Nerozhodný svet je rozprávkový svet. Rozhodla som sa napísať rozprávku, pretože rozprávkové svety berú

iba rozprávky. S rozprávkou sa nik neháda. A ešte vo fantázii sa všetko smie, a tak rozprávky majú ľudia radi.

Moja rozprávka nie je celkom obyčajná rozprávka, lebo ponúka zmysel života. Či ho niekto objaví, alebo nie,

už nie je moja vec, pretože každý má svoju myseľ. Dala som rozprávke svoje meno. Nazvala som ju

Dofrasa, zase žijem! zahrešil Jano, keď sa mu podarilo rozlepiť oči a uvidieť, že je ráno tam, kde bol večer.

Vari sa toho života nikdy nezbavím, dumal ďalej už načisto prebudený. No, čo sa dá robiť, som plný života!

 Mám život aj v hlave i v päte a vari aj v krvi. Hádam všade, v každej bunke. To asi nebude zlé, lebo ma žiadna

nemôže ohrozovať, veď predsa všetky žijú a v tom si rozumejú. Lenže čo potom pôjde do truhly? Snáď ma

nepochovajú zaživa! zhrozil sa zas Jano, ale keď následne zistil, že sa nemá s kým hádať, pretože všetko žilo

v súlade, aj hlava, aj nohy s rukami a aj orgány s kosťami boli v zhode, dostal nápad. Považoval ho za dobrý,

lebo keď všetko v tele žije, nedá sa inak uvažovať. Skočím k susedovi Ferovi a opýtam sa, ako je na tom on,

veď je dobré podeliť sa o náhle raňajšie zistenie, zakončil svoje rozpoloženie Jano a nik v ňom neodporoval.

Som plný života a čo ty? zakričal hneď spoza plota na kamaráta Fera. Vari ti šibe? Iste si ešte nevytriezvel,

zašomral rozospatý sused. Nemal som ani kvapku, bránil sa Jano, zaspal som s čistou hlavou. Akáže čistá hlava,

rum s pivom prečisťuje mozog a otvára srdce, veď v tom sú v krčme všetci zajedno, nedal sa Fero. Asi sa ti v tej

triezvej palici všetko pomútilo, dospel k záveru sused, ale potom mu to nedalo a zabehol k susedovi sprava, aby

mu oznámil novinu, že sa Jano zbláznil, pretože hneď zrána tára o tom, že je plný života. Sused napravo požíval

sedliacky a vlastný rozum dokopy, proste mal filipa, a tak sa zamyslel nad tým nečakaným problémom. A prečo

by nemohol byť plný života, však žije! ozvalo sa v susedovi myslenie hospodára, a keďže už nenašiel ďalšie

argumenty, viac nehľadal a hneď zabehol k susedovi naproti. Chlape, ty si tiež plný života? Lebo Jano a ja

sme toho názoru. Vari nemáte nič iné na robote? Myslite na prachy, alebo na ženské a nie na také hovadiny!

zafilozofoval sused a hneď sa rozbehol do vedľajšieho domu riecť o tom, že dvom z komunity preskočilo

v hlave.

O chvíľu sa správa rozšírila do celej dediny a dopadlo to tak, ako mohlo. Dedina sa v myslení rozdelila, lebo

inú obyčaj nepoznala. Ba ani rodiny nezostali celé, a tak keď prišiel večer, nastala v krčme neprerušovaná

diskusia. Trvala dlho do noci, a keď sa potom objavilo ráno, vysvitlo, že z pohostinstva ostali iba triesky,

pretože patrí sa dať po papuli tomu, čo nemá pravdu. Tak to už býva!

Dedina bola síce bez krčmy, ale fara ostala celá, a tak sa rozpoltení spoluobčania rozbehli za služobníkom

najvyššej inštancie, nech to porieši, lebo kto sa modlí, mal by rozumieť, čo je pre človeka dobré. Či plný život,

alebo nechať všetko ako je, veď nakoniec aj tak všetko dopadne tak, ako pánboh dá. Nejako. Farár ničomu nerozumel,

a tak všetkým odpustil. Však to dá predsa rozum, dumal pán farár, ľudia chcú umierať, ale pritom pánboh je živé slovo,

 tak kto má tomu rozumieť!? Najlepšie je odpustiť, lebo tým nič nepokazím. Keďže už všetci dedinčania boli bez hriechu,

 a preto ani nemali silu do ďalšieho boja, rozhodol sa spor vyriešiť starosta, a tak zvolal narýchlo okolitých živnostníkov,

veď sú predsa bohatí, tak nech podumajú, kde je pravda. Je človek plný života, alebo je neúplným tvorom?

Obecní pohlavári zaujali rýchly postoj a hneď ešte v mieri sa podelili na dve strany. Iba starosta ostal nestranný,

 teda nerozhodný, lebo nepatrí sa na hlavu obce, aby sa niekde prikláňala, nebude predsa narušovať rovnováhu.

A tak svoj názor nechal radšej odísť a nik si to nevšímal. Asi to bude tak, že čo je preč, človeka netrápi.

Šuškanie o tom, čo postihlo dedinu a prečo sa rodinné putá rozpadli, bolo počuť až v susedných dolinách

a tam to tiež nedopadlo inak. Správa sa šírila rýchlosťou svetla a postupne už nebolo ani jedinej obce, kde by

pretrvával tradične zabehnutý život, až sa napokon správa dostala aj do okresného sídla a v celom mestečku to

začalo vrieť. Nik nevedel presne, či tí na dedine prišli k rozumu, alebo z neho zišli, ale každý si niečo myslel, a tak

sa aj mešťania rozdelili. Jedni fandili plnému životu a iní hlasovali za neúplný, a tak tým na radnici neostávalo nič

 iné, len odložiť opravy ciest na potom, pretože všetci sa dožadovali svojej pravdy a nie asfaltky. A už sa ani nikto

nenamáhal robiť, takže fabriky i polia stáli, lebo kým ľudia nemajú nariadenie, ako sa majú správať, musí

práca počkať.

Ani v kanceláriách už nikto nerozoberal, ako dopadol tristopiaty diel tureckej telenovely, aj počasie, utečenci a iné

 kuriozity stratili šmrnc, však ktože by sa už len zaoberal teplotami a útekom, keď všetci boli v rozpore, čo si majú

o človeku myslieť. Je plný života, alebo je to inak? Bola to odvážna diskusia, lebo v nej išlo o to, či sa umierať má,

alebo sa to neoplatí. A ešte išlo aj o to, či je zákon o umieraní zakotvený v zbierke zákonov, alebo ho tam ktosi zabudol

dať, lebo to by znamenalo, že smrť nie je povinná, a tým pádom by väčšina ľudí nemala cieľ, proste by nemala kde ísť.

To by bola svetová pohroma, pretože ak človek chce ísť tam, kde sa neumiera, musí predsa najskôr umrieť! Lenže ako

umrie ten, čo je plný života? A ten, čo nie je naplnený životom až po vrch hlavy, vari ani nemá právo chcieť umrieť,

 veď ešte nie je vyvinutý. Jednoducho je neúplný. Hotový iba spolovice, alebo ani toľko, takže nemá od Boha ešte nič.

Má teda čím žiť, alebo sa život pre neho iba pripravuje? Som a či ešte len budem? Jedni boli za, a tí druhí proti

všetkému.

Rokovanie funkcionárov mestečka dopadlo nerozhodne, a tak sa situácie chytil bulvár, slušne nazývaný

médiami. Nemuseli ani nič nafukovať, pretože sa tiež rozdelili. Tí jedovatejší písali, že ľuďom šibe, čo nebola

bohvieaká novina, lebo hlúposť je na Zemi všeobecne populárna. A druhá strana bulváru lapla šancu za uši a chrlila

 komentáre o tom, že život vari nebude prázdny a mala naporúdzi aj nezvratné argumenty, pretože vymenovala

všetko, čo v živote existuje a dá sa v tomto svete vidieť, vrátane stromov, domov a iných viditeľných subjektov.

No a nakoniec lapla aj Jana, nech porozpráva, ako to vlastne bolo.

No ako, povedal Jano. To bolo tak. Ráno vstanem a čo vidím? Vrátila sa pamäť! Zase som živý! Už to inak nebude.

Je to tak! Nič sa nedá robiť, som plný života. Od hlavy po päty! Oči, ruky, nohy i mozog so srdcom sú vo vzájomnej

 zhode, lebo sú živé. Celý som vari v zhode. Nijaká časť mňa si neodporuje, takže čo si poviem, platí. Som teda platný,

takže rozhodnutý furt. A pre čo som rozhodnutý, ak som plný života? Odpoveď je jasná a ja si neodporujem. Nemá kto.

Takže všetky bunky odsúhlasili život. Už to bude tak, že sa aj zajtra prebudím a nič si s tým nepočnem, pretože som si to

 odsúhlasil a nikto neodporoval. Jednohlasne, lebo viacej hlasov mi nezostalo.

Začínam teda deň so zámerom žiť, ktorý sa naplnil, však to vidím. No čo iné ma môže ráno napadnúť, ak nie už

len plán žiť? Žiadna myšlienka sa so životom neháda, veď každá je živá. Takže myslenie je v zhode. A samozrejme

je v zhode aj s telom, pretože býva v tele. Už to vyzerá tak, že mám nesmrteľné telo. Asi to bude pravda, lebo sa nemá

kto vo mne hádať. Asi hovorím iba pre istotu. Naladený na večnosť môžem rozmýšľať zmysluplne, pretože iba to, čo sa

nepominie, má zmysel. Prišiel som na to, že mám zmysel. Aký asi bude? Asi taký, aký chcem. Asi znamená u mňa istotu.

Mohla by byť i zmyslom života. A snáď ani nemôže byť inak, keď sa so sebou nehádam. Som teda mierumilovný tvor.

Takže si neublížim! Prišiel som na to, že život neubližuje. Ak neubližuje, odmeňuje. Musím sa teda odmeňovať, a to furt.

Vari na veky vekov! Na večné časy! Čas je teda tiež odmena. Každá jedna sekunda, každý okamžik je odmenou. No a keď

život po celý čas odmeňuje, tak musí odmeňovať i jeho tvorca. Takže pánboh ma iba odmeňuje. No ešteže som na to

prišiel, inak by som si myslel, že ma spolu so životom bije. A tuhľa, život nie je palica.

Vôľa stvorila všetko živé a vôľa nie je problém. Nemám vo svojom živote problém. Keď som plný života, musím byť

 i plný svetla. Takže vidím jasne, a tak chápem svoje myšlienky, no fakt nemám so sebou starosti. Nikto mi nevyvráti,

že som plný života, lebo sám sebe to neodškriepim. Každá bunka v tele je dobrá, pretože je živá. Žiadna neohrozuje

a žiadna sa nemení a neumiera. No ale toto, to som sa vydaril! Vstávam, bdiem i zaspávam s tým, že som plný života

a viem, že život stvorila dobrá vôľa. Som teda plný dobrej vôle. To je môj príbeh! Príbeh môjho dňa, terajší i zajtrajší.

A ako sa príbeh Jana odvíjal naokolo? Išiel za susedom, či je tiež plný života a on na to: Čo ti hrabe hneď zrána?

A Jano na to: Asi som sa stretol s mŕtvym. Nuž ale žije, však ho vidím, takže som sa vlastne rozprával s kým? So živým

a či s mŕtvolou? Každopádne obidvom som rozumel. No hľa, ovládam jazyk mŕtvych i živých. A ako to bolo ďalej? Sused

nehľadal takú pravdu ako Jano, tak načo by ju našiel?! No ale bude spomínať a pôjde za ďalším susedom, či to už počul!

Že ten odvedľa sa pýtal, či som plný života?! A už spomínajú dvaja. Postupne sa otázka rozšíri po celej dedine a niektorí

možno začnú premýšľať. Dedina spomína i rozmýšľa a večer je v krčme schôdza. Jedna polovica na čele s Janom je toho

 názoru, že má pravdu, lebo si myslí, že myslí. Druhá polovica si myslí, že myslieť nie je treba, lebo načo namáhať hlavu,

keď za človeka melú božie mlyny a ešte má k dispozícii aj osud. A nakoniec, dá sa myslieť neúplne? Napoly?

Janova skupina to nerieši a ostatným je to jedno.

Dni utekali, lebo čas nemá prestávky a točí sa stále v jednom kole, a tak časom Janov príbeh dobehol i do ďalších

 dedín, odtiaľ sa odrazil do okresných žúp a potom zamieril do hlavného mesta. A tam v parlamente za zavretými

 dverami najučenejšie mozgy dumali, čo je toto za život. Či je neúplný a ešte len bude, alebo či už je. Keby bol človek

naozaj plný života, nemohol by umrieť a potom ísť do neba, kričal predseda jednej strany. A už aj tak je planéta malá

pre toľkých ľudí. Keby boli plní života, nemohli by umrieť, a keď by sa premnožili, nemali by čo jesť a ani by nemohli

skapať od hladu. Je toto normálne? Panenka skákavá, no vidíš to? Čo by sme si bez smrti počali? Ako by sme bez nej

 žili?! kričal už červený predseda, ale vodca opozície sa tiež nedal. Si debil, lebo iba ten môže byť neúplný a bez rozumu.

 Veď keď budeš plný života, nebudeš mať strach o život. A ani nezostarneš, budeš mať silu furt, takže môžeš celé dni

premilovať a nie iba bedákať, že sa nedá. A na jedlo ani nepomyslíš, ty hňup! Akýže hňup, teba by mali vykastrovať

a už by si nemlel o plnosti života, rozohnil sa prvý predseda tak, že musela prísť záchranka, lebo bez tej onej

skákavej panenky asi skutočne nemohol žiť.

A ako to s ním nakoniec dopadlo? Nijako, teda nerozhodne a nik nevedel, ako to bude ďalej, lebo však aj

zubatá musí byť živá, inak by život brať nemohla. Alebo už pre niektorých zomrela? A vôbec, vráti nakoniec

človeku to, čo mu zobrala? A ak áno, akýže život mu vráti? Asi presne taký, aký vzala, pretože nijaký iný nemá.

Všetci v zasadačke boli z rozmýšľania na infarkt, ale našťastie už nik nemieril presne.

Médiá, respektíve proroci ôsmej veľmoci tiež nezaháľali, a tak sa rozpútala celorepubliková diskusia.

A televízne noviny sa už nezačínali pozdravom hlásateľov, ale ihneď nabehli tabuľky, ako to vyzerá v štáte.

Koľko ľudí je za to, že človek je plný života a koľko za to, že plný nie je, lebo čo by potom umrelo!? A to sa predsa

 má, je to tu tak od nepamäti zavedené, takže si nik nepamätá, kto to má na svedomí. Ani v stávkových kanceláriách

sa už netipovalo tak ako vždy, ale stali sa zberňami plusov a mínusov. Plus bolo za plný život a mínus za necelý život

a nejaký šikovný podnikavec vytlačil aj tričká. Všetci kupovali, pretože každý bol hrdý na svoje plus, alebo mínus.

Každý sa zviditeľnil na svojej hrudi, nakoniec tam kdesi by malo byť aj srdce. Nuž čo, na všetkom sa dá zbohatnúť!

Aj na matematike. A čo sa ešte udialo v parlamente? Ako obyčajne sa na ničom nedohodol, a tak rozhodnutie odložil

a prezident bol nestranný, takže súhlasil so všetkým. A furt prevliekal triko.

Každý z obyvateľov malého štátu nejako vedel, na čom je, ale nič z toho nebolo dané na opečiatkovanom papieri,

a preto sa javilo najlepším riešením odvolať sa na ochranu ľudských práv kdesi za hranice. Takže dilema, koľko života

človek v sebe má, zasiahla i okolité štáty. Občania všetkých krajín verejne diskutovali, či je človek plný života, alebo to

môže byť inak. A v školách učili to, aj to. Že je to tak, aj onak, lebo učitelia uznávali aj plus, aj mínus. Nakoniec o živote

 rozmýšľala celá modrá zemeguľa a zo Zeme začali vyžarovať podivné lúče, pretože niektorí nekompromisne trvali na tom,

že človek je fakticky plný života. A vedci i všetky fundované kapacity zabudli predpovedať katastrofy a rozmýšľať, ako je to

s otepľovaním a zdravou výživou, pretože riešili, ako na tom ktorý štát je a prečo, takže na nešváry a choroby nebol čas.

Nakoniec doktori aj tak nemali kedy vyšetrovať pliagy, pretože skúmali život. No vari samotného Boha, ktorý aj tak

 nebýva chorý, hoci už má svoje roky! A k čomu došli? K ničomu! A zase mali dilemu. Neriešiteľný problém,

 takže boli bez starostí.

A čo sa ešte dialo v tomto svete? Tí, čo súhlasili s Janom, založili úniu, a tí druhí tiež nelenili a založili svoju vlastnú,

a tak sa Zem rozdelila na dve pravdivé časti. V tej prvej ľudia mienili, že by bolo načase udeliť sebe plnú moc a najlepšie

s posvätením Boha, pretože má zdravý rozum a napriek starobe nie je nevládny a v tej druhej sa zase prikláňali k smrti,

 lebo tú videli. Každopádne nikto nechcel prísť o pravdu, pretože by nemal z čoho vyrábať úvahy. Prišiel by o vlastnú

fabriku, a to sa nesmie ani tam, kde človek poriadne nevie, čo si o sebe myslí, lebo vždy vidí všetko inak. Alebo vidí

 neúplne, iba napoly? Ktohovie, pretože nikto za nikoho nevidí.

Z únie do únie sa dalo voľne cestovať, takže tí, čo si prisvojili iný názor, či triko sa presídlili tam, kde im to

pasovalo k mysli. Národy sa začali sťahovať, takže s pohybom nemal nikto problém. A ktovie, či si nakoniec

obe únie neosvoja jeden názor!? Ktorý ostane? Ten, ktorý tvrdí, že človek je neúplne živý? Alebo ten, čo tvrdí,

že láska tvorí naplnený život? Ktohovie, či by ľudia nemali vedieť, že vtipnosť naplnená poznaním je radosťou

 a radosť je plnosťou života. Takže takto: Diskusia o živote bola touto rozprávkou práve daná do priestoru Zeme.

A keď všetci prídu na to, že sú plní života, stane sa zo Zeme slnečná krajina a zaradí sa medzi ostatné radosťou

 rozjasnené svety. Nebo je krajina plná života.

A na záver tejto rozprávky zazvonil zvonec a oznámil, že nič nemá koniec.

© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.