láska nedôveryhodná sila? Sú dobré? Ak som teraz skutočný, má byť aj moja láska skutočná teraz.

Má mať dôveru, ktorá sa prejavuje v skutku mať rád a nepochybovať. Nešpekulovať, či ma človek,

ktorého považujem za svoju lásku, nesklame a neopustí, lebo tak zmýšľam ja, takže sa to týka mojej

istoty a nie toho, čo urobí iný človek. Týka sa to mojej dôvery v lásku, ktorú prežívam.

MOJOU GENIALITOU JE DÔVERA. KTO NEMÁ DÔVERU V LÁSKU, NEMÁ DÔVERU ANI

K SVOJIM PRIANIAM, TAKŽE K NIČOMU. NIČ NIE JE PRAVÉ A ANI SA TAKÝM NESTANE.

Ak je schopnosť milovať človeku daná životom, musí mať vrodenú aj dôveru, lebo čo by to

bola za schopnosť, ktorej by som nedôveroval? Takže ide už len o to, či sme ochotní užívať si

plody dôvery, alebo sa svojej geniality vzdávame. V prospech čoho? Čo môže byť prospešnejšie,

ako dôvera v život? A človek by aj pripustil, že dôveru má, ale keď ide o lásku, už sa zarazí. Tam

 mu dôvera akosi nepasuje. Nepasuje preto, lebo sa nepovažuje za lásku, hoci má rád. Nepasuje,

pretože život je láska a prítomnosť tohto života odmieta. A čomu dôveruje, ak si myslí, že má

dôveru v to, čo robí, ale pritom nedôveruje láske? Však musí nutne pochybovať, či to robí

z lásky! Takže pravdou je zlo!

AK SI NIEKTO MYSLÍ, ŽE SI DÔVERUJE, ALE PRITOM DÔVERU V LÁSKU NEMÁ,

NEMÁ RÁD SVOJE DIELA. A ČO POTOM KONÁ Z LÁSKY A PRE DOBRO?

A PRE KOHO?

Je prospešné zamyslieť sa, či som v tomto živote vôbec niečo urobil z lásky a pre lásku.

Možno mnohí nehli ani prstom, ale pritom všetci chcú žiť šťastne. Pravdou mnohých ľudí je

 nedôvera v lásku a na to, aby ste to zistili, stačí počúvať, čo hovoria. Otázka na zamyslenie:

Keď nedôverujem láske, čo mám rád?

Keď nedôverujeme svojej láske, je všetko, čo máme radi, neisté. Neistota straší. Vytvára

pocitové hrozby, v ktorých sa človek doslova dusí, čo je to isté, ako byť pochovaný zaživa.

Z takéhoto hrobu by sme mali vstať.

KEĎ NEDÔVERUJEME LÁSKE, TVORÍME STRACH.

Schopnosť milovať, a tým aj sebadôveru, nemáme danú preto, aby sme sa obávali o to, čo

máme radi, ale preto, aby všetko, čo milujeme, bolo pre nás isté, a tak večné. Stále prítomné, a preto

aj viditeľné vo svojom prejave. Je dobré mať na pamäti, že nedôvera v lásku je pochybnosťou o sebe.

Ak pochybujeme o sebe, pochybujeme o živote, takže všetko, čo vnímame, je neisté a strašidelné. Myseľ

je strašidelným palácom, z ktorého chceme ujsť. A kde? Strach je všade tam, kde som ja. Vo všetkom, čo

vidím, takže je mojím svetlom. Je fakt dobré chápať, že keď som, nemôžem nebyť. Nezbavím sa seba,

ale môžem zo strašidelného domu vytvoriť nádherný zámok. Mám na to všetko, čo potrebujem.

Mám genialitu! Dôvera v seba je mi daná tým, že žijem.

Keby ste videli človeka, ktorý by vyzeral, ako keby ušiel z nejakého psychiatrického ústavu a na

základe pohľadu vedeli, že je to blázon, položili by ste mu nejakú otázku? Opýtali by ste sa na niečo

človeka, o ktorom by ste určite vedeli, že je bláznivý, hlúpy, a tak aj nedôveryhodný? Určite nie, lebo

by ste vedeli, že jeho odpoveď bude nedôveryhodná. Otázka na zamyslenie: A sebe si dennodenne

kladiete nejaké otázky? Trebárs, čo jesť, čo si obliecť, kedy spať, čo urobiť, čo niekomu povedať?

Už ste si niekedy v mysli položili nejakú otázku? Ak áno, určite sa nepovažujete za hlupáka, blázna,

proste za nedôveryhodnú bytosť!

Lenže ak je tomu tak, potom uznávanie vlastnej nechápavosti, slabosti a nedôvery môže byť

iba falošnou pravdou. Pretvárkou! Klamstvom, ktoré mnohí považujú za skutočnosť.

Skutočnosť je nepominuteľná, alebo iba klamstvo sa môže rozplynúť.

Je prospešné zamyslieť sa nad týmto prostým poznaním, inak svoje otázky ohľadne života budete

považovať za nechápavosť, hoci vlastne ide o dôveru v seba. Bláznovi by ste predsa nedôverovali,

a tak mu ani nepoložili nijakú otázku. Ak si teda v mysli kladiete nejaké otázky a je jedno, aké sú, tak

tento skutok nesvedčí o tom, že ste hlúpi a nedôveryhodní, ale je dôkazom, že si dôverujete.

Každá otázka, ktorú si položíte, je dôkazom dôvery! Ten, čo žije, slabým nie je.

Keby bolo skutočne pravdou, že ste nedôverhodným a hlúpym človekom, na nič by ste sa seba

nepýtali. Sebadôveru teda máme a využívame, ale ešte je potrebné chápať, čo robíme. Inak udelíme

dôvere masku nedôvery. Nedôvera nepatrí životu! Keby patriť mohla, nebol by si človek vedomý

toho, že je. A komu potom patrí? Kde vlastne tá nedôvera je?

Dôverujem životu? Ak áno, nehaním seba. Netvorím si výčitky, neľutujem, čo urobím a nič

si neodpúšťam, pretože výčitky, odpúšťanie a ľútosť sa nerodia z dôvery, ale z vedomia zla. Kde

 je dôvera v lásku, tam zlé skutky nemajú zmysel byť, takže človek nemá dôvod, aby sám sebe niečo

odpúšťal, ľutoval a vyčítal. Svedomie, ktoré netrápi, je obdivom. Hovorí sa, že samochvála smrdí.

Takže pohana seba je parfumom? Je vôňou, ktorú chce človek vdychovať? A koho už len môžem

chváliť, ak sám sebe nestojím za pochvalu?

KAŽDÝ MÁ K DISPOZÍCII GENIÁLNY TALENT, KTORÝ UMOŽŇUJE NESTRÁCAŤ LÁSKU,

ALE NIE KAŽDÝ POVAŽUJE SEBADÔVERU ZA GENIALITU.

Vyhľadávate spoločnosť tých, ktorí si sypú popol na hlavu a utápajú sa vo výčitkách? Alebo

sa radšej zdržujete v spoločnosti tých, ktorí dôverujú vašim schopnostiam? Je iba jediná schopnosť,

ktorej sa dá vždy dôverovať, a to je schopnosť milovať, lebo človek má vždy niečo rád. Zo schopnosti

milovať vychádzajú všetky schopnosti tvoriť krásu. Všetky nádherné diela, ktoré obdivujeme, boli

vytvorené vo chvíli dôvery, pretože v tom okamihu mal človek rád to, čo vytváral.

NEDÁ SA OBDIVOVAŤ TO, ČOMU NEDÔVERUJEM.

KEĎ NIEČO OBDIVUJEM, MAL BY SOM VEDIEŤ, ŽE SVOJÍM OBDIVOM PREJAVUJEM DÔVERU.

KEĎ OBDIVUJEM SEBA, ALEBO INÉHO ČLOVEKA, PREJAVUJEM SVOJU GENIALITU.

NEDÁ SA MILOVAŤ TO, ČOMU NEVERÍM.

Môžem pochybovať iba o svojej láske. O láske iného človeka nemôžem pochybovať, lebo

proste nemám jeho myseľ ani telo. Pochybnosť o láske nie je dôverou, všakže? Keď mám niečo,

či niekoho rád, tak o tom viem. Pre to, čo viem, sú pochybnosti zbytočné. Keď teda viem o láske,

tak o nej nepochybujem, takže všetky pochybnosti ohľadne lásky, ktoré človek pestuje a rozvíja,

 môžu byť iba sebaklamom. Sebaklamu nie je možné uveriť. Ako môžete uveriť tomu, čo je pre vás

neisté? Neveríte práve preto, lebo viete, že je to neisté. Je dobré mať takéto poznanie, inak môžete

pochybnosti považovať za pravdu. TREBA VEDIEŤ, ŽE TO, ČO JE PRE MŇA NEISTÉ, NIKDY MOJOU

PRAVDOU NEBOLO. Pravda tvorí svet, ktorý prežívame v myšlienkach a pocitoch. Podľa

pravdy si vytvárame mienku o sebe. Pravda nepozná kompromisy.

DÔVERA NIE JE KOMPROMIS. SCHOPNOSŤ MILOVAŤ JE NEKOMPROMISNÁ.

Z TOHTO DÔVODU LÁSKE NEROZKÁŽETE.

Akákoľvek snaha rozkazovať láske, alebo sa s ňou dohadovať, je odsúdená na neúspech. A ten

neúspech si natvrdo prežijete v myšlienkach i pocitoch. Snaha dohadovať sa s tým, čo je človeku

dané a tvorí jadro osobnosti, je nezmyselným skutkom. Ak sa niekto riadi nezmyslom, nevidí

v sebadôvere, či vo svojom živote zmysel. Alebo: Pre sebadôveru môže byť koniec života

iba nezmysel.

SCHOPNOSŤ MILOVAŤ A PREŽÍVAŤ SVOJU LÁSKU NEBOLA ČLOVEKU

 DANÁ PRETO, ABY O NEJ POCHYBOVAL.

Ak sú pochybnosti pre človeka pravdou, môže tvoriť iba pochybnosti. A nikdy si nie je istý ani tým,

či je a žije, takže vlastne nemôže ani umrieť. Pre seba neumrie, pretože ak pochybuje o sebe, pochybuje

aj o všetkom, čo urobí. Kto sa spolieha na koniec, spolieha sa na pochybnosť. Keď sa človek musí

živiť pochybnosťami, nie je pre neho dôvera dôveryhodná. Vôľa s neistotou neurobí nič, takže kto

si nepomôže, tomu nepomôže nikto. Je dobré nehádať sa s láskou. A nie je dobré opúšťať život.

Život je domovom Boha.

UMENIE MILOVAŤ JE UMENIE ŽIŤ. ALEBO KTO POTREBUJE DÔVERU V ŽIVOT,

NEPOTREBUJE OPÚŠŤAŤ LÁSKU.

Ak sú pochybnosti o láske pravdou, opúšťame sami seba. Svoje nebo, svoju silu. Keď je dôvera

v seba potláčaná, sú potlačené všetky božské schopnosti. Ako vlastne vznikla nedôvera? Zrejme

ju ktosi vymyslel preto, aby sa so sebou pohral, a to, čo považoval najskôr za nevinnú zábavu,

sa postupne stalo potrebou. To, čo si niekto vymyslí o láske, je pre mňa záväzné iba vtedy, keď

mi to vyhovuje. Nedôvera nie je pre mňa platná, pretože vôľa ju nemá, ale ak neistota v láske

musí pre človeka byť, nedohadujem sa s ním. To, čo ty musíš, ja nemôžem.

KEĎ DÔVERUJEM LÁSKE, MÔŽEM VŠETKO, ČO CHCEM, PRETOŽE VTEDY SA KAŽDÉ

MOJE PRIANIE ZRODILO Z ISTOTY LÁSKY. A KAŽDÉ JE VEČNÉ.

SILOU ŽIVOTA JE DÔVERA. TO, ČOMU NEDÔVERUJEM, JE SLABÉ, A TAK NEPRAVDIVÉ.

DÔVERA PATRÍ LÁSKE, V NIČOM INOM PRÍTOMNOU MOCOU NIE JE.

Keď prejavíme ochotu rozmýšľať o dôvere v lásku, začne sa strach samočinne rozpúšťať.

 A keď neostane po ňom ani prach, uvidíme v sebe i navôkol svoje nebo. Rozplynie sa hmla

starej, unavenej Zeme a všetko bude také, aké vždy bolo. Poznané a krásne.

© Copyright 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

VN