O ČAS.

PRÍTOMNOSŤ JE DOBRÁ, LEBO SOM. MÁM NA VŠETKO ČAS.

DOBRO ŽIVOTA JE NAPLNENÉ TÝM, ŽE O SEBE VIEM.

Keď som, tak to, že nie som, si nemôžem uvedomovať. Vedomie svojej prítomnosti

 nazývame životom. Keď žijem, nemám nikdy vo vedomí to, že nežijem a ani sa to

nestane. Nič z toho, čím som a čo je vo mne prítomné, sa nestráca a nemení.

Prítomnosť je stálosť jednej sily. Otázka na zamyslenie? Som silou?

Kto je, musí si uvedomovať, že je. A to, čím je, alebo čo prisúdi sebe, tiež je. Ak teda

uznám, že som dobrý, musím si dobro uvedomovať, a keď uznám, že je vo mne zlo, tiež

si ho musím uvedomovať. Na základe mojej prítomnosti je skutočné všetko, čo prisúdim

sebe. O tom, že som prítomný, viem teraz, to je nespochybniteľný fakt, lenže potom aj to,

čím som, je také isté. Nespochybniteľné a trvalé. A čím som? Alebo, akým som? Môžem byť

 slabým človekom, lebo tak hovoria o človeku všetci, či aspoň väčšina ľudí, však? Môžem byť

teda slabým, alebo takým, za akého ma považujú iní, ale takisto môžem byť silným, ak to

uznám za správne, pretože prítomnosť je správnosť. Je správna, lebo je. A to, že je, viem

 celkom iste, pretože viem o sebe. Myslím. Prítomnosť seba si uvedomujem vo svojom

slove, takže aké slovo je pre mňa správne, takým som, bol som i budem.

O tom, aké slovo je správne, mám právomoc rozhodovať iba ja a je úplne jedno, či

na základe hlúposti, alebo múdrosti. Aj hlúposť uznal človek za správnu, lebo vie, že

musí byť, takže niet dôvodu, prečo by ju nemal, alebo prečo by sám seba tak nevidel.

Ak je správna, bude večná a trvalá, podobne ako slabosť.

UZNAŤ MÔŽEM IBA TO, ČO POVAŽUJEM ZA SPRÁVNE. TO, ČO JE SPRÁVNE, JE PRÍTOMNÉ,

PRETOŽE PRÍTOMNOSŤ JE SPRÁVNOSŤ. JE, LEBO JE. TO, ČO JE SPRÁVNE, JE PRAVDIVÉ.

JE REALITOU OSOBNOSTI.

Čo je pre človeka správne, na to sa spolieha. Dáva mu silu, lebo to, čo je správne, je pre

 neho dobré a príťažlivé. Čo je správne, je normálne, a tak to má neustále na pamäti. Vždy

je to dôležité, pretože nesprávnosť nemôže byť dôležitosťou, takže tomu, čo je správne,

udeľuje svoju pozornosť. Iba to má čas, priestor a moc. To, čo je správne a dôležité, má

prvé i posledné slovo vo všetkom. V tom, čo chceme i nechceme a podľa tohto slova

sa niečo udeje, alebo neudeje.

Čo je pre človeka nesprávne, je pre neho nepravdivé a nemá záujem spoznať, aké to je.

Je to proste klamstvo, ktorému sa neoplatí dôverovať a venovať mu pozornosť. Každého

priťahuje vždy iba to, čo uzná za správne, ale mnohí veľakrát ani len netušia, čomu prisúdili

správnosť, takže si môžu myslieť, že je niečo správne, ale pritom to tak vôbec nemusí byť.

Kedy nevieme, čomu sme prisúdili správnosť? Vtedy, keď je zaujímavejšie to, čo si myslia

a chcú iní ľudia a nie to, po čom túžim ja.

Ak je moje slovo na druhom, nedôležitom mieste, tak nielenže nepoznám to, čo chcú iní, ale

 tiež neviem, čo si hovorím, jednoducho nepoznám obsah svojho slova. Nepoznám svoje vnútro,

či dušu. Neviem, čo som vložil do slova a o tom viem, inak by som nevedel, že mám pochybnosti.

Ak mám pochybnosti o svojom slove, neustále prehodnocujem nielen to, čo vnímam v sebe, ale

aj to, čo počujem od iných. Mením názory a nič nie je isté. Ani to, či je niečo správne, takže

svoju správnosť mením a nepoznám, čo je kedy správne. To však nič nemení na fakte,

že vždy nejakú správnosť mám, pretože žijem. A život je správny, lebo je.

To, čo je správne, má moc príťažlivosti, takže sa neustále zjavuje ako povinnosť, potreba,

alebo ako neodbytná myšlienka. To, čo je správne, tvorí myšlienky. Stále nové a nové a vždy

hovoria o tom istom. Môžu byť kadejaké a nedajú sa odstrániť, pretože sú proste správne.

Namiesto toho, aby si človek vytvoril inú správnosť, veľakrát podľahne tým neodbytným

myšlienkam a urobí to, k čomu ho nabádajú, hoci cíti, že mu to nič príjemné neprinesie.

Nemusí to tak byť. Môžem si okamžite zvoliť inú správnosť a tie myšlienky, ktoré

 vnímam ako nutkavé, násilné a nepríjemné, ostanú na základe novej správnosti

bez sily a samočinne sa rozpadnú.

SPRÁVNE JE PRE ČLOVEKA TO, O ČOM VIE, ŽE MUSÍ BYŤ.

PRÍTOMNOSŤ MUSÍ BYŤ, LEBO OKREM PRÍTOMNOSTI NIČ NIE JE. JE VŠADE,

 TAKŽE TO, ČO PRE MŇA MUSÍ BYŤ, JE PRÍTOMNÉ, A PRETO BOLO I BUDE.

TO, ČO MUSÍ BYŤ, JE PRÍTOMNÉ A REÁLNE, A PRETO SA NEDÁ ODSTRÁNIŤ.

 To, čo nemusí byť, je nereálne, takže nemožné. Ak pre človeka niečo nemusí byť, alebo je

 iba niekedy, tak to znamená, že nemusí byť v jeho živote. Nemusí to prežívať. Alebo: To,

čo nemusí byť, je nestále a menlivé. Je nereálne a neskutočné. Je život stály? No snáď by

aj mohol byť, keď je, všakže? Ak je život stálosťou, je stále všetko, čo mu prisúdim.

Jednoducho sa stále deje a potom hovoríme o opakovaní.

Ja musím byť, ja som správny, lebo som. A vtedy je správne aj to, čo chcem, pretože

nesprávnosť nemá kde vo mne byť. Takže vtedy je správne aj to, že niečo nechcem.

V ČOM JE MOJA SPRÁVNOSŤ, V TOM JE I MOJE  BOHATSTVO.

Život, to som ja. Ja som dôležitý a prvý, pretože keby som nebol, nevidím ani to, čo je

naokolo, či v tomto svete. Svojim prianiam by som mal udeliť dôležitosť a správnosť,

 a keď tak urobím, nemôžem chcieť dať okolitému svetu to, čo nechcem pre seba.

Je dobré chápať, že keď hovorím o živote, hovorím o sebe.

Kde je správnosť, tam je aj bohatstvo času, takže všetkého. Na správnosť má každý

 vždy dostatok prostriedkov. Ak pre človeka musia ťažkosti byť, tak sa naozaj nemôže

sťažovať na nedostatok problémov. Vo všetkom uvidí komplikáciu, ešte aj v tom, že je,

a tak si vymyslí stratu. Potrebuje sa stratiť, lebo však tie ťažkosti, z ktorých si vytvoril

takúto potrebu, akosi neustále chodia. Ak niekto musí byť pominuteľný, stráca sa pre seba

stále, takže nejakej kvality a stability šťastia, či večnosti neba sa fakt nemusí obávať. Ani

nevie, čo to je, nemá na to dostatok času. No choďte do večnosti s nedostatkom priestoru!

A vari aj svetla!

Ak bolesti pre človeka musia byť, tak fakt nemôže byť nešťastný z toho, že by sa mu bôle,

či najrôznejšie nepríjemné pocity vyhýbali. A ak musí byť aj hlúposť, tak rozum v dosahu iste

 nemá. A tak je to so všetkým. Správnosť je dobro, ale nie vždy považuje svoju správnosť za

dobro, a tak so svojou správnosťou bojuje. Vtedy je dobro zlom, či nepriateľskou myšlienkou.

To je dôsledok nepoznanej správnosti.

Bohatstvo môže byť iba v živote, takže život je bohatstvo. Žijem teraz, a tak niet takej chvíle,

v ktorej by som bohatý nebol. Som nesmierne bohatý, pretože to, čo je správne, mám vždy

k dispozícii a neustále rozmnožujem. Otázka na zamyslenie: NA ČO MI JE BOHATSTVO, KTORÉ

MUSÍM STRATIŤ? Snáď iba na to, aby som tvoril smútok a neustály strach z toho, kedy a ako

 ho stratím. Ak rozumiem tejto odpovedi, položím si ďalšiu otázku: MÔŽEM STRATIŤ ŽIVOT,

AK JE SPRÁVNY? Ak je život mojou správnosťou, mám bohatstvo radosti. A ak rozumiem

 aj tejto odpovedi, mám zo seba radosť a je to radosť nepominuteľná.

POMINUTEĽNOSŤ NIE JE SPRÁVNOSŤ ŽIVOTA. NIE JE TO PRAVDA TEJTO CHVÍLE.

POMINUTEĽNOSŤ JE SPRÁVNOSŤOU VTEDY, KEĎ NIE JE.

POMINUTEĽNOSŤ JE SPRÁVNOSŤOU CHVÍLE, KTORÁ NEBOLA.

Je dobré vedieť, že nie je až také dôležité, čo vidím naokolo, dôležité je to, čo uznám, že

vo mne je, pretože to je prítomné a reálne. Ak teda niečo v okolitom svete pozorujem a viem,

že to vo mne nie je realitou preto, lebo to nepovažujem za správne, tak chápem, že pozorujem

rozprávkovú hru. To, čo nie je správne, nie je pre moju prítomnosť reálne a skutočné, ale ako

dobrovoľnosť si môžem myslieť, že neprítomnosť pravdou je. Ak áno, existuje pre myseľ

 realita neskutočnosti, ktorú nazývame aj nevedomím.

Nevedomie je nejasné vedomie, takže je to nedostatok svetla, alebo šerosvit vedomia.

Byť polotmou, alebo polosvetlom, keď som, je podobné, ako byť slnkom a nevidieť

jasne to, čo je v mojom svetle.

Je dobré vedieť, že o tom, čo je správne, viem, pretože o tom rozhodujem ja. Akože inak,

vedome, lebo inak sa nedá vedieť ani rozhodovať. Patrilo by sa vedieť to, čo viem, ale ak je

hlúposť správna, čiže fakt musí pre mňa byť, nevidím jasne to, čo viem. Nevidím jasne to, čo

vidím jasne. Vždy viem, čo mi vyhovuje a čo sa mi páči, ale nie vždy chápem, že nesprávnosť

 je pre mňa nereálna. Že nesprávnosť prítomnému životu nepatrí. Nesprávnosť je správnosťou

 vtedy, keď človek ignoruje to, čo vie.

Prítomnosť seba, či života si uvedomujem myslením, takže videním myšlienky. Keď vidím

myšlienku, viem, aká je a o čom hovorí. Myšlienky sú pravdivé, čo znamená, že hovoria o tom,

čo je pre mňa správne a dobré, takže hovoria o tom, čo je vo mne prítomné a na tom princípe

 tiež hovoria, čo je pre mňa nesprávne, nevyhovujúce a neexistujúce, proste o tom, čo nemám,

a tak pre mňa prítomné nie je. To všetko je pravda.

TO, ŽE MI NIEČO NEVYHOVUJE, JE PRAVDA, A TO, ŽE MI NIEČO VYHOVUJE, JE TAKISTO

 PRAVDA, TAKŽE MOJE SLOVO JE VŽDY SPRÁVNE A PRÍTOMNÉ. NIE SOM HLUPÁK!

Vlastnú múdrosť by som nemal ignorovať tým, že odháňam pravdivú myšlienku, takže to,

čo viem. Pravda života nemizne, ale nemusím ju vidieť a poznať. Žiadne slovo sa nestráca, lebo

sa zrodilo v tom, čo je. Ak teda odháňam myšlienky, tvorím si vo vedomí skrýšu. Sú v nej ukryté

iba také myšlienky, ktoré som nechcel vidieť, takže nepoznám ich obsah. Mám nepoznanú, ťaživú

a nepríjemnú pravdu, pretože to, čo som odhodil, či ukryl pred sebou, sa mi nepáčilo. Videl som to

ako zlé, a tak aj pôsobí. A potom sa bojím osudu, či nepoznaného života. Obávam sa, čo môžem

povedať a urobiť. Mám dôvod, lebo myšlienky, ktoré som odohnal, som uznal za zlé, takže iné

pôsobenie nemajú, ale neviem, čo zariadia, pretože som ich nechcel vidieť, a tak ich nevidím.

Sú ukryté a nepoznané. Sú nevedomé.

Ak človek odháňa myšlienky, ktoré vidí ako škaredé, považuje to za správny skutok,

inak by to nerobil, ale už nevie, že takýmto spôsobom vytvára zo škaredosti správnosť.

 Takto sa zlo stáva prítomné a reálne, pretože to, čo je správne, je prítomné.

Myšlienku, ktorá vyjadruje nesúhlas, zvykne človek považovať za zlú a snaží sa ju zahnať.

Je však skutočne zlá? Veď hovorí o tom, s čím nesúhlasím! O tom, čo pre mňa nie je správne,

takže vlastne hovorí o tom, že to vo mne nie je. Myšlienkou, ktorá je obrazom toho, čo pre

mňa nie je správne, si chcem povedať, že to, čo mi nevyhovuje, vo mne skutočné nie je,

a tak nemá silu. Jednoducho si iba ukazujem vlastnú pravdu.

To, čo nie je správne, mi nevyhovuje, takže s tým nesúhlasím. Myšlienka, ktorá zobrazuje to,

čo mi nevyhovuje, nemá pekný obraz, lebo to, s čím nesúhlasím, nemôže vyzerať pôvabne.

 Nevyzerá dobre, veď predsa ukazuje to, čo mi nevyhovuje a nie je správne. Nenechajme sa

 oklamať povrchom. To, čo pri povrchnom pohľade nevyzerá pekne, ešte nemusí byť zlé. Ani

 nejaký človek nemusí pri prvom pohľade zodpovedať nášmu ideálu krásy, a predsa sa do

 neho zamilujeme. Upútal niečím, čo z neho vyžaruje, čo je v jeho slove.

 Ak sa zameriam iba na povrch a nevšímam si obsah myšlienky, neviem, prečo ju mám.

Nepoznám jej príčinu, čiže vnútro. Viem iba to, že je to škaredá myšlienka a túto škaredosť

vzťahujem na seba, lebo však viem, že je to moja myšlienka. Takto človek prijíma pravdu,

že je škaredý a zlý a potom podľa toho koná.

Rozumiem tomu, čo si hovorím? Vidím vnútro slova, alebo mi stačí vidieť iba čosi na

povrchu a skonštatovať, že je to nepekné? Ak chápem, o čom hovorí myšlienka vyjadrujúca

 nesúhlas, tak viem, že to, čo ukazuje, nemám v tej chvíli vo svojej pravde, a preto to, s čím

nesúhlasím, neriadi môj život. Keď rozumiem, čo si hovorím, viem, že to, čo vyjadruje slovo

 nesúhlasu, nemám vo svojej pravde. Keď nemám, nepôsobí a neprejaví sa ťaživým pocitom.

Keď sa rozčuľujem nad skutkom, ktorý urobil niekto iný, iste viem, že mi videný skutok

nevyhovuje. Takže zlostná myšlienka, ktorú v sebe vnímam, vyjadruje nesúhlas s tým, čo

nepovažujem za správne a vtedy by som si mal uvedomiť, že to vo svojej pravde nemám.

Keby bol totiž ten skutok pre mňa mojou pravdou, tak by mi vyhovoval. Ak nevyhovuje, tak

sa nesúhlas, či nepravdivosť prejaví myšlienkou, ktorá sa pri porozumení, o čo ide, ihneď

rozplynie, pretože splnila informačnú úlohu. Čo je pre človeka správne, s tým súhlasí, a to

 má aj vo svojej pravde.

KEĎ SI UVEDOMÍM, ŽE S NEJAKÝM ĽUDSKÝM SKUTKOM NESÚHLASÍM PRETO, LEBO MOJOU

SPRÁVNOSŤOU NIE JE, TAK V TEJ CHVÍLI TENTO SKUTOK VO SVOJEJ PRAVDE NEMÁM.

AK NEMÁM, TAK HO NEUROBÍM A ANI NIČ PODOBNÉ SA MI NESTANE.

TAKTO SA TVORÍ POZNANÁ PRAVDA.

Nesúhlas s tým, čo niekto urobil, sa prejavuje nepríjemnou myšlienkou, a keď nerozumiem

obrazu myšlienky, tak aj ťaživým pocitom, a to iba preto, aby som si to všimol. Každopádne

nesúhlas hovorí v tej chvíli o tom, čo neuznávam a nie je pre mňa správne, a preto neexistuje

v mojej pravde. Takéto zistenie nie je dôvodom k zlosti, ale dôvodom k tomu, aby sa človek

potešil z toho, že to, čo sa mu nepáči, sa ho netýka, lebo to vo svojej pravde nemá. Ak nemá,

tak ho skutok iného neriadi. Alebo sa riadim tým, čo vidím u iných iba vtedy, keď to vyhovuje

môjmu záujmu. Zistiť, aký mám záujem, nie je ťažké, stačí, keď si všimnem, čomu vo svojej

mysli a tiež pri pozorovaní tohto priestoru venujem pozornosť.

Čas je myšlienka, inak by som o čase nevedel. Prítomnosť seba si uvedomujem vlastným

 slovom, takže svojím slovom si tvorím svoju realitu. Na porozumenie vlastnému slovu

 by som sa mal spoliehať, lebo životu aj tak nič iné neostáva.

KAŽDÁ MYŠLIENKA JE KRÁSNA A VZÁCNA, LEBO JE MNOU.

ŽIADNE SLOVO MI NEUBLIŽUJE, LEBO SOM SI HO NEVYTVORIL PRETO, ABY MI PRINÁŠALO

 ŤAŽKOSTI, ALE PRETO, ABY SOM VEDEL, POZNAL A PREŽIL TO, ČO MI UROBÍ RADOSŤ.

AK UZNÁM ZA SPRÁVNE, ŽE SI SVOJÍM SLOVOM NEMÔŽEM UBLÍŽIŤ, NEBUDEM MAŤ

DOJEM, ŽE MA MYŠLIENKY TRÁPIA A OHROZUJÚ. VŠETKY BUDÚ TÝM, ČÍM SÚ.

DOBROM TEJTO CHVÍLE.

Som prítomný, takže na všetko mám čas. Alebo mám čas na to, čo považujem za

správne. VŠETKO, ČO CHCEM, TRVÁ DOVTEDY, KÝM TO POVAŽUJEM ZA SPRÁVNE.

AK JE ŽIVOT SPRÁVNY, JE DOBRÝ. JE ŽIVOT DOBRÝ? AK ÁNO, JE TAKÝ PRE MŇA VŽDY,

LEBO SOM JEHO SVETLOM.

Šťastie sa stráca vtedy, keď nie je správne a o bolesti platí to isté. Aj zážitok vlastnej smrti

 existuje iba pre toho, čo uzná, že prítomnosť života nie je správna. Lenže vtedy nie je správne

 nič. Ani smrť. Všetko je klamstvo, aj život, aj smrť, aj to, že som. Všade je iba rozprávka, alebo

 sen o živote. A čo prináša sen? Iba to, čo nemám. Alebo, nádej je istotou vtedy, keď je správna.

To, čo je správne, je teraz reálne a isté. Otázka na zamyslenie: Ako môže život poraziť život?

 Alebo, môže prítomnosť smrti poraziť prítomnosť života, ak patrí do života? Lebo nikde inde

byť nemôže.

PRÍTOMNOSŤ JE STÁLOSŤ TOHO, ČO JE SPRÁVNE.

AJ NESPRÁVNOSŤ MÔŽE BYŤ SPRÁVNA, ALE TO JU MUSÍM UZNAŤ ZA SPRÁVNU.

Čo je správne, je dobré, lebo to, čo je nesprávne, je nevyhovujúce. Lenže to, čo je

 dobré, nemôže človeku robiť problém. Alebo môže vtedy, keď je dobro problémom, ale

potom je už správnosť nesprávnosťou. Ak sa niekto zamýšľa nad dobrom, má vedieť, že

 sa zamýšľa nad správnosťou života, alebo ak rozmýšľa o živote, teda o sebe, mal by vedieť,

že rozmýšľa o tom, či je dobro správne. A na to by si mal vedieť správne odpovedať.

DOBRO JE STÁLOSŤ, LEBO VŠETKO, ČO ČLOVEK UZNÁ ZA SPRÁVNE, JE DOBRÉ.

Život je bohatý, pretože je slovom. A slovom si môžem vytvoriť všetko, čo chcem. Život

 obsahuje všetko, čo človeku napadne. Kto žije, je bohatý. Bohatstvo nie je zlé, lebo je. Mám

nevyčerpateľné bohatstvo. Nikdy z neho neubúda a nik mi ho nemôže ukradnúť ani spochybniť,

lebo život je prítomnosť, ktorá je vo všetkom. Ako spochybníte to, čo je prítomné? Vari nie tým,

že to raz nebude? AK POVIETE, ŽE SA RAZ POMINIETE, TAK SA KLAMETE, PRETOŽE TO HOVORÍ TEN,

 ČO TERAZ JE. Aj pominuteľnosť je slovo a slovo sa nepominie. Kto chce pominuteľnosť, môže ju

 prežívať stále, alebo mať dovtedy, kým ju bude považovať za správnu.

SPOCHYBŇOVAŤ NIEČO MÔŽE IBA TEN, ČO JE, TAKŽE VLASTNE NIČ NESPOCHYBNÍ. ANI TO,

 ŽE JE BOHATÝ, ALE MÔŽE ŽIŤ V KLAMSTVE A POVAŽOVAŤ ZA SPRÁVNE BYŤ CHUDOBNÝ.

JE DOBRÉ VEDIEŤ, ŽE CHUDOBA JE NESPRÁVNOSŤ ŽIVOTA.

Kto chápe, že žije, vie, že má k dispozícii všetko, takže sa nepovažuje za chudobného

a ani po chudobe netúži. A ak si niekto myslí, že byť chudobným je správne, je chudoba

jeho bohatstvom. Môže ho však takáto správnosť urobiť dobrým, či šťastným? Skúsme

uznať za správne, že život je dobro, lebo je a v tom, čo je prítomné, je všetko, čo chcem.

ŽIVOT JE BOHATSTVO DOBRA. Toto poznanie má vo svojej duši zapísané každá bytosť,

a preto sa každému naplňuje iba to, čo považuje za správne, a tak za dobré.

Život je vedomie prítomnosti. Je dobré mať na pamäti, že keď hovorím o čase života,

hovorím o prítomnosti, lebo to hovorí ten, čo je prítomný. SLOVO PATRÍ PRÍTOMNOSTI.

Poznanie, že život je bohatstvo dobra, znamená, že moja prítomnosť je správna.

Môj čas je dobrý. Ja som správny. Toto poznanie má v sebe každý, ale nie každý si ho

všíma a potom môže byť pre človeka dobré všeličo, aj to, o čom si myslí, že nechce.

Hovorí sa tomu, že nevie rozpoznať medzi dobrom a zlom.

Aj pominuteľnosť, či zmena a z toho vyplývajúca neistota môže byť pre človeka dobrá

a správna, pretože sa naučil spoliehať sa na to, čo pozoruje v okolitom priestore. Kde je

 pominuteľnosť, je aj nedôvera v seba, lebo nič nie je trvalé. Aj bolesť môže byť pre mnohých

 dobrá, pretože tvrdenie, že až keď človek poriadne ochorie, môže si uvedomiť, aký je život

vzácny, sa tu dosť často vyskytuje. Ani to, že sa upneme na Boha, či na dobro až vtedy, keď

už všetky iné zaužívané prostriedky zlyhali, nie je neznáma vec. Uznať za správne, že dobro

 je stálosť, znamená mať šťastie.

  ŽIVOT JE BOHATSTVOM BOHA, ALEBO BOHATSTVOM SLOVA.

TO SLOVO JE DOBRÉ, LEBO VŠETKO JE SLOVOM.

SLOVO NEMÔŽE BYŤ NECHCENÉ A ZLÉ, PRETOŽE HO STÁLE VYUŽÍVAME.

Keď povieme, že niečo nechceme, tak to neznamená, že slovo je zlé, veď ním predsa

chceme niečo vyjadriť. Takže slovo nemôžeme nechcieť, i keď niečo nechceme. Ak je

tomu tak, potom slovo slúži vždy iba na to, aby sme niečo dosiahli a získali.

Máme slovo kvôli bohatstvu.

Poslaním prítomnosti, alebo času je teda to, aby sme vždy niečo získali a nie žili

vedomím toho, že sme niečo stratili a strácame, lebo nakoniec aj strata je zisk.

Získame proste stratu.

Je skutočne dobré rozumieť tomu, čo si sebe hovorím. Keď chcem bohatstvo a je jedno

 akého druhu, mám presne vedieť, že chcem iba bohatstvo a stratu z obsahu slova bohatstvo

 vyjmem. Pominuteľnosť, alebo strata je v tomto svete samozrejmosťou, takže ak neviem, že

stratu, či pominuteľnosť mám vyňať zo svojho priania byť bohatý, tak táto samozrejmosť

 straty je samozrejmá aj v prianí bohatstva, čiže v tom, čo chce človek získať. A potom

 stráca to, čo získa, alebo ani nič nezíska a vôbec netuší, že pominuteľnosť vecí, dejov

a schopností mal vo svojom slove priania zakomponovanú a iba preto sa mu to tak

 naplnilo. Iba preto sa mu naplnila strata.

Majme na pamäti, že aj strata je bohatstvo, pretože je to slovo. Z tohto dôvodu je fakt

dobré poznať obsah svojho slova a nie si iba niečo priať, a pritom si nevšímať, čo je

v tomto svete samozrejmosťou a ako správnosť je vložené do priania. To, čo je

samozrejmé, je normálne, takže aj správne.

Čo je samozrejmosťou, tomu nevenujeme pozornosť, proste tak to má byť. Takže

 samozrejmosť je samočinnosť, o ktorú sa nemusím starať. Jednoducho funguje stále.

Samočinnosť nie je zlá, lebo zbavuje starostí, ale majme na pamäti, kde sme a čo je

v tomto svete považované za samozrejmú pravdu. Veľakrát i to, čo pre seba nechceme.

Ak niečo nechcem, musím chápať, že je to nesprávne a prečo je tomu tak, inak je

nesprávnosť správnosťou a automaticky funguje.

Poznať príčinu, prečo je niečo nenormálne a nesprávne, je zásadná vec, inak nemám

logické argumenty, prečo niečo nechcem, takže všetko funguje podľa samozrejmostí

uznávaných v tomto priestore. Je to nechcený priestor, lebo ho chceme opustiť, takže

 je tu pravdou aj to, že dobro nie je stále.

PRAVDA, ŽE DOBRO NIE JE STÁLE, SA NAZÝVA POMINUTEĽNOSŤOU, ALEBO ZMENOU.

Neprajem si byť pominuteľný, nepotrebujem smrteľnosť a stále sa rodiť a umierať, lebo

vtedy je v dobre strata. Vtedy je strata dobra bohatstvom a deje sa tak samočinne, bez môjho

vedomého zasahovania. Potrebujem byť nepominuteľný a nemusím mať starosti, ako sa to

 udeje, pretože tiež sa to deje samočinne. Môžem získať takéto bohatstvo a už ho nestrácam.

Nestrácam dobro. To je nebo.

Potreba byť nepominuteľný je v súlade s tým, čím som teraz. V súlade so životom,

a tak aj s časom a vtedy mám čas určený na užívanie radosti, lebo sa nezaoberám tým,

kedy sa život, takže správnosť dobra stratí. Strata už nie je dôležitá.

Ktože by už len nechcel zmiznúť z tohto sveta? Však tu existujú ťažkosti, bôle, starosti

 a najrôznejšie hrôzostrašné zážitky. Bez výnimky, každý jeden človek, nik tu netúži ostať,

pretože každý je dobrom slova a dobru nepatrí svet, kde sa dobro stráca. Z tohto dôvodu

 je smrť, či pominuteľnosť pre ľudí správna.

Medzi potrebou smrti a potrebou opustiť svet, kde dobro nie je trvalé, je veľký rozdiel.

Potreba umrieť, a tak umierať stále, je založená na strate, ale potreba opustiť svet, kde

sa dobro stráca, alebo mení na ťažkosť, je založená na pochopení, že dobro je stálosťou.

Keď už bohatstvo, tak sa patrí chcieť také, ktoré nepominie. Také bohatstvo, ktoré nie je

bohatstvom straty. Je to správne? Pre toho, čo chce radosť z bohatstva, celkom určite.

Zamyslime sa na chvíľu nad tým, ako zvyčajne chápeme smrť, alebo takzvaný odchod

z tohto sveta. Smrť pre väčšinu ľudí znamená pominuteľnosť, alebo zmenu života.

A kde môže doviesť pominuteľnosť?

No niečo sa zmení a vari aj všetko, lebo pri zmene nič nie je také, aké je. A potom sa to,

 čo sa zmenilo, zmení, takže povrchné pochopenie správnosti odchodu zrejme nie je ani

 zárukou, ani východiskom zo sveta, kde nie je pravdou pevnosť dobra, ale zmena dobra.

Ak sa dobro, či radosť zo seba môže zmeniť, tak sa zmení, a preto sú ťažkosti nutnou

potrebou. Život naplňuje potreby, pretože on sám je potrebou. A nezabúdajme, že

radosť patrí do života!

AK SA NIEČO MÔŽE ZMENIŤ, TAK SA ZMENÍ.

Každý chce mať krásny život. Každý túži žiť vo svete, kde sa šťastie nestráca. Svet,

v ktorom sa nestráca nič z toho, čo mám rád, sme nazvali nebom. Zrejme nikto nechce

ísť do neba, ktoré sa pominie. Tak prečo si nepriať, že chcem byť nepominuteľný? Do

neba chcem ísť ja, takže ja musím byť nepominuteľný. Ak chcem byť nepominuteľný,

musím vedieť o tom teraz, lebo inokedy na to nemám čas.

Nepriať si smrť, ale priať si byť nepominuteľný neznamená, že ostanem navždy vo svete,

kde na základe pravdy o nestálosti dobra musia ťažkosti byť, ale že si uvedomím a uvidím

 svet, kde sa radosť, krása a sila lásky nestráca. Svoj skutočný svet. Musím vedieť, že je,

inak by mi ani nenapadlo, že chcem z tohto priestoru odísť.

Môžem si splniť svoj sen a žiť krásou nebeského sveta, pretože mám slovo, ale ak

si to prajem, musím vedieť, že je to moje vlastné slovo a že je správne. Ja a teraz musím

byť správny. Ak som teraz nesprávny, potom je nesprávnosť mojou správnosťou. Otázka

na zamyslenie: Ako môžem byť nesprávny, či nedokonalý, keď som touto chvíľou?

A iná nie je!

KEĎ JE TERAZ MOJOU SPRÁVNOSŤOU BYŤ NEPOMINUTEĽNÝ, TAK MI PATRIA

TIE MYŠLIENKY, KTORÉ PATRIA NEPOMINUTEĽNÉMU SVETU. KRÁSNE A DOBRÉ

A TAKÁ MYSEĽ AJ O MOJOM ŽIVOTE ROZHODUJE.

ALEBO AK CHCEM, ABY MÔJ ŽIVOT RIADILO DOBRO, KTORÉ SA NEMENÍ,

MUSÍM TERAZ UVERIŤ, ŽE CHCEM BYŤ NEPOMINUTEĽNÝ, ČO JE TO ISTÉ AKO

NEPOTREBOVAŤ SMRTEĽNOSŤ.

Kto chce zmeniť svoje myslenie, tak meniť bude. Škaredé myšlienky zmení na pekné

 a potom pekné na škaredé, a tak dokola. Vo chvíli, keď človek vidí šťastie, vie, že sa stratí.

Odkiaľ berie takéto poznanie, ktoré dokonca považuje za normálne a samozrejmé, hoci vie,

že šťastie nechce stratiť? Zrejme iba opakuje to, čo pozoruje okolo seba a automaticky to

vzťahuje na seba bez toho, aby sa zamyslel nad zmyslom života. To nie je starostlivosť

o seba, ale ľahostajnosť, ba až krutosť, pretože takto vytvorená správnosť neprináša

spokojnosť so sebou.

Pominuteľnosť je ako rozprávkový drak. Zotnete mu jednu hlavu a hneď narastie druhá.

Samozrejme taká istá a určite nie ľudská. A čo ste vyriešili? Iba to, že drak je taký istý. Nie je

zmyslom zápasiť s drakom, ktorého potrebujete, alebo stínať hlavy preto, aby mu narástli, ale

 je zmysluplné priať si to, čím som. Nepominuteľnosť je stálosť dobra a vtedy drak neexistuje.

Nikdy nebol, bol to proste rozprávkový drak.

Všetci to poznáme. Keď si predstavíte, čo hrozné sa môže stať, až sa strasiete, hoci viete,

 že je to iba predstava. Prečo teda ten pocit hnusu? Nie je to správne. Aj takýmto spôsobom

 si človek hovorí, čo nie je jeho pravdou. Ak v tej chvíli vie, čo si chcel povedať, iste sa tým

nezaoberá. Nedáva svoj čas výmyslu. TO, ČO JE NESPRÁVNE, JE VÝMYSEL.

TO, O ČOM VIEM, ŽE JE NESPRÁVNE, NEMÁ SILU.

VEDIEŤ, ZNAMENÁ BYŤ SI ISTÝ, čo pri strašidelných obrazoch nie je ťažké zistiť. Však ihneď

viem, že mi to nevyhovuje, takže by mi malo byť jasné, že je to nesprávne a čo to znamená.

Ak už teda teraz viem, aký drsný spôsob na seba používam, a to iba preto, aby som si všimol,

čo nemám a nezariadil si to, čo mi nevyhovuje, tak to, čo viem, neignorujem ani neskúmam,

či je to pravda. A už vôbec sa nepozerám na seba ako na zlo. Z tohto dôvodu už takúto formu

komunikácie so sebou nepotrebujem. Jednoducho strašidelné predstavy nemajú dôvod byť,

alebo vo chvíli, keď sa zjavia, zabudnem na to, čo som videl. Sú ako záblesky. Vo chvíli,

ako ich zaregistrujem, sú preč.

AK MA ZAUJÍMA IBA TO, ČO JE PRE MŇA SPRÁVNE, TO OSTATNÉ ZMIZNE,

LEBO NEMÁ PRÍČINU BYŤ. KDE NIE JE POZORNOSŤ, NIE JE ANI SILA.

Čo je nesprávne, je ťažké. Ťažkosti sú nesprávnosťou a nikdy k správnosti, a tak ani

 k dobru nevedú. Riešením života je teda radosť z toho, že slovo ako svoje dobro

mám vždy a môžem ním tvoriť to, čo mi vyhovuje.

AK EXISTUJE IBA PRÍTOMNOSŤ DOBRA NAZÝVANÁ VÔĽOU, TAK CHVÍĽA,

V KTOREJ PRE ČLOVEKA NEEXISTUJE DOBRO, JE CHYBOU A NEEXISTUJE.

TO JE BOHATSTVO ČASU.

© Copyright 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

VN