Svet radosti

Slovo Vtip charakterizuje duchaplnosť. Umožňuje predstaviť si obsah duchaplnosti.

Keď počujete vtip, spozorniete, lebo existencia života je založená na potešení. Ak pozorne

načúvate vtipu, chápete pointu počutého slova a na základe pochopenia prežívate radosť.

Obsah duchaplnosti je zložený z pozornosti, pochopenia a radosti.

ŽIVOT JE CENNOSŤOU VTEDY, KEĎ SA Z NEHO TEŠÍM.

AK SA OBÁVAM O ŽIVOT, NEVIDÍM SILU BOHA.

Ak Boh stvoril život, máte v sebe silu a vedzte, že dosiahnete všetko, čo máte radi,

pretože nič iné sa dosiahnuť nedá. Toto poznanie je klenotom ľudskej mysle.

SOM ČLOVEK, A TAK SA MODLÍM ZA ČLOVEKA. NECH MÁ VŽDY DOSTATOK TOHO, ČO MÁ RÁD

A NECH SA NIKDY NEZNÍŽI K TOMU, ABY POVAŽOVAL ZA PRAVDIVÉ TO, ČO PRE SEBA NECHCE.

Kde je vtip, nie je plač. To je pravda, však? Ak sa na modlitbu za človeka budete pozerať očami vtipu,

budete sa zabávať a radovať a v radosti sa naplňuje všetko, čo pre seba chcete. Radosť je prejavom

dobrej vôle. Vtipnosť je povznesenie. Noblesa ľudskej mysle.

Stretol sa raz človek s Bohom. Samozrejme vo svojej mysli, lebo kde inde by už len mohol

najvyššieho mať?! Panebože, zober ma k sebe, prosí človek. A kde? pýta sa Boh. Ja tu nie som

na návšteve.

Keď niekto povie, že sa má dobre, veríte mu? No akoby ste mohli, ak viete, že toto nie je pravý život!?

Ak ten dobrý život v nebi ešte len bude! Lenže na druhej strane: Ak viete, že dobrý život príde, mali by ste

vidieť budúcnosť aspoň v ružovkastých farbách. Akosi romanticky, ba priam povznesene. Vlastne už teraz by

ste sa tešili na to, čo vás čaká a neminie. Nedá sa inak, veď ak chcem, aby niečo dobré prišlo, musím to vidieť

a ak je to videné fakt pravdou, mám z toho radosť, no nie? Na dobrý život sa patrí tešiť, inak zabudnem, kam

idem. A možno sa človek neteší práve preto, lebo vie, že na tej ceste do výšin neba číha nehybný drak. Nepleť sa

mi pod nohy, na tejto ceste nemáš čo hľadať, okríknem potvoru, ktorá má ešte všetky zuby. Neuhne. Nemôže, je

nehybná a iba sa povaľuje. Čo teda urobím? Vytrvám v odhodlaní. Tiež neuhnem, nevrátim sa späť. Zavriem oči

a idem ďalej ako keby predo mnou nič nebolo. Ak sa teda odvážim na takúto nehoráznosť, čo potom zistím?

Prekročil som svoj tieň.

Ak beriem draka smrteľne vážne, bude tým, za čo ho považujem. A ak nie, ostane tieňom snov. V rozprávke

potrebujete na draka špeciálny meč, inak mu sťatá hlava znovu narastie. Myslieť si, že vyslobodím svoju dušu

zo zajatia obludy akousi vylepšenou sekerou, nie je bohvieaká duchaplnosť, iba čo sa človek nazlostí. A potom od

vyčerpania načisto odpadne. Veď si to len predstavte: Kosili by ste trávnik a za chrbtom by sa vám tráva postavila

do pozoru. To aby ste iba pobehovali s kosačkou a efekt žiadny. Nuž vlastne jeden by ste dosiahli. Márnosť.

Na strašidlo, ktoré väzní ľudskú dušu, treba ísť inak. S nadhľadom, vtipne, pretože ťažkosť je ťažká

a nedokáže sa vzniesť. Nevzlietne, aj keby hneď mala krídla. SLOVO VTIP SYMBOLIZUJE DUCHAPLNOSŤ.

Mnohí si myslia, že pánboh je vážna existencia. Sedí kdesi prilepený na oblaku, oko ako kamera a špehuje ľudí.

Že čo robia, ako myslia, a tým, ktorí sa nesprávajú podľa jeho diktátu, udeľuje sankcie. Nech z nich zmúdrejú

a nestavajú sa všemocnosti na odpor. Skutočne si myslíte, že sa takýmto spôsobom dosiahne boží poriadok, či

stav nazývaný spravodlivosťou? Je pre vás prijateľný takýto zmysel života? To už radšej smrť, povie si človek,

však v takomto lapáku nemá cenu ani len myslieť na to, čo chcem.

Ak Boh vlastnou silou nestvoril človeka preto, aby bol uväznený v sieti stupídnych príkazov, prehreškov

a trestov, potom je namieste otázka, načo existuje taký svet, aký vyrábajú ľudia svojou vážnosťou a z toho

vyplývajúcich strádaní a starostí? Na to, aby mohli z neho utekať? S nahromadenými bremenami nevzlietneš.

Nedosiahneš pocit ľahkosti a slobody.

Mnohí z nás pestujú presvedčenie, že vážni ľudia sú ctihodní občania. Niečo dôležité pre nás robia. A čo?

Vari nás chcú pobaviť, prinášajú povzbudenie, radosť a ľahkosť života? Ak radosť lieči, potom vážnosť nudí,

otravuje a znechucuje. Iste už každý videl vážneho človeka. Otázka na zamyslenie: Bolo vidieť, že sa teší? Asi

ťažko, pretože vážnosť neobsahuje radosť, takže nie je zárukou šťastia ani spokojnosti. Alebo ste už videli, že

by sa vážny človek radoval, prípadne žil bezstarostne? Tak načo mu slúži vážnosť? Nuž iba ak na to, aby videl

dobro života ako problém.

Znova otázka na zamyslenie: Priali ste si už niekedy, aby ste boli vážni? Nech vám život, či Boh nadelí čo

najviac vážnosti? Radosť a šťastie si človek obyčajne praje, je to prirodzené, všakže? A či snáď posielate na

sviatky ľuďom pohľadnice a pozdravy v tom zmysle, že prajem ti vážne prežívanie sviatkov? Kto chce prežívať

radosť, nepraje si vážnosť. Ak vážnosť nie je mojím prianím, nie sú starosti sveta vo mne udržateľné. Ako prídu,

tak odídu. Nemajú sa kde uchytiť a zakoreniť, jednoducho nie som k nim pripútaný.

VIETE, ČOHO SA HROZÍ VÁŽNOSŤ? VTIPU, LEBO PRI JEHO SLOVE JE BEZMOCNÁ.

NEOVLÁDA HO.

Vtipný človek je duchaplný človek. Neberie strach ako písmo sväté. A aký je vážny človek? Ustaraný a večne

zaneprázdnený. No nech si každý robí, čo chce, ale strachom a ustaranosťou si ešte nikto nezariadil radosť zo

seba, hoci veselie patrí životu presne tak, ako mu patrí svetlo. Radosť je v mysli, len ju treba chcieť. Prijať za

vlastnú a pochopiť, čo to znamená, keď je niečo majetkom bytia. Ak je radosť vlastná, a preto daná mojou

existenciou, nie sú starosti moje vlastné. Nemal mi ich kto dať.

Skúsme sa pozrieť na to, čo sa tu deje s nadhľadom, tak nezáväzne. Človek sa tu umára, topí v starostiach

a stále za niečím ženie, a keď sa dostatočne vystresuje a unaví, poberie na onen svet. Akože inak, oddychovať.

Všetko, čo človek robí, robí pre seba. Ak tu niekto nerobí nič iné, len zhromažďuje hmotný majetok, musí rátať

s tým, že sa sem vráti. Ako veverička, ktorá si ukryje oriešok. Asi si ho neschová preto, aby ho nenašla, že? Kde

je tvoj majetok, tam si aj ty. To je pravda, lebo život je to, čo je vlastné. Každý tomu rozumie tak, ako mu

vyhovuje.

KEĎ BOH STVORIL SVOJE DIELO, STVORIL HO PRE RADOSŤ. TO DÁVA ZMYSEL, VŠAK?

AK JE TEDA SLOVO BOHA PLATNÉ, TAK PLATÍ AJ TO, ŽE DOBRO SA PRE ČLOVEKA NESTRÁCA.

JEDNODUCHO MÁ RADOSŤ ZO SEBA STÁLE.

Kde teda človek nabral pravdu, že sa radosť môže stratiť? Od Boha a ani z radosti to iste nemá. Takže to

nabral z vážnosti. Na základe tejto prostomyseľnosti môžeme smelo povedať, že Boh je duchaplný a vtipný,

inak by bol vážny, nudný a ešte aj nepríťažlivý, a to by si tvorca života zrejme nedovolil, pretože by ho jeho

vlastné dielo otravovalo. Hotová katastrofa pre nič! Nič nie je vážne, keby bolo, nič by nebolo.

Vtip je duchaplná zábava. Je to hravý a zdravý humor a určite neobsahuje urážky, posmešky a vulgarizmy.

Duchaplné, či vtipné vyjadrovanie vždy v sebe nesie určité poznanie. Jednoducho vyjadrujeme svoje videnie

života ľahko, bez nátlaku a bez snahy presvedčiť iného človeka o svojej správnosti. Podstatou duchaplnosti

nie je podceňovanie pravdy iných ľudí a ani sarkazmus, či uštipačnosť, ale radostná a vtipná hra s obrazom

svojho slova. Je dobré vedieť, že duchaplnosť obsahuje fakty. Akože inak, sú prosté, ale nie sprosté.

Vtipnosť nie je povrchná zábava. Podstata vtipu spočíva v tom, že sa bavíme, proste máme dobrú náladu

a aby sa tak stalo, musíme chápať pointu. Vo vtipe ide o pochopenie slova a samozrejme tiež predstáv, ktoré

vznikajú z počutých myšlienok, a keď niečo chápem, tak sa bavím. Ja počúvam slovo vtipu, ja v tej chvíli tvorím

predstavy a ja aj rozumiem tomu, čo som vytvoril. Je fakt šťastím zvyknúť si na to, že sám sebe rozumiem.

Rozumiem iba pri ľahkom, nezáväznom slove, ktoré neriešim.

ŽIVOTU MOŽNO ROZUMIEŤ IBA VTEDY, KEĎ HO BERIEM AKO ZÁBAVU.

KEĎ HO NEBERIEM SMRTEĽNE VÁŽNE.

Keď sa malé dieťa hrá, nič iné ho nezaujíma. Prečo to tak je? Baví ho hrať sa, teší sa z toho, čo robí.

Buďme ako deti, zabávajme sa so životom. Nakoniec život je hra, ale nie každý ho ako hru aj berie. Dospelý

už predsa nie je dieťa, musí brať život vážne. Musí riešiť, čo chce a čo nie, musí riešiť lásku! Stalo sa bežným

pravidlom uvažovať v tom zmysle, že ako dospelý sa mám správať vážne. Mám mať na prvom mieste riešenie

problémov, zábava bude až potom. Teraz nemám na hlúposti čas, však? Je veľmi kruté k sebe, že ako dospelí

považujeme zábavu za niečo druhoradé, alebo za hlúposť, lebo keď sa hrám, žiadna myšlienka nie je ťažká

a nepríjemná.

Zamyslime sa: Čo máme radšej? Vážnosť a s tým spojené starosti, alebo hru so slovom a s tým spojenú

zábavu a ľahkosť? Tomu, čo je pre mňa lákavejšie, dám prednosť, ale vždy je to hra. Vážnosť je takisto hra,

ale vtedy ju ako hru nevidím. Vážnosť je problém s hrou. So životom. Kto chce sebe, a tak aj ostatným zobrať

ľahkosť a bezstarostnosť hry, zariaďuje si veľký problém. Zábava je potravou duše. Vždy sa hráme so sebou,

pretože žijeme, ale nie vždy chápeme, že máme Boha pre radosť. Sila sa rodí z radosti.

KEĎ VIEME, ŽE SA HRÁME, NEVNÍMAME ŽIVOT AKO PROBLÉM. JEDNODUCHO SME BEZSTAROSTNÍ.

ŽIVOT JE HRA DANÁ PRE TVORBU RADOSTI.

Pobral sa raz jeden človek popremýšľať do lesa. V zime, lebo inokedy sú tam hubári, a tí majú svoju

špeciálnu meditáciu. No a neskúsený premýšľajúci sa k nim ľahko pridá a ihneď zabudne, čo to vlastne

v mysli hľadal a podujal sa vyriešiť. Už hľadá huby a ostatné myšlienky ostávajú bokom. Neprehodnotené.

A potom sa všetky tie nahromadené a nepovšimnuté slová vynoria v plnej paráde. Ako muchy vypustené zo

siete. Takže brodí sa náš otužilec snehom, kuká na tú bieloskvúcu čistotu všade naokolo a tuho dumá, prečo

sme v tomto svete postihnutí trápením, a keď už nadobudneme presvedčenie, že pánboh je s nami a zlé preč,

zase sa to otočí. A človek už pomaly nevie, kde mu hlava stojí. Raz je hore, potom dole a nie a nie sa udržať

na vlastných nohách! Trpké, čo? A viete, na čo prišiel? Na priam fantastickú vec. Prišiel na to, že TENTO SVET

DÁ ČLOVEKU VŠETKO, ČO OD NEHO CHCE, PRETOŽE TU SÚ JEHO POTREBY.

Potreba je to, čo pre mňa musí byť. Ak má tento svet všetko, čo potrebujem, môže mi dať nebo, ale aj peklo.

Dobro, ale takisto zlo. Môže mi poskytnúť aj zážitok smrti a budem ho prežívať dovtedy, dokedy ho budem ja

a pre seba potrebovať. No a keď budem mať potrebu nesmrteľnosti, tiež mi ju poskytne a ja osobne nebudem

vidieť v tomto svete svoju smrť, proste ju neprežijem! Neprežiť neznačí zánik bytia, ale zánik smrti, čiže tej

potreby, ktorá zariaďuje zabudnutie na to, čím som a prečo žijem.

NA TO, ABY SOM SI VEDEL VYBRAŤ TO, ČO JE V SÚLADE S MOJIMI TÚŽBAMI, JE POTREBNÉ VYUŽIŤ

NADHĽAD A NIE IBA BEZHLAVO BRAŤ TO, ČO CHCÚ A POTREBUJÚ INÍ. JEDNODUCHO NEMÔŽEM BRAŤ

ICH POTREBY VÁŽNE.

Keby ste pred sebou na ceste uvideli hŕbku prachu a vedľa by ležal kus zlata, čo by ste si vybrali? Na čo

by ste sa pozerali, čo by vás lákalo? Asi by ste vôbec nešpekulovali nad tým, čo je hodnotnejšie. Ak by ste

vzácnosť videli v zlate, iste by vás nezaujímal prach. Ohľadne smrteľnosti a nesmrteľnosti ide o to, ako sa

ja chcem vidieť a prežívať.

Skúste načúvať ľuďom, čo pre nich musí byť a okamžite budete vedieť, čo ich neminie. Na to ani nemusíte

študovať krištáľovú guľu a iné rekvizity, prípadne si pozývať na pomoc duchov. A ktohovie, aké hlasy a čo

počujete, ak hlúposť musí byť. Musí byť pre človeka strach? Bude. A keď sa potom pozrie do budúcnosti, tak

sa bojí. Je jedno, čo tam vidí, ide o to, aby sa naľakal. Je to jeho potreba, a tak so strachom neurobí nič. Alebo

ešte takto: Musí dobro byť? Skutočné dobro nemizne, takže keď sa pozriem do budúcna, je mi dobre a vždy mi

tak bude, keď sa pozriem na to, čo príde. Aj z kariet a hviezd vtedy vyčítam iba to, že bude dobre a nebude tam

žiadne ALE. Žiadna podmienka. Iné je, či pri potrebe nemiznúceho dobra, skrátene nazývaného aj vôľou, budem

vôbec hľadať uistenia a dôkazy.

KEĎ ŽIJEM, JE ŽIVOT POTREBA. AK TOMU ROZUMIEM, NEPOTREBUJEM STRÁCAŤ SVOJE SLOVO.

SLOVO POTREBUJEM PRETO, ABY SOM VEDEL O SEBE. AK POTREBUJEM SLOVO, NESNAŽÍM SA HO

ODSTRÁNIŤ. TAKŽE JE PLATNÉ, DOBRÉ A DÔVERYHODNÉ.

Žijeme poznaním, že svet, v ktorom žijeme, nie je realitou našich túžob, pretože v ňom vidíme aj také deje,

ktoré sa nám nepáčia. Nuž dobre, vidím, čo vidím, ale nie som ľahostajný. Neuspokojím sa s konštatovaním, že

tu pravý život nie je a že tomu tak v tomto svete je, však ja a tu chcem pravý život! Neuspokojím sa s tým, že tu

nebo nenájdem, lebo ak je pravdou, že tento svet nemá realitu toho, čo chcem prežívať, ostane realitou toho, čo

si neprajem a čo je tu pre mňa potrebné. Nie som ľahostajný čakajúci, ale žiadam nebo od tohto sveta, pretože

myšlienka na nebo je v tomto priestore! Nemá kde inde byť, je tam, kde sa teraz vidím a počujem.

ČLOVEK SI V TOMTO SVETE ŽIADA NEBO, ALE PRITOM SI MYSLÍ, ŽE TU NEBO NIE JE.

TAK AKO HO DOSIAHNE? TO, ČO POTREBUJEM, MUSÍ BYŤ TAM, KDE SOM. NEBO JE NA ZEMI.

ALEBO, ČO JE HORE, JE AJ DOLE.

Od ľudí, zo zvykov a z kníh si mám brať iba to, čo ja osobne potrebujem prežívať. Čo potrebujem, aj chcem.

Tento svet je svetom potrieb. Tu si vyberám to, čo potrebujem prežívať, tu si tvorím svoje pravidlá. Sú osobné

a dobrovoľne zvolené, pretože nikto nikomu nemôže určovať, na čo má myslieť, aké ciele a túžby má považovať

za pravdivé a uskutočniteľné. Ak viem, čo chcem, sú to pravidlá založené na existencii vlastnej vôle a ak osobné

túžby nie sú pre človeka jasné a teraz uskutočniteľné, je pravidlom nereálnosť vlastnej vôle. Cudziu vôľu môžeme

nazvať programom. Je to prevzatie toho, čo naokolo pozorujem, ale čo veľakrát nevystihuje to, po čom túžim.

Ak chápem, že iba ten svet, v ktorom teraz som, mi môže dať všetko, čo potrebujem, mám k tomuto priestoru

veľkú úctu. Nepodceňujem ho, pretože ak ho beriem povrchne a myslím si, že mi poskytuje iba nepravý, dočasný

a zlý život, tak to nepravé budem mať stále. Nakoniec každý dostáva to, čo potrebuje, a preto aj táto Zem vyzerá

tak, ako vyzerá. Lenže ak ja budem tu a teraz potrebovať od tohto času a priestoru niečo iné, tak v tomto zmysle

sa tento svet pre mňa zmení. Zmení sa na to, čo potrebujem. A ešte prosté zamyslenie: Kde je Boh, ku ktorému

sa modlím? Kde je a kedy, ak o ňom teraz viem? Ak nie je v mojej mysli a v jej slove a svetle, nie je nikde.

Takže sa vlastne nemodlím, neviem o ňom?

AJ KEĎ NIEKTO SPOCHYBŇUJE BOHA, MUSÍ O ŇOM VEDIEŤ, MAŤ HO V MYSLI,

TAKŽE JEHO EXISTENCIU NESPOCHYBNÍ, ALE JE NA KAŽDOM, ČI HO AJ POTREBUJE.

ČI HO PRIJME, ČI JE PRAVDOU, ŽE JE V MYSLI.

Existencia mysle sa nedá spochybniť, lebo stále myslím. Ak sa myseľ nedá teraz spochybniť, vždy budem

myslieť, a tak vedieť o sebe. Aj nejaké telo budem mať, pretože keď o ňom viem, je v mysli. No a čo slovo?

Čo so slovom, ktoré nechcem, ale vytvorilo ho to, čo sa nedá spochybniť? To budem mať stále zlé myšlienky?

Nemusím, ak viem, že som istotou života. Istota života je to isté ako vôľa a vôli patrí iba to, čo je stále dobré.

Ak teda príde zlá myšlienka, iste nevznikla z vôle ani z radosti. Ak nevznikla z radosti, mohla odzrkadľovať iba

potrebu vážnosti. Vo vážnom stave sa neradujem, že? Vôľa sa nedá zmeniť, ale svoju potrebu môžeme vymeniť,

pretože aj zmenu považujú mnohí za potrebu. Ak zmením potrebu, viem, prečo som ju zmenil a z tohto dôvodu

je zmena iba jedna.

MYŠLIENKU VYJADRUJÚCU TAKÚ POTREBU, KTORÁ NIE JE V SÚLADE S VÔĽOU BYŤ,

VNÍMAME AKO ZLÚ A ŤAŽIVÚ. NEUROBÍ MI NIČ, AK VIEM, ŽE ŽIVOT JE POSTAVENÝ NA VÔLI.

Vôli patrí pozornosť, inak myšlienku, ktorá nevyjadruje vôľu, nerozpoznáme, alebo sa trafíme iba niekedy,

čo vytvára neistotu. Rozpoznať dobro od zla nemôže byť problém, pretože dobro, o ktorom viem, že sa stratí,

má iba masku dobra. Je to taký vlk v barančom rúchu a nie vôľa. Je prospešné vedieť, že nie nejaká náhoda, ale

vôľa je tvorcom života. Ak budem takéto poznanie považovať za správne, dokážem rozpoznať, či to, čo sa udialo,

zariadila vôľa, alebo vzniklo z uznávanej potreby. Ak sa teda udeje niečo ťaživé, viem, že to nevzniklo z vôle, ale

z akejsi nepochopenej potreby, ktorú som prebral z toho, čo naokolo pozorujem a počujem. A čo vtedy urobiť, ak

neviem, z akej nepochopenej potreby vznikol nejaký ťaživý zážitok? Čo robiť, ak nechcem pátrať a nič nevypátrať,

lebo však to nepochopené nemôžem objaviť a pochopiť.

Poviem si, že to, z čoho vznikol zlý zážitok, ja osobne nepotrebujem. Poviem iba tak ľahko, nezáväzne, lebo

len to, čo je nezáväzne povedané, je slobodným prejavom, je všade. Aj nepotrebovanie môže byť potrebou. Takže

nepoviem si, že nepotrebujem ťažký zážitok, ale nepotrebujem to, z čoho vznikol! Inak si nevšímam fakt, že to, čo

prežívam, muselo z niečoho vzniknúť. Z nejakého materiálu. Nemusím definovať z akého, stačí iba nezáväzne, čiže

bez skúmania, hľadania a riešenia skonštatovať, že ho nepotrebujem. Čo nie je potrebné, automaticky zaniká, alebo:

Nezáväznosť zariaďuje iba nezáväznosť. Jednoducho pretrhol som reťaz.

Vôľa je daná tým, že som, ale potrebu si volíme dobrovoľne a podľa toho, čo nás priťahuje a zaujíma. Tomu

venujeme pozornosť a čas. Môže to byť čokoľvek z toho, čo pozorujeme naokolo, alebo to, o čom vieme, že je.

Mnohí obyčajne pátrajú, prečo ich postihlo niečo nedobré. Pýtam sa: A to je načo dobré? Veď pri pátraní tomu

nedobrému zase len venujem pozornosť! Takže namiesto toho, aby som sa z reťaze utrhol, pritiahnem si ju

silnejšie. A potom sa dusím vo vlastnej šťave.

VTIP JE ZÁBAVA A ZÁBAVA JE NEZÁVÄZNÁ. NEZVÄZUJE. AK TOMU ROZUMIEM, VIEM, ŽE ZÁBAVA JE NADHĽAD.

Môžeme povedať, že aj vôľa je potreba, lebo bez nej by nič nebolo, ale medzi potrebou, ktorú si vyberáme

samozrejme ako živí a potrebou vôle, čiže života, je dosť podstatný rozdiel. Kedy ma niečo priťahuje? Kedy

chcem niečo prežívať? Keď žijem, takže je dobré chápať, že všetky ľudské potreby, či je to už potreba starostí,

vážnosti, bolesti, smrti, strachu, neistoty a podobne, sú podriadené vôli žiť. Vôľu žiť nazývame aj božou vôľou.

Dáva vždy iba to, čo je láskavé. Lásku.

A čo túžby? Sú potrebné, musia byť? Potrebné sú vtedy, keď sú reálne. Keď ich poznáme, pretože realita bez

poznania je prchavým snom, jednoducho nemohúcou predstavou. Predstavte si dom postavený presne podľa

vašich túžob. Ak ste ho skutočne postavili, je v tomto svete a v jeho čase, lebo vaše túžby nemôžu byť inde.

Nemôžu byť mimo vás. A či sa iba pozeráte na svoje túžby a nič nerobíte? Ak je hlúposť potrebou, to sa fakt

nedá nič robiť!

NEPODARÍ SA IBA TO, ČO V TOMTO SVETE NIE JE.

Nepodarí sa iba to, čo nie je mojou potrebou. To, čo nepotrebujem, je nepodstatné a nevšímané, takže akoby

bolo v tomto priestore pre mňa neviditeľné. Nedá sa realizovať to, po čom netúžim. Ak nemám túžbu v mysli,

nemám ju kde vidieť. A keď mám, je nezmyselné sa jej vzdávať preto, aby som jej naplnenie mohol prežívať

niekedy v ďalšom živote. Je to podobné, ako navariť si chutné jedlo, ale odložiť ho s tým, že ho zjem až o pár

rokov, či vtedy, keď tu už nebudem. A čo potom máme v mysli? Skazenú pochúťku. Neláka. Takto si z túžob

vyrábame červy. Hryzú, sú rozlezené v mysli. To je neuveriteľné, to je škandalózne.

Zvykneme tvrdiť, že nebo bude po smrti. Položím si otázku: Musí byť to, čo vidím vo svojich túžbach?

Ak áno, mám na pamäti, že to potrebujem v tomto svete. A potom, keď sa odhodlám prežívať čas nazývaný

odchodom, tak to v tomto svete nájdem, pretože odchádzame i niekde prichádzame v čase tohto priestoru.

Kto môže stavať z mojich túžob? Iba ja, nikto iný. A či sa utešujem tým, že po smrti sa akosi zjaví dom,

pre ktorý som nehol ani prstom? Veď ani v tomto svete to tak nechodí, takže tomu nemôžem uveriť. Alebo,

ak je nedokonalosť potrebou, tak sa dom postavený z túžob zrúti ako domček z karát. Nemôže byť pevný,

nepochádza z viery. Viera je pamäť jedného večného času.

AK JE BOH V MOJEJ MYSLI, NEMÔŽEM BYŤ NEDOKONALÝ. SVETLO SA NEMÔŽE VYVÍJAŤ!

Keby svetlo mohlo byť hlúpe, nevedelo by, čo robí. Nevedelo by, že svieti a že niečo osvetľuje, takže

by sme nevedeli, čo si hovoríme, na čo myslíme a čo cítime. A keby bolo nedokonalé, tak by táto chvíľa

ešte len mala prísť. Keď sa pozriem na seba, čo vidím? Môžem vidieť nedokonalosť, ak som a vidím?

Duchaprítomnosť je vzácna vec.

STRETOL SA RAZ ČLOVEK S MÚDROSŤOU. KEĎ SI TAKÁ MÚDRA, POVEDZ MI, PREČO SOM HLÚPY?

NEPOVIEM, ODPOVEDALA MÚDROSŤ, LEBO NEVIEM, ČO TO JE. NIKDE TO NEVIDÍM.

Človek si často vyčíta to, čo urobil, takže sa vlastne pýta, prečo bol taký hlúpy. A odpovede niet,

lebo múdrosť hlúposť nepozná a hlúposť nevie, prečo niečo urobila, takže ani nevie, že existuje.

Ak vidím, že som, nevidím nedokonalo.

Kto by si kúpil auto, o ktorom by vedel, že je nedokonalé? Veď by sa bál do neho aj sadnúť, pretože by vedel,

že mu môžu trebárs odletieť kolesá, dvere, okná, prípadne zlyhajú brzdy. Tešili by ste sa z takéhoto auta? Mohli

by ste sa v ňom na seba spoľahnúť? Ak by ste vedeli, že je nedokonalé, či nedokončené, neustále by ste špehovali,

čo kedy zlyhá, odletí, alebo sa pokazí a schopnosti riadiť auto by vám boli nanič. A vôbec, posadili by ste do takéhoto

auta svoje deti a rodinu? Mali by sme vedieť, že ak hovoríme o nedokonalosti, hovoríme o trápení. O tom, čo v tomto

svete existuje, ale čo nechceme. Trápenie je nedokonalé!

Keď niekto tvrdí, že človek je tvor nedokonalý, mal by vedieť, že hovorí iba o pocite, ktorý vníma z toho, čo mu

nevyhovuje. Z nejakého ľudského skutku, zo svojich predstáv, pochybností, alebo zo strachu. Ak je život vytvorený

silou vôle, ide v ňom o to, aby som si naplňoval to, čo chcem a čo ma preto aj priťahuje a o vlastnej potrebe sa nedá

tvrdiť, že je nedokonalá. Alebo považujem za neprospešné, nedokonalé a chybné to, čo potrebujem? A ešte by som

mal chápať, že každú chvíľu mám nejakú potrebu. Nedokonalosť je nepodarok, a keď sa to týka trápenia, strachu

a bolesti duše, dáva to zmysel.

DUCHAPRÍTOMNOSŤ A DUCHAPLNOSŤ JE TO ISTÉ A ZNAMENÁ, ŽE SOM NAPLNENÝ DUCHOM BYTIA.

A TEN DUCH, KTORÝ JE VO VŠETKOM, MÁ BYŤ NEPODARENÝ? UVEDOMOVANIE PRÍTOMNOSTI NEMÔŽE BYŤ

NEDOKONALÉ.

Keď niekto povie vtip, ľudia sa bavia. Bavia sa tí, čo chápu pointu, a tí, čo nechcú vidieť jeho zmysel, nemajú

dôvod byť veselí. Život je duchaplnosť vôle a slúži na to, aby sme mali dobrú náladu. Ak je vôľa žiť založená na

duchaplnosti, čiže na prežívaní zmysluplnej zábavy, alebo radosti, tak rozhodnutia vyslovené s vedomím vážnosti

nie sú dôveryhodné. Neobsahujú radosť a ani ju neprinesú. A čo prinesú? Nenaplnenosť života. Nenaplnený život

je prázdny život. Nič v ňom nezískam ani nestratím. Nemám čomu uveriť. A je to ešte vôbec život? Je, ale to, čo

v ňom vidím, nie je mojou vôľou.

V priestore, v ktorom žijeme, môže byť zaznamenané iba to, čo vystihuje vôľu žiť, takže všetko to, čo

vzišlo z nevôle človeka, je prchavé a nezáväzné. Je ako hmla. Moc, ktorá stvorila život, naplnila svoje dielo

svojím duchom. Svojím slovom. To nie je slovo, ktoré vyjadruje odpor, nechcenosť života, ale je to slovo

vyjadrujúce radosť z dobrého diela.

Z TOHO, ČO JE DOBRÉ, MÁME RADOSŤ. AK JE ROZHODNUTIE ČLOVEKA UČINENÉ V NERADOSTNOM STAVE,

NIE JE V SÚLADE S VÔĽOU BYŤ, A PRETO SA JEHO OBSAH STRATÍ. ČO SA MÔŽE STRATIŤ, NIE JE PLATNÉ.

NEVYSTIHUJE ŽIVOT A JEHO TVORCU.

AK SA PRE NIEČO ROZHODUJEM, MÁM VEDIEŤ, ŽE TO ROBÍM PRETO, ABY SOM MAL RADOSŤ.

AK TOMU ROZUMIEM, BERIEM ROZHODNUTIE ZÁBAVNE A NIE VÁŽNE. JEDNODUCHO AKO VTIP,

NA KTOROM SA BAVÍM.

SLOVO VTIP ZNAMENÁ DUCHAPLNÉ SLOVO. MÁM VEDIEŤ, ŽE ROZHODNUTIE A VTIP JE TO ISTÉ.

IBA KEĎ SA BAVÍM, MÔŽEM SA ROZHODNÚŤ PRE NIEČO DOBRÉ A INÉ ROZHODNUTIE NIE JE.

Keď prežívame strach, nie je to vtipná a zábavná situácia. Iste sa neradujeme. Ak je teda strach v súlade

s vážnosťou, mal by som vedieť, že je to nepodarok. Nemôže byť! Je ako hmla, ktorá môže prinášať iba

pochybnosti a neistotu života, pretože sa rozpadne. Takže aký pocit vnímam a pozorujem, keď sa bojím?

Nepodarený a neživý, a preto ho vnímam ako neistotu, lebo čo nie je živé, nie je istotou života. Je nevôľou

a nepatrí tomu, čo žije. Nie je mu daná a z tohto dôvodu nemôže určovať ciele bytosti. Nezariaďuje život,

ale nepodarenosť. Opýtajme sa rozumu: O čom môže rozhodovať neistota, alebo to, čo sa nepodarilo,

a tak vlastne nie je? Určite nie o živote, takže o ničom.

V tomto svete môžeme vnímať aj takzvaný neživý pocit, a to preto, aby sme sa dozvedeli, čo nepatrí životu

a nesnažili sa tým naplňovať dušu. Nepodarok sa obyčajne snažíme odstrániť. Načo, keď je neživý?! A ak je

pre mňa živý, ja som ho prisúdil svojmu životu, pretože nikto iný také právo nemá. A urobil som tak preto,

lebo som ho uznal za potrebu. Bez ochoty chápať, čo prijímam a čo to pre mňa znamená.

Čo je mojou potrebou, musí byť, takže neodstránim nič z toho, čo prinesie nejaká potreba. Akurát môžem

niečo odložiť do čakacej zóny vedomia a viem, čo som urobil, veď inak by som to neočakával. Vo svojej čakárni

môžem mať hromadu čakajúcich. Takže vlastne v mysli sa objaví zase len to dobré, alebo zlé, čo som poslal preč.

Dobro posielam preč presvedčením, že sa stráca a zlo tým, že ho nechcem prežívať. A stratilo sa, odišlo niečo, ak

viem, že pre mňa je, a tak aj bude, lebo musí aj byť? Neodišlo, čaká na svoju chvíľu. Všetko má svoju chvíľu, že?

Kedy príde na rad čakajúci ťaživý pocit? Keď ho pripomenie nejaký videný dej, situácia, prípadne keď niečo

podobné počujeme. Pomyselná čakáreň je ako pivnica, do ktorej odkladáme veci, ktoré práve nepoužívame, ale

vieme, že sa môžu ešte zísť. Sú odložené, ale to neznamená, že sú nepotrebné. A čo s tým? Možno si poviete, že

stačí vyhodiť. To by síce bolo možné, ale iba vtedy, keby tie zlé pocity neboli pravdivé, pretože to, čo je správne,

nevyhadzujeme. Tak čo urobiť, ak už ani nevieme, aké potreby sme odložili do skladu? Do zdroja svojej tvorby?

Malo by to byť ľahké, lebo naťahovať sa s ťažkosťami je ťažké. Ani smrť nepomôže, pretože čo si neupracem

zaživa, ako mŕtvy tiež neurobím. A pánboh mi iste nebude brať to, čo ja potrebujem pre život. Tak čo s tým?

Najjednoduchšia možnosť je darovať všetky nedobré zážitky čertovi. Čert je zlý, to je uznávaná ľudská pravda,

takže zlé pocity, ktoré sú pravdou, mu právom patria. S pekelníkom je takýto dar v súlade, a tak ho iste neodmietne.

Prijme okamžite, nič iné mu neostáva, pretože zlo ho priťahuje. Na niečo takéto potrebujem predstavivosť a slovo,

a to celkom iste mám. Predstavím si, darujem a ďalej sa o to už nestarám. Však starať sa, ako niekto naloží s mojím

darom, je neprirodzené. Nech si s ním urobí, čo chce! Ešte je tu však jedna vec: Čertovi môžem ponúkať dar jedine

vtedy, keď sa chcem mať stále dobre, čo by nemalo byť ťažké.

To, čo dokonale funguje, musí byť jednoduché, inak sa v tom nevyznáme. Ak darujem čertovi to, čo je

čertovské, iste sa nepomýlim. Patrí mu to, je to predsa pravda. Nech sa on s tým trápi, alebo v tom vyžíva.

O čertovi treba vedieť iba to, že to nie som ja.

Máte radosť, keď niečo darujete? Je normálne mať radosť, veď dar je darom preto, lebo chcete niekoho

potešiť. Alebo pri darovaní roníte slzy a ľutujete, že ste sa rozhodli niečo darovať? Ak áno, nie je to dar, ale

povinnosť pochádzajúca zo strachu. Ak darujem čertíkovi to, čo mu patrí, tiež sa teším, pretože viem, že zlo

môže byť nadšené iba z toho, čím je. S dobrom sa mu ešte nikto nezavďačil. Podstatou tohto poznania je teda

pochopenie, že sa neradujem z toho, že som sa zbavil zlých pocitov, ale teším sa z daru, čiže z toho, že som to

nazbierané zlo dal tam, kde patrí, že som ho daroval čertovi. Inak by to nebol dar. Za dar nikdy nič nečakám.

AK VERÍM, ŽE MI BOH DAROVAL ŽIVOT, MÔŽEM SI S DAROM ROBIŤ, ČO CHCEM. AK JE TO VZÁCNY DAR,

ISTE MU HO NEVRACIAM, ALE MÔŽEM BOHA PRIJAŤ DO SVOJHO ŽIVOTA.

Hovorí sa, že s diablom treba bojovať a mnohí to berú pomaly ako životné poslanie. Nuž čo, nabehol som na

zavedenú tradíciu, ale snáď nebudem bojovať celý život, alebo do skonania sveta! Ak sa tejto tradície nepustím,

nenájdem v sebe mier. Budú iba chvíľky dočasnej spokojnosti, v ktorých budem tak akurát zdokonaľovať zbrane.

Takže ako poraziť diabla a ešte neutŕžiť ani škrabnutie? Som veľkodušný, darujem mu zlo. Aj tak mi nepatrí, lebo

nevystihuje moje túžby, proste som ho ukradol. No a je mi so sebou dobre.

Viete, čo je hazard? Dať do hry všetko a nebyť si istý výhrou. Je to múdre? Ak dám do stávky svoj život, čo

môžem vyhrať? Prinajlepšom to, čo som vsadil, ale taktiež nemusím. A je tiež namieste otázka, či šťastie stojí

pri takom človeku, ktorý je ochotný prehrať všetko, čo má. Všetko, čo mu dal Boh. Keď si niečo cením, iste to

nevkladám do hry, v ktorej existuje možnosť, že to prehrám.

Nič z toho, čo trápi, nepovzbudzuje, neteší a nedáva silu. Ak sa teda trápime, sme znechutení a smutní, to je

známa vec. Ako sa však netrápiť, keď tu dôvody na trápenie existujú? Pozriem sa na to, či teraz existuje niečo,

čo sa nikdy netrápi a možno mi pri takomto zameraní napadne jednoduchá otázka: Môže sa trápiť všemohúcnosť?

Ak si myslím, že nejaká sila musela stvoriť svety, zameriam sa na takúto silu. Má rôzne mená, takže je jedno, ako

moc svetov pomenujem, musím vedieť iba jediné: Je to sila, z ktorej vzišlo všetko, čo je. Je to proste všemohúca

a prítomná sila, bez nej by som nebol.

Upnúť sa na silu, z ktorej vzišlo svetlo a videnie svetov, čiže to, čo je, znamená ponoriť svoj pohľad do videnia

jedného slova. Do takého, ktoré pre mňa vystihuje všemocnosť. Každé slovo má svoj obraz. Zobrazuje niečo, čo

poznám, inak by som nevedel, o čom si hovorím, takže dôležité je poznanie. Aj slovo týkajúce sa mocnosti svetov

má jedinečný a nezameniteľný obraz, ale treba vedieť, že človek vidí ten obraz cez slovo, ktoré pozná, a preto vie,

čo pre neho znamená. Nemusím bádať, aký obraz vystihuje všemohúcu silu, stačí vedieť, ktoré slovo ju vyjadruje.

Môže to byť Boh, Život, Vôľa, Láska, Svetlo, ale aj Nebeský otec, pretože toto slovo tiež vyjadruje jedného tvorcu,

jednu silu. Musí to byť teda slovo, ktoré vystihuje zmysel mojej jedinečnosti. Vlastnú osobnosť, proste pre mňa

osobne a vždy vyjadruje tvorbu existencie.

AK SA CEZ ZMYSEL SVOJHO SLOVA POZERÁM NA OBRAZ SILY, KTORÁ JE TVORCOM EXISTENCIE, VIEM, ŽE

SOM DO MOCI VŠETKÉHO PONORENÝ CELÝ, LEBO POHĽAD NIE JE POLOVIČNÝ. AK SOM V OBRAZE SILY BYŤ,

NEMÔŽEM TRPIEŤ, JEDNODUCHO JE MI SO SEBOU DOBRE.

Každý sa chce mať dobre, a to bez ohľadu na to, či sa vidí ako zlý, alebo ako dobrý, takže vlastne aj čert

sa chce mať dobre. Otázka pre rozum: S kým a s čím mi je dobre, ak mi nie je dobre so sebou? Mať sa dobre,

znamená, že je mi so sebou dobre. Vždy a všade, pretože ja som pre seba všetkým. Mnohí si myslia, že sa budú

mať dobre až vtedy, keď tu nebudú, alebo zomrú. Nuž dobre, ale môžu sa v takejto pravde mať dobre tu a teraz?

Je im so sebou dobre, keď vedia, že žijú? Nedajú nič ani dobru, ani čertovi. Keď nič nedáte dobru, nič sa nedeje,

lebo je spokojné s tým, čím je a čo má, ale keď čertovi nič nedáte, alebo mu beriete to, čo je jeho, iste sa nazlostí.

Chce sa mať dobre. A čo mu urobí dobre, s čím je spokojný? Keď mu necháte to, čím je. Keď si neprivlastňujete to,

čo mu právom patrí!

Pre dobro netreba robiť nič, len ho prijať, alebo robiť iba to, čo robím. Žiť. A pre zlo postačí chápať, že mi

nepatrí, veď ho nechcem. Ak ho nechcem, tak si ho neprisudzujem, pretože vtedy beriem čertovi to, čo je jeho

a iste sa na to nebude mlčky a nečinne prizerať. Bude sa ozývať, bude protestovať. Nakoniec, vy by ste sa vari

neozvali, keby vám niekto chcel zobrať to, čo je vaše? Nedávajte čertovi hlas tým, že budete brať to, čo je jeho!

Ak zoberiete, budete ho v sebe počuť. Čert je duch nevôle.

Viete si predstaviť, že máte doma stôl? Ak áno, viete, na čo ho využiť. A dokážete si predstaviť, že máte

v sebe dobro? Ak áno, viete, na čo ho môžete využiť. Viete, čo s ním robiť, presne tak ako so stolom, pretože

tak predstava stola, ako aj dobra je v mysli. Ak viem, na čo mám využiť dobro, čiže zariadiť si niečo príjemné,

tak to urobím a ak neviem, kradnem to, čo nie je dobré.

KEĎ IDE O ZLO, VŽDY SOM SLUHOM, PRETOŽE IBA O DOBRE MÔŽEM ROZHODOVAŤ.

Vždy sa chcem cítiť dobre, takže dobro je prirodzenosťou života. Ak je prirodzené, je dané a s tým, čo je

mi dané, nemám žiadny problém, však to mám, a tak to samozrejme aj chcem. Jedine o tom, čo mám, môžem

rozhodovať. Rozhodujem o prirodzenosti, čo nie je námaha, pretože v tom, čo mám, nie sú prekážky. Alebo je

možné rozhodovať, a tak si niečo zariaďovať aj tým, čo nemám a čím nie som?

POCHYBNOSTI NEPATRIA DOBRU, LEBO KEBY ICH OBSAHOVALO, NIE JE DOBROM. UŽ BY NEBOLO TÝM,

ČÍM JE, PRETOŽE BY BOLO NEISTÉ. DOBRO JE ISTOTA ŽIVOTA, A KDE JE ISTOTA, JE AJ ROZHODNOSŤ.

AK SOM ŽIVÝ, MÔŽEM SA ROZHODNÚŤ IBA PRE ŽIVOT.

TAKŽE KEDY NEROZHODUJEM O ŽIVOTE? O TOM, ČO CHCEM PREŽÍVAŤ?

KEĎ POSLÚCHAM POCITY VZNIKAJÚCE Z NEVÔLE.

Zlo nie je v súlade s dobrou vôľou. Ani s vtipnosťou, pretože ak rozumiem vtipu, mám dobrú náladu. A keď

nerozumiem, nie je to vtip. Zamyslime sa: Môžem mať dobrú náladu vo chvíli, keď je pravdou niečo nerozumné?

Ak mám teda pri vtipe dobrú náladu, nepovažujem vtipnosť za hlúposť. Keď nie je hlúpa, je rozumná. Alebo keď je

pre človeka nerozumné radovať sa, môže sa vzdelávať iba v nerozumnom a neradostnom pocite. A chce ho niekto?

Určite nie, a predsa neradostný pocit považujeme za potrebu tohto života. Je to divné? Čo je divné, nie je moje, lebo

život nestvorila záhada. A či sa snáď divíte, že žijete, vidíte, cítite a dýchate? Život je prirodzenosť.

Vtipnosťou oceňujeme duchaplnosť slova, takže existenciu ľudskej bytosti. Už to bude tak, že nepochádzame

zo zármutku Boha, aj keď pre niekoho môže byť pravdou, že všemocnosť musela byť pri stvorení sveta neradostná

a vážna, jednoducho plná starostí, ako to dopadne. A ako to dopadlo? Zrejme dobre, však život je, aj keď poniektorí

namietajú, že nie je v poriadku, lebo je zlý. Otázka na krátke zamyslenie: Ak sa vám podarí niečo, čo chcete, je to zlé?

Takže o Bohu môžeme povedať, že je spokojný, ale človek na spokojnosť so sebou, či pokoj stále iba čaká. Prečo?

Tak sa to naučil, taký je zvyk. Ako si odvyknúť od nespokojnosti?

POZRIEM SA DO MYSLE A ZISTÍM, ČI VO MNE EXISTUJÚ TÚŽBY. AK ÁNO, KTO MI ICH DAL A NAČO?

MÁM VEDIEŤ, ŽE TÚŽBY SÚ ODRAZOM SVETA, KTORÝ SOM SI V SEBE VYTVORIL.

Všímam si svoje túžby, lebo ako zrkadlo odrážajú život, ktorý som si vytvoril. Ten svet nemusím v okolitom

priestore vidieť, ale je nesmierne dôležité vidieť ho v sebe, pretože seba stále prežívam. A kto asi stvoril svet,

ktorý sa odráža v obraze mojich túžob? Vlastná jedinečnosť, ktorá musí mať svoj priestor. O tomto priestore

nevie človek obyčajne nič, lebo ak sa pravidelne ponára do pochmúrnych úvah a starostí o živobytie, vníma iba

ten vnútorný život, ktorý si tvorí pozorovaním okolitého sveta a prežívaním jeho dejov, skutkov a zavedených

stereotypov.

Ak vlastné pozorované túžby vyhodnocujete v tom zmysle, že sú to iba pekné sny, lebo však ich nevidíte ako

naplnené v okolitom priestore, neviete, čo hovorí jazyk jedinečnosti. Neovládate ho, je to cudzí jazyk, proste

nerozumiete tomu, čo si hovoríte. A čo vtedy tvoríte? Výmysly, domnienky, predpoklady a podľa nich sa potom

vidíte a prežívate. Nie je dôležité rozumieť reči zlých pocitov, ale je potrebné rozumieť jazyku vlastných túžob.

Nehovoria o zániku a bolesti, ale ich obrazy ukazujú, čo máte vo svojom skutočnom svete. Tam žije váš duch,

to je pravda o ľudskej bytosti.

OBRAZY TÚŽOB NEVNÍMAME PRETO, ABY SME ČAKALI NA ICH NAPLNENIE, ALEBO ICH RIEŠILI, ALE

ABY SME UVERILI TOMU, ČO JE NAPLNENÉ. UVERIŤ ZNAMENÁ PRIJAŤ BEZ PODMIENOK, BEZ VÝHRAD.

AK TEDA CHCEM DOBRÝ ŽIVOT, NETVORÍM SI DÔVODY, PREČO TERAZ PRE MŇA NEMÔŽE BYŤ.

Ak som zameraný na vážnosť a starosti, posudzujem to, čo je naplnené ako nenaplnený sen. Ako to, čo teraz

nie je. Každá bytosť je jedinečná a neopakovateľná a jedinečnosť musí mať svoj priestor, v ktorom môže byť

jedine to, čo ju vystihuje. Čo vystihuje jej vlastnú a ničím nedotknuteľnú vôľu. Priestor vôle môžeme nazvať

aj rajom. Každý má svoj raj, ale ak niekto nevie, čím je, nevie, kde je a prečo. Nepozná svoj domov, ale túži

tam žiť, takže vie, že existuje. To však nestačí, musí ho ešte poznať a prijať cez svoje túžby, pretože bez

poznania niet čo prijať.

To, čo pre mňa je, musí mať zmysel, inak je to existujúci nezmysel. Mal by som vedieť, na čo mi je to, čo

pre mňa je a musí byť, čiže čo dobré prinesie, však sa chcem mať dobre. Ak si niekto myslí, že všetko zlé je na

niečo dobré, mal by si zlo pre seba priať, veď mu predsa dal zmysel existencie tým, že mu prinesie nejaké dobro.

Tak prečo ho odmietať a nechcieť, že? Ak iba opakujete zavedenú hlášku, že všetko zlé je na niečo dobré a ani sa

nezamyslíte nad tým, čo to znamená, dali ste zlu zmysel života. Čo má zmysel, je potrebou, proste zlo potrebujete

na to, aby ste sa mali dobre. Divné, že? Ak dáte zlu zmysel, tak sa nečudujte, že nedobrý pocit musí prísť. A potom

v tom nedobrom hľadáte dobro, čo je podobné ako hľadať v hnoji chlieb. A keby ste ho hneď objavili, nebude vám

chutiť. Bude vám z neho zle. Ak je zlo súčasťou tvorenia reality, je svet túžob nereálny.

Zavedené tvrdenie, že všetko zlé je na niečo dobré, tvorí vo vedomí chaos. Ak ste takéto tvrdenie nespochybnili,

je to, čo vidíte ako zlé, pre vás dobré a správne, keďže je na niečo dobré. Takže zlo je vlastne v poriadku, veď je

bez pochybností a správne, ale na druhej strane sa obávate toho, o čom si myslíte, že je na niečo dobré a ešte aj

správne a v poriadku. Každý sa chce mať dobre, ale ak je všetko zlé na niečo dobré, potom to zlé patrí do pravdy,

že sa chceme mať dobre. Jednoducho v tom, čo je dobré, musí byť zakomponované zlo. Ak si teda prajete dobrý

život, celkom určite príde aj všetko zlé, lebo bez zla by tomu dobrému životu niečo chýbalo, keďže zlo je na

niečo dobré.

Z tohto dôvodu je svet naplnených túžob oddelený prázdnym morom pravdy, že všetko zlé je na niečo dobré,

pretože bez zla by dobro bolo nekompletné, nesprávne, nerozumné a zbytočné. Nebolo by v poriadku.

Skutočnosť túžob je teda kdesi tam, za morom, na druhom brehu. Ako prejsť cez prázdne more?

Naplním prázdnotu duchaplnosťou. Dáva nadhľad, povznáša. Návrat domov je návratom k prirodzenosti.

Jednoducho tomu, čo chcem, neprisudzujem to, čo odmietam. Možno si teraz poviete, že je to predsa normálne,

veď dobré je proste iba dobré. No tak sa pozrite na to, ako myslíte. Ako často vám prebehne hlavou myšlienka,

prečo je niečo zlé na niečo dobré. Ako často hľadáte dôvod, prečo to zlé, čo zažijete, je pre vás dobré.

Spájanie zla s dobrom tvorí nespokojnosť.

KEĎ VNÍMATE TÚŽBU, NEVNÍMATE NEPOKOJ. NEPOKOJ PRICHÁDZA VO CHVÍLI,

KEĎ VIETE, ŽE TERAZ NEMUSÍ BYŤ NAPLNENÉ TO, PO ČOM TÚŽITE.

Vrátiť sa domov znamená nájsť svoj pokoj. Ak niekto vidí v tom, čo nechce aj to, čo chce, vidí sa ako dobrý

a zároveň inak. A nenájde pokoj, pretože takéto rozporuplné vnímanie života nevystihuje jedinečnosť. Na základe

spojenia dobrej a zlej sily človek život chce, však žije a zároveň popiera živobytie tým, že sa nechce. Nie je pre seba

vyhovujúci, lenže svet jeho naplnených túžob je v ňom. Je teraz, je v prítomnom živote. Ak to vie, je duchaprítomný,

ak nie, je duchom neprítomný, proste iba niečo prežíva preto, aby dožil. Nejako vydržím, však? Ak nechcem seba,

ako nájdem domov, v ktorom mi má byť so sebou iba dobre? Keď chcem uvidieť dobrý svet, neuvidím ho ako

nechcený a nedokonalý.

ZAMYSLIME SA: AK PRISUDZUJEM ŤAŽKOSTI SILU, AKO SA JEJ ZBAVÍM?

Každý vie, čo sú to výčitky. Myslíte si, že výčitky sú záležitosťou dobra? Skutočne si myslíte, že ak ich budete

počúvať, zariadia vám dobro? Však sa pri nich necítite dobre. Ak sa dobro nemôže prejavovať tak, že sa cítime

znechutení a podcenení tým, že sme niečo urobili chybne a zle, tak hlas výčitiek nepatrí láskavosti a ani ju nedá.

Alebo sa opýtam takto: Považujem výčitku za svoju duchaplnosť? Za nadhľad, pri ktorom nie som pripútaný

k zavedeným tradíciám a zvyklostiam, a tak aj k opakovaniu určitých udalostí?

Výčitky nie sú radostnou udalosťou. Netešia a zo zla ešte nikto nezískal múdrosť, takže sa ani nepoučil.

Keď je pre mňa rozumné, že sa chcem cítiť dobre a zdravo, ak mi to dáva zmysel, tak zlo ponúka nezmysel,

nerozumnosť a bolesť. A ako sa už len poučiť z nezmyslu? Ako získať rozum z nerozumnosti? Ak si už niečo

vyčítam, a pritom si všimnem, že to nie je v súlade s pravdou, že sa chcem cítiť dobre, okamžite sa zameriam

na túto svoju pravdu. No a v tej chvíli pravda zvíťazila. Jednoducho výčitky nemajú kde byť a na základe

rozumnosti viem, čo mám urobiť.

AK JE ZLO POTREBOU, SÚ POTREBNÉ AJ VÝČITKY. A AK SA DRŽÍM PRAVDY, ŽE SA CHCEM MAŤ DOBRE,

NEMÁM SI ČO VYČÍTAŤ. V PRAVDE, ŽE SA CHCEM MAŤ DOBRE, VÝČITKY NIE SÚ, TAKŽE NIE SÚ PRAVDIVÉ.

Ak je pravdivé tvrdenie, že sa chcem mať dobre, je mi so sebou dobre, lebo správnosťou sa riadim. A ak

je pre človeka v poriadku to, že všetko zlé je na niečo dobré, je zlo pre neho dobré. To ako fakt? To má zlo

zariaďovať dobro? Toto má byť pravdou a potrebou ľudskosti? Človek by si mal všímať, aký význam majú

jeho slová, ako rozmýšľa a ako si odpovedá ohľadom dobra.

Ak je pre niekoho pravdivé, a tak aj potrebné to, čo mu nerobí dobre, zosmiešňuje pravdu, že sa chce mať

dobre. Vysmieva sa z toho, čo chce. Zo svojich túžob, zo svojho skutočného, krásneho a jedinečného sveta.

Vysmieva sa z pravdy Človeka. Z ľudskosti. Z toho, čo má rád. Výsmech nie je vtipnosť, ale prejav zákernosti

a nedôstojnosti. Kto žije v nadhľade, nikdy sa nezníži k tomu, aby sa vysmieval inému človeku, pretože pozná

jeho pravdu. Pravda, že sa chcem mať dobre, je jediná pravda a je spoločná pre všetko živé. Ja a pravda života

je to isté.

Kedy vtip nie je tým, čím je? Kedy nie je duchaplnosťou a nadhľadom? Keď sa ho snažíme využiť na to, aby

sme niekoho podcenili, zosmiešnili, a tak ho urobili smutným. Takto potláčame silu radosti, takto sa pútame

k takému duchovi, ktorý trápi, vyvoláva tlak a tlačí k zemi. Je to zloduch a vytvoril ho človek. Čo s ním?

Nič, lebo s bláznom maríme čas.

DUCHAPLNOSŤ JE RADOSŤ ZO SVOJHO SLOVA.

Keď vieme, že sa hráme, nesmútime, však? Takže nemáme ani výčitky. Ak čo i len pripustíme, že máme slovo

na to, aby sme sa s ním hrali, nebudú sa opakovať ťaživé udalosti, pocity a zážitky, ktoré sa neustále rodia zo

zavedených potrieb, lebo hra je daná pre radosť. Žijem pre zábavu, pre potešenie z toho, čo robím. Keď sa dieťa

hrá, má pritom výčitky? Keby malo, tak by plakalo. Už by to nebola nevinná hra, ale záťaž a znechutenie zo seba.

Nie je nič strašnejšie ako pocit z odmietnutej lásky. Keď odmietame život, odmietame slovo a potom prežívame

sklamanie zo seba.

ŽIVOT JE DAR BOHA. MÔŽEŠ SI S NÍM ROBIŤ, ČO CHCEŠ, ALE AK JE TO DAR OD NESMRTEĽNOSTI,

NIKDY NEPOMINIE.

Ak je život dar od Boha, iste mi ho nedal preto, aby som sa s ním trápil. Dal mi ho preto, aby som sa zo seba tešil,

a to potešenie neustále tvoril. Ak si cením Boha, čo by som mal, ak od neho niečo žiadam, cením si aj jeho dar. A ak

si niekto myslí, že život nie je dar Boha, má vedieť, kto má takú moc, že dokáže stvoriť ľudskú dušu, pretože človek

nie je iba telom. Má myseľ, predstavy, túžby, city, ciele, proste každý má svoje jedinečné a neopakovateľné myslenie

a cítenie. Možno si niektorí myslia, že život nedal Boh, ale niekto iný. Lenže! Považujete toho svojho stvoriteľa za

všemohúceho? Skutočne si myslíte, že dokáže stvoriť ľudskú dušu a všetky svety? Všetko, čo existuje? Duša je

dielom ducha.

AK VIDÍM ŽIVOT AKO VZÁCNY DAR, NESŤAŽUJEM SA NA SEBA. A AK VZÁCNY NIE JE,

JE MI JEDNO, ČO SA SO MNOU STANE.

Boh nedáva to, čím nie je. Skutočne si myslíte, že Boh stvoril zlo, smútok, smrtiace deje, bolesti, strach a starosti?

Fakt si myslíte, že má takéto pocity? Ak viem, že sa Boh netrápi, tak trápenie nestvoril a ani mi ho nedal a takejto

správnosti sa držím. Viera v Boha je viera v láskavosť vlastnej mysle a pokiaľ to nebude istotou môjho ľudského

vedomia, neuvidím sa v skutočnosti svojich túžob. V klietke nie sú krídla dôvodom k spokojnosti.

Všetko, čo vidíme ako zlé, bolestné a strašidelné, stvoril človek svojím nezáujmom poznať pravdu o sebe, lebo

každý si môže s darom robiť to, čo chce. Len či sa mu aj páči to, čo prináša nedbanlivosť? Iste nie, ale namiesto

uvažovania o zmysle svojej existencie vyrába sťažnosti na život a ani nevie, že sa sťažuje na tvorcu života. Keď

sa sťažuje, nestotožňuje sa s tým, čo obsahuje dar od Boha. Toto je zlé, pretože nevšímanie seba nie je znakom

duchaprítomnosti. To, čo je nevšímané, nie je radostné, vlastne je to duša bez vedomia ducha. Bezduchosť.

Byť bezduchý znamená, že človek nereaguje na poznanie, že ak vôľa je, musí byť dobro stálosťou.

DEŇ, V KTOROM VIEM, ŽE NESTRATÍM NIČ Z TOHO, ČO MI DAL BOH, JE DOBRÝ DEŇ.

JA SOM HO VYTVORIL, LEBO JA SI TO MYSLÍM. JE TO PRAVDA MOJEJ MYSLE.

Keď hľadám dobrý život, hľadám seba. A keď čakám na to, čím som, je čakanie nekonečné. Čo robím v čakaní?

Riešim starosti, lebo ak čakám na seba, ešte neprišlo to, čo mám, ale niečím žiť predsa musím. Predstavte si, že

stojíte v rade pred obchodom. Obchod je dom, v ktorom existuje to, po čom túžite, ale keď konečne prídete na rad,

je záverečná. Dom jeho vlastník zamkne a nič nedá. Jednoducho vlastníte všetko, po čom túžite, ale si to nedáte.

Nedovolíte si to užívať, lebo potrebujete čakať, takže v konečnom dôsledku si vlastne užívate to, po čom ste nikdy

netúžili. To, čo ste ani len vo sne nechceli a potom to riešite. A čo vyriešite, ak iba čakáte, kedy príde to, čím ste?

INFORMÁCIE, KTORÉ ČLOVEK UZNÁ ZA SPRÁVNE, TVORIA JEHO REALITU.

Na pochopenie toho, čo robíme, použime znovu príklad. Predstavte si, že by ste sa chceli bicyklovať, ale nemáte

bicykel. Iba si v mysli prehrávate, ako sa bicyklujete a celkom vám to ide. Bicyklujete sa, hoci v skutočnosti ste na

bicykli nikdy nesedeli. Nuž ale videli ste iných, a tak ten videný obraz do mysle proste skopírujete. No a toto platí

aj o iných skutkoch, ktoré ste osobne neurobili. Myslíte si, že niečo viete a poznáte, prípadne, že ste niečo urobili,

hoci ste to podobne ako v príklade s bicyklom v skutočnosti nikdy nemali a neurobili, bola to iba predstava. Živá,

však ste živí, a preto sa predstava môže stať pre vás pravdou, lebo život je pravda. Môže sa to týkať čohokoľvek,

či už zážitku smrti, alebo lásky. Jednoducho môžete sa prežívať v predstavách, čiže v tom, čo ste v skutočnosti

neurobili. Prežívate sa v neskutočnej, falošnej realite. Pravdou je falošná duša.

Máme v mysli skopírované to, čo urobili iní a potom si veľakrát myslíme, že sa nám to tiež môže stať.

Živo si to predstavujeme. Predstavovať si môžeme, ale máme vedieť, že sme to iba skopírovali do vedomia

tým, že sme to videli. Podobne ako do počítača, akurát tam si vyberáte, čo si uložíte, ale to, čo vidíte okolo,

sa automaticky kopíruje a ukladá do vedomia. Nezúfajme, pretože je to ako program v televízii. Ak vlastníte

televízor, nahrávajú sa tam rôzne programy, ale od vás závisí, či máte chuť niečo pozerať.

Ak sa už upnete na nahraté programy, prípadne vás niečo zaujme, mali by ste vedieť, že pre bytie života je

platné iba jedno večné pravidlo. Nazýva sa dobrá vôľa, ľudovo povedané dobrovoľné osobné rozhodnutie, čo

znamená, že od vás závisí, či niečo uznáte za svoju pravdu s tým, že to chcete prežiť, alebo neuznáte. Ak tomu

rozumiem, tak buď z nahraného programu nič neprijmem a ak niečo áno, potom je mojou pravdou, že mi to

prinesie iba to, čo je príjemné.

PRAVDA JE TO, ČO CHCEM PREŽÍVAŤ. TO, ČO MI VYHOVUJE. PRAVDA JE SPRÁVNOSŤ.

Nerobme si nič z toho, čo vidíme vo svojom televízore, vo svojom vedomí. Je tam nahrané, či skopírované

všetko možné a ak to človek berie vážne, tak sa buď zblázni, alebo z toho načisto ohlúpne. Má z toho zmätok,

a tým zmätkom sa môže tak akurát trápiť. Aj pri prezeraní programov v televízii sa veľakrát nazlostíte, že tam

nič poriadne nedávajú. Ak teda pozorujem vo vedomí a obyčajne hneď zrána nejaké šialené, či bludné, ťaživé

predstavy a úplne samozrejme sa nazlostím, prípadne som znechutený, mám vedieť, že som práve zistil, že

nič z toho som neprijal. Nič mi nesedí, no a práve som učinil rozhodnutie. Nič som si nevybral, alebo ako

sa hovorí, nič mi nebolo po vôli.

ČO TEDA UROBIŤ S PROGRAMOM? VLASTNE SKORO NIČ. KEĎ SA MI V ŇOM NIEČO ZAPÁČI, TAK TO VYSTIHUJE

MÔJ ZMYSEL ŽIVOTA A POTOM TO UVIDÍM AKO SVOJU TÚŽBU. A ČO SA TÚŽBOU NESTANE, TO SOM SI NEZOBRAL.

VEĽMI PROSTÉ, ŽE? NEKOMPLIKUJME SI ŽIVOT.

S tým, čo sa mi páči, nemám žiadnu robotu, pretože sa to samočinne stáva túžbou. A čo je túžbou, mám.

Je to vyriešené, inak by život nemal zmysel. Problémom môže byť iba to, že sa človeku nechce premýšľať

a potom bezmyšlienkovito, bez zamyslenia a bezhlavo berie aj to, čo mu nedáva zmysel. Jednoducho nejaký

zmysel života mu nič nehovorí. Iba nejako prežíva a morí sa s tým, čo nechce. Mám vedieť, že to, čo nechcem,

je pre mňa neprijateľné, takže si to nemôžem privlastniť. A keď to neviem, tvorím si iluzórny svet, s ktorým

nie som spokojný, a tak chcem od seba kamsi utiecť. A kde utečiem, ak nechápem, že moje túžby sú mojím

jediným a istým svetom? Alebo má byť nedôveryhodné to, po čom túžim?

VTIP JE V TOM, ŽE TO, PO ČOM TÚŽIM, JE MI JASNÉ A PRI TOM, ČO NECHCEM, SOM NEROZHODNÝ.

Nerozhodnosť je založená na tom, že niečo v tomto svete pozorujem, ale ak po tom netúžim, je to pre myseľ

neakceptovateľné a neprijateľné, hoci z toho videného vnímam nejaké pocity, pretože pohľad a vôľa niečo mať

a prežívať, nemôžu byť v rozpore. Rozpor sa prejavuje ako nerozhodnosť. Treba vedieť, že z toho, čo neprijme

myseľ, nemôžem nič vyrobiť. Takže môžem vidieť kadečo, ale rozhodujúce je vždy to, či to túžim prežívať, lebo

túžba je prejavom osobnej vôle. Jednoducho to, čo nie je posvätené túžbou, nemôžem vlastniť a z tohto dôvodu

je to neaktívne a bezmocné. Ako keby nebolo, ako keby som videl neprítomnosť, či výmysel. Túžba je sila mysle.

TO, ČO SOM VIDEL, ALE NEPRIJAL, VNÍMAM AKO NECHUŤ. KOĽKOKRÁT V TOMTO SVETE SOM UŽ

POCÍTIL NECHUŤ? AK VIEM, O ČO IDE, NEMÔŽE BYŤ ANI NECHUŤ DÔVODOM PRE ZLÚ NÁLADU.

Skutkom Ducha je život. Je to dobrý skutok? Ak si myslím, že verím v Boha, je život dobrý, a preto je v ňom

naplnené všetko, po čom túžim, lebo svoju túžbu nikto nepovažuje za zlú. Otázka pre rozum: A existuje vôbec

zlý život? Zlé je iba to, čo nie je. Lenže ja som a žijem a z tohto dôvodu mám vedieť, že na dobro nemusím

čakať ani ho hľadať, pretože čo je božie a živé, je všade. Nemôžem stratiť život.

Keď sa stretnú dvaja, môžu mať dva názory na jednu vec, ale keď som jeden, mám iba jeden názor, takže

so sebou si vždy rozumiem. Alebo si nemusím rozumieť vtedy, keď viem, že nie som jeden. Ak nie som jeden,

zrejme sa nevidím. Alebo som sa naklonoval, aby som mohol prehodnocovať rôzne názory a mal pádny dôvod

sa so sebou hádať? Aj pri výčitkách musia byť dvaja. Jeden, čo robí zle a druhý čo to vidí a vyčíta, inak by predsa

ten jeden nevedel, čo urobil, však? Ten prvý je teda zlý, lebo robí zle. A ten druhý, čo vyčíta, je dobrý? Je, ak sú

výčitky príjemné a povzbudzujú. Keby sa človek videl ako jeden, vedel by, čo chce, a to by aj robil, jednoducho by

vnímal svoje slovo ako platné. Platné slovo je duchaplné a radostné slovo. Netrápi a nemizne. Vtip a platné slovo

je to isté.

PREČO SA ČLOVEK TRÁPI? LEBO VIE, ŽE TO, ČO JE TERAZ, NEPLATÍ. ŽE JE TO HLÚPOSŤ.

TRÁPIŤ SA MÔŽEME IBA KVÔLI HLÚPOSTI. ALEBO, ŽE BY MÚDROSŤ PRINÁŠALA UTRPENIE?

OTÁZKA NA ZAMYSLENIE: TRÁPI TO, ČO POVAŽUJEME ZA VTIPNÉ? AK NIE, JE VTIPNOSŤ MÚDROSŤOU.

ALEBO: AK SI ČLOVEK MYSLÍ, ŽE MÚDROSŤ TRÁPI, POVAŽUJE SA ZA HLÚPEHO A JE TO PRAVDA.

Máme veľa pekných slov. Otázka znie, či sú aj duchaplné? Či je v nich poznanie a ak je, či je pre toho, čo ich

vyslovuje, aj platné. Či tým pekným slovom, ktorým sa prihovára k sebe, alebo k iným aj žije. Ak nie, načo sú

tie slová určené? Hovorí sa, že stokrát zopakovaná lož sa stáva pravdou. Jednoducho, že niečo opakované

prijmeme za pravdu, a tak to budeme aj prežívať. Skutočne je to tak? Skúsme sa na to pozrieť.

Ak človek prežíva aj zlé pocity, nemyslí si, že je iba dobrý. Nevie to stopercentne, iba niekedy, a to nie je istota.

Lenže bol vytvorený vôľou, a tak sa prirodzene chce mať dobre, takže to, že nie je dobrý, je lož. Ak je lžou to,

že som dobrý, potom na základe tradičného poznania, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, by stačilo,

aby som si stokrát zopakoval, že som dobrý a už by dobrý pocit nemizol, už by som ani vo sne nepripustil,

že sa dobro, láska a šťastie môže stratiť. Však kde, keď som dobrý!? Pravda sa nestráca.

Keby stačilo stokrát zopakovať, že som dobrý, bol by tu raj. Nikto by sa už netrápil a vlastne na to, aby človek

mohol prejsť nebeskou bránou, by nemusel ani zomrieť, tak veru! Nuž vyskúšajte a uvidíte, či je tá známa veta

pravdivá, alebo je bohapustým klamstvom.

Ak zistíte, že tá všeobecne používaná veta o opakovaní nie je pravdivá, tak nemôže fungovať a nič nezariadi,

lebo pravda je cestou života, pravdu prežívame. Lenže potom si môžete aj stokrát predstavovať niečo zlé a tiež

sa takáto myšlienka nestane pravdou. Jednoducho sa neudeje, pretože čo nefunguje ohľadne dobra, nefunguje

ani ohľadne zla. Takže na zlé myšlienky sa môžete opakovane pozerať od rána do večera a môžete mať z nich

iba akýsi nejasný, abstraktný a klamlivý pocit, pretože to, čo nie je pravdivé, je klamné a neživé. Nepovažujme

neživé za živé, lebo je to podobné, ako keby ste robota považovali za živého človeka iba preto, že chodí a niečo

automaticky robí. Ak teda máte takéto pochopenie vo vedomí, môže sa myšlienka, ktorú vidíte ako zaťažujúcu,

dokola opakovať a nič z toho zlého, čo si na jej základe predstavíte, sa nestane. Na toto bola tá takzvaná

skúška dobrá.

Ak tu existuje poznanie hovoriace o tom, že niečo stokrát opakované sa stáva pravdou, prípadne zvykom,

pravidlom, či potrebou a človek takéto poznanie ani nepreskúma, tak ho automaticky berie ako správne, veď je

predsa overené inými, všakže?! A aby to bolo vierohodné, ešte ho poistí faktom, že bez vetra sa ani lístok nepohne.

Takto vzniká pravdivé klamstvo, alebo nepravdivá pravda, proste papagáj. No a potom už radšej ani nechceme vidieť

vo vedomí to, čo vidíme, lebo si myslíme, že opakujúca sa predstava, alebo spomienka na nejaký nepríjemný zážitok, je

predtuchou, že sa stane niečo zlé, prípadne, že na základe vynárajúcich sa spomienok sa znova zopakuje to nepríjemné,

čo sme už zažili. Ak sa z takéhoto dôvodu bojíme nazerať do svojej mysle, nikdy nepochopíme, ako funguje, a tak ani

to, čo si chceme svojimi myšlienkami povedať.

Človek sa nestane dobrým tak, že si bude opakovať, že je dobrý. Dobro je príčinou existencie života a jeho zmysel

mám chápať, inak neviem, čím som a prečo existujem. Ak nechápem, prečo žijem, prisúdim životu aj také ciele,

z ktorých nebol vytvorený a vzniká ťažký sen. Ťažkému snu patrí poznanie, že život je ťažký.

KAŽDÁ CHVÍĽA JE TAKÁ, AKÝM SOM. SOM JEDINEČNÝ A NEOPAKOVATEĽNÝ.

ORIGINÁL SA NEOPAKUJE A AK SI MYSLÍM, ŽE NIE SOM ORIGINÁLNY, SOM BEZCENNÝ A PREŽÍVAM TO,

ČO SKOPÍRUJEM.

Nikto nie je hlúpy, lebo keby bol, nežije, ale každý využíva myseľ podľa toho, aký zmysel vidí v existencii seba.

Podľa toho uvažuje, a to, čo svojimi skutkami vytvorí, nemusí vyzerať dobre. A kam sa teda podela múdrosť?

Nikam neodišla, pretože žije. Je v tom, ako človek vidí život, lebo taká múdrosť je s ním v súlade, iba taká mu

vyhovuje. Múdrosť musí byť totiž vždy vyhovujúca, inak by bola hlúposťou. Pohľad jednotlivca na život nie je

inými ľuďmi ovplyvniteľný, pretože nikto za nikoho nevidí. O tom, čo je pre človeka múdre, rozhoduje človek,

lebo keby nie, platila by v bytí obmedzenosť, takže by nebol.

Vtip je nadhľad. Je vtipnosť múdrosťou? Ak áno, neberiete seba v tejto pozemskej hre vážne, a tak ani

problémy tejto vesmírnej sféry nie sú vaše. Ak nie sú, dávate Zemi energiu radosti. Jednoducho sa staráte

o šťastie tak seba, ako aj iných ľudí, lebo keby tu bola iba strastiplná energia, nič by nerástlo a nekvitlo.

Staráte sa o potravu, a tak aj o zdravie všetkých, čo obývajú tento vesmír.

Keby tu nebolo živej bytosti, nemala by Zem svetlo. A keby aj Zem mala svetlo, ale nebolo by v nej radosti,

nedalo by sa tu prežiť ani zlomok sekundy, pretože svetlo bez radosti je prázdnota, v ktorej je prejav slova

neviditeľný. Ak začne v srdciach ľudí ubúdať radosť, nastane bieda. Človeku sa nebude chcieť premýšľať.

To, že myslíme, zabezpečuje radosť.

Opýtal sa raz žobrák kráľa: Prečo ja nemám nič a ty máš všetko? To je veľmi ľahké, odpovedal kráľ,

ja považujem za vlastné všetko pekné, čo vidím v mysli. No a potom sa žobrák stal kráľom a kraľoval

dovtedy, dokedy videl vo svojej mysli dobré slovo.

Alebo ešte takto: Ako sa mám? opýtal sa raz človek rozumu. Dobre, usmiala sa rozumnosť, pretože inak

sa živému odpovedať nedá. A čo z toho vyplýva? Ak sa raz pozriete do svojej mysle s tým, že chcete niečo

vedieť, majte na pamäti, že sa pozeráte na život, lebo vtedy na vašu otázku odpovie tá sila, ktorá naplňuje

a živí všetko živé. Boh je slovom života, a to slovo je v mojej mysli láskou.

KEĎ SA RADUJEM, ĎAKUJEM BOHU ZA ŽIVOT.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete
súhlas s ich používaním. Viac informácií.