ň.

Dokedy? Otázka, ktorú si často kladieme a zároveň nechceme vidieť,

lebo vieme, že odpoveď bude nemilá. Otázka oblečená v odporných, doslova

strašidelných šatách, pretože si ju najčastejšie kladieme v súvislosti s láskou.

Kladú si ju nielen všetci tí, ktorí si myslia, že lásku našli, ale zvykli sme si pýtať sa

i za iných ľudí. Lenže môžeme si vôbec položiť otázku DOKEDY?, ak považujeme

lásku za prítomnosť života? Za kvalitu dobra? Keby si človek nekládol otázku, dokedy

vydrží láska, nevytváral by si predstavy, ako sa môže stratiť, alebo znehodnotiť.

A nepodozrieval by, nežiarlil, nestriehol na slová, túžby a správanie toho,

koho považuje za lásku.

Láska je zmyslom ľudského bytia. Čas má zmysel iba vtedy, keď je naplnený

láskavosťou. Keby človek nepovažoval zmysel života za návštevníka, netvoril by si

plán, v ktorom má láska určené podmienky existencie! Nevytváral by si plán, ktorý má

podivuhodný zmysel: Musí ho strážiť! Musí kontrolovať, aby sa nenaplnil! Musí mať

neustále na pamäti, aby sa jeho prianie nestalo skutočnosťou! Musí si stále

opakovať, že to, čo plánuje a vidí, nechce!

Plán je časový harmonogram. Rozvrh práce. Plán je nakreslené prianie mysle.

Je vždy také, akú skutočnosť pozoruje v sebe ten, čo kreslí. Tak ako v bežnom

živote plánujeme, čo, ako a kedy urobíme, tak si plánujeme i svoj vnútorný život,

čiže aké myšlienky a pocity by sme mali mať v určitých konkrétnych situáciách.

Jednoducho máme stanovený rozvrh myšlienok a pocitov.

Ak si kladieme otázku, dokedy vydrží láska, prípadne zvažujeme, čo ju môže

znehodnotiť, alebo zmeniť, vytvárame si plán, v ktorom si určujeme, ako máme

v akých podmienkach myslieť a cítiť. Máme naplánované pocity a myšlienky. Láska

je citom života, takže pokiaľ bude podmienená koncom, budú pocitové reakcie

a myslenie závislé od určitých podmienok, čo znamená, že akákoľvek videná

situácia môže človeku pokaziť radosť, obrať ho o lásku a vyrovnanosť.

O ŠŤASTIE SA NEMUSÍME STARAŤ, LEBO JE VŠADE, ALE PROBLÉM VYŽADUJE

MNOHO USILOVNÉHO TRÉNINGU A VEĽKÚ STAROSTLIVOSŤ, ABY SA IHNEĎ

PRI VZNIKU NEROZPLYNUL.

Na šťastie nemusíme čakať. Nemusíme ho chytať na udicu, ale na to, aby sme

ulovili problém, musíme mať veľa trpezlivosti a ešte viac bezcitnosti, aby sme

si ho udržali a pestovali ako oko v hlave. Vyžívať sa v pomstychtivých predstavách

a potom kontrolovať, aby sa nenaplnilo to, čo som si naplánoval a videl, vyžaduje

trpezlivú a permanentnú prácu s víziou hlúposti. Ak niekto uvažuje o tom, že by

ho milovaný človek mohol zradiť, alebo opustiť, musí mať vytvorený časový

harmonogram straty lásky a musí o svojom pláne vedieť, lebo inak by ho

podozrievať nemohol.

Ja šťastiu dávam svoju drahocennosť času.

Šťastie je mojou zmyselnosťou i bohatstvom klasu.

A tento chlieb, ktorý nie je poučením ani návodom,

ponúkam tým, čo veria, že láska nie je náhodou.

Ak je láska prítomnosťou života, nemôže byť náhodou. Náhodné zamilovanie sa

neexistuje! Lenže keď je tomu tak, nemáme žiadnu príčinu obávať sa, že sa láska raz

skončí, alebo zmení. Mohli by sme si však ešte myslieť, že láska sa správa, alebo mení

podľa toho, ako s pribúdajúcimi rokmi chápeme život. To, čo je prítomné, sa nemôže

správať podľa vývoja. Šťastie cítime vždy rovnako. Pochopenie buď je, alebo si ho

človek nevšíma. Je to podobné, ako s rádiom. Buď počúvame slovo a pekné melódie,

alebo ho vypneme, to však ešte neznamená, že štúdio nevysiela. Myslieť si, že niekto

má pochopenia, či šťastia viac a iný menej, môže byť iba vtipom života.

Máme v sebe ľudového rozprávača.

IBA NÁHODA MÔŽE MAŤ URČENÝ ČAS A Z TOHO VYPLÝVAJÚCE PODMIENKY.

Buď je láska pre človeka prítomná, alebo ju považuje za náhodu. Náhoda má koniec,

lebo nie je daná vôľou bytia. Náhoda nepatrí moci života, či Bohu. Bežne si sľubujeme

lásku, či vernosť až do smrti. Vieme, kedy príde smrť? Poznáme jej čas? Môže prísť

i o hodinu. Smrť nie je iba uľahnutie do hrobu, smrťou môže byť i vnímaná strata

milovaného človeka, pretože vtedy nevidíme zmysel života. Je pravdou, že väčšina

ľudí sa nezmieruje s predpokladanou stratou a zo všetkých síl sa snaží niečo urobiť.

Je však potrebné vedieť, že niečo robiť môžem iba s tým, čo je prítomné.

S TÝM, ČO NIE JE VÔĽOU ŽIVOTA, SA NIČ ROBIŤ NEDÁ.

A TO, ČO VÔĽOU JE, UŽ JE VYRIEŠENÉ.

Mnohí ľudia živia v sebe presvedčenie, že láska sa môže skončiť a svoje

skúsenosti dávajú ostatným patrične najavo. Ak nechcete, aby sa vaša láska skončila,

ale napriek tomu pristúpite na možnosť, ktorú vo svojom okolí pozorujete, stávate sa

spolupáchateľmi spoločenských podnetov. Pre človeka, ktorý dáva čo i len malú šancu

tomu, že by sa láska zmenila, či skončila, takáto pravdepodobnosť existuje! Ak existuje,

naháňa hrôzu, lebo koniec lásky nie je danosťou života, a preto ani Boha.

LEN TO, ČO NIE JE DANÉ, MÔŽE BYŤ STRAŠIDELNÉ!

Prečo máme obrovský strach z toho, že nás niekto prestane mať rád, alebo opustí?

Prečo uvažujeme kedy a ako sa tak stane? Zrejme nepovažujeme svoju lásku za kvalitu.

Zrejme vidíme čas ako nevyspytateľného dravca, ktorý nám môže zobrať našu cennosť,

a tak robíme určité opatrenia. Všetky ochrany voči takto vnímanému času sú zbytočné,

lebo nevyspytateľnosti sa nedá rozumieť. Keby človek chápal, že láska je obrazom

jeho času, nekreslil by si otázkou DOKEDY mocnosť neistého času.

Neistota je prejavom strachu.

ODPOVEĎOU TOHO, ČO JE VŠETKÝM, JE ISTOTA.

ODPOVEĎOU TOHO, ČO SKUTOČNOSŤOU NIE JE, JE STRACH.

STRACH Z NÁHODNÝCH, A TEDA NEPREDVÍDATEĽNÝCH SITUÁCIÍ.

BOJÍME SA NIELEN TOHO, ČO VIDÍME VO SVOJICH PREDSTAVÁCH,

ALE I TOHO, ČO NEVIDÍME, PRETOŽE PLÁNU, KTORÝ VYCHÁDZA Z POZNANIA,

ŽE LÁSKA SA MÔŽE SKONČIŤ, NEMÔŽEME ROZUMIEŤ.

To, čo je živé, nemôže rozumieť tomu, čo nie je dané, a preto je neživé.

Je dobrom veriť, že vôľou života je šťastie z lásky? Alebo je danosťou človeka

možnosť byť nešťastný z lásky? Dalo by sa povedať, že si môžeme vybrať. Výber

je paródia! Medzi skutočnosťou a neskutočnosťou sa nedá vyberať! To by mal

mať na pamäti ten, čo sa vyžíva v predstavách, ako a kedy sa môže

láska skončiť, alebo kto mu ju môže narušiť a zobrať.

VIDÍME, ŽE SME, TAKŽE ŽIVOT JE PRÍTOMNOSŤ. ŽIVOT JE PRÍTOMNÝ,

A PRETO NEŽIVÉ JE VŠETKO TO, O ČOM VIEME, ŽE MÁ KONIEC.

Z TOHTO DÔVODU JE LÁSKA PRE MNOHÝCH ĽUDÍ NEPOCHOPITEĽNÁ.

Nemôžeme rozumieť takej prítomnosti, ktorá má koniec. Prítomnosť

s predpokladaným koncom je neistý čas. A čo už len môžeme od neistoty očakávať?

Neistota je nezrozumiteľnosť, takže plánom mysle rozumieme asi tak ako cudzincovi,

ktorého reč neovládame. Môžeme iba tipovať, o čom hovorí. Neistý čas je tvorcom

nezrozumiteľného priestoru, v ktorom môže láska fungovať iba za určených podmienok.

V ľudskej mysli takýto priestor je a funguje. Problém tkvie iba v tom, že s tým, čo sme

si vytvorili, veľakrát nesúhlasíme, lebo prítomnosť života nemôže byť podmienená ničím.

Nesúhlasíme so svojím obmedzovaním lásky, avšak svoj nesúhlas nerešpektujeme,

lebo inak by sme požadovanú víziu neistoty nevideli. Z TOHO VYPLÝVA, ŽE VERÍME

TOMU, ČOMU NEVERÍME. Nie je to vtipné?

AK JE NIEČO NEISTÉ, NIE JE V PORIADKU. TO, ČO MÁ KONIEC, NIE JE PRE BYTOSŤ

NIKDY V PORIADKU, PRETOŽE ŽIVOT BOL VYTVORENÝ ISTOTOU.

Bytosť je vytvorená vôľou bytia. Bytie je Boh. Bytie je moc. To, čo ma vytvorilo,

tým som, to mám, to je moja istota. Otázkou môže byť iba to, čo dalo bytie bytosti?

To, čo Boh dal človeku, si môže predstavovať každý tak, ako chce, lebo každý dostal

slobodu. Boh dal bytosti večnosť. Prítomnosť. Boh dal človeku istotu času a je snáď

normálne, že aj istotu lásky, lebo moc je všade, a preto nemôže dávať koniec. Boh

nemohol dať človeku lásku, v ktorej existuje možnosť konca a ak mi je to jasné,

netrápim sa, kedy, ako a na čo sa môže zmeniť istota. Alebo kto, čím a prečo

mi môže zobrať to, čo je všade. LÁSKA JE OSUDOM, KTORÝ SA NEDÁ ZMENIŤ.

To, čím som vytvorený, sa nemá kam stratiť. Ak nemizne, tak sa ani nemení.

Lenže človek upínajúci sa na logiku neporiadku môže žiť presvedčením, že raz sa stratí.

Umrie a už nebude! Mal by však rátať i s tým, že keď sa stratí, nebude vedieť, že niečo

stratil. Takže buď niečo mám a budem mať vždy, alebo nemám a ani nikdy nestratím.

Neisté môže byť iba to, o čom viem, že nemám. AJ UTEŠOVANIE SA STRATOU

SVEDČÍ O TOM, ŽE ČLOVEK UZNÁVA KONIEC LÁSKY.

NEBOJME SA ČASU, ŽE NÁM ZOBERIE KRÁSU, LÁSKU A RADOSŤ,

LEBO ISTOTA NIČ NEKRADNE.

Istota sa nemení, takže vždy je všetko v poriadku. Neistota môže byť iba

nevinná hra, ktorou nič nezmením, takže trápiť sa z lásky a pre lásku môže

iba ten, čo vypne svoje rádio. Lebo keby nevypol, načúval by hlasu skutočnosti

a neriadil by sa žartíkmi ľudového rozprávača. Šťastie je vždy v poriadku.

SKUTOČNOSŤ NETRÁPI, LEBO NEMÁ KONIEC.

Zdalo by sa, že človek má dve mysle. Jedna, pre ktorú sú obmedzenia samozrejmé

a druhá, pre ktorú podmienky ohľadne lásky platné nie sú. Dve mysle sú nezmyslom,

lebo život je jednota, takže myseľ vytvorená z podmienok, či obmedzení je

neporiadkumilovná, neexistenčná myseľ. To, čo neexistuje, sa nestráca.

Pre človeka vytvoreného neobmedzenou vôľou je všetko možné, takže môže žiť

presvedčením, že má dve duše, alebo, že jedna láska má koniec a druhá je večná,

ale ak venuje svoj čas takejto pravde, porovnáva a nikdy nie je to, čo práve žije,

v poriadku. Vždy je so svojím životom nespokojný. Nespokojnosť plodí zlosť,

závisť a hádky. Je nespokojnosť zmyslom života? Patrí chaos vôli?

Nespokojnosť je obmedzením.

OBMEDZOVAŤ TO, ČO JE, A PRETO JE VŠADE, JE NENORMÁLNE.

Nenormálne je neskutočné. Neskutočnosť je nezmysel.

Nenormálna myseľ plodí nezmysly, proste žartuje.

ČLOVEK, KTORÝ TVORÍ NESKUTOČNOSŤ,

NEROBÍ NIČ, TAKŽE S NEZMYSLAMI SA TIEŽ NIČ ROBIŤ NEDÁ.

Je dobré pozrieť sa, či niečo robíme, lebo aspoň budeme vedieť, že sme nič

nepokazili. A to je dôvod na veľkú radosť, pretože ten, čo sa pozrie, neuvidí

v sebe okrem krásy nič. 

Keby sa s nezmyslami dalo niečo robiť, znamenalo by to, že sú vôľou života.

Lenže keby tomu tak bolo, potom by bol Boh ako moc života nezmyslom. Láska

by bola neskutočnosťou a túžba po šťastí by tiež bola nezmyselná. Pre mnohých

je to pravdou. Alebo môže byť láska pre človeka zmyslom života, ak sa pýta, dokedy

vydrží? Môže byť dobro mocou, ak sa obávame, že sa stratí, alebo ho niečo môže

znehodnotiť? Ktovie, či zlo nie je bojujúce dobro!? Lebo kto bojuje, udeľuje rany.

Je zrejmé, že pokora má v tomto svete veľký význam!

KEĎ SA PÝTAME, DOKEDY VYDRŽÍ LÁSKA, DÁVAME LÁSKE KONIEC ČASU.

LÁSKA S KONCOM JE STRACHOM. TO JE DEFINÍCIA STRACHU.

 Pocit strachu z toho, že sa láska raz skončí, prípadne nejako znehodnotí,

svedčí o tom, že sme dostali odpoveď od tej sily, ktorú sme vytvorili otázkou

DOKEDY? Bola kladená času a od času sme dostali i odpoveď. Odpoveďou je pocit

a videná predstava, ktoré sú presne také isté, ako je to, čo odpovedá a už iste každý

vie, akú podobu má jeho čas. A možno by láska nebola iba strašidelným hosťom,

keby sme sa nepýtali, dokedy sa zdrží a následne netvorili možné obrazy,

kedy a ako odíde. Máme takéto predstavy?

LÁSKA NÁM NEPOVIE, KEDY ODÍDE. A TO, ČO NEPOVIE BOH, NIE JE ISTÉ.

JEDNODUCHO TO NIE JE PRAVDA, LEBO PRAVDA JE PRAVDOU VTEDY,

KEĎ JE ISTOTOU. ISTOTU NEMÁME DÔVOD SKÚMAŤ!

Otázka dokedy láska vydrží, alebo čo ju môže znehodnotiť, nepatrí láske,

lebo svedčí o tom, že kvalite láske neveríme, takže pekné slovíčka o večnej, či pravej

láske sú pre mnohých ľudí iba frázou. TOMU, ČOMU NEVERÍME, NEMÔŽEME

KLÁSŤ OTÁZKY! Je si človek vedomý toho, že svoju otázku ohľadne konca lásky

kladie takej sile, ktorá láskou nie je?

Odpoveď takejto moci nie je láskavá, takže ani povzbudzujúca.

Je láskavosťou snažiť sa uveriť nekvalitným, a preto nesprávnym odpovediam?

Nesprávne odpovede stále dokola riešime, a to jednoducho preto, lebo sú nesprávne.

A keď zistíme, že nás milovaný človek nechce, tiež to považujeme za nesprávne

a nespravodlivé. Lenže na druhej strane sme so sebou spokojní, lebo vieme,

že sme múdri. Veď sme to predsa tušili! Je takáto múdrosť pekná?

KAŽDÁ BYTOSŤ SA RIADI PODĽA SVOJEJ PRAVDY. MALI BY SME VEDIEŤ,

ŽE PRAVDA ZNAMENÁ SPRÁVNOSŤ. JE DOBROM CHÁPAŤ, ŽE TO,

ČO PRE ČLOVEKA NIE JE PEKNÉ, NIE JE ANI SPRÁVNE.

Ak nie sme si istí tým, či láska vydrží, alebo kalkulujeme s možnosťou,

čo ju môže znehodnotiť, nie je čas lásky istý, a preto nie je kvalitou.

S nekvalitným časom sa žije ťažko.

ČAS, KTORÝ NIE JE ISTÝ, NEMÔŽE BYŤ PRÍTOMNÝ.

VEČNOSŤ JE KVALITA A PORIADOK, NIE CHAOS.

Nekvalitný čas je podmienený čas, pretože si určujeme, kedy a čo ho môže pokaziť.

To, čo sa môže stratiť, alebo pokaziť, nie je absolútne. V relatívnom čase je všetko

rozmarnou chvíľou. To, čo je dobré, sa nemôže pokaziť, lebo je životu dané,

a preto nemenné. Pokaziť sa môže iba to, čo je zlé a neisté!

Z tohto dôvodu sa znehodnotená láska napraviť nedá.

Všetci sme živí, a preto všetci poznáme pravdu lásky. Vieme, ako sa prejavuje láska.

Pravdou lásky je úspech života. Čo je pre ľudí úspechom? Pre niekoho je úspechom

stať sa bohatým, lebo však vieme, že kto má bohatstvo, má i moc, pre iného je zase

úspechom byť zdravým a zamestnaným, pre ďalšieho je úspechom stať sa slávnym

a je mu jedno, akým spôsobom to dosiahne, lebo okrem poznania bohatstva a moci,

sily zdravia a tvorby úžitkových diel, vieme i to, že sláva znamená uznanie. Pozornosť!

LÁSKA JE UZNANÍM, LEBO JE. LÁSKA JE POZORNOSŤOU, LEBO JE PRÍTOMNÁ!

LÁSKA JE DAR, PRETOŽE SA NEDÁ KÚPIŤ! Všetci to vieme, však sme predsa životom,

a tak očakávame, že nám milovaný človek bude prejavovať svoju pozornosť a uznanie.

Stále, lebo láska je prítomným časom.

Očakávame pozornosť, ocenenie, očakávame od milovaného záujem. Očakávame

chválu, lebo zmysel života nie je pohanou. Očakávame od ľudskej lásky to, čo patrí

skutočnosti lásky, lenže mnohokrát vidíme iné skutky. Nie myšlienky a sny ľudí,

ale skutok je pre nás pravdou, lebo je viditeľným prejavom človeka. Jednoducho,

keď chce niekto napríklad podpísať nejaký dokument, stane sa to pre iných pravdou

až vtedy, keď to urobí. Mnohokrát vidíme tam, kde očakávame lásku, iba nevšímavosť,

nezáujem, ba dokonca odpor. Vidíme skutky, o ktorých vieme, že sú pravdou, ale vieme

i to, že nezodpovedajú skutočnosti lásky. Neprinášajú ani istotu, ani povzbudenie,

a tak chceme svoju lásku k človeku utlmiť a umlčať. Je však takýto náš viditeľný

skutok, ktorý vychádza z poznania lásky skutkom skutočnej lásky?

JE TO ÚSPECH NAŠEJ LÁSKY?

Chceme od toho, koho považujeme za svoju lásku, stálu pozornosť. Chceme vlastne

istotu času, lebo úspech bez stálej pozornosti nemôže byť úspechom. Láska je život.

Ako chceme byť úspešní v živote, ak sme neúspešní v láske? Ako chceme dosiahnuť

istotu bohatstva, moci a zdravia, ak na základe poznanej pravdy o láske sa s touto

pravdou lúčime? Však robíme iba to, čo na milovanom človeku odsudzujeme. Nie je

úspechom mať bohatstvo bez lásky. A zdravie? Bez láskavosti nie je zaujímavé ani

spoľahlivé a získaná moc bez lásky tiež dlho nevydrží. Nie je úspechom obávať sa

lásky! Nie je úspechom plánovať, kedy a ako sa môže láska stratiť. NIE JE ÚSPECHOM

MILOVAŤ A HOVORIŤ, ŽE MI LÁSKA CHÝBA, ALE JE ÚSPECHOM TVRDIŤ, ŽE LÁSKA

JE MOJÍM ČASOM. Nie je úspechom lúčiť sa s úspechom. Tak často sa vzdávame úspechu.

Vzdávame sa vždy vedome a dobrovoľne.

KEĎ ČLOVEK VIDÍ, ŽE SPRÁVANIE MILOVANÉHO NEZODPOVEDÁ PRAVDE O LÁSKE,

CÍTI SA OKLAMANÝ, ZHRDENÝ A BEZCENNÝ A UTVRDZUJE SA V TOM, ŽE TAKÚTO

LÁSKU NECHCE. VO CHVÍLI, KEĎ SVOJU LÁSKU ODMIETA, JE PRE NEHO ÚSPECH

NESKUTOČNÝ A NEPRIJATEĽNÝ. LÁSKA JE IBA JEDNA.

V živote človeka neuplynie snáď ani deň, ani jedna hodina bez toho, aby

neodmietal to, čo má rád. A ani tomu inak nebude, ak vie, že prítomnosť je síce

večná, ale v jeho prípade má koniec. Venujeme pozornosť porovnávaniu a tam,

kde je možnosť výberu, je i nekonečná rozlúčka. Sme sami so svojimi myšlienkami

a pocitmi a v domove duše neustále pozorujeme obraz svojej lásky. Nemusí to

byť príjemný obraz, ak má láska koniec, lebo to, čo chceme, aby sa skončilo, nie je

povznášajúce, ale odporné. Živíme vo svojom domove obludu, pretože venujeme čas

tomu, aby sme porovnávali a dávali v nespokojných predstavách i slovách zbohom

človeku, ktorého milujeme. Je predsa nevšímavý, nepozorný k môjmu prianiu!

Je to pravda, ale...! BOLO BY ĽUDSKÝM ÚSPECHOM POVEDAŤ MU DOVIDENIA.  

VYTVORENÉ SILY ŽIVOTA SA SKLONIA IBA PRED TÝM,

KTO JE HODEN ICH ÚCTY.

 Slepé sily osudu! Ten železný zákon príčin a dôsledkov, ktorý spôsobuje, že to,

čo vyžarujeme a čím sa prejavujeme, sa odráža, či vracia späť. Aj to pekné, aj to zlé.

Nie je to zákon daný láskou, ale poznaním možnosti, že láska sa môže skončiť.

To, čo nie je dané láskou, pre lásku neplatí, ale je záväzné pre všetkých tých,

čo nežijú istotou lásky. Láska má istý čas!

MALI BY SME CHÁPAŤ, ŽE TO, ČO NEPRINÁŠA IBA DOBRO LÁSKY,

NIE JE VÔĽOU ŽIVOTA. JE TO PRAVIDLO MŔTVYCH, NESKUTOČNÝCH MYSLÍ.

CHÁPEME VTEDY, KEĎ UVERÍME. VIERA JE VLASTNÍCTVO SKUTOČNOSTI.

MÚDRY JE TEN, ČO JE DOBRÝ. Šťastný je ten, čo vidí v sebe iba dobro lásky,

lebo vtedy vidí skutočnosť života. Múdrosť je dobroprajnosť. Malo by byť samozrejmé,

že láska sa prejavuje láskavosťou, teda dobrom. Môže však byť láska, ktorú berieme

ako návštevu, láskavým citom? Veď uvažujeme, kedy odíde! Predstavujeme si, na akú

obludu sa môže zmeniť! Môže byť dobrom to, čoho sa ľakáme? To, čo je prítomné, nemá

podmienky. Tomu, čo je hotové, neprikazujem, ako má vyzerať. Tomu, o čom viem,

že je prítomné a isté, nekladiem otázku, dokedy vydrží.

ŽIVOT JE TVORENÝ Z TOHO, ČÍM JE.

O TOM, ČÍM ŽIVOT JE, ROZHODNUTÉ JE, TAKŽE BYTIE JE HRA.

Žijeme tým, čomu veríme, lebo bez vôle by život nebol. Ak sa opierame o to, čo nie je

dané vôľou života, živoríme. Žijeme s podmienkou, musíme si dávať pozor, aby sme sa

neprevinili, alebo sami seba odsudzujeme. KEĎ SA POZRIEME NA PRÍBEH TOHO, KOHO

UCTIEVAME MODLITBAMI, MALO BY NÁM BYŤ JASNÉ, ŽE BOL TO PRÁVE ČLOVEK

A NIE SUDCA, KTORÝ PARTIU VYSOKÚ VYHRAL. Vidieť v sebe to, čo mi je dané,

byť svojím darom a výhrou života, nie je v podmienenej prítomnosti možné.

Neistá prítomnosť má neskutočný koniec.

SMRŤ NIE JE PODMIENKOU ŽIVOTA.

A ZLO AKO NELÁSKAVOSŤ TIEŽ NEPODMIEŇUJE ŽIVOT.

Bytie života nie je závislé od toho, či uznávame smrť, alebo umierame.

Tomu, čo je, zánik nehrozí, a to, čo nie je, nemôže zanikať.

AK NELÁSKAVOSŤ NEMENÍ NIČ NA PRÍTOMNOSTI ŽIVOTA,

NEMÔŽE BYŤ PRE ĽUDSKÚ BYTOSŤ ANI DÔLEŽITOSŤOU ŽIVOTA!

AK SMRŤ NIE JE PODMIENKOU ŽIVOTA, NIE JE ŽIVOTNÝM CIEĽOM

ĽUDSKEJ BYTOSTI.

Keď smrť nie je podmienkou života, nemôže byť ani zmyslom môjho ľudského

bytia. Nezmysel nie je mojou záchranou ani vyslobodením! Nezmysel je pre život

neexistujúci. Klamstvo o živote nerozhoduje! Ak smrť nie je cieľom, je víziou,

a preto nemôže byť láskavosťou života. Nemôže byť danosťou!

Smrť nie je bytostnou mocou!

Z tohto dôvodu si ľudská bytosť v takzvanom umieraní nemôže smrť uvedomovať.

Alebo uvedomuje si ju iba taký človek, ktorý považuje klam za skutočnosť patriacu

životu. EŠTE NIKTO A NIKDY NEVIDEL SVOJU VLASTNÚ SMRŤ. Mohol vidieť iba lásku,

alebo ľudské predstavy o konci lásky. Lenže sú predstavy o konci lásky

ľudskosťou?

ĽUDSKOSŤ. Také prirodzené slovíčko! Ľudskosť je každému daná, ale nie každý ju

prejavuje, prípadne je iba chvíľkovým rozmarom. Byť ľudský znamená byť láskavý,

lebo každú bytosť stvoril život a život v nej vždy i je! Láskavosť je prejav Boha

v človeku. Tak často nadávame na svojho tvorcu! Tak často ho viníme za svoje

bremená, preciťované úzkosti a očakávané sklamania! Tak často si prajeme,

aby už skončil!

KDE EXISTUJE KONIEC LÁSKY, TAM EXISTUJE I KONIEC LÁSKAVOSTI.

KONIEC LÁSKAVOSTI JE ZLO.

Láskavosť je moc. Jedine ten, čo je láskavý, môže hovoriť o sile.

A ten, čo šteká na život, priškrtí sa vlastnou reťazou ešte skôr, ako sa z nej utrhne.

Je dobré vedieť, či som ľudskou bytosťou, alebo netvorom. Netvor znevažuje to,

čo je sväté. Svätosť je láskavosť. Láskavosti sa nik nemusí učiť a ani si nemusí

na ňu zvykať, lebo to, čo je dané bytím, každá bytosť ovláda. Pravda o sebe

však môže byť pravdou iba vtedy, keď verím, že láskavosť je krásny dar.

A najväčšia zbraň!

Dokedy?, pýta sa človek a možno nevie, že túto otázku si požičal z toho, čo vidí

a počuje okolo seba. Požičané sa patrí vrátiť, lebo byť dlžníkom a užívať si to, čo

moje nie je, nesvedčí o úspechu života. Kde nie je úspech, je ospravedlňovanie.

OSPRAVEDLŇOVAŤ MÔŽEME IBA TO, ČO SA NÁM NEPÁČI.

ĽUDSKÁ BYTOSŤ SI DÁVA IBA TAKÝ CIEĽ, KTORÝ ĽAHKO A VŽDY

ZVLÁDNE, PRETOŽE SI MÔŽE URČOVAŤ IBA TO, ČO JE PRÍTOMNÉ.

Z TOHTO DÔVODU JE CIEĽ VŽDY ISTOTOU.

ZVLÁDNEME IBA TO, ČO JE DOBRÉ. TO, ČO JE DOBRÉ, JE DANÉ.

Život je tvorený danosťou. Mali by sme v sebe hľadať iba dobro.

Svoju ľudskosť. Keď objavíme svoju danosť, uvidíme skutočnosť. Skutočnosť

nemizne a ani sa nemení. A ak objavíme to, čo sa zmení, neobjavili sme dobro,

ale zavreté dvere. KĽÚČOM POZNANIA ŽIVOTA JE FAKT, ŽE NIČ NIE JE ZAVRETÉ.

Všetko šťastie je k dispozícii vždy a ihneď.

Ak v sebe objavíme to, čo je dané životu, nikdy to nestratíme. To, čo je dané,

nie je podmienené ničím, a preto v nijakej životnej situácii nestráca pôsobnosť.

Vždy je našou silou! TO, ČO JE DANÉ, NIE JE OVPLYVNITEĽNÉ MYSLENÍM,

SKUTKAMI A CIEĽMI INÉHO ČLOVEKA.

Strach sme nezdedili, strach si navzájom požičiavame a rozmnožujeme

poznaním, že láska môže mať koniec. Strach zúrivo ovláda ľudstvo a aj keď

sa snažíme zmeniť svoje správanie a potlačiť paniku mysle, stále je to málo

na to, aby sme dosiahli vytúžený mier duše. Dokáže to iba ľudskosť.

Ľudskosť je vzácne slovo. Je oslavou Boha v človeku.

Chváľme namiesto odsúdenia. Pomôžme namiesto výsmechu.

Pohlaďme namiesto útoku. Milujme namiesto strachu.

© Copyright 2013 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.