CHVÍĽA, V KTOREJ NEVIDÍME LÁSKU, JE SMRTEĽNÁ A STRATENÁ.

NIET TAKEJ CHVÍLE, AK SLOVO JE.

ČO JE POMINUTEĽNOU KRÁSOU? ČO JE NEŠŤASTÍM A SLABOSŤOU ČLOVEKA?

MILOVAŤ A CHCIEŤ BYŤ MILOVANÝ, A PRITOM NEVIDIEŤ V LÁSKE BEZPEČIE.

Tak ako krása bez lásky neprináša šťastie, tak ani slovo bez lásky nedáva život.

 Mám vedieť, že obsah života tvorí iba to, čo milujem, nič iné život neobsahuje.

Slovo nebo znamená život. Zem obývajú živí, ale kto žije?

 To, čo mám rád, ma neohrozuje. Keby mohlo, nie je láskou. Ak tomu rozumiem,

vidím bezpečie života v každom svojom slove. Nestvoril som ho predsa preto, lebo

 ho nemám rád. Nevytvoril som ho preto, lebo som tvoriť nechcel!

TVORÍM SLOVO PRETO, ABY SOM VIDEL ŽIVOT. VO SVOJOM SLOVE SA VIDÍM

A MILUJEM.

Slovo som stvoril JA, ale to, že som a vedel, čo som stvoril, som poznal vo chvíli, keď

som bol slovom. JA a slovo jedno je. Bez slova by som nebol a nevedel, čo chcem. Bez slova

by som sa nemal v čom uvidieť. Moje slovo je mojím zrkadlom. Ukazuje môj svet a vo všetkom,

čo v ňom je, vidím svoju vôľu. V slove sa vidím a poznám, v slove existujem. SLOVO JE SVETLOM

 POZNANIA MOJEJ VÔLE. Iná ako dobrá byť nemôže, však neexistujem preto, lebo som nechcel byť.

Nežijem preto, aby som sám seba nechcel.

 BEZPEČÍM EXISTENCIE JE SLOVO. ZARUČUJE BYTIE A VŠETKO, ČO CHCEM.

KTO SA HO SNAŽÍ NEVIDIEŤ, ALEBO ZBAVIŤ, CÍTI SA OHROZENÝ.

BEZPEČIE JE VŠADE! AK CHCEM BEZPEČIE, VIDÍM HO V KAŽDOM SVOJOM SLOVE.

Keď sa cítime nešťastní, najradšej by sme neboli, takže pri tvorbe bytia nemohlo nešťastie

existovať, inak by sme neboli. Nešťastie nemáme radi. Nešťastie teda nie je láskou a nik ho pre

seba nechce, takže je vôľou nikoho. Z tohto dôvodu netvorím a nemám slová preto, aby som bol

nešťastný, ale preto, aby som neustále vnímal obrazy lásky. Ak tvorím myšlienky iba preto, aby

som videl svet lásky, potom mi slová ľudí, ktorí hovoria o potrebe nešťastia, bolesti a smútku,

 neukazujú nič, pretože neukazujú mňa. Nič mi nehovoria, sú to prázdne a mŕtve slová. Bez

pohybu, takže ostávajú v tom, kto ich hovorí. Nemôžem si ich prisvojiť! Nemôžem podľa

 nich myslieť ani sa správať a tvoriť svoj život. Mŕtvi v živote nikdy neboli.

BEZPEČIE JE UVEDOMOVANIE, ŽE LÁSKA JE SLOVO.

TO NIE JE MÁLO, TO JE NAJVIAC, ČO MÔŽE ČLOVEK UROBIŤ.

Nešťastia je tu viac ako dosť, ale je tu aj láska. Je lásky v tomto svete málo? Myslím si, že nie,

pretože každý má niečo rád. Bez nešťastia sa dá existovať, ale bez lásky by sme sa ani nenajedli.

 Nešťastie nie je láska a nepatrí existencii života, a tak tým, že milujeme, si vytvárame v tomto svete

odolnosť voči nákaze. Voči nešťastiu a všetkému, čo otravuje myseľ a neprospieva telu. Voči strachu,

 nerozhodnosti, smútku i najrôznejším bolestiam a chorobám, ba dokonca aj voči potrebe umrieť,

inak by sme v tomto priestore nevydržali ani chvíľu. Láska je tvorcom imunity.

Láska je ochranou, pretože v tom, čo máme radi, nevidíme nebezpečie. Keby sme videli, tak to

nemilujeme, ale pred tým utekáme. Ak máme niečo radi, chceme si to udržať a nie stratiť. Pred

tým, čo milujeme, neutekáme! A či si snáď niekto myslí, že od toho, čo má rád, sa patrí utiecť,

alebo sa treba pred tým ukryť? A najlepšie v smrti, lebo tam láska nechodí. Láska neumiera,

takže tam nemá čo robiť!

LÁSKA NEUMIERA, PRETOŽE KEBY TO BOLO MOŽNÉ, ŽIVOT BY NEBOL.

NEMALI BY SME DÔVOD BYŤ! A NAČO BY SME BOLI? NA TO, ABY SME NEBOLI?

 LÁSKA JE NEDOTKNUTEĽNÁ SILA, LEBO DÁVA CHUŤ ŽIŤ.

TO, ČO DÁVA ŽIVOT, ŽIVOT AJ OCHRAŇUJE.

Je samozrejmosťou, že rodičia ochraňujú svoje dieťa. Veď ho nechceli preto, aby nemalo

 život, alebo prežívalo ťažkosti. Je to predsa ich vlastná krv! Láska chráni život! Dáva mu

všetky potrebné látky, pretože je vytvorený z jej krvi.

LÁSKA JE KRVOU ŽIVOTA. KTO TO NECHÁPE, TEN SA TRÁPI.

Tak ako telo nemôže byť bez krvi, tak ani život nemôže byť bez lásky. Nezbavujem sa lásky, toho

vitamínu nevyhnutného pre život tvrdením, že sa láska stratí. A aká krv potom vyživuje mozog, či

myslenie? Čo koluje v tele? Už teraz je troskou. Chradne a mysľou sa preháňajú šialené predstavy.

Nuž ale človek, ktorý sa potrebuje zbaviť seba, musí dostať do krvi presvedčenie, že láska je iba

chvíľkové opojenie, ktoré sa postupne vyparí. Ak je láska prelud, je človek invalidom. Odkázaným

na pomoc tých, ktorí tiež spochybňujú lásku.

PRESVEDČENIE, ŽE LÁSKA JE PRCHAVÁ, TVORÍ BREMENO ĽUDSKÉHO ŽIVOTA.

TOTO PRESVEDČENIE OBNOVUJE NEPRÍJEMNÉ SPOMIENKY A TVORÍ ŤAŽKÉ POCITY

 A ČLOVEK HO POTVRDZUJE TÝM, ŽE SA ZLOSTÍ NA TO, ČO MÁ RÁD.

TO, ČO MÁM RÁD, NEMÁ BYŤ DÔVODOM K ZLOSTI, ALE K RADOSTI.

Udobrovanie, či už medzi partnermi, alebo priateľmi, je nezmyselnou ľudskou činnosťou.

Buď mám niekoho rád a nemám dôvod k hnevu, alebo neviem o láske nič. Ani to, že je! A či

mám rád niečo preto, aby ma to urážalo? Takéto dobro vzniklo na základe existencie zlosti,

vyrástlo zo zlého koreňa a takým aj je! Kto sa zlostí na seba, nevie o sebe. Spí hlbokým

spánkom, je ponorený do sna. Sen nie je pravdou skutočnosti!

Zamyslime sa: Čím by bol život bez lásky? Zrejme iba akousi nepríčetnou silou, ktorá neustále

 požiera a ničí sama seba. Nikde by nebolo to, čo chceme! A bola by to vôbec vôľa? Čo chceme,

neničíme. To, čo chceme pre seba, nevidíme ako nebezpečné ani ako prelud. Čo teda chceme?

Jedine to, o čom vieme, že nám nikdy neublíži. Čo milujeme, nemôže ubližovať. Jednoducho

to máme radi a z tohto dôvodu nemá láska v sebe silu ublíženia a ani nemôže vytvárať pocit

 ohrozenia a nebezpečenstva. AK MÁM RÁD ŽIVOT, TAK MI ŽIVOT NEMÔŽE UBLIŽOVAŤ!

Život bez istoty lásky nie je láskavou mocou, ale monštrom, ktoré nevie, čo robí. Vôľa je vôľou

 preto, lebo vie, čo robí. Ak mám rád život, tak mi život neubližuje, ale je mojou ochranou.

Ja som svojím ochrancom. Anjelom, ktorý vie, čo robí.

NEHĽADAJME BEZPEČIE V STRATE ŽIVOTA, ALE V LÁSKE K ŽIVOTU.

TO, ČO MÁM RÁD, NIE JE ZLÉ. NIKDY, LEBO DOBRO SA NEMÔŽE ZMENIŤ NA TO,

ČÍM NIE JE.

Pre väčšinu ľudí symbolizuje slovo anjel čistotu dobra, takže lásku. Anjel chráni, dáva pocit

bezpečia, všakže? To, čo má človek v tomto svete rád, to ho aj ochraňuje a toľko anjelov aj má.

Ak má rád trebárs desať ľudí a dvadsať vecí, tak má tridsať anjelov. On vie, čo má rád, dilemou

 môže byť iba to, že takíto anjeli nie sú všade, lebo sa stretáva aj s takými ľuďmi, ktorých nepozná,

 a tak ich nemá rád a tiež veľa z toho, čo tu pozoruje, nechce, a preto tiež nemiluje. Takáto ochrana

 funguje iba niekedy, ak vôbec o nej človek vie. Existuje však anjel, ktorý je všade a vždy s nami,

nech už vidíme čokoľvek. Je to láska k životu. Bezpečie.

Láska k životu je najvyšší, či najspoľahlivejší anjel a človek môže túto pravdu vnímať svojím

vlastným spôsobom vtedy, keď si zo všetkého najviac želá žiť. A potom hovorí, že mu v nejakej

 nebezpečnej situácii pomohol zázrak, anjel, alebo božia sila. Nuž áno, lebo však láska k životu je

pravým Bohom. Veď čo už len tvorca života môže milovať, ak nie svoj domov? LÁSKA K ŽIVOTU

 JE LÁSKA K SVOJMU SLOVU.

Keď sa so žiadosťami obraciame na Boha, máme vedieť, že sa obraciame na lásku k životu

 a takúto lásku k sebe aj cítiť, pretože iba takéto žiadosti nie sú falošné. Vtedy to, čo žiadame,

chceme pre živého a nie pre toho, na ktorého chceme zabudnúť. Ak odmietame prítomný život,

nechceme seba. Ani vidieť sa nechceme! Ako môžeme chcieť niečo pre toho, ktorého nechceme?

Ak žiadame niečo od Boha, chceme to pre toho, o ktorom vieme, že sa musí stratiť, takže chceme

 niečo preto, aby sa to pominulo! Chceme to pre toho, čo nevie, že je prítomný. Ešte nežije! Lenže

Boh je živý a jeho dary patria životu! Ak niekto odmieta život, odmieta aj svoju vôľu, takže všetko,

čo chce, je neúprimné a nepravdivé. AK SA CHCETE STRATIŤ, BOH VÁM NEDÁ NIČ! BOLO BY TO

ZBYTOČNÉ.

ČLOVEK NEUMIERA PRETO, ABY NAŠIEL LÁSKU, ALE PRETO, ŽE S LÁSKOU NESÚHLASÍ.

NIE JE JEHO PRAVDOU!

KTO NECHCE ŽIVOT, TEN BOHA NEVIDÍ A NEPOČUJE. Alebo je jeho Bohom sen o živote. Sen nie je

 vôľa, takže nemusí byť vždy dobrý. Vidíme v sebe Boha, ak chceme stratu života? Ak nevidíme

 v sebe život, nepoznáme Boha a všetko, čo mu prisúdime, je výmyslom.

Ak Boha nepočujeme, ako môžeme vedieť, čo je božou vôľou? Každý má takého Boha, ako

posudzuje svoje slovo, alebo akým bezpečím je pre neho vlastná myseľ. Nie odmietanie života,

ale láska k životu tvorí láskavosť, takže pokoj a bezpečie. Ten, čo sníva, musí byť živý!

KEĎ ODMIETAME SEBA, SME PRE SEBA NEBEZPEČNÍ! MUSÍME TO VEDIEŤ,

INAK BY SME TO NEROBILI.

Vôľa je súhlas so sebou a nie odmietanie! Pokiaľ človek bude odmietať prítomnosť života, bude

 pre seba nebezpečný. Bude si škodiť, a to aj smrťou, pretože vznikla na základe odmietania lásky.

A bude nebezpečný aj pre ostatných, pretože kto si nectí seba, ten si nectí ani životy iných ľudí,

 a keďže to všetci navzájom o sebe vedia, vzniká pocit ohrozenia. Spoločné nebezpečie, alebo zlo.

Strach udržujeme tým, že odmietame seba!

ODMIETANIE PRÍTOMNÉHO ŽIVOTA NETVORÍ RADOSŤ, ALE STRACH.

Tí, čo majú nejaký dôvod žiť, alebo chuť do života, tvoria v tomto priestore radosť, a tí, čo cítia

nechuť k životu, tvoria strach a pocity ohrozenia. Ten, čo má chuť žiť, nie je v súlade s tým, čo

život odmieta. Tak vzniká nedôvera a najrôznejšie nedorozumenia medzi ľuďmi. Vzniká chaos,

v ktorom človeku nie je jasné, či sa jeho prianie naplní, alebo nie, proste život nie je v poriadku.

Život, ktorý nie je v poriadku, nie je životom, ale nevyriešeným problémom. Je to život neistý

a nijaký, bez výsledku. A kto ho vyrieši, ak človek iba čaká na ďalší život?

Vo svete, v ktorom si ľudia nectia prítomnosť života, vládne nedôvera a strach, a tak je človek

uzavretý do seba. Akoby zabetónovaný vo vlastnom hrobe. Vo svojej žumpe pocitov, predstáv

a myšlienok, ale aj vo svojich tajných, nevyslovených prianiach, pretože ak niekto odmietaním

života zneucťuje seba, zneucťuje nielen svoje slovo, ale aj slovo iného človeka. Pocit ohrozenia

vyplývajúci z neúcty k láske nedovoľuje byť úprimný a otvorený. Nikomu sa neoplatí zdôveriť, či

povedať niečo cenné, lebo to môže zneužiť, takže väčšinu času trávime tým, že sa rozprávame

 so sebou a aj s ostatnými o tom, čo nie je podstatné. Vlastne iba neobmedzene tárame, a to,

čo je dôležité, je uzavreté a obmedzené, takže nie je nikde.

BEZPEČIE JE POZNANIE, ŽE EXISTUJE NIEKTO, KOMU MÔŽEM BEZ OBÁV POVEDAŤ VŠETKO.

 VŽDY MÁ NA MŇA ČAS, VŽDY MA VYPOČUJE A VŠETKÉMU, S ČÍM SA MU ZVERÍM, POROZUMIE.

Z TOHTO DÔVODU MÁ LÁSKA V TOMTO SVETE NEZASTUPITEĽNÚ FUNKCIU.

Keď sa v duchu rozprávam s Bohom, mám vedieť, že sa rozprávam s čistotou dobra, a preto

nemusím mať žiadne obavy, že ma za niečo potrestá, alebo pohaní. Nemám dôvod cítiť sa vinný,

ohrozený a podcenený, ba ani ako hlupák, veď sa predsa rozprávam so silou, ktorá je mojou vôľou.

EXISTUJE JEDNA CHVÍĽA, KEĎ SA NEMUSÍM V TOMTO SVETE NIČOHO BÁŤ,

A TO JE CHVÍĽA, V KTOREJ VIEM, ŽE SA ROZPRÁVAM SO SVOJOU LÁSKOU.

Vo chvíli, keď sa rozprávam so svojou láskou, je všetko to, čo ma znepokojuje, zažehnané.

V nenávratne, lebo iba láska má právomoc rozhodovať o živote. Z jej vôle sa zrodil a k nej

 sa aj uberá. A kto chce mať iný zmysel svojho bytia, bude na lásku stále iba čakať, takže

mu nikto a nič nevyhovie. NEČAKAJTE DOBRO OD INÝCH, AK HO NECHCETE OD SEBA.

S LÁSKOU SI MYSEĽ VYTVORENÁ POZOROVANÍM TOHTO PRIESTORU NEDOKÁŽE PORADIŤ,

PRETOŽE LÁSKA NEPOCHÁDZA Z TOHTO SVETA. LÁSKA SA NEZRODILA V NEBEZPEČNOM

A SMRTEĽNOM SVETE A ANI TAM NEVEDIE.

KTO VERÍ V EXISTENCIU LÁSKY, VIE, ŽE NIE JE SMRTEĽNÝ.

Bezpečie je čistota sily. Je to teda neohrozená moc. Čo je v tomto časopriestore neohrozené?

Jedine to, čo človek v tomto svete stvoriť nemohol, lebo už vytvorené bolo. Čo je vytvorené, je

hotovým dielom a nikto ho nezmení. Lásku nezmeníte a ak si niekto myslí opak, nevie, čo chce.

AK VIEM, ŽE JE LÁSKA VYTVORENÁ, A PRETO NEPODLIEHA ŽIADNEJ SILE TOHTO SVETA, NEMUSÍM

MAŤ STRACH Z TOHO, ČO TU PRE ĽUDÍ EXISTUJE. Ani z bolesti, ani z neistoty a zo smrti, pretože

viem, že vnímam lásku, a tak nič z toho, čo neohrozenosti a bezpečiu nepatrí, nemôžem využiť.

Pripustiť, že láska nepochádza z tohto sveta je ľahké, lebo keď sa zjaví, neberie ohľady na

zavedené myslenie a pravidlá. Je jej totálne jedno, aký má kto vek, vzdelanie, majetok, že tu

existujú nejaké manželské sľuby, ba neberie ohľad ani na to, či ju niekto hľadá, alebo nie. Láska

sa nezrodila v tomto svete, a preto keď jej existenciu človek pocíti, mal by vedieť, že neprináša

nič z toho, čo tu je. Prináša dary neba, iná vec je, ako ju posudzuje a vidí človek, pre ktorého

musí bolesť, strata, slabosť a hlúposť byť.

Fakt, že láska nepochádza z priestoru, kde sa umiera, môžem využiť. Ako? Vždy, keď viem,

 že mám seba, alebo niekoho rád, mám na pamäti, že sa vo mne pohybuje sila, ktorej sa hrozby

 a bolesti tohto sveta vôbec netýkajú. Ak si tento detail všímam, tak myseľ ponorená do zážitkov

 tohto strašidelného sveta sa nenápadne a postupne s touto silou stotožňuje a nemá s tým žiadny

problém, pretože šanca získať moc je pre ľudské vedomie podstatná. Až taká dôležitá, že nijaký

spôsob nezanedbá. Jednoducho myseľ človeka je zvyknutá všetko rozoberať a riešiť, ale v tomto

 prípade je úplne jedno, či ponúkaný spôsob chápe, alebo spochybňuje a prehodnocuje, dôležité

 je iba to, že sa tým zaoberá, že jej to nedá pokoj. Takto sa získava pokoj.

Ak sa takto nenápadne a bez akéhokoľvek násilia stotožňujem so silou, ktorú nič z tohto sveta

nemôže ohroziť, vytváram si vo vedomí priestor neohrozenosti, svet svojho bezpečia. Priestor,

do ktorého neprenikne strach ani žiadne hrozby. Žiadny z mučeníckych pocitov sa za pomyselné

brány tohto priestoru nedostane, pretože už pri náznaku nejakej snahy dotknúť sa týchto dvier

sa okamžite rozpadá. Takúto moc má láska. Ktože by ju už len nechcel?

Každý ju môže získať bez akejkoľvek snahy, pretože myseľ môže robiť to, čo robila doteraz,

stačí iba vedieť o ponúkanom spôsobe. Všímať si ho, a to aj tak, že o ňom človek pochybuje,

 alebo o ňom ako o peknom, ale o neskutočnom prianí bude snívať. Myslíte si, že takýto spôsob

získania sily, a tak aj bezpečia, je nemožný? Môžete si to myslieť, môžete protestovať a veselo

si vytvárať najrôznejšie dôkazy, prečo to nie je pravda, hlavná vec, že sa tým zaoberáte, o nič

viac sa nemusíte starať. Všetko ostatné sa deje samočinne. Toto je genialita ľahkosti.

ŽIADNA BYTOSŤ ANI NA ZEMI, ANI NA NEBI NEMÁ MOC ROZHODOVAŤ O LÁSKE,

ALE KAŽDÁ MÔŽE VYUŽÍVAŤ DAR JEJ SILY.

Láska je to, čo mám rád. Čo je cennejšie ako láska? Smrť a problémy? Nič z toho láska nemá,

takže v čase, keď nemáme na pamäti lásku, cítime sa ohrození. Máme so sebou nejaký problém!

Viete, čo je to diabol? Je to strach zo svojho slova. Strach z toho, čo zaručuje bytie a bezpečie!

 Ak je v slove strach, chceme sa svojho slova zbaviť a v tom momente je bezpečie nevyhovujúce.

A viete, ako tvoríte svojho diabla? Hanobením lásky, tak, že ju dávate do jedného celku s tým,

čo láskavosti nepatrí. Prisudzujete láske bolesť, smútok a stratu, takže smrť. No a viete vôbec,

čo sa vtedy deje? Nemôžete riadiť svoje myšlienky, predstavy a pocity, pretože všetko, čo patrí

do celistvosti lásky, pochádza automaticky z iného sveta, a preto je neovládateľné. Nemôžete

to riadiť tým, čo tu poznáte. Neriadite nič! A nemôžete prikázať ani smrti, aby nebola.

Jednoducho myseľ je neriadený kolos.

Podstatou bezpečia je súlad so sebou, čiže pokoj. Túžba po pokoji nie je neznámy pojem, ale

bezpečie je nepoznaný cit, lebo vieme, čo tu všetko je a ako pôsobí na telo. Vo vzduchu lietajú

mrchy a iné maglajzy, v tráve sa ukrývajú parazity prenášajúce choroby, po lesoch sa preháňa

divá zver a o moriach a hviezdach ani nehovoriac! Ktohovie, čo tam všetko je! A čo môže urobiť!

Všade sa vznáša duch smrti so svojou trápnou neistotou, ponurou bezmocnosťou a neodbytným

 smútkom. Všade sa rozťahujú bolesti, ale aj nesmierna túžba zutekať z tohto pomäteného sveta

 a každému je už vari jedno kde, len nech už konečne odtiaľto zmizne.

A ešte je tu človek! Najnebezpečnejší tvor planéty! Môže kedykoľvek a čímkoľvek zraniť seba

aj iných, môže zabiť, alebo každú chvíľu ublížiť slovom, môže svojimi nerozumnými vynálezmi

zničiť všetko nádherné, čo tu ešte pripomína nebo. Môže svoj rozum prenechať neprirodzenosti,

môže sa pretvarovať, klamať a robiť zo seba hlupáka. Môže sa zlostiť, takže zabúdať na všetko

dobré, ale najhoršie je, že neustále vytvára z lásky mučiace monštrum. A toto všetko má v mysli,

ktorá z tohto materiálu vytvára doslova šialené predstavy. Myseľ sa nestráca. Nemá kde, lebo

všade je prítomnosť.

To, čo si zafixujeme v mysli, sa stáva pre nás samozrejmosťou a samozrejmosti tvoria pamäť.

Z pamäti tvoríme pocity. Samozrejmosť je ľahkosťou, takže aj ťažké pocity tvoríme ľahko, bez

námahy. Ani nevieme ako, však? Ak si chce človek niečo zafixovať v mysli, musí tomu venovať

 pozornosť, takže ho to musí zaujímať. To, čo si zafixuje, je jeho pravidlom. Jednoducho musí

pre neho byť, a preto je prítomné a pôsobí. Ak vidíme naokolo nebezpečenstvo, je zafixované

v pamäti a tvorí pocity ohrozenia. Zastrašujúcich myšlienok sa nezbavíme tak, že ich budeme

odháňať, pretože vtedy im venujeme pozornosť. Ak mám na pamäti eleganciu života,

zbavím sa ich úplne ľahko. Ako?

Označím ich za tajomné. Ak je niečo tajomné, neviem, čo hovorí. Je proste tajomné, a preto

ani len netuším, čo chce povedať. Nepoznám to. Ak niečo nepoznám, neviem, ako to vyzerá.

Z tohto dôvodu sa desivá myšlienka stane neviditeľnou. Jednoducho ju nebudem vidieť.

To, čo nevidím, neexistuje.

Treba rozlišovať medzi tajomstvom a tajomnom. Svoje tajomstvo človek pozná, vie, čo to je,

ale tajomné je zahalené hmlou nepoznania. Nevieme, čo to je, kde je a ako pôsobí. Tajomné je

skryté, však? Ak označím nejakú nepríjemnú spomienku, alebo myšlienku za tajomnú, samočinne

 sa ukryje a neviem samozrejme kde, veď preto je tajomná. Toto je vymazanie nepríjemných zážitkov

zo svojej pamäti, pretože to, čo považujeme za zlé, nie je vôľou, takže sa dá zmazať. Je to vymazanie

 obsahu ťažkej spomienky, lebo keď niečo nemá vnútro, nie je živé, ale prázdne a nemá čím pôsobiť.

Nemá sa ako vrátiť, lebo prázdno nemá pohyb. Nemá nič! Na toto skutočne nemusíte čakať do smrti,

alebo kým čas zahojí rany. A zahojí, ak nezoberieme tomu nepríjemnému pohyb? Nikdy ho nemalo,

len som mu ho hlúposťou prisúdil. Čo má pohyb, má aj svoj prejav a čas!

V MYSLI MÔŽE PÔSOBIŤ IBA TO, ČO TAM CHCEM MAŤ. JE POTREBNÉ VEDIEŤ, ŽE TO,

ČO MAŤ NECHCEM, POSUDZUJEM AKO TAJOMNÉ, NÁHODNÉ A PODIVNÉ.

Myseľ tvorí z jasnosti, lebo o tom, čo je nejasné, alebo nepoznané nevie nič, a preto z toho

nemôže vytvoriť nič viditeľné, či prospešné. Myseľ tvorí pocity z toho, čo vidí ako samozrejmé

 a normálne, pretože to je pre ňu jasné. Ak je teda jasné, že umriete, vytvorí taký zážitok. Ak je

 v nejakej chvíli pre vás jasné, že život je ťažký, vytvorí ťažkosť. A AK JE JASNÉ, ČO CHCETE,

VYTVORÍ TO, ČO SI PRAJETE.

Prečo sa šťastie stráca? Lebo je človeku jasné, že sa stratí. Je to také samozrejmé, úplne

normálne, však? Už sa nad tým nik nepozastaví. A čo asi môže prísť, ak sa šťastie stratí?

 Každému je jasné čo! A predsa to tvrdí! Tak čo, chce človek skutočne šťastie?

Kto v človeku hovorí, že sa šťastie stratí? Kto to tvrdí? To zrejme môže hovoriť iba zlo!

Tomu je to jasné! Aj takto uznávame, že zlo potrebujeme. Že musí byť. Keď musí, tak musí!

Márne ho odháňate, alebo s ním naoko bojujete, ak je vám jasné, že sa šťastie stratí.

Kto hovorí, že sa láska stratí? Alebo zmení na všednosť, akýsi zavedený stereotyp, jednoducho

na nudu? Nuda je otravná, vtedy človeka nič nebaví. Láske nik nerozkáže, ale ak načúvate hlasu

hovoriacemu o strate, tak proste nevnímate pohyb lásky, hoci stále je, pretože vždy máme niečo

 radi, no nie? Aspoň sa dobre najesť a vyspať. Presvedčením, že sa láska stráca, tvoríme zo seba

 slabého a smrteľného človeka. Podivného jedinca, ktorého nebaví život. Ukrýva sa pred sebou,

je sám pre seba neviditeľný.

AK SA NIEKTO CÍTI SLABÝ, UNAVENÝ, ALEBO JE OTRÁVENÝ, ZAOBERÁ SA V MYSLI

 STRATOU LÁSKY. ANI NEVIE, NA ČO MYSLÍ, HOCI TO VIDÍ, TO JE PODVEDOMIE.

POTREBA SMRTI SA TÝKA PODVEDOMIA.

Sme pre seba príťažliví vtedy, keď vieme, že milujeme a nie keď si vyrábame adrenalín na

základe strachu. Páči sa vám človek, ktorý sa niečoho hrozí? Chceli by ste cítiť to isté? Ani sebe

 sa nepáčite vtedy, keď vyhľadávate také situácie, v ktorých prežívate strach. Vtedy sa odmietate,

takže môžete vyviesť čokoľvek. Najrôznejšími spôsobmi si uškodiť, lebo čo už len môže človek

priať tomu, ktorého nechce? O nebezpečí si človek môže namýšľať, že ho má rád, ale iba vtedy,

ak práve vypol rozum, pretože v slove nebezpečie sa ukrýva všetko to, čo žiadny rozumný tvor

 pre seba nechce. Všetky nezdary, chyby a neúspechy!

Predstavte si, že by ste sa nechali zavrieť do miestnosti, o ktorej sa traduje, že tam straší.

Alebo do tmavej komory plnej bábok, ktorým v tme blikajú oči, prípadne vydávajú nejaké

naprogramované zvuky. Aj keby ste vedeli, že sú to nemohúce bábky, alebo si opakovali, že

neveríte na duchov, cítili by ste napätie a strach. Prečo? Lebo to, čo si predstavuje a vníma

 živý človek, je pre neho živé, a preto má pôsobenie. Pocity vyvolané takouto vedomou

aktivitou sa v pamäti uchovávajú najdlhšie a tvoria to, z čoho vznikli.

Ak teda žijeme v temnom svete, kde sa snáď každú chvíľu niečoho obávame, tak všetko to,

 čo nechceme, a preto je pre nás iba umelou, nemohúcou bábkou, vnímame ako živé. Človek

 ako život dáva neživému moc, aby pôsobilo ako živé a potom považuje život za ťažký.

TREBA CHÁPAŤ, ŽE TO, ČO NECHCEM, JE UMELÉ. Je to iba nakreslená, nemohúca karikatúra,

ktorá nemá moju vôľu. Nechcem ju, preto nemá vôľu. A aj keď sa strašidelnej predstavy môžem

v prvej chvíli zľaknúť, ihneď si spomeniem, že nemá moju vôľu. Kde nie je vôľa, nie je ani život,

takže v tom momente nemá to, čo pre seba nechcem, žiadne pôsobenie.

Predstava zobrazujúca niečo, čo nechcem, je karikatúrou toho, čo chcem. Je to myšlienka

skreslená tým, o čom viem, že v tomto svete existuje. Skreslená niečím, čo sa mi nepáči, takže

 už vôbec nevystihuje moje prianie a z tohto dôvodu je neprirodzená a umelá. Umelosť je nesúlad

so sebou. Nepokoj. Bojujeme s bábkami. A keď nadobudneme dojem, že sme vyhrali, akéže je to

 víťazstvo? To nie je bohviečo, a preto si vytvoríme ďalšiu a ešte hrozivejšiu bábku. Tentoraz to

 nebude brnkačka, lebo víťazstvo nad obludou už má svoju cenu! Nuž tak!

Strašidelnej myšlienky sa môžeme zbaviť už spomínanou metódou o tajomnosti, ale tiež môžeme

využiť nasledujúci spôsob. Už vieme, že nebezpečná myšlienka je umelá myšlienka. Je ako strašiak

 v poli oblečený do handier. Rozhýbu sa, keď zaveje vietor. Má však skutočne strašiak pohyb? Môže

 niečo urobiť? Ak si namýšľam, že áno, mám v sebe vymyslenú, neskutočnú postavu a viem, že môže

 niečo urobiť, pretože ja som živý. Čo vyvoláva vietor a následné presvedčenie, že strašiak je reálny

a živý? Vyvoláva to pohľad na niečo, čo sa mi nepáči. Môžem vytvárať energiu, či vietor, však predsa

 myslím, ale je dobré chápať, že tvorím iba ten vietor, nič viac. Keď viem, že som vytvoril iba vietor,

nevsúvam do seba bábkovú postavu!

Môžem so sebou čarovať, ako sa mi zachce. Môžem dokonca považovať trinástku za nebezpečné

číslo, alebo čiernu mačku, ktorej sa zachcelo prebehnúť cez cestu za nešťastie. To je blábol, čo?

Mačka ani číslo trinásť nemôžu za to, čo si ľudia privodia tým, že sa spoliehajú na takéto prihlúple

 čary. Je neuveriteľné, čo všetko si človek vymyslí, len aby si mohol zariadiť to, čo sa mu nepáči.

Treba vedieť, že skutočným čarom je to, čo prináša bezpečnosť vyplývajúcu zo svojej vôle.

Strašiak nie je nebezpečný. Nebezpečné je to, že ho nepovažujem za neprirodzeného, ale za

živého. Že patrí do života, pretože vtedy patrí mne a mojím hlasom sa vo mne aj ozýva. Umelé

 je to, čo nechcem, takže všetko, čo nie je mojou vôľou. Lenže čo robiť, ak sa už strašiak ozýva?

Mám vedieť, že to nie je živé slovo.

Je potrebné si nejako predstaviť, že to, čo nechcem, nie je živé, ale umelé slovo, pretože to,

čo viem, musím aj nejako vidieť. Predstavím si to tak, že hlas hovoriaci o ohrození sú zvončeky

pripevnené na strašiakovi. Hlas zvonov je umelý. Nevychádza zo mňa, všakže? A ktože už len

rozumie, o čom spievajú zvončeky? Skutočne je mi jasné, o čom presne hovorí zvonkohra?

 Jednoducho nerozumiem desivej myšlienke. Ak viem, že tomu, čo nechcem, nerozumiem,

nemá sa to ako naplniť. Na to máme v tomto svete dané neporozumenie.

Neporozumenie treba vedieť využívať a nie presviedčať seba, že som hlupákom, lebo

 vtedy je múdrosťou neprirodzenosť, teda ten poľný strašiak. Načo mi je takáto múdrosť?

Nebezpečie je reálne vtedy, keď nie je.

AK TOMU, ČO NECHCEM, NEROZUMIEM, NIE JE TO JASNÉ. NEVIEM, ČO CHCEM, TAKŽE STRAŠIDELNÉ,

ČI UMELÉ SLOVO JE NESPLNITEĽNÉ. Alebo ešte takto: Ak rozumiem tomu, že niečomu nerozumiem,

 nemá sa to ako naplniť. A čo bezpečie? Rozumiem tomu, čo to je? BEZPEČIE ZNAMENÁ VEDIEŤ, ŽE

TO, ČO MÁM RÁD, NEMÔŽE NIČ OHROZIŤ. Bezpečie neobsahuje prekážky, takže je podstatou

 všetkého, čo chcem získať a nestratiť.

KEĎ SA ZAOBERÁM TÝM, ČO KTO UROBIL, TVORÍM MYŠLIENKY Z TAKÝCHTO SKUTKOV

A NIE Z TOHO, ČO CHCEM JA, PRETOŽE VTEDY NEVENUJEM SEBE POZORNOSŤ.

Netreba zabúdať, že šťastím je to, čo mám rád. V ničom inom sa šťastie nezdržiava. Láska

je tvorcom šťastia. Ak chápem, že lásku nemôže nič z tohto sveta ohroziť, pretože z neho

nepochádza, tak všetko, čo vytvorím s láskou, či pre lásku, istí prítomnosť môjho šťastia.

Tomuto poznaniu o tvorbe života je potrebné rozumieť, inak sa nič nedeje.

POZNANIE, ŽE MÁM RÁD A Z TOHTO DÔVODU TVORÍM, ZARUČUJE SÚLAD SO SVOJÍM DIELOM.

AK TVORÍM MYŠLIENKY Z LÁSKY, BUDÚ AJ SKUTKY, KTORÉ SA Z NICH ZRODIA, TAKÉ ISTÉ.

V ČOM VIDÍM LÁSKU, V TOM NEVIDÍM OHROZENIE. Myslí tu človek podľa takejto pravdy?

Ak nie, nevie, čo je láska, a tak nepozná pocit bezpečia. Tvrdíme, že sa láska a šťastie stratia.

Otázka na zamyslenie: AKO MÔŽE BYŤ TO, ČO SA STRATÍ, NEOHROZENÉ A PRETO BEZPEČNÉ?

Z TOHTO DÔVODU JE LÁSKA A ŠŤASTIE PRE ČLOVEKA NEBEZPEČNÉ. Toto je mátožná obluda

tohto priestoru! Toto je najväčší problém ľudstva.

Ak je pre človeka nebezpečné to, čo má rád, potom je pre neho bezpečím to, čo nemiluje. K tomu

sa utieka, podľa toho myslí a tvorí pocity. Jednoducho to, čo je zlé, je pre neho symbolom moci.

Keby tomu tak nebolo, nevenoval by toľko pozornosti myšlienkam, ktoré považuje za zlé. LÁSKU

 TU MÁLOKTO POVAŽUJE ZA BEZPEČIE! Ani šťastie, pretože keby áno, vyzeral by tento svet inak.

Iba ľudia, ktorí vidia v láske bezpečie, majú šancu poznať skutočnosť života.

KEĎ LÁSKA NIE JE NEOHROZENOU SILOU, JE OHROZENÝ ŽIVOT.

NIE JE BEZPEČÍM. KTO JE TÝM ŽIVOTOM, KTO HO VIDÍ?

Nie je nič lepšie, ako vidieť, že mám v sebe neohrozenú silu, ale keď vidím, tak podľa toho

 aj myslím a hodnotím svoje myšlienky a pocity, pretože myseľ je pohľadom a realitou človeka.

Fakt, že myseľ je realitou, znamená, že podľa toho, ako myslím, pociťujem telo. Je prospešné

všimnúť si, že telo sa vlastne skoro celý život bojí. Telo je citom mysle. Ak si myslím, že musím

umierať, tak presne podľa toho, ako smrť v tomto priestore vidím, ju bude telo i preciťovať.

Bude prežívať bezmocnosť. 

SMRŤ POCHÁDZA Z TOHTO SVETA, A PRETO LÁSKU NEOHROZUJE.

Ak smrť neohrozuje lásku, nemôže byť pravdou, že človek je smrteľný, pretože každý má

niečo rád. Ak však nevidí bezpečie v láske, ale v smrti, uteká do vysnívaného bezpečia. A čo

tam nájde? Iba to, čo pochádza z tohto sveta. Nájde to, čo stratil, ale nebo to nie je.

Ak nevieme, že bezpečím je to, čo máme radi, myslíme si, že sme stratili raj.

Nuž stratili, ale iba preto, že ho nevidíme. Pozeráme sa mysľou.

Bezpečie by sme mali vidieť v tom, že milujeme a nie v tom, čo je dôvodom k zármutku.

Smrteľnosť neprináša nebo, pretože nemôže mať to, čo má svet, v ktorom sa neumiera.

V zážitku straty môžete akurát nariekať, že prečo vás Boh opustil. Vy ste opustili lásku!

TO, ZA ČO ČLOVEK POVAŽUJE LÁSKU, JE NAJVYŠŠÍM ZÁKONOM JEHO ŽIVOTA.

AK TOMU ROZUMIEM, NEMUSÍM MAŤ ZO ŽIVOTA STRACH, LEBO TENTO ZÁKON

A SVOJE RIADENIE SI TVORÍM VEDOME A DOBROVOĽNE IBA JA SÁM.

© Copyright 2018 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.