GALANTNOSŤ JE ÚCTOU VÔLE A V TOMTO SVETE PÔSOBÍ AKO OCHRANA LÁSKY.

NEEXISTUJE MOCNEJŠÍ OCHRANCA, PRETOŽE JE TO OCHRANA SVETLOM.

Galantnosť je okom vôle. Kto sa takýmto pohľadom pozrie na toho, čo ubližuje, zmení

jeho silu na bezmocnosť a ničotu. Galantnosť je najväčšie kúzlo vedomia, pretože je

príčinou existencie mysle, takže toho, že vidíme.

Galantnosť je schopnosť, ktorá umožňuje ľudskému vedomiu vidieť krásu v živej bytosti.

Uvedomovať si príčinu existencie tela a mysle, jednoducho slova. Z tohto dôvodu je galantnosť

moc, ktorá mení ľudí, ktorí využívajú životnú silu na tvorbu nepodložených názorov a ublížení na

bezmocné bábky. Neporadia si ani so životom, ani so smrťou, všade nájdu iba svoju bezmocnosť.

Galantnosť zaručuje zánik moci takej mysle, ktorá sa zameriava na zraňovanie seba, a tak aj iných.

Ľudské telá boli vytvorené na prežívanie radosti a nie na to, aby ich človek s úchylnými sklonmi

 chorobnej mysle mohol zraňovať, a tak dávať podnet k tomu, aby ľudia tvorili a preciťovali

nechuť k životu!

GALANTNOSŤ ZNAMENÁ NEBYŤ OBEŤOU SVOJICH CHÚŤOK A ĽUDSKÝCH ROZMAROV,

ALE VIDIEŤ SEBA AKO ČLOVEKA, KTORÝ JE HODEN ÚCTY A POZORNOSTI BOHA.

Galantnosť je schopnosť určená na videnie krásy, a preto keď sa pozriem jej pohľadom, okamžite

je rozptýlené a bez sily to, čo je škaredé, inak by som krásu nemohol vidieť. Ak chcem vidieť to, čo

 je dané pre radosť zo života, nemôže mať silu to, čo krásou nie je. Musí byť bezmocné a v pohľade

 vôle okamžite také je!

Človek využíva galantnosť, lebo je to moc živých, ale využíva ju nevedome, čo je to isté, ako nevidieť,

čo robí. Nevidí pôsobenie galantnosti a z tohto dôvodu si myslí, že bolesť, alebo to, čo ubližuje, má silu,

hoci ju v skutočnosti nemá. Ak si vo chvíli ublíženia niekto praje vidieť krásu, tak ten, alebo to, čo chce

zraňovať, je okamžite bez moci. Tento skutok vyhodnocujeme tak, že sa človeku vráti to, čo urobil, alebo,

 že ho pánboh potrestá. Nuž, pravda je taká, že kto chce vidieť krásu a radosť, je v súlade so silou, ktorá

stvorila obrazy života. Božie mlyny nemelú pomaly, ale okamžite!

GALANTNOSŤ JE V TOMTO PRIESTORE NAJVÄČŠOU MOCOU ČLOVEKA.

Božská schopnosť človeka nazývaná galantnosť pôsobí aj tak, že ak si zaprajeme vidieť krásu vo chvíli,

keď nadobudneme dojem, že sme nešťastní a otrávení z vlastnej myšlienky a pocitu, tak je tá konkrétna

myšlienka okamžite bezmocná. Lenže to treba vedieť a nie nevidieť, čo robím, keď si prajem uvidieť krásu.

Ako to však človek zvyčajne rieši? Namiesto toho, aby si zaprial vidieť krásu mysle a vedel, že tým urobil

všetko, čo v tej chvíli mohol urobiť pre šťastie, snaží sa otravnú myšlienku odstrániť a potom prežíva to,

čo robí. Prežíva ťaživý, alebo znásobený neistý pocit, pretože likvidácia nie je pekným obrazom. Nie je

prianie ako prianie.

GALANTNOSŤ SA NEVYUŽÍVA AKO PRIANIE NIEČO ZLIKVIDOVAŤ, ALE AKO PRIANIE VIDIEŤ KRÁSU.

KRÁSU ŽIVOTA NEDOSIAHNETE LIKVIDÁCIOU, ALEBO TÝM, ŽE CHCETE NIEČO STRATIŤ.

KRÁSA SA ZÍSKAVA LÁSKOU.

Galantnosť je pozornosť k tomu, čo robí život krásnym, naplneným a neustále žiadaným. Pozornosť

nebola človeku daná na to, aby ju zameriaval na zneucťovanie seba, a tak aj iných ľudí, lebo každý má

niečo rád, každý má v sebe lásku. Láska si zaslúži úctu a nie pohŕdanie. Iba láska si zaslúži pozornosť,

pretože je krásou a radosťou života, všetko ostatné je scestné, bezcenné a bezmocné. 

Galantnosť má vo vedomí každý, čo chce žiť, pretože je pohľadom vôle. Keďže galantnosť je moc

založená na úcte k životu, tak človeku, ktorý zneucťuje život, neumožňuje mať silu a z toho plynúce

pôžitky šťastia, a to ľudia vidia ako trest. Z tohto dôvodu je galantnosť v tomto svete známa aj pod

 menom trest boží. Však pre človeka, ktorý si nectí život, môže byť úcta k životu iba trestom.

PRÍTOMNOSŤ PATRÍ LÁSKE. ÚCTA K TOMUTO POZNANIU JE POCHOPENÍM ČASU.

ROZUMIEM OBSAHU TEJTO CHVÍLE, A TAK AJ TOMU, ČO ROBÍM A PREŽÍVAM.

Galantnosť je pohľad vôle na život. Je to pozornosť k tomu, čo mám rád, pretože iba to si môžem ctiť a na

tom základe dávať láske čas a priestor pôsobenia. Prítomnosť patrí iba láske. Ničomu inému! Ak teda niekto

využíva pozornosť na to, aby ako živý zneucťoval životy iných, nie je v súlade s láskou, a preto mu čas vezme

 to, čo si necení. Je mu odobraté to, čo má rád. Nie je mu to dovolené životom, nik mu to nedá. Život je skutok

 vôle, takže keď si neceníme, že žijeme, nedá nám život nič z toho, čo patrí prítomnosti vôli. Kto znechucuje

život sebe a iným ľuďom, nevidí v sebe lásku. To, čo nevidí, nemôže si dopriať.

A kto nariaďuje človeku, aby si nectil seba a svoje myslenie? Uvedomovanie svojej prítomnosti? Nikto,

robí to on sám a dobrovoľne, pretože tak mu to vyhovuje a potom vníma úctu k životu ako chybu a trest!

 Považuje uvedomovanie si svojej prítomnosti v tomto priestore za vinu. Je dobré chápať, že nebo mám

 v sebe, vo svojom svetle. Však kde inde môže byť? Pohľad na seba nie je problém!

Ak má človek problém v pohľade, má problém v mysli. V každom svojom slove vidí problém. To nie je

 v súlade s pohľadom vôle. To nie je súlad so životom, so sebou. To je zápas s tým, po čom túžim

a pomyselného víťaza šťastie opustí. Pocit z takejto výhry nazývame zadosťučinením.

Ak niekto potrebuje stratiť prítomný život, vidí sa ako nepodarok. Ak je prítomnosť života chybná,

 nie je hodná úcty a vďaky. Kde nie je vďačnosť, tam sú hádky. Prejavovať galantnosť v priestore, kde

 je normálne, že si človek necení prítomnosť seba, a tak ani prítomnosť iných ľudí, je veľmi ojedinelý jav.

Doslova zázrak! A prečo neveriť v zázraky? Čo je na tom zlé? Všetky zázraky má v moci úcta k životu,

takže galantnosť.

Ľudia, ktorí sa ocitli v situácii ohrozujúcej život a akoby zázrakom prežili, skoncentrovali pozornosť vedomia

 na jedinú vec. Na život. Alebo ak chcete na Boha. Nevnímali nič iné, iba veľkú túžbu po živote a táto večná sila

 a zmysel všetkého, čo je, nemá v sebe zánik. Môže dávať iba to, čím je. Galantnosť je svetlom tejto večnej túžby.

Akoby jemnou svetelnou bytosťou, alebo zábleskom, lebo túžba je slovom, a tak musí mať pre vedomie človeka

 aj určitý obraz. Galantnosť tvorí v mysli obraz anjelskej sily. Galantnosť je ochrancom ľudí, ktorí si ctia lásku.

Existuje iba jedna láska. Láska k životu, iná nie je.

PROBLÉMOM TOHTO SVETA JE LÁSKA K ŽIVOTU. K SVOJEJ PRÍTOMNOSTI.

Z TOHTO PROBLÉMU SA RODIA A ĎALEJ MNOŽIA VŠETKY PROBLÉMY SO SEBOU.

SMRŤ NEVYRIEŠI PROBLÉMY, LEBO JE PROSTRIEDKOM, KTORÝ NEPATRÍ VÔLI.

ČO NEPATRÍ BOHU, NEOČISŤUJE A ANI NEPRINÁŠA POKOJ.

Je vynikajúce chápať, že galantnosť nie je úslužnosť, ale viera, že nie som úbožiakom, ktorý podstupuje

životné skúšky a jeho sila je preverovaná v ťažkých situáciách. Boh neskúša človeka. A či snáď niekto verí,

že vôľa je mocou, ktorá nevie, čo tvorí? Život nepreveruje, ale ponúka silu užívať si cennosti túžob. V každej

 situácii a nie iba vtedy, keď uznáme, že ide o život a až potom niektorí využijú schopnosť danú silou lásky.

Život je pohľadom ducha a v tom svetle je poznané a uveriteľné iba to, čo je stále ctené, a tak aj láskavé.

Ak je takáto pravda pre niekoho nepríťažlivá, tvorí svoje myšlienky a pocity z nepodložených názorov.

Z intríg, klebiet, zo zlosti, závisti a pomstychtivosti.

NAJŤAŽŠÍM PREHREŠKOM VOČI SEBE A DUCHU ŽIVOTA JE PRIJÍMANIE

A ROZŠIROVANIE TAKÉHO NÁZORU, KTORÝ NIE JE PODLOŽENÝ ÚCTOU K ČLOVEKU.

Najväčšou ľudskou vinou je špinenie života. Zneucťovanie seba a iných ľudí, pretože vtedy človek pretvára

dušu na diabla. Na úbohosť, na červa, ktorý sa plazí po zemi a nevidí oblohu. Duša, to je vnútorný svet. Keď

si nectíme život, je vnútro človeka ako jablko naplnené červami. Nie sú hodné úcty a hryzú. Máme z nich nervy!

Vnímame ich, ale snažíme sa nevidieť a utešujeme sa smrťou. Nič nevyrieši a nezničí, lebo sme presvedčení,

 že smrť dáva život! To, čo je božie, neumiera ani sa nerodí.

Pre mnohých ľudí je smrť bohom, lebo to, čo je cieľom života, živíme a neustále v sebe vidíme. Smrť nie je

svetlo vôle, ale pohľad na problém! Potrebujeme umierať kvôli problému so životom. Nevidíme ho ako pravý!

Nemôžeme, ak sa neustále pozeráme na problémy. Je dobré vedieť, že život nie je problém, lebo keby bol,

 ešte by nebol. Mnohí pre seba ešte nežijú! Ešte nezačali, iba sa na to chystajú. Byť životom, a pritom

nežiť, je veľký problém. Je to problém s láskou.

PROBLÉMY VIDÍME VŠADE, KAM SA POZRIEME, VŠAK? TAKŽE VIDIEŤ PROBLÉMY NÁM NEROBÍ

ŽIADNY PROBLÉM. TO, ŽE VIDÍME V MYSLI ŤAŽKOSTI A PROBLÉMY, NEMÔŽE ROBIŤ PROBLÉM.

NEMÔŽE ZARIAĎOVAŤ NEISTOTU A STAROSTI!

POHĽAD NIE JE VYTVORENÝ Z PROBLÉMU, TAKŽE KEĎ SA NA NIEČO POZRIEM,

NEMÔŽEM V TOM VIDIEŤ PROBLÉM.

Keď sa teda pozriem na seba, či do svojej mysle, nemôžem mať žiadny problém z toho, čo vidím.

A ak si myslím, že videnie starostí a problémov mi robí problém, je to klebeta. Kto žije klebetami,

 nie je k životu galantný a nie je ani ničím chránený! A čo to znamená? Môže zažiť čokoľvek z toho,

čo je tu zaužívané a je jedno, či si to praje, alebo nepraje!

Iba to, čo robím sebe, môžem robiť aj iným. Ak teda niekto klebetí, ohovára, pošpiňuje, zneucťuje,

 rozširuje a rozmnožuje vymyslené historky o iných ľuďoch, robí tak preto, lebo tak to robí sám so sebou.

A potom sa pred sebou uzatvára, pretože pred klebetníkom sa neoplatí nič povedať. Všetko prekrúti, však?

 Vlastne človek sám sebe o sebe nič nepovie. Informácie o skutočnosti má v sebe zapečatené. Pod zámkom,

 pevne uzavreté a aj to málo, čo sa dopočuje, alebo dovtípi z pohľadu na šťastie, pretvorí na výmysel. Je fakt

 alarmujúce, že na základe neúcty, tvorby a rozširovania klebiet nevie o sebe nič, a tak uznáva iba výmysly.

Pravda vytvorená z hľadania a videnia problémov sa inak nazýva skaza. Skaza je pohroma, záhuba, zánik.

Klaňať sa Bohu znamená klaňať sa prítomnému životu. Vlastnej životnej sile, lebo inú nemám. Čo nemá

 Boh, nemá ani život. Ide teda len o to, čo má sila života, ide o obsah. No a snáď sila neobsahuje slabosť?!

Alebo môže? Ak áno, je skazená. Skazená sila je záhuba.

Uctievať Boha, ďakovať za dary života Bohu, alebo človeku, priať si šťastie, zdravie, úspech a dobrý život,

ale pritom si nectiť seba a svoju silu, je kontroverzná činnosť. Človek si protirečí, živí v mysli a v skutkoch

rozpor, a to vyvoláva dojem slabosti, pretože rozpor je hádka. Výmena názorov, spor so sebou, v ktorom

neexistuje výsledok, takže nevie, na čom je. O nejakej vôli, galantnosti, či úcte k sebe ani nehovoriac!

Vôbec nevie, čo to je! Vôľa nie je slabosť. Slabosť vidíme a prežívame ako problém.

AK MÔŽE ŽIVOT OBSAHOVAŤ SLABOSŤ, JE POHROMOU. SKAZENÝ ŽIVOT JE NENAPRAVITEĽNÝ.

Polievku, ktorá je skazená, nenapravíte, ale snažiť sa môžete. Môžete ju všemožne ochucovať, vylepšovať

 tými najkvalitnejšími surovinami, nič nepomôže. Skazenosť v nej bude pôsobiť stále. Vždy to budú pomyje.

A budú kvasiť, vytvárať parazity! Jediné, čo má v takejto situácii zmysel, je tú kalnú vodu vyliať a navariť si

inú polievku. Samozrejme v čistom hrnci. Mať čistú myseľ znamená netvoriť si úsudky z nepodložených

 tvrdení, ale ukladať si do pamäti také závery, ktoré vzišli z úcty prítomnosti, a tak aj z ocenenia svojho

prítomného tela. Nemôže byť nevyhovujúce a zlé, ak sa chcem cítiť dobre a naplňovať si pekné

myšlienky a plány.

AK CHCETE, ABY SA NIEČO PODARILO, MALI BY STE SVOJE TELO POVAŽOVAŤ ZA PRÍŤAŽLIVÉ,

PRETOŽE KDE NIE JE GALANTNOSŤ K SEBE, TAM JE VŠETKO ZHUBNÉ A POKAZENÉ.

Život je sila, pretože nič iné nie je. Život, to som ja, inak by som život nevidel. Ja som svetlom, ja vidím

život, takže všetko, čo je. Viete si predstaviť nasledovné? Hovoríte, že žijete, každú chvíľu si to hovoríte,

však sa predsa vidíte. Pohľad hovorí, že žijete, takže každú jednu chvíľu si hovoríte aj to, že ste silou. A čo

obyčajne urobí človek? Prekrúti to, čo vidí, háda sa s pohľadom a potom tvrdí, že je slabým človekom.

Takže bez vôle. Vôľa predsa patrí iba Bohu, však? A kde tá božia vôľa asi je? Odkiaľ sa pozerá?

Z oblohy, z bielych obláčikov? A tie vidí kto? Ak nie je vôľa vo mne, nie je nikde!

KDE NIE JE CTENÁ LÁSKA K ŽIVOTU NAZÝVANÁ AJ VÔĽOU, TAM JE PROBLÉM SO SEBOU.

Telo bez poznania vôle žiť je ako cigareta. Párkrát si z nej potiahnete a všetko potešenie sa zmení na dym,

ktorý sa rozplynie. A keby človek pri tom fajčení aspoň dumal o dobrote, lebo patrí sa, ak mu fajčiť chutí.

Pri všetkom, čo mu chutí a čo sa mu páči, by mal premýšľať o dobre. Keby vedel, že robí to, čo mu chutí,

iste by na niečo prišiel. Trebárs na to, že čo teraz potrebujem, teraz aj mám. Kde inde, v sebe! V tele!

Všetko, čo človek potrebuje, je pre neho dobré. Aj telo je neskazené a dobré, ak ho nepotrebujeme

 dočasne.

STRACH VZNIKÁ Z TOHO, ŽE TO, PO ČOM TÚŽIM, VIDÍM AKO NENAPLNENÉ.

Smrť je skaza. Márnosť všetkého, čo vidím a na čo myslím. Človek vlastne myslí zbytočne. Pohľad na seba

je pre neho zbytočný, takže nepotrebuje vidieť, čím je, a tak potrebuje hádky. Jednoducho tvorí názory

z neúcty k životu, čiže zo všetkého, čo pozoruje a každý z nich je zhubný. Narušuje psychiku, vyvoláva

 úzkosť a tlak, spôsobuje nevyrovnanosť, labilitu toho, čo chceme, tvorí z túžob prízraky. Dôsledkom

názorov vytvorených z neúcty k človeku je chorobný spôsob myslenia a preciťovania seba.

AK VIDÍM, ŽE ŽIJEM, JE SMRŤ PRE MŇA NEPODLOŽENÝ NÁZOR. JE TO ZNEUCTENIE TOHO,

ČO JE TERAZ. VŠETKÉHO! JE TO POŠPINENIE POHĽADU, TAKŽE NEJASNOSŤ.

KEĎ ŽIJEM, MÔŽEM MAŤ TERAZ IBA JEDINÝ CIEĽ. ŽIŤ. INÝ CIEĽ JE NEMOŽNÝ A NEPOTREBNÝ,

 ALEBO JE PROBLÉMOM. JE BEZVÝSLEDNÝ A ZAŤAŽUJÚCI, TLAČÍ K ZEMI. SO ZÁŤAŽOU SA ČLOVEK

IBA PLAZÍ ŽIVOTOM.

Ak nie som silou, som predstavou. Pohľadom svojej obrazotvornosti, iba preto môžem pohľad na seba

 meniť, alebo sa hádať. Aj všetko, čo vidím v sebe a naokolo, celý vesmír je predstavou. Predstava o živote

 môže byť akákoľvek, takže každá je mylná. Lenže život je nemeniteľný. Alebo keď ustálim pohyb obrazu,

 je všade a nemá sa kam stratiť. Aký obraz o sebe teraz mám? Lebo iba ten môžem ustáliť, aby bol všade

a vždy! Na ustálenie obrazu je potrebné uveriť, že som silou a nie hľadať a objavovať v sebe problémy.

A chcem vôbec obraz seba ustáliť? Nuž, ak mi nevyhovuje, tak to neurobím! Nepriznám, že mám silu

a ostanem predstavou. Nebude istá, bude meniteľná a omylná. Bude snom.

Dobro znamená rovnováhu, vyrovnanosť, či vnútorný pokoj. Ak vidím obraz seba ako dobrý, je pokoj

 v celom mojom svete. Pokoj, ktorý je všade, je stálym pohybom, inak by som predsa nič necítil a nevidel.

Každý sa chce cítiť dobre, nech už vidí svoje telo akokoľvek. Zjednotím túžbu cítiť sa dobre s pohľadom

 na seba, inak som v rozpore so sebou a pokoj nenájdem. Len ako to urobiť, keď som s prítomným telom

nespokojný? Keď mám s ním problém? Jednoducho, lebo čo nie je jednoduché, je zamotané. Pozriem sa

teda do vlastnej mysle a predstavím si, ako má vyzerať telo, v ktorom by som sa cítil dobre. Robím tak

v tomto tele, takže pre prítomné telo je to vyhovujúce, chce byť predsa pekné. To, čo mi vyhovuje,

by nemalo byť problémom a dôvodom k nespokojnosti.

O tomto predstavovanom obraze tela, ktoré je všade v hmotnom tele si myslím, že je silné a pokojné,

však je v súlade s tým, čo chcem a ešte viem, že jeho obraz som vytvoril ja a vedome. Tento vedome

vytvorený obraz mňa má silu! Lenže je v tomto tele, však? Nemá kde inde byť, býva a žije vo mne.

Som domovom moci.

KEĎ UCTIEVAM TAKÝTO OBRAZ TELA A MAL BY SOM, LEBO SOM HO VYTVORIL DOBROVOĽNE Z TÚŽBY

A ZO SVETLA SLOVA, UCTIEVAM AJ HMOTNÉ FYZICKÉ TELO, VEĎ V ŇOM PREDSA BÝVA. ŽIVÍ HO!

 Fyzické telo pre mňa je. Je pravdou, takže tým, že som, dávam existenciu a formu aj tomu obrazu tela,

ktoré som vytvoril zo svojej túžby. A zase obraz, ktorý považujem za dobrý a silný, dáva silu, dobro a pokoj

fyzickému telu. Kde bola túžba, ktorou som vytvoril obraz silného tela? V mojom hmotnom fyzickom tele a aj

v mysli. V mojom pohľade. Keď vytvorím obraz tela z toho, čo chcem a viem, prečo to robím, tak si svoje dielo

iste ctím. Nemám voči nemu výhrady a nikdy nie je výmyslom, lebo je pre mňa krásne a láskavé. Netvoril som

 predsa potvoru, netvoril som bez zmyslu. Netvoril som preto, aby som nemal výsledok, takže v takomto tele

 nevidím problém. Nezaťažuje, nestraší! Čo som teda vytvoril? Vytvoril som v sebe obraz galantnej bytosti.

Dokáže robiť zázraky.

Nestačí si iba predstavovať, aký by som chcel byť, a pritom fyzické telo podceňovať, alebo ho chcieť ako

nepotrebné stratiť. Je potrebné, bez neho nič neurobím! Využijem teda to, čo mám a vtedy aj fyzické telo

ako prostriedok na vytvorenie krásy a sily, je také isté, aký je obraz tela, ktoré som tvoril z túžby. Má také

 isté schopnosti, ako telo vytvorené z toho, akým chcem byť. Má ich predsa v sebe! To je súlad!

NESPOLIEHAM SA NA DEDIČNÉ VLOHY, NIE SOM BEZMOCNOU BÁBKOU ODKÁZANOU NA TO, ČO UCTIEVALI

A ROBILI PREDKOVIA. NEMUSÍM ŽIŤ SKLONMI INÝCH ĽUDÍ. KEĎ SOM, MOJE SCHOPNOSTI POCHÁDZAJÚ Z VÔLE.

A V MOJEJ VÔLI JE IBA TO, ČO JE SILNÉ A KRÁSNE, A TAK SA NESTRÁCA A NEUMIERA. VÔĽA NIE JE OMYLNOSŤ!

Spolieham sa na obraz tela, ktorý som vytvoril vedome a dobrovoľne ja sám a pre seba. A či som ho

tvoril preto, aby nebol? Nevarím preto, aby som sa nenajedol, nič netvorím preto, aby som si to neužíval.

Sila má obraz. Čomu prisúdime silu, má aj obraz, inak by sme nevideli a nemohli cítiť to, čo sme vytvorili,

pretože svetlo je cit. Napríklad aj taký vietor má obraz. Vidíme a cítime ho v rozviatych vlasoch, šumení listov,

tancujúcich morských vlnách, v plávajúcich oblakoch i v mohutných divokých víroch. Aj bolesť má svoj obraz.

Vidíme ju na tvárach, cítime v tele. Lenže aj túžba má silu a svoj vlastný obraz, ale prisúdiť bolesti silu, je

k túžbe nefér. Je to podraz na seba! Túžba je slovom ducha bytia. Bytosť chce byť stále príťažlivá.

Iba na základe príťažlivosti sa môžem cítiť.

SILA DUCHA MÁ SVOJ OBRAZ. AK STVORÍM OBRAZ TELA Z DUCHA, TAK HO AJ UVIDÍM,

ALE URČITE NIE AKO PREDSTAVU. TELO VYTVORENÉ Z DUCHA NEUMIERA ANI SA NERODÍ.

Mal by som vedieť, kto v mojom tele býva, inak si nasťahujem do mysle nepoznaných obyvateľov. A potom

nechápem, prečo sa vo mne ozývajú hlasy, ktoré sa mi nepáčia. Robia bordel, neposlúchajú a je samozrejmé,

že chcem neporiadnych nájomníkov vysťahovať, akurát neviem, čo robím a koho sa to vlastne snažím zbaviť,

lebo na druhej strane slabosť a z nej rodiace sa neduhy uznávam za potrebu. A odkiaľže som nabral takúto

potrebu, keď je prirodzené, že túžim mať silu? Pobral som ju zo skutkov iných originalít, pretože určite

nepochádza z mojich prianí.

Je dobré nasťahovať si do mysle trvalého obyvateľa. Takého, čo vystihuje eleganciu bytia a nie sa neustále

 naťahovať s nepodarkami. Hádajú sa s tým, čo si prajem a tvrdia, že v tomto živote dobro isté nie je, pretože

 keby bolo, nemali by kde bývať. Nuž, keď sedí žaba na prameni, môžeme sa akurát utešovať, že sa raz možno

napijeme. A to bude kedy? Má to čas? Mať chuť piť a nepiť je dôvodom k nervozite. Nervák má k úcte ďaleko.

Keď som galantný k životu, prežívam úctu k sebe, a tak vo chvíli, keď sa pozerám na minulé zážitky, vidím

 iba obdiv k sebe. Nič iné! Preciťujem neustály obdiv, nech sa už pozerám na ťažké, alebo na príjemné zážitky.

 Obdivujem, akú som mal silu, čo všetko som zvládol, alebo dokázal a nič si nevyčítam. Neprehodnocujem, že

som niečo mohol urobiť lepšie a prečo sa tak nestalo, nehľadám dôvody, prečo mi niekto ublížil, lebo to je

 jeho vec, nie moja. Pozerám sa na seba a nie na tých, ktorí chceli zraňovať, pretože ja som dôležitý, veď

 predsa viem, že bezo mňa by žiadny zážitok nebol. To, ako sa dívam na seba, mám teraz v pohľade.

A čo sa deje, keď je človek otrávený z toho, čo vidí v minulosti? Znechutenie zo života, výčitky, krivdy, chyby

a bolesti má v pohľade, pretože teraz sa pozerá a takýmto pohľadom nazerá aj do budúcnosti. A čo tam už

len môže vidieť? Je tam snáď radosť, nebo, či dobrý život? Úctivosť k sebe a k vlastnej životnej sile nie je

bezduché opakovanie, musím ju preciťovať v obdive. V úžase, bez viny, poľutovaní a pomsty. Neustále

a nie iba niekedy, pretože život je prítomný a stály.

O tomto fyzickom tele človek vie, že ho nestvoril on sám, on sa predsa nepýtal na tento svet, všakže?

Rozhodli o tom a stvorili ho pozemskí rodičia. Iná originalita a na tomto princípe vidí v sebe aj to, čo mu

nevyhovuje, alebo to, čo by on sám sebe nikdy nedal. Z tohto dôvodu sú aj konkrétne osobné ciele a priania

 poznačené tým, koho považujeme za stvoriteľa svojej mysle a chute. O pozemských rodičoch a ich predkoch

 nevieme všetko, môžeme sa iba domnievať, čo si mysleli, cítili a cenili. A to, ako žili a prejavovali sa, nám tiež

veľakrát nevyhovuje. Všetko môžeme vedieť jedine o sebe. Iba tomu, čo chcem ja, môžem vždy porozumieť.

Ak si myslím, že toto telo som nestvoril ja, tak mu nerozumiem. Alebo ho považujem za zbytočné, pretože

som ho nestvoril ja sám a z dobrej vôle.

TO, ČO JA NEVYTVORÍM, NEMUSÍM AKCEPTOVAŤ. ANI UCTIEVAŤ, PRETOŽE TVORBA INÉHO NEMUSÍ

ZODPOVEDAŤ TOMU, ČO BY SOM VYTVORIL JA. DOBROVOĽNE A ZA PLNÉHO VEDOMIA TOHO, ČO CHCEM.

Ak už toto fyzické telo mám a viem, že som ho nevytvoril ja, dostal som ho do daru. S darom si môžem

robiť, čo chcem. Využijem to, čo som dostal, pretvorím ho k obrazu svojej túžby, lebo aj tak iný materiál

nemám. A ak si myslím, že ma vytvoril Boh, tvorím to, čo je božie a patrí duchu nebies. Ak uverím, že ma

stvorila múdra sila, chápem, že silu mám a nepovažujem sa za hlupáka. Celkom iste sa nepotrebujem vidieť

 ako problém a ako zbierka ťažkostí sa pre seba strácať. Keby bol život skutočne problém, nevidel by som

seba, nebol by som. Chápem, prečo som!

ČLOVEK CHCE SVOJE TELO STRATIŤ PRETO, LEBO HO NEPOVAŽUJE ZA VLASTNÉ DIELO,

ALEBO ZA DIELO MÚDROSTI, SKUTOK BOHA.

IBA TÚŽBA CÍTIŤ SA DOBRE JE DEDIČNÁ A PRENÁŠA SA Z POKOLENIA NA POKOLENIE,

PRETOŽE JE VÔĽOU ŽIVOTA.

Ak si uvedomujem, že sa chcem cítiť dobre, neubližujem si výmyslami, a tak nevnímam v sebe ani

impulzy zraňovať iných ľudí. Nemám takéto tradičné sklony. A ak si neuvedomujem, čo znamená fakt,

že sa chcem cítiť dobre, nemám čo stratiť ani čo získať, pretože nevidím seba. Otázka pre rozum: Komu

uverím, ak nie sebe? Uverím telu a všetkému, čo v ňom chcem, ak si myslím, že ja som o jeho existencii

nerozhodoval? O čom som nerozhodoval, o tom ani teraz rozhodovať nemôžem.

KEĎ VIEM, ŽE FYZICKÉ TELO NEVYTVORILA MOJA TÚŽBA, DIŠTANCUJEM SA OD TELA A JE MI ÚPLNE JEDNO,

ČO SA S NÍM STANE, PRETOŽE TO NIE JE MÔJ VLASTNÝ SKUTOK. TEN, ČO SA DIŠTANCUJE, NEMÁ KDE BYŤ.

OSTÁVA NEPOZNANÝM SKUTKOM.

Galantnosť znamená byť pozorný k tomu, že sa chcem cítiť dobre. Keď teda niečo chcem, malo by byť

prirodzené, že sa zo všetkých síl snažím vyhovieť sebe. A ako človek myslí? Keď zatúži po dobrom živote,

 ihneď má naporúdzi dôvody, prečo si ho teraz ešte nemôže dovoliť. Najskôr musí vyriešiť problémy, takže

dôvodom pre neprítomnosť neba, či dobrého života je problém. A nakoniec, načo by už len doprial niečo

 pekné telu, ktoré sa mu nepáči? Škaredosti sa krása predsa netýka! Mám vedieť, že to, čo nedoprajem

 mysli, nedám ani telu.

Mnohí tvrdia, že keď zomrú, pôjdu do neba. A zaoberajú sa vôbec tým, akou mysľou budú vnímať ten

 bezstarostný svet? Tou istou, ktorá sa teraz zaoberá hádkami, problémami, chybami, sťažnosťami a zlom?

A v čom vlastne bude tá myseľ tvoriť? Bude tam duša bez tela? Bude nejakou priesvitnou hmlovinou, a to

naokolo bude také isté? Aké telo budem vlastne vidieť? To, ktoré teraz nechcem? A či odrazu budem mať

iný pohľad na seba? Už sa budem vidieť ako krásny? Smrť neodbremení od všetkých tých špinavostí, ktoré

človek v sebe vidí, rozvíja a hromadí, pretože nie je potrebou Boha, ale potrebou ľudí znechutených zo seba.

Potreba smrti je ospravedlnením lenivosti a ľahostajnosti človeka, ktorý nechce so sebou robiť nič, lebo mu

vyhovuje myslieť si, že niekto iný za neho myslí. Najčastejšie nejaký osud, alebo pánboh a potom sa vidí

ako zbytočný. Slabosť je zbytočnosť. Slabosť je problém so silou.

HOVORÍ SA, ŽE DOBRÉ SKUTKY VEDÚ DO NEBA. LENŽE TIE DOBRÉ SKUTKY MUSÍM V SEBE VIDIEŤ JA

A ABY BOLI DOBRÉ, MAL BY SOM SA OBDIVOVAŤ, PRETOŽE BEZO MŇA BY NEBOLI. LEN KEĎ TVORCA

STOJÍ ZA OBDIV, JE JEHO TVORBA CHVÁLYHODNÁ A DOBRÁ.

Galantnosť nie je úslužnosť, uhladenosť a diplomatické, kontrolované slovo, ale šarmantnosť mysle.

Pôvab a charizma bytosti. Nie som iba akousi osobou, ale osobnosťou, ktorá vie, čím je, a to si aj v plnej

miere užíva. Vždy konkrétne vie, čo chce, nie iba všeobecne. Keď si prajem šťastie, je to všeobecné slovo,

ktoré zahrňuje nespočetné množstvo zážitkov a pocitov. Ak nechápem, že si mám v tejto chvíli jasne určiť,

čo konkrétne by ma teraz urobilo šťastným, môže sa síce naplniť čokoľvek z toho pekného, čo by som chcel,

ale nebudem si to všímať, prípadne to nevyhodnotím ako šťastie, pretože to nie je to, čo by som teraz nutne

potreboval a čo by ma najviac potešilo. Nie je to tá konkrétna vec, je to niečo iné a v tejto chvíli nezaujímavé

a nedôležité. Človek ani nevie, že sa veľakrát zo šťastia neteší. Neteší, ak ho nekonkretizoval. Konkrétno je

realita, skutočnosť.

Každý má jedno konkrétne telo. Určité, hmatateľné a vnímateľné zmyslami a nie abstraktné. Každý má

svoje vlastné, originálne telo a nie všeobecné, alebo spoločné pre všetkých. Keď šťastie nie je konkrétne,

nie je jedinečné, nenapodobiteľné a vzácne. Patrí iba k všeobecnému vzdelaniu. K poznaniu ľudí, čo tu je.

Jednoducho o šťastí vieme iba to, že sa v tomto svete prejavuje a že si ho prajeme, lebo je dobré, ale už

 nevieme, kedy, ako a prečo sa niekomu naplňuje a inému zase nie, hoci ho tiež chce. Nepochopenie dobra

 vytvára závisť. A v neposlednom rade neistotu, či sa nám naplnia osobné zámery a plány.

VŠETKO FUNGUJE NA ZÁKLADE TOHO, ČO SI CTÍM, PRETOŽE ŽIVOT BOL VYTVORENÝ ÚCTOU K SVOJMU

CIEĽU, ČI ZÁMERU. JE DOBRÉ CHÁPAŤ, ŽE KEĎ SA ZAOBERÁM VÝMYSLAMI INÝCH, NEŽIJEM OSOBNÝM

PLÁNOM A TÝM, ČO OBSAHUJE, A TAK HO ANI V TEJ CHVÍLI NETVORÍM. USKUTOČŇUJEM NIEČO INÉ.

NEPOZNANÝ PLÁN.

Aký je to nepoznaný plán? Je to plán pochádzajúci z toho, čo pozorujem naokolo a u iných, pretože

 keď si neurčím, čo konkrétne chcem mať v mysli a z akého zdroja tvoriť, nemám z čoho iného čerpať

nápady, podnety a zámery, a tak beriem z toho, čo som uvidel. A samozrejme neviem čo, lebo som si to

neurčil. V pohľade má človek všetko možné, plno všemožnej hávede, ale i krásy, ktorá je však pre neho

dočasná a z toho potom aj tvorí. Môže stvoriť skutočne čokoľvek. Aj to, čo sa mu nepáči. A všetko raz

pominie! Takže tam má samé zbytočnosti, pravdaže okrem túžob, ale tým aj tak teraz neverí, takže

sú pre neho tiež smeťami.  

Je dobré stanoviť si taký životný cieľ, ktorý ma stále povzbudzuje, lebo od toho sa odvíja konkrétno.

Cieľ, ktorý si stanovím a samozrejme dobrovoľne, bez ohľadu na to, čo uctievajú iní ľudia, by sa patrilo

aj stále ctiť, inak som si ho nezvolil ja, respektíve iba prebral z tradícií. Ctiť je to isté ako zbožňovať, čo

znamená, že kedykoľvek pomyslím na svoj cieľ, prežívam nesmierne milé pocity. Som doslova vo vytržení,

v úžase z toho, aký je krásny. Otázka pre rozum: Je cieľ života, ktorí si stanovili ľudia v tomto svete pre telo,

 a tak pre všetko, čím sú, hodný zbožňovania? Možno iba vo chvíli, keď sú boľaví môžu mať tento dojem,

 alebo pocit úľavy a akejsi útechy, ale strácať seba si praje bolesť a nie radosť.

V TEJTO CHVÍLI MÁM IBA JEDNO KONKRÉTNE PRIANIE. TO, ČO JE JEDNO, JE VŠADE.

VŠETKY PRIANIA BY MALI BYŤ KRÁSNE, PRETOŽE SA TÝKAJÚ IBA MŇA.

Ku galantnosti patrí aj poznanie konkrétna, čiže uvedomovanie si, že v tejto chvíli môžem tvoriť iba

jednu konkrétnu vec. Nie dve a viac. Mám jedno telo, jednu myseľ a ako jeden tvorím teraz iba jedno.

 Ak sa prehrabujem viacerými možnosťami, nemám istotu v ničom. Jedna vec, ktorú v tejto chvíli tvorím,

alebo si chcem naplniť a užívať, musí byť jasná, teda konkrétne určená a musí mať moju pozornosť, čiže

všetok čas, inak teraz nie je. Hovorí sa tomu, že to je to najlepšie, čo môže byť, inak povedané, vždy je niečo

 dôležité a prvoradé, a to iné ostáva nenaplnené. Treba rozpoznať, čo je dôležité. Ako rozpoznám? Tak, že

 si to s plným vedomím určím. To, čo je prvé, je všade v mysli. Je cieľom.

Človek síce vie, čo by teraz chcel, ale veľakrát nemá ujasnené, že dôležitosť je iba jedna. To, čo je

dôležité, má konkrétnu podobu a tento obraz je všade, takže nič iné v sebe nevidíme a necítime. Ak je

v nejakej chvíli prvoradý názor, ktorý nepochádza z dobra, necítime šťastie a ani si dobrý pocit vedome

 neprajeme, pretože vtedy sa pozeráme na výmysel a nie na to, po čom túžime. Šťastie sa v starostiach,

 obavách a vo výmysloch nezdržiava.

Ak si teda niekto niečo naplnil, musel to mať vo vedomí ako dôležitosť a ten druhý, čo mu závidí,

bol zameraný na výmysel a je zrejmé, že ho postihne ďalšia zloba, alebo pohroma, lebo závisť žerie.

Nie je dobrá. Nezáviďme, tým nič nevyriešime, ale dôležitosťou túžob všetko. 

AK NIEČO CHCETE, POVAŽUJTE TO ZA ŠŤASTIE A NIE ZA PROBLÉM, PRETOŽE ŽIVOT NEBOL

VYTVORENÝ Z PROBLÉMU, A TAK ANI TO, ČO VIDÍME AKO PROBLÉM, NEMÔŽE NAPLNIŤ.

MY SAMI SI TO NEDOVOLÍME! ČO JE ŠŤASTÍM, NIE JE STAROSŤOU.

 KEĎ NIEČO PRE SEBA CHCEM, MÁM CHÁPAŤ, ŽE JE TO NÁZOR PODLOŽENÝ MOJÍM TELOM.

KONKRÉTNOSŤOU, URČITOSŤOU, LEBO TELO URČITÉ JE. TO, ČO CHCEM, JE VTEDY PRESNE

TAKOU ISTOTOU, AKO JE PRE MŇA ISTÉ TO, ŽE VIDÍM SVOJE TELO.

Pod všeobecné slovo šťastie patria aj peniaze, veď vieme, že si za ne môžeme kúpiť jedlo, pitie a rôzne

 pekné veci. Lenže peniaze robia človeku aj starosti, všakže? Tak čím potom sú? Šťastím, alebo starosťou?

Nemôžu byť šťastím a zároveň aj starosťou, lebo tieto dva rôzne stavy, či dve veci nie sú v súlade. Nie sú

jedno, a to isté. Každá je iná, sú v rozpore. Jednoducho jedna vylučuje tú druhú. Keď vám teda v nejakej

 chvíli pôjde o peniaze, mali by ste konkretizovať, čím pre vás sú a stále aj budú, inak vo chvíli, keď ich

získate, prifrčí starosť a šťastie vás opustí. A aj ocenenie vlastnej práce, a tak aj seba je preč.

A bolo vôbec? To nebola galantnosť, to nebola úcta k tomu, čo chcete!

Iný príklad. Leží chorý človek na posteli. A keďže nemá nič iné na práci a nikam sa neženie, má čas

premýšľať o tom, čo by chcel. Možno si poviete, že chorľavý chce vyzdravieť, že mu v tej chvíli ide len

a len o zdravie. Že to je to najlepšie, čo ho môže postretnúť. No, ako sa to vezme! Iste, chce byť zdravý,

ale nemusí to byť v tej chvíli pre neho prvoradá potreba, môže to byť niečo iné, a tak uzdravovací proces

musí počkať, proste sa dlhšie lieči. Alebo takto: Ak je prvoradým prianím v nejakom čase niekde byť, tak

človek vyzdravie, alebo ho aspoň choroba neobťažuje, proste je v úzadí, lebo nie je teraz najdôležitejšia.

Konkrétno je dôležitosť, aktuálna a výsostná potreba. Má prednosť pred všetkými ostatnými potrebami.

Konkrétne priania majú svoj význam.

PRIANIE ZOMRIEŤ SA NAPLNÍ VTEDY, KEĎ NIČ DÔLEŽITEJŠIE PRE ČLOVEKA NIE JE.

Človek môže vidieť v sebe čokoľvek, ale je podivné, že už sa ani nediví, keď sa dostaví nejaký zlý pocit.

Nediví, pretože ho považuje za vlastný. Zodpovedá tomu, ako vidí seba, nuž tak prečo by sa divil, však? Ak

sa vidím ako dobrý a príde akýsi nepríjemný pocit, malo by byť prirodzené, že sa divím, čo to je. Asi v tom

zmysle, že čo toto prepánaboha je? To nepoznám! Ako keby som odrazu vstúpil do nejakého rozprávkového

 príbehu a videl niečo, čo nemám a neviem, načo to je. Čo je nepoznané, nepatrí mojej mysli, hoci to vidím.

Je nereálne. Ak chcem dobro, je zlo nepoznaný pocit.

KEĎ VIEM, ŽE MÁM SILU, MÁM PRAVDU. A KEĎ POVIEM, ŽE SOM SLABÝ, SOM V ROZPORE

S PRÍTOMNOSŤOU. SO VŠETKÝM, ČO VIDÍM, TAKŽE AJ S TÝM, ČO CHCEM.

Galantnosť je oceňovanie skutku, ktorý neustále robím. Čo stále robím? Žijem. Keď sa pozriem do

mysle pohľadom tohto skutku, stanú sa bolestné pocity bezmocné a okamžite sa rozplývajú, pretože

životu slabosť nepatrí. Prisúdiť bezmocnosť tomu, čo zraňuje, nie je chyba. A je jedno čoho a koho

 sa to týka.

KEĎ SA NIEKTO ZRAŇUJE, UROBÍ ZO SEBA BEZMOCNOSŤ A POTOM SI MYSLÍ, ŽE JE SLABÝ, LEBO

KEBY SA VIDEL AKO SILNÝ, MOHOL BY ZLIKVIDOVAŤ KRÁSU ŽIVOTA. PRISÚDIŤ NEDOKONALOSŤ

A SLABOSŤ TOMU, ČO UBLIŽUJE, JE GALANTNOSŤ MYSLE KU KRÁSE.

AK SA ČLOVEK VIDÍ AKO NEDOKONALÝ, HLÚPY A SLABÝ, JE TO TAK PRETO, LEBO SI UBLIŽUJE.

TO, ŽE SA TAK VIDÍ, JE JEHO GALANTNOSŤOU. ALEBO TRESTOM ZA TO, ŽE UBLIŽUJE?

Galantnosť ku kráse života má každý, ide teda len o to, čo chcem dať sebe, a tak aj iným a čo pre to

 robím, pretože galantnosť posudzujeme podľa skutkov. Skutok je skutočnosť. Vnímame podľa toho, čo

tvoríme, podľa svojich zámerov, chutí a záujmov. Ak sa vyžívame v neúctivosti, vidíme to, čo zariaďuje

 krásu ako boží trest, údel slabého človeka, prípadne ako ťažký osud. A ak sa človek obdivuje za to, ako

myslí a je pre neho prvoradá radosť z vnímania života, vidí galantnosť ako krásu. Ako pozornosť a úctu

 Boha k človeku. Ako božiu ochranu, lebo to, čo máme radi, chránime. Iba ten, čo nemá chuť sa zraňovať,

vidí seba ako silného človeka.

KEĎ JE NA PRVOM MIESTE CHVÁLA ŽIVOTA, ŽIJEM V POHĽADE BOHA.

© Copyright 2019 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.

VN