ň. . . . . . ....................................................

TO, ČO JE NOVÉ, JE MLADÉ A NEPOKAZENÉ.

KAŽDÝ DEŇ JE NOVÝ A MOJA LÁSKA NEMÔŽE BYŤ INÁ.

VŽDY JE NOVÁ, NIČÍM NEPOŠKVRNENÁ, A PRETO PRÍŤAŽLIVÁ.

Najpôsobivejším momentom v živote človeka je ráno. Ráno je chvíľou poznania.

Ráno je chvíľa, v ktorej si uvedomím, čím som. Ráno spoznávam, že som človekom.

Každý deň je nový, každý deň som nový i ja. Je chvíľa takéhoto uvedomenia pre niekoho

silou? Riadi poznanie novosti celý deň? Je šťastím chápať, že môj deň je nový, lebo vtedy

mi je jasné i to, že nič z toho, čo ma včera zaťažovalo, dnes platné nie je. Neriadi môj

deň! Vždy je platná iba danosť novosti. To, čo je nové, je príťažlivé, pretože nie je

ničím skazené a narušené. TO, ČO JE NESKAZENÉ, JE DOBRÉ.

MÁM STÁLE DOBRÝ DEŇ.

POZNANIE RÁNA STVORILO DEŇ. V MOJOM DNI MÁ MOC IBA TO,

ČO HO VYTVORILO. RÁNO SOM SPOZNAL, ŽE SOM ČLOVEK, A PRETO

CELÝ MÔJ DEŇ JE NAPLNENÝ TÝM, ČO JE ĽUDSKÉ.

ČO JE ĽUDSKÉ, JE I BOŽIE.

Deň je tvorený z bytostnej pamäti. Z faktu, že som, z obrazu moci. Včerajšie emócie

a ťažké skúšky nestvorili moje vedomie ani môj deň, a preto môjmu dňu nepatria.

TO, ČO SOM ZAŽIL VČERA, DNES MOC NEMÁ, LEBO MÔJ NOVÝ DEŇ

NESTVORILO.

Chvíľa novosti, chvíľa uvedomenia seba je tvorcom dňa a mňa. To, čo ma vytvorilo,

to ma i riadi! Riadi môj svet! Moje túžby, plány, pocity i ciele. Riadi moje slová, ba

dokonca i zvyky, lebo bez rána by zvyk nebol! A vôbec, môže na základe novosti

existovať nejaký zvyk? Môže platiť skúsenosť? V novom dni platí iba nová

skúsenosť a zvyk je tiež platný iba do rána. Zvyk a skúsenosť žije

iba jeden deň!

DNES NEMÔŽEME UROBIŤ TO, ČO SME UROBILI VČERA.

AK NIEČO UROBÍME, JE TO NOVÉ, A PRETO TO NIE JE ZVYK.

Nič z toho, čo bolo určené včera, nemá silu. Nič z toho, čo ma zaťažovalo včera,

nie je dnes platné, pretože novému dňu patrí novosť. TO, ČO SA UDIALO VČERA,

JE DNES SLABÉ. Slabosť nikto nechce, lebo život je vytvorený silou. Ak nemám

túžby slabosti, potom si to, čo je slabé, nevytvorím dnes ako novosť. Alebo uznám

to, čo môj deň nestvorilo za silné? Ak áno, neviem, čo robím, lebo načo by mi už

len bolo vedieť, že nový deň nie je platný?! Uznávam to, čo bolo včera, takže to,

čo je platné dnes, bude pre mňa platiť až zajtra. To je obávaná budúcnosť!

Zlo je slabé, lebo dnešok nestvorilo, takže patrí tomu, čo dnes nie je. Včerajšku,

alebo zajtrajšku. Lenže zajtra nikdy nebude, pretože vždy je dnes a včerajšok je stratený,

a to z tej prostej príčiny, že je stále nový deň. Máme teda stratené zlo. Máme zlo, ktoré

nepríde! Je uväznené v tom, čo nie je! V prázdnote. Zlo je v prázdnom slove a skutku.

Život, to je naplnenie. Život je životom preto, lebo je naplnený vôľou bytia.

Všetko, čo sa deje, sa deje z vôle božej, ale nie sú to zlé veci.

Nie sú to smutné a ťaživé zážitky.

ŽIVOT JE VŠADE, A PRETO S PRÁZDNOTOU NEBOJUJE.

Z TOHTO DÔVODU JE ZLO NEPREMOŽITEĽNÉ!

Mal by som vedieť, že iba to, čo je dnes, je platné. Iba to, čo stvorilo deň, je isté

a pravé. Pohľad mám každý deň, ale vždy je to pohľad nový. Ak som mal včera

nejakú skúsenosť so smrťou, dnes takýto pohľad nie je pre mňa daný a platný.

Nemusím sa dnes riadiť tým, že včera som videl niekoho umrieť, a preto musím

umrieť tiež. Dnes je platné iba to, čo chcem dnes. AK NIEČO NECHCEM DNES,

JE TO PRE MŇA ILÚZIA. Pre novosť je to, čo bolo včera, staré a neexistujúce.

NEMUSÍM UMIERAŤ IBA PRETO, ŽE VŠETCI UMIERAJÚ A ŽE SA TO PATRÍ.

VLASTNE SI MÔŽEM UMRIEŤ KEDY JA CHCEM, A TAK, AKO SA MI TO HODÍ,

LENŽE KEĎ MÁM TAKÉTO POZNANIE, VYBERÁM SI AJ SVET,

KDE SA PREBUDÍM A SPOZNÁM. JE TO EŠTE SMRŤ?

  NEDÁVAJME DŇU TO, ČO MU NEPATRÍ. Každý deň je nový. Ak je nový, nie je

v ňom nič staré a slabé, takže ak máme dojem, že je v ňom to, čím sme žili včera,

tak sme si to nepreniesli, ale proste sme si to v novom dni vytvorili. Inak by sme

to nemali. To, čo bolo včera, môže byť pre nový deň iba sen. Nemusíme tvoriť

svoje pocity z pamäti snov.

Ak si ráno uvarím kávu, urobím tak preto, že si pamätám jej chuť a vôňu

a na to, čo si pamätám, mám dnes chuť. Ak si dnes vytvorím nejaký pocit, urobím

tak iba preto, že si ho pamätám a potrebujem prežívať jeho chuť! Nestačí iba zlá

myšlienka, potrebujem prežiť aj jej chuť. Precítiť jej vôňu! Vôňa je vzduch, ktorý

dýchame. Je všade. To, čo nám chutí, potrebujeme, a preto i v novom dni tvoríme.

Potreba nie je nádej, ale chuť pravdy.

Ak hovoríme o nádeji, mali by sme vedieť, že sa týka iba iného človeka, pretože

ja vždy viem, čo chcem. To, čo chcem od iného, môže byť pre mňa iba nádejou,

lebo o ňom nerozhodujem. Nádej obsahuje všetko to, čo chcem s inou bytosťou

prežívať na základe svojej viery. Nádej je prianie súladu a súlad je láska.

Dobro a zlo nie je nikdy v súlade, a preto uznávanie dvoch síl tvorí chaos.

V chaose môžeme nádej vnímať ako pochybnosť a dobrovoľne zvolenú chuť

považovať za danosť života. DANÉ JE IBA TO, ČO JE VERNÉ.

To, čo zaťažuje dušu, nerobí z človeka elegána, ale trosku. Mátohu, ktorá sa plazí

životom ako bezútešný tieň a dokáže iba strašiť, a tak si znechutiť všetko, čo ponúka

láskavosť. Život bol stvorený ľahko, elegantne, a preto každý to má v tomto svete

zariadené tak, aby nemuselo stále platiť to, čo ho zaťažuje. Aby nemusel prácne

odstraňovať to, čo uvidel a precítil. Aby nemusel odstraňovať nepodarky, ale

bezstarostne si užíval láskavosti života. Akurát o tom nevie. Nevie preto, lebo

iba povrchne rozumie tomu, prečo spí. Zaspí, aby si oddýchol od starostí a ráno

uzná za potrebné všetko, čo ho včera ťažilo a čo sa v spánku stratilo a už

nanajvýš existuje iba ako snový chaos. Ráno sú sny stratené,

a to práve preto, lebo nespíme.

SPÁNOK EXISTUJE V TOMTO SVETE PRETO, ABY SA V ŇOM SAMOČINNE

ROZPUSTILO A STRATILO VŠETKO NEPEKNÉ A ŤAŽKÉ, PRETOŽE ŽIVOT BOL

STVORENÝ PRE RADOSŤ Z TOHO, ŽE SOM. PRE ŠŤASTIE Z TOHO, ČÍM SOM.

TO JE ZMYSEL NOVOSTI!

Bdelosť i spánok sú rovnako príťažlivé. Na noc sa môžeme tešiť preto, lebo zoberie

všetko, čo nepatrí úspechu života a na deň zase preto, že si môžeme vytvoriť akékoľvek

poklady, dokonca i úplne také isté ako sú tie, čo už nie sú. Spánok rozpustí i všetky

hrozby, aj také, o ktorých veľakrát vedome nevieme. Spánok rozdrví na prach

dokonca i hrozbu a realitu smrti! SPÁNOK MÁ VÄČŠIU SILU AKO SMRŤ!

Spánok vymazáva strach!

ĽUDIA UZNÁVAJÚ SMRŤ. KEBY NEBOLO SPÁNKU, BOLA BY SMRŤ PLATNÁ!

UŽ BY SA NIK NEPREBUDIL. NEMOHOL BY ŽIŤ, BA ANI ÍSŤ DO NEBA!

Ešte nikto nezomrel v spánku, i keď si to veľakrát myslíme. Smrť patrí vedomiu

mysle, umieranie je vedomý skutok! Vieme, čo sa deje a potom unavení z namáhavej

práce zaspíme, aby sme sa prebudili! RÁNO JE VŽDY VTEDY, KEĎ SA PREBUDÍME

A UVEDOMÍME SI, ČÍM SME. Nie je vôbec zlé pospať si v priebehu dňa, lebo

uvedomenie nie je závislé od určených hodín.

Pamäť patrí životu, lebo ak sme, musíme mať vedomie seba! Pamäť života je

tvorená z toho, z čoho sme na základe vôle bytia vytvorení a nie z toho, čím sebe

a aj iným ľuďom spôsobujeme bolesti. PAMÄŤ BOLESTÍ A STRACHU JE SNOVÁ

PAMÄŤ A AKO KLAMNÁ PRAVDA SA KAŽDÝ DEŇ V SPÁNKU STRÁCA. Nočné

sny neznamenajú nič, ale ak chceme, môžeme si z toho, čo si pamätáme zo sna,

či z uplynulých dní, stvoriť v novom dni čokoľvek.

Veľakrát sa stáva, že sa človeku sníva, že umrel! Neznamená to absolútne nič,

alebo iba vníma, čo spánok zobral a rozpustil. Vidí hrozbu včerajška, či obraz

smrti, ktorej veril včera. Vidí to, čo spánok odstraňuje! Lenže to neznamená,

že sa mu to stane, ale že je to už preč! Ak človek nechápe zmysel spánku a po

prebudení si zoberie niečo z toho, čo videl v sne, tak to nie je náhoda ani

určený osud, ale si to jednoducho vytvoril z pamäti sna. Vedome. Kávu

si nevaríme a nepijeme, keď spíme! Keby sme rozumeli moci spánku,

mnohé bolestné situácie by nenastali.

SPÁNOK JE NEMILOSRDNÝ K TOMU, ČO NIE JE VÔĽOU BYTIA!

SPÁNOK JE MILOSŤ DANÁ BEZ ROZDIELU VŠETKÝM,

INAK BY UTRPENIE NEMALO KONIEC.

Spánok so snami existuje preto, aby sme bezprácne stratili svoje bremená a vedeli,

že sú definitívne preč, ale ak človek nepozná zmysel novosti, môže si na základe

nepochopenia spánku a jeho obrazového slova v novom dni smrteľný zážitok vytvoriť.

Vytvorí, pretože nechápe, čo je nový deň! Pri tom zhone a problémoch, ktoré nepočkajú,

má čas porozumieť akurát tomu, že už nie je pondelok, ale utorok. A že ráno je iba vtedy,

keď vyjde slnko! Lenže prostá otázka. Vie, kam ide? Však ani nevie, ČO a AKO tvorí!

Nechápe svoje snové slovo! Tak ako môže vedieť, kde sa ocitne po takzvanej smrti?

Nuž, niekde sa už len prebudí! Niekde spozná, že je človekom, ale nič viac. Nič viac

zo svojho neba neuvidí. A niektorí nevedia ani to, že ľudskej bytosti patrí iba to,

čo je ľudské. TO, ČO JE ĽUDSKÉ, JE LÁSKAVÉ, A PRETO DOKONALÉ.

Všetci mŕtvi žijú v takom svete, aký si vytvorili na základe nepochopenia zmyslu

novosti. Žijú v tom, čo žili. Alebo v tom, čo uvideli a precítili, lebo ak niekto nechápe

novosť, či zmysel spánku, môže tvoriť iba z toho, čo prežil. To nie je fantázia, ale

všednosť! To nie je opakovanie, ale nepochopenie novosti a životnej tvorby.

Všetci živí žijú v takom svete, aký si vytvorili pochopením novosti. Celkom iste to

nie je taký svet, v ktorom existuje zlo a hrozby, lebo ten, čo chápe novosť, tvorí svoj

priestor z nevyčerpateľného zdroja fantázie. Keď vidíme v mysli nejakú predstavu, je

to už hotový obraz. Lenže niečo ho predsa muselo vytvoriť! Odniekiaľ musel prísť

nápad! Všetko, čo náleží kráse života, a preto je príťažlivé, tvorí slovo fantázie.

FANTÁZIA JE BOŽSKÁ REALIZÁCIA. Všetko, čo je nudné a odpudzujúce,

tvorí nepochopená obrazotvornosť, či nepochopená novosť.

Najväčším dobrom pre človeka prežívajúceho bolesti a starosti je spánok.

Vieme, že spánok je blahodarný. Vieme, že je chvíľou oddychu, ale mali by sme

tiež chápať i to, čo sa v spánku deje. Na čo je ľuďom daný, mali by sme rozumieť

podstate spánku. Keby sa v ňom starosti nestrácali, nemohli by sme sa cítiť ani

oddýchnutí, ani osviežení. SPÁNOK VYRIEŠI KAŽDÚ ŤAŽKOSŤ! Ak je tomu tak,

poznám čas, kedy sa moje starosti skončia! NEMUSÍM NA TEN ČAS ČAKAŤ

A ČAKANÍM SI V NOVOM DNI VYTVÁRAŤ TO, ČO NECHCEM!

Nočné sny môžu byť iba nezáväzným zdrojom inšpirácie, presne tak ako všetko,

čo vidíme cez deň naokolo. Skúsme si predstaviť, čo robíme, keď si uvedomíme,

že sme ľudskou bytosťou. Buď rýchlo vyskočíme z postele a utekáme do práce

a cestou si premietame, čo všetko musíme stihnúť, alebo sa až tak neponáhľame

a uvažujeme o tom, čo sme prežili a čo nás asi čaká. Nie je to nenormálne, lebo

však máme pamäť a určité plány. A tiež oči. Zarážajúci je však ten fakt, že sa

skutočne seriózne zaoberáme tým, ako zvládneme to, o čom vieme, že ešte

neprišlo a vlastne ani s istotou nevieme, či vôbec bude. UVAŽUJEME, ČI

ZVLÁDNEME TO, ČO SME EŠTE NEPREŽILI, PRETOŽE KONKRÉTNA

SITUÁCIA EŠTE NENASTALA. Sme predsa ešte v posteli, či v dopravnom

prostriedku! Alebo sa to stalo v úvahách, ktoré môže ovplyvniť

čokoľvek.

Uvažovať nad tým, ako zvládneme niečo, do čoho sa nám nechce, by sa snáď

aj dalo pochopiť, lebo ak sa nútime urobiť niečo, čo nechceme, je nechcené neisté.

O neistote sa patrí pochybovať, samozrejme ak chceme takto strácať čas, lenže nám

dokonca nie je jasné, ako zvládneme to, na čo sa tešíme, a to je už vskutku nepatričné

a hrozivé. Nebýva trebárs normálne obávať sa, ako zvládneme stretnutie, či rande,

na ktoré sa tešíme? Čo asi môžeme pokaziť, ako nevhodne sa zachováme?!

Obávame sa toho, na čo sa tešíme, takže je to šťastie s hrozbou!

A to je nenormálne! TO JE ZLO!

AK NEVIEM, AKO ZVLÁDNEM TO, NA ČO SA TEŠÍM,

NEOVLÁDAM RADOSŤ, A PRETO NEOVLÁDAM NIČ!

Ak neovládame radosť, neovládame svoju tvorbu, a preto nevieme, čo je to

nový deň a ČO v ňom vlastne tvoríme. A už vôbec nie AKO. Jednoducho

každý deň je darom, z ktorého sa nikto neteší.

Uvažovať o tom, ako niečo zvládneme, nie je síce bohviečo, ale ešte horšie je

presviedčať samých seba, že to, čo považujeme za pekné, určite dobre nedopadne!

Prípadne, že na to, čo by sme chceli, nemáme silu. A už je to nepodarené! Už je to

bez sily! Už to nie je príťažlivé, lebo keď niečo nemá silu, nemá čím lákať. Nemá ako

priťahovať a ani o tom nevieme! AKO MÔŽEME POVAŽOVAŤ ZA NEPODARENÉ TO,

ČO SME EŠTE NEPREŽILI? Alebo je to nepodarené preto, lebo sme to ešte v uznanej

skutočnosti nezažili, takže takáto predstava život nemá. IBA TO, ČO NIE JE ŽIVÉ,

MÔŽE BYŤ NEPODARENÉ!

AK SAMI SEBA PRESVIEDČAME O TOM, ŽE NIEČO NEZVLÁDNEME,

HOCI SME TO EŠTE NEPREŽILI, UZNÁVAME, ŽE JE PRE NÁS POTREBNÉ TO,

ČO SA STALO VČERA, ALEBO V MINULOSTI A AKO POTREBU SI TO

V NOVOM DNI VYTVORÍME!

VYTVORÍME SI CHUŤ A POTOM I TO, ČO JE SLADKÉ,

MÔŽE BYŤ KYSLÉ.

To, čo potrebujeme, jednoducho musíme mať! Za každú cenu! Aj za cenu bolesti.

Je prospešné pamätať si, že včerajšiu bolestnú skúsenosť spánok rozpustil. Nový deň

nie je závislý od určenej hodiny svitania. Nový deň je vždy vtedy, keď sa prebudím

a uvedomím si, čím som. Vtedy svitá. Vtedy je moje ráno. Deň trvá dovtedy,

kým nezaspím!

To, čo je nové, nie je všedné, nudné, a preto ani skazené a ťažké. Vždy, keď

sa prebudím, je nový deň. Každý deň je nový a silný. NOVOSŤ JE SILA, LEBO V NEJ

NIE JE NIČ STARÉ A ZAŽITÉ. V novom dni je iba to, čo je dané úspechom života,

pretože deň mohol vzniknúť iba preto, že život je! Všetko, čo je nepodarené a zlé,

je slabé, lebo spánok má moc to rozpustiť. Avšak život nezoberie nikdy, pretože

bez života by nebol ani spánok. V spánku sú záťaže stratené a zabudnuté,

alebo sú iba neškodnými snami, z ktorých si pamätáme iba niečo málo.

TO NEPODSTATNÉ!

Nepochopenie novosti vyvoláva slabosť, lebo vedieť, že nezmôžem nič

s minulosťou, nie je povzbudzujúca pravda. O to, aby som zvládol minulosť

a nebola platná, mám postarané. Postará sa o to spánok!

SPÁNOK JE VO SVETE, KDE EXISTUJE ŠŤASTIE I NEŠŤASTIE,

KAŽDÉMU DANÝ!

Každý má danú istotu zbaviť sa toho, čo ho trápi, ale nie každý svoju istotu

chápe. Dar dňa si treba užívať naplno, nie sa rozptyľovať a prácne odstraňovať

nepríjemné pocity a myšlienky, a tak strácať čas na šťastie. Spánok sa o takéto

ilúzie postará a nie iba na pár hodín! Keby spánok mal iba takú moc, že len

na pár chvíľ odpúta od starostí a strachu, nebol by dokonalý. A načo by nám

už len bola nedokonalá danosť? Dokonalá sila je príťažlivá sila a spánok

príťažlivý je. Nikto mu neodolá. Skôr, či neskôr zaspí, skôr či neskôr

spánok pohltí smrť, ktorú ľudia uznávajú! Z tohto prostého dôvodu

smrť pre nikoho príťažlivá nie je, pretože ak ju môže niečo pohltiť,

je bezmocnosťou. A túži snáď niekto po slabosti?

Slabosť nikoho nepriťahuje, lebo nikto nechce byť slabý. Slabosť nie je

príťažlivá sila! Nech už človek robí čokoľvek, vždy túži, aby sa mu to,

čo robí, podarilo. TAKŽE JEHO MYSEĽ KRÁČA VŽDY K ÚSPECHU!

AK CHÁPEM, ŽE SLABOSŤ NIE JE PRÍŤAŽLIVÁ SILA,

JE MI JASNÝ I TEN FAKT, ŽE NEMÔŽEM KRÁČAŤ K SLABOSTI.

Je umením uznať, že nekráčam k nešťastiu, lebo nešťastie slabosťou je.

Nešťastný človek sa zaoberá zlom, pretože nešťastie nie je láskavé. NAJVÄČŠÍM

UMENÍM V TOMTO SVETE JE UVERIŤ, ŽE ZLO JE SLABÉ. Nekráčam k nešťastiu,

vo svojom dni smerujem k spánku. Pohltí všetok prach nerestí, do ktorých som

obliekol dušu. JE VEĽKOU CHVÁLOU ŽIVOTA VERIŤ, ŽE NESMERUJEM

K SMRTI, LEBO SPÁNOK MI JU NEUMOŽNÍ POZNAŤ.

Ak niekto verí, že smrť je cieľom ľudského života, bude stále žiť vo svete spánku,

lebo bude spánok potrebovať. Bude stále umierať a prebúdzať sa tam, kde je spánok

potrebný na to, aby rozpustil to, čomu človek vedome verí, a tak pre neho je, ale čo

v skutočnosti neexistuje, a preto je nutné, aby žilo ako dočasnosť a v spánku

zanikalo. V nebi spánok nie je potrebný, pretože tam nemá opodstatnenie!

SMRŤ NIE JE SPÁNOK! SPÁNOK TOTÁLNE LIKVIDUJE VIERU SMRTI!

STAČÍ SI POSPAŤ ASPOŇ MINÚTU, A TO, ČO SA ZDÁ NEPREMOŽITEĽNÉ,

JE PREČ!

Spánok ako danosť milosti prichádza samočinne. Nenútim sa zaspať preto,

aby sa to zlé stratilo, lebo vtedy chcem rozkazovať láskavosti, takže vlastne

ani neviem, čo je to sila.

Hovorí sa, že zlo nikdy nespí. Lenže kto vymyslel zlo? Človek. A človek spí.

Keď spí, neubližuje. Pre zlo je spánok katastrofou. Bolo by dobré zmeniť zaužívaný

názor. Nie je šťastím veriť, že keď je šťastie unavené, sadne si aj na vola, ale je

šťastím chápať, že mám na schytané zlo daný účinný prostriedok. Spánok.

Nikto nepochybuje, že zaspí. O spánku cez deň vieme, takže je v nás,

a preto je v tomto svete spánok dokonalou ochranou duše.

SPÁNOK JE OČISTEC. Kto sa chce hrať v blate, musí sa očisťovať. Spať.

Môže to byť spánok večný. Chvíľu sa pohrá, potom sa umyje a zase sa zašpiní,

a tak dokola. Ak sa niekto hrá s blatom, vždy o tom vie, ale nechce pochopiť, čo

sa skutočne deje v spánku a prečo je daný, lebo inak by špina nemala zmysel.    

Spánok nie je nepozornosť! Spánok nie je únava, či znásilňovanie seba! Ak niekto

usne za volantom, nerešpektoval spánok! Nerešpektoval fakt, že je unavený.

Chcel si dokazovať, že premôže to, čo je v tomto svete nepremožiteľné a čo

v jedinom okamihu zmetie aj vieru smrti!

SPÁNOK JE NAJVÄČŠÍM POSTRACHOM ZLA, LEBO V SPÁNKU NIKTO

NEUBLIŽUJE! JE PROSPEŠNÉ PAMÄTAŤ SI, ŽE STRAŠIDELNÉ SNY

MÔŽU ŠKODIŤ IBA TAK, AKO MÔŽU ŠKODIŤ TIENE.

Mnohí ľudia sa obávajú zaspať, lebo veria, že keď spia, môže im niekto, alebo

niečo ublížiť. Spiaci človek sa na prvý pohľad môže zdať bezmocný, ale nie všetko

je vždy také, ako sa javí na povrchu. Spánok je moc! Ak niekto niekomu v spánku

smrteľne ublíži, spiaci človek nevie absolútne nič o tom, čo sa stalo, alebo to vníma

iba ako záblesk sna. Necíti umieranie, nevníma ani len náznak nejakej bolesti, alebo

smútku a udialo sa to tak preto, že pri pozorovaní rôznych nešťastí zrejme uvažoval

o bezbolestnom odchode, lenže ak nepozná zmysel spánku, nemôže vedieť, že prianie

bezbolestnej smrti obsahuje aj takúto osudovú možnosť. Každopádne sa prebudí,

či narodí v inom svete bez toho, aby precítil ťažkosť odchodu z tohto života,

čo však neznamená, že ten, čo ho smrteľne zranil, je bez viny, pretože chcel

ublížiť a ubližovanie nie je v súlade so šťastím, a preto ani s Bohom!

Ubližovanie nie je v súlade so životom!

Úplne inak to prebieha u toho, čo pozná zmysel spánku a novosti. Keby trebárs spal

a hrozilo by, že ho niekto zraní, ihneď sa prebudí a vlastne už nemá čo robiť, lebo spánok

zachytil a rozpustil hrozbu, takže si hravo poradí s útočníkom, ktorý na tomto základe

už žiadnou silou nedisponuje! Fakt, že človek, ktorý chcel spiacemu ublížiť, stratí všetku

silu, zariadil spánok! A týka sa to samozrejme aj myšlienkových útokov. Nebuďme naivní,

spiaci človek môže mať vskutku ohromnú, priam nekonečnú moc! Spánok je najväčšia

ľudská duševná sila v tomto svete! Kto chápe podstatu spánku, prežije umieranie iba tak,

že ľahko, bez ublíženia, bez choroby, bez akýchkoľvek problémov zaspí

a prebudí sa tam, kde už spánok potrebou nie je.

V SPÁNKU NIE SME BEZMOCNÍ, SPÁNOK DÁVA SPIACEMU SILU!

NIE SMRŤ, NIE STRACH, SPÁNOK JE NEOBMEDZENÝM VLÁDCOM

TOHTO ŽIVOTA!

Spánok sa nedá premôcť! Ak je tomu tak, máme v sebe moc, z ktorej VEDOME

využívame iba nepatrnú časť. Ja určujem, kedy sa rozplynie to, čo láske nepatrí,

pretože spánok je mnou. Kto tomu rozumie, miluje svoj deň.

To, čo je nové, nie je nakazené zlom a nemôže byť ani všednosťou zvyku. Nový deň

je iba jeden! Ak nie je deň všedný, je nevšedný. Výnimočný! Je sviatočnou chvíľou.

KAŽDÝ DEŇ SA NARODÍM, KAŽDÝ DEŇ JE SVIATKOM. NARODENIE,

ČI VZKRIESENIE BY SA PATRILO OSLAVOVAŤ!

CHVÁLIŤ RADOSŤOU.

KAŽDÝ DEŇ JE HODNÝ CHVÁLY, LEBO MA VZKRIESIL.

KEĎ POCHVÁLIM DEŇ, JE POCHVÁLENÁ KAŽDÁ JEHO MINÚTA.

Keď haním deň, haním svoje vedomie života. Haním každú minútu, ktorú žijem,

pretože deň je jeden a jednota je celok. Haním aj spánok, ktorý je mojím nevedomím

a záchrancom od všetkého zlého. SPÁNOK JE NEVEDOMÍM PRETO, LEBO AKO ŽIVOT

NEMÁM DÔVOD SLEDOVAŤ NIČOTU. Nie je to potrebné, pretože som životom

a život je tvorca.

Každé ráno som novým človekom. Každé ráno sa prebúdzam očistený od starostí

a nešťastia. Každé ráno je moja láska nová. TO, ČO JE NOVÉ, JE MLADÉ. Každé ráno

mám dušu nepoznačenú starobou a bezmocnosťou. Každé ráno som silným človekom.

Som silným a sám pre seba príťažlivým dovtedy, kým si nestvorím slabosť tým, že

prehodnocujem, ako zvládnem to, čo chcem. Ako zvládnem to, čo považujem

za pekné a radostné!

Nie je zlé zaoberať sa tým, ako zvládnem to, čo nechcem mať, lebo nechcenému

pochybnosti náležia, PODSTATOU ZLA JE SPOCHYBŇOVAŤ TO, ČO MA TEŠÍ.

Spochybňovanie toho, čo pozorujem v tomto svete, ale nechcem, je v poriadku,

ale nie je normálne spochybňovať to, čo je túžbou láskavej sily. Ak spochybňujem,

a tak vedome špiním to, čo ma teší, hádžem blato i na svoju múdrosť. Zablatená

múdrosť nie je krásou, ale špinou. KEĎ SA NIEKTO ŠPINÍ ZLOM, NEVIDÍ TO,

ČO JE POD BLATOM. Chápe život povrchne.

Vždy, keď sa prebudím, som múdry, lebo inak by som si nemohol uvedomiť,

čím som. Múdrosť trvá dovtedy, kým nezistím, že som tam, kde nechcem byť. Prečo

nechcem byť tam, kde som? Pretože považujem smrť za príčinu života. Alebo snáď nie je

pre mnohých samozrejmosťou tvrdiť, že človek žije preto, aby umrel? ŽIJEM PRETO,

ABY SOM ŽIL! Nechcený svet je svetom pochybností a vždy je oázou pre toho,

čo si nájde dôvody, prečo je smrť dobrá. TO, ČO JE PREMOŽITEĽNÉ,

A PRETO NEPRÍŤAŽLIVÉ PRE ŠŤASTIE, DOBRÉ NIE JE.

KAŽDÝ DEŇ JE NOVÝ, A PRETO NEOPAKOVATEĽNÝ!

Nič z toho, čo vyslovím dnes, sa už nikdy viac nezopakuje a nestane, a preto

by mal byť každý deň vzácny. Uvedomujeme si danú vzácnosť? A či na svoj poklad

nadávame? Nadávame sami sebe, lebo vedomie dňa je v tele i v mysli človeka. Tá istá

myseľ, ktorá sa chce tešiť a milovať, úplne samozrejme nadáva na to, bez čoho by

vytúžené potešenie nemohlo byť. Bez vedomia toho, že som, bez dneška, by žiadna

radosť nebola. DEŇ JE MOJE VEDOMIE, MÔJ ŽIVOT I MÔJ BOH.

To, čo sa stalo včera, sa už nezopakuje, ale na základe pamäti si môžem vytvoriť niečo

navlas podobné. Môžem prežívať podobné pocity a situácie. Sú čerpané z obrazov

minulosti, takže sú na nerozoznanie od včerajších pocitov. Lenže tiež nemusím,

minulosť nemusí byť vzorom. To, čo bolo včera, nie je pravdou dneška! Obraz

minulosti je nezáväzný vtedy, keď chápem zmysel novosti. To, čo sa stalo

a rozplynulo v spánku, je preč, a preto silou nedisponuje.

Príťažlivé je iba to, čo chcem dnes!

AK VIEM, ŽE NIEČO NEMÁ SILU, NEMÔŽE MA PRIŤAHOVAŤ.

TO, ČO NEMÁ SILU, POTREBNÉ NIE JE. DOBRO JE POTREBOU ŽIVOTA!

POTREBOU DUŠE JE DOBRO LÁSKY. SOM VERNÝ DOBRU!

AK SOM VERNÝ DOBRU, JE POTREBOU DOBRA NAPLNENÝ KAŽDÝ DEŇ.

DOBRO JE MOJÍM SLOVOM. UVEDOMENIE, ČÍM SOM, SA PREJAVUJE

SLOVOM. ZAČIATOK DŇA JE TVORENÝ SLOVOM. KEĎ SA PREBUDÍM

A UVEDOMÍM SI, ČÍM SOM, JE DOBRO TAM, KDE JE I ČLOVEK.

VERNOSŤ DOBRU SA NEDÁ NAUČIŤ.

Každý deň je nový, a preto dobrý, lebo čo je nové, nie je znehodnotené. Môj deň je

tvorený z môjho slova. JA si hovorím, čo vidím, cítim, po čom túžim. JA pochybujem

o tom, čo zase len JA chcem. Lenže som to ešte JA? Som akýsi divný, asi pokazený.

Skazenosť netvorí úctu, ale pohŕdanie sebou. Na základe neúcty k sebe a k svojmu

životu žijeme i usíname a potom v snových obrazoch môžeme vidieť iba to, čím

nie sme, alebo to, o čom pochybujeme. V sne vystupuje ten, koho nepoznáme.

Nie vždy je dobrý. A našťastie je neverný, lebo inak by sme boli k nešťastiu

pripútaní bez možnosti ho stratiť. Bez možnosti spánku,

ale nebolo by to nebo!

Uvedomovanie seba je dňom a neuvedomovanie je spánkom. Spánok zbavuje dušu

únavy a všetkého, čo nepatrí dobrému životu, lebo vnímať a mať na pamäti celý deň to,

čo nechceme, alebo to, čo chceme, ale nemáme, je depresívne a zaťažujúce. Strach, že

môžeme niečo pokaziť, je bolesťou duše a fakt, že trpí, vnímame v bolestných pocitoch.

Bolesť požiera silu! Bolesť je ničota! Je ako hladná prázdna diera, ktorá potrebuje nasávať

energiu, aby mohla byť. Bolesť pohlcuje fantáziu, chuť žiť a tvoriť. Ničota bolesti tvorí

všednosť a bezmocnosť. Úpadok mysle! Lenže človek ako bytostný prejav nemôže byť

bez sily! Život nemôže byť bez chuti, ale môžeme si chuť dobra znechutiť. Spánok

tvorí silu, lebo chuť žiť dáva v podobe nového dňa. Spánok je v tomto svete

tvorcom životnej sily.

TAM, KDE NIET SMÚTKU A BOLESTI, NIE JE SPÁNOK POTREBOU!

SVET BEZ BOLESTI JE RAJOM, ALE NIE KAŽDÝ CHÁPE,

ŽE BOLESŤ NIE JE POTREBNÁ A PROSPEŠNÁ.

Nový deň má nový pohľad. Nový pohľad neznamená, že by sa priestor naokolo musel

nutne zmeniť, i keď sa môže, pretože sa môžeme narodiť, či prebudiť v inom svete,

nový pohľad je pohľadom na svoj život. Mali by sme vedieť, že nový pohľad je nová

pravda o sebe. V novej pravde je možné všetko, pretože nie je závislá na pravde, ktorú

sme uznávali včera a na základe pamäti o nej samozrejme niečo vieme. Nová pravda

nemení nič na včerajšej pravde, lebo novosť je proste novosť. NOVOSŤ NIE JE

OPRAVA STARÉHO.

Novosť nie je zmena, nová pravda môže byť zmenou iba na základe pamäti.

Predstavte si, že by ste si dnes kúpili nové auto. Nie je v ňom nič zo starého auta,

ale je to zmena, pretože si pamätáte, aké auto ste používali včera. Je staré auto pravdou?

Je, ale už neplatí, lebo dnes využívate iné auto. V novom aute sú všetky súčiastky nové,

nie je tam nič staré a použité. A to isté platí i o pohľade na seba a o novej pravde.

NEPLATNÁ PRAVDA NEMÔŽE NIČ ZARIAĎOVAŤ!

TO, ČO SOM PREŽÍVAL VČERA, DNES NERIADI MÔJ ŽIVOT!

NERIADI MÔJ POHĽAD, SLOVO A ANI MÔJ CIT!

Pre nový deň je platné iba to, čo si vytvorím dnes. Nový deň riadi iba to, čo chcem

dnes. Keď riadim nové auto, neriadim staré auto. Ani minulosť neriadim. Lenže

ak je tomu tak, potom ani minulosť nemôže riadiť mňa. Nie pamäť toho, čo som

včera zažil, ale pamäť toho, čo chcem dnes, má výsostné postavenie.

Pochopenie novosti je pochopenie osudu.

ŽIVOT BOL STVORENÝ PRE KRÁSU, A PRETO JE KRÁSA VEČNÁ. Je v novom dni

ako dobro lásky, ako radosť, ako milé prekvapenie. Krása je novému dňu daná, ale to, čím

si krásu znechucujeme, mu z podstaty života nikdy dané nie je. Znechutiť deň si môžeme

iba vtedy, keď považujeme za nutné mať bremená života. Bremeno je pamäť zla.

Lenže dnes, dnes tá pamäť nie je platná!

POCHOPENIE NOVOSTI UMOŽŇUJE ODOBRAŤ ZLU POMYSELNÚ MOC!

JE MÁRNE BOJOVAŤ S TÝM, ČO BOLO, LEBO NAD TÝM, ČO SOM PREŽIL,

SA VYHRAŤ NEDÁ. Zápasom s nemilou spomienkou jej môžem akurát udeľovať

dôležitosť, a to, čo je dôležité, je potrebou. Potreba je potreba, nedá sa poraziť!

Nebudem verný nemilosti! Neudelím jej dôležitosť! Moja milosť spočíva

v pochopení, že dnes je nový deň. Pominuté dni majú pominutú moc.

Všetku silu vlastní nový deň.

KEĎ DÁM NOVÉMU DŇU VŠETKU SILU, STRATIA NEMILÉ SPOMIENKY MOC.

TO, ČO JE BEZ SILY, NEZASAHUJE DO TOHO, ČO SI CHCEM VYTVORIŤ.

Dnes je pekný deň, lebo je v ňom všetka moja sila.

© Copyright 2014 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.