.

TAM KDESI, AŽ NA DNE HLBOČINY DUŠE, KDE SMÚTOK NEMÁ DEŇ,

UKRÝVA KAŽDÝ MUŽ OBRAZ ŽENY, SVOJ NAJTAJNEJŠÍ MUŽSKÝ SEN.

KAŽDÝ HO POZNÁ, KAŽDÝ HO HĽADÁ A ČO BY VŠETKO KAŽDÝ JEDEN DAL,

KEBY SA SMEL TEJ BOHYNE DOTKNÚŤ, KEBY TEN OBRAZ ZO SNA VSTAL?!

VZDAL BY SA MAJETKU A VŠETKEJ MOCI, ZANECHAL BY I RODINU,

KEBY TEN OBRAZ SĽUBOV A SLASTÍ SMEL LÁSKAŤ ASPOŇ HODINU.

DNI SÚ SŤA POREZANÉ STROMY A MILOSTNÝ DEJ MÁ ŽIVOT MOHYLY,

AK DUŠA MUŽA NESPLYNIE S OBRAZOM ŽENY A NESTRATÍ SA V BOHYNI.

TAM KDESI V TMAVEJ DŽUNGLI PRIANÍ, AŽ NA DNE SLEPEJ PRIEPASTI

VZDYCHÁ TAJNÝ SEN KAŽDEJ ŽENY A IBA NÁDEJ SPIEVA O ŠŤASTÍ.

KAŽDÁ TEN OBRAZ VIDÍ A POZNÁ, KAŽDÁ HO HĽADÁ DEŇ I NOC,

LEBO V PODOBE MUŽA JE VRYTÁ JEJ SLÁVA, MUŽSKÁ BLAŽENOSŤ.

A ČO BY KAŽDÁ ŽENA DALA ZA JEDINÝ DOTYK TOHO OBRAZU

A MOŽNO BY SA I SĹZ ŽIVOTA VZDALA PRE TÚ OHROMUJÚCU EXTÁZU.

DNI SÚ PRÁZDNE SŤA VYSCHNUTÉ JAZERÁ A NOCI HOVORIA O VINE,

AK ŽENA NEOŽIVÍ SILU A ROZHODNOSŤ MUŽA V TANCI VERNEJ BOHYNE.

V ZÁHRADE, KDE SRDCE ZÁPASÍ S TIEŇMI, ŽIJÚ ROZDELENÉ BYTOSTI,

KAŽDÁ DUŠA MÁ IBA POLOVICU SEBA, A TAK ZÁCHRANU VIDÍ V MILOSTI.

TAM, KDE JE IBA POLOVIČNÁ SILA, JE ZÁZRAK LÁSKY TAKÝ ISTÝ,

V TIEŇOVOM RAJI MÁ STROM ŽIVOTNÝCH PRIANÍ I ZOSCHNUTÉ LISTY.

Prečo ľudské túžby usychajú a opadávajú ako listy zo stromu?

Som predsa živý a moje túžby by mali byť také isté. Nemali by ma opúšťať.

Moje nadšenie by nemalo opadávať! Moja radosť by nemala vyprchávať!

Alebo optimizmus mojej duše nemá dostatočnú silu?

V ľudskom srdci znovu a znovu klíčia a vyrastajú túžby a znovu

pravidelne uvädajú, lebo časť duše spí. Je to prekrásna, ale spiaca bohyňa,

pretože pre človeka existuje iba ako nádherný sen. Alebo snáď nepovažuje

drvivá väčšina ľudstva istotu lásky iba za sen budúcnosti? Možno niekedy

príde...! Nik nevie kedy a ako, a tak istota neba síce v ľudskej duši je,

ale čas prebudenia nemá.

Každý človek má duševnú silu. Je to však sila, z ktorej časť bdie

a časť spí. Tá, ktorá bdie, informuje o tom, čo vidí v bdelom stave, lenže

spiaca tiež niečo vidí, lebo ak je, vidieť musí. Spiaca sila informuje o tom,

čo bdelé oko okolo seba nevidí. Je to podobné, ako mať k dispozícii oči,

ale každé oko vidí niečo iné. Každé hovorí o niečom inom. Dve oči musia

vidieť to isté. Pohľad musí byť jeden! Jednotný, inak má človek v sebe

chaos a nevie, čo vidí. Nevie, čo je pravda, a tak mu neostáva nič iné,

len porovnávať a preverovať pohľad dvoch rozdielne vidiacich očí.

A k čomu dospeje? Raz dá za pravdu jednému oku, inokedy druhému

a výsledkom je nespoľahlivosť. Nevie, čomu má uveriť.

To je pôsobenie polovičnej sily.

Ako nájsť stratenú silu? Alebo ako ju prebudiť? Nie je to beznádejné,

lebo ak chceme niečo prebúdzať, musí to niečo byť. A ak niečo hľadáme,

vieme, že to niekde je, inak by hľadačská činnosť nemala zmysel. Prečo

človek hľadá partnera? Prečo túži mať oporu? Snáď celé ľudstvo nie je

hlúpe! Hľadajú skoro všetci, pravdaže okrem tých načisto vysilených,

čo to už vzdali, prípadne nechali na nejaký iný život, o ktorom nevedia

nič, lebo oči duše nemajú jeden pohľad. Človek hľadá a umiera

dovtedy, kým sa neprebudí. Prebudenie znamená nájsť

svoju stratenú dušu.

Ak hľadáme lásku, hľadáme stratený cit svojej duše. Svoju životodarnú

silu, svoju istotu. Ak hľadáme, musí hľadaná duša kdesi žiť. Ak teda žije,

asi sa niekde potuluje. Zrejme v nejakom inom tele, lebo duša bez tela

by sa hľadala ťažko, nemala by totiž žiadny obraz. A kde nie je obraz,

nie je ani priestor. A hľadať bez priestoru by sa tiež neoplatilo, lebo

nielenže by sme nemali v čom hľadať, však by sme nemali vlastné telo

a ani túžbu niečo nájsť, ale ani by nebolo kde hľadať. Z tohto dôvodu má

stratená sila telo. Telo nejakého neznámeho človeka, ktorý niekde je. Tohto

človeka treba nájsť, teda spoznať. Spoznať je ľahké, lebo každý má v sebe

obraz svojej sily, avšak to horšie ešte len príde. Treba ešte aj uveriť, že ten

človek má polovicu mojej duše. Že je to moja sila! Že som to vlastne ja!

Keď som to ja, patrí sa seba milovať. Patrí sa milovať nájdeného človeka

ako seba samého! Keď uveríme, je to ľahké, lenže aby sa tak stalo, je tu ešte

jedna maličkosť, ktorú musíme zvládnuť. Obraz svojej sily, teda druhej časti

duše, nie je fotka! Alebo: je to fotka sily, ale fyzický obraz nájdeného nemusí

zodpovedať vytvoreným predstavám o láske. Avšak totálne najhoršie zo

všetkého je fakt, na ktorý snáď nikto nie je zvyknutý. Nemôžem totiž to,

čo je moje, spútavať a obmedzovať. Vari to mám u seba rád? Spútaval

a obmedzoval by som totiž svoju vlastnú silu. Alebo niekomu nezáleží na

vlastnej slobode? Nezáleží mu na vlastnom dobre?

NA TO, ČO MI CHUTÍ, SI ZVYKAŤ NEMUSÍM.

ZVYKAŤ SI MÔŽEM IBA NA TO, ČO NEPOVAŽUJEM ZA DOBRÉ.

LÁSKA NIE JE ZVYK.

Nemôžem robiť to, čo nechcem, človeku, v ktorom som sa spoznal.

K človeku, v ktorom som našiel svoju silu, sa správam presne tak prirodzene

ako sám k sebe. Ak nájdem sám seba, nemusím si na seba zvykať, lebo

nie som zlý. Ak nie som zlý, je nájdený človek moje šťastie.

AK SPOZNÁM SVOJU DUŠU V INOM ČLOVEKU, JE SAMOZREJMÉ,

ŽE CHCEM PRE NEHO IBA TO NAJLEPŠIE, PRETOŽE VIEM,

ŽE TO CHCEM PRE SEBA.

Ak spoznám svoju dušu v inom človeku, mal by som uveriť, že som to ja,

lebo viera je prítomný čas, ktorý prebúdza spiacu bohyňu. Boha vo mne.

Ak spoznám svoju dušu v inom človeku, viem, že vo mne žije jeho sila.

Touto vierou prebudím v sebe bohyňu, či boha. Božia sila má božské oko.

Jediný pohľad. Keď nájdem svoju dušu, spoznám pravdu o sebe.

Ak dvaja ľudia nájdu v sebe svoju silu, majú jedno telo, čo znamená,

že žijú jednou pravdou. Pravda je súzvuk, harmónia celku.

Hovorí sa tomu láska.

ROZHODOVAŤ O SVOJOM ŽIVOTE MÔŽEME IBA VTEDY,

KEĎ SPOZNÁME SVOJU SILU V INOM ČLOVEKU.

KEĎ NÁJDEME SAMI SEBA, SVOJU STRATENÚ LÁSKU,

LEBO LÁSKA JE SILA BYTIA.

Väčšina ľudí žije v presvedčení, že má v sebe dobro, šľachetnosť a iné

úctyhodné vlastnosti. Má časť úctyhodnosti! Má polovicu, teda nie všetko

a ak neprebudí spiacu krásavicu, nahrádza neprebudenú časť duše ilúziou.

Nahrádza zlom!!! S ilúziou zápasí, lebo ktože by už len chcel to, čo nie je

a pri takejto zaneprázdnenosti je prebudenie krásky vždy odložené na

potom. Je budúcnosťou bez času, priestoru a pôsobenia. Spiaca sila je

neprejavená sila, alebo je iluzórne prejavovaná tým, čo nazývame

ťažkosťou, alebo zlom.

Zlo sa rozplýva vtedy, keď na miesto, ktoré sme mu udelili, dosadíme

skutočného kráľa. Vtedy máme moc. Vtedy môžeme hovoriť zmysluplne

o milosti! Zlo a ťažkosti nemajú silu vtedy, keď podľa obrazu uloženého

v duši nájdeme svoju chýbajúcu silu! Svoju istotu v inom človeku!

Nájdeme vždy iba svoju istotu!

AKO NÁJSŤ ŽIVOT, NÁJSŤ SVOJU SILU V OBRAZE INEJ BYTOSTI,

A PRITOM NEMAŤ NIKDY NIČ Z TOHO, ČO NEPATRÍ JEJ VOĽNOSTI?

AKO BYŤ SILOU RÝDZOSTI?

 BOH MÁ TRI DCÉRY, TRI VEĽKÉ TÚŽBY A KAŽDÁ Z NICH JE NEVINNOU,

 A HOCI SÚ TRI, SÚ JEDNOTOU MOCI, JEDNOU NEDELITEĽNOU BOHYŇOU.

PRVÁ JE MÚDRA, A KTOŽE BY UŽ LEN NECHCEL MÚDROSŤ MAŤ,

AVŠAK NESMIE JU VLASTNIŤ, MUSÍ JU ŽIVOTU VŠETKÝCH VENOVAŤ.

DRUHÁ JE KRÁSNA, A KTOŽE BY UŽ LEN NECHCEL KRÁSU MAŤ,

AVŠAK NESMIE JU SKRÝVAŤ, INAK SA BOH NEMÁ NA ČO POZERAŤ.

TRETIA JE ŠŤASTNÁ, A KTOŽE BY UŽ LEN NECHCEL ŠŤASTIE MAŤ,

AVŠAK NESMIE NÍM ZDOBIŤ KLAMSTVO, MUSÍ HO LÁSKE DAROVAŤ.

Ľudská duša je nádhernou záhradou. Nemôže byť iná, lebo je stvorená

jedinou silou. Bytostná sila je iba jedna a ako prítomné bytie je chcená.

To, čo je chcené, je krásne. Problémom môže byť iba fakt, ako sa na

krásu pozeráme, alebo čomu svojou pozornosťou udeľujeme punc krásy.

Pohľad a uznávaná pravda sú vždy v súlade.

Ak nepoznáme pravdu o sebe, žijeme klamom. Klam sa prejavuje

neistotou a táto pravda je v súlade s tým, čo vidíme. Neistota existuje

totiž iba vtedy, keď máme dve oči a každé vidí niečo iné.

SKÚSME PRIPUSTIŤ, ŽE AK UŽ SME, NEMÔŽEME NA ZÁKLADE

PRÍTOMNOSTI NEBYŤ. SME TEDA VEČNÍ A NEDELITEĽNÍ,

LEBO PRÍTOMNOSŤ SA NEDÁ DELIŤ.

Každý človek túži páčiť sa. Sebe a aj iným ľuďom, lebo inak by

sa nečesal, neumýval, prípadne by mu na celý život stačil jediný oblek,

a to ešte detský. Nejaké dupačky. Je teda túžba páčiť sa hlúposťou?

Ak nie, je krása múdrosťou a platí to aj naopak.

Ak je však pre človeka múdrosť krásou a krásu za múdrosť nepovažuje,

neplatí pre neho ani to prvé, a tak sa môže česať, umývať, obliekať sa

do drahých šiat od rána do večera a aj tak sa nebude sám sebe páčiť

a tento fakt bude vyžadovať aj od iných ľudí, lebo čo iné by mohol

od nich chcieť, keď pravda či pohľad sú nedeliteľné veličiny? Ak niekto

nepovažuje krásu za múdrosť, nemôže vidieť krásu v múdrosti. Múdrosť

je teda pre neho to, čo je nepekné. To, čo je nepekné, považujeme za zlé.

Na tomto princípe je krásna záhrada života vnímaná ako škaredý a zlý park.

Z nádhernej záhrady je odrazu džungľa, v ktorej číha nebezpečie na každom

kroku, lebo to, čo považujeme za múdrosť, to i v sebe vidíme, cítime.

To je našou pravdou.

Ak je na tomto princípe zlo pravdou, nemá šťastie silu, a preto šťastie

z nájdeného partnera je iba chvíľkové. Nie je to ten pravý, skonštatuje

hľadajúci a znovu začne hľadať stratenú lásku. A pritom ju už možno

našiel! Avšak jeho pravda mu neumožnila uveriť, a tak prežívať stále

šťastie. V tomto prípade je na mieste iluzórny fakt, že zlo zvíťazilo!

A bude víťaziť stále, lebo pravda, nech je už akákoľvek, je pre vedomie

správnosť. Nájdeme v takejto pravde svoju silu, svoju pravú lásku?

Môžeme, ale nadšenie z objavu vyprchá, pretože zistíme, že niečo nie je

v poriadku. Niečo nám na ňom veľmi, veľmi prekáža. A hoci sa to veľakrát

snažíme ospravedlniť, a tak nevidieť, vždy to niečo, čo nie je v poriadku,

a preto zlé, vidíme! Toto je víťazstvo pravdy zla! Vyrobí argument, prečo

nájdená láska nie je pravá! Vyrobí niečo, čo nám prekáža! Vytvorí príčinu,

prečo nájdený partner nie je pravý, lebo zlo nie je pravé, a preto pravosť

pre neho neexistuje! Toto poznanie je závažné iba pre toho, kto chce nájsť

a nestratiť svoju SILU!

V záhrade svojej duše prežívame príbeh. Je to príbeh života. Milostný príbeh,

lebo život bol vytvorený chcenou silou, chceným citom! Chcený cit je šťastie,

lenže môže človek, pre ktorého krása múdrosťou nie je, prežívať krásny

milostný príbeh? Príbeh, v ktorom je šťastie lásky istotou? Môže prežívať

iba príbeh neistoty a na princípe nedeliteľnosti je to neistota stála, 

nech už sa snaží akokoľvek pozitívne myslieť.

Každý má v sebe túžbu po múdrosti. Dôkazom toho je, že máme školy,

najrôznejšie vzdelávacie inštitúty a i to, že sa vždy niečo učíme. V každom

človeku tancuje bohyňa múdrosti. Každý má v sebe túžbu po kráse. Krása

je čistota. Dôkazom toho je, že sa snažíme udržovať poriadok a vytvorili

sme si na to rôzne prostriedky. Dôkazom túžby po čistote sú aj rôzne

duchovné očistné kúry a všetko, čo patrí do náboženstiev. V každom

človeku tancuje bohyňa krásy. Každý má v sebe túžbu po šťastí. Dôkazom

toho je fakt, že človek má priania a neustále tvorí rôzne plány, a to iba

z  toho dôvodu, aby mohol prežívať radosť. Dôkazom túžby po šťastí je

i to, že človek hľadá lásku, lebo láska je šťastný cit, ktorý povzbudzuje

srdce a tvorí optimistické myšlienky. Dôkazom túžby po šťastí je i smrť,

pretože si myslíme, že nám prinesie pokoj, či nebo. V každom človeku

tancuje bohyňa šťastia.

BOHYŇA MÚDROSTI, KRÁSY A ŠŤASTIA JE NEDELITEĽNÁ SILA.

MÔŽEME JU NAZVAŤ AJ ANJELOM LÁSKY, PRETOŽE OBSAHUJE

VŠETKO, ČO ĽUDSKÁ BYTOSŤ CHCE.

Šťastie bez krásy a múdrosti by šťastím nebolo. Akéže je to šťastie, ak

sa necítime krásne? A bez múdrosti by sme nevedeli, že sa cítime božsky.

Krása bez šťastia a múdrosti by krásou nebola. Načo by nám bola krása,

ak by nás nerobila šťastnými? A krása bez múdrosti by bola nepoznaná

krása, takže by sme nevedeli rozoznávať, čo je pekné, sympatické, alebo

dobré. Múdrosť bez šťastia a krásy by múdrosťou nebola. Načo by nám

bola múdrosť, keby sme sa necítili šťastne? Načo by sme po nej túžili?

Snáď preto, aby z nás urobila nešťastníkov? A keby múdrosť nebola

krásou, musel by človek veriť, že to, čo je múdre, je zlé, pretože

svoje zlo nepovažuje za krásu.

Vieme, čo si prajeme, keď si prajeme šťastie? Šťastie je nebo.

Múdry človek svoje prianie rešpektuje, lebo vie, že je to krásne prianie.

To, čo je krásne, je dôležité. Na svoju dôležitosť vždy čas máme!

Čas máme vytvorený preto, aby sme napĺňali svoju dôležitosť.

Každý má v sebe zdroj nesmierneho bohatstva, lebo nedeliteľná bohyňa

lásky je bohatstvom rajskej záhrady. Okrem bohyne lásky existuje v ľudskej

duši i anjel smútku. Tancuje v skoro každom človeku. Iba skoro v každom,

pretože anjel smútku nie je potrebou života. Anjel smútku je ilúziou života

a svojimi iluzórnymi krídlami zatieňuje záhradu duše a vytvára v nej šero,

ktoré nazývame strachom.

Pod vplyvom strachu a smútku vníma človek bohyňu bohatstva

a sily iba ako sen budúcnosti. Nie je reálna, hoci je.

Anjel smútku nie je smrť. Tento anjel vytvára zo smrti to, čo smrťou

nie je a na čo vytvorená nebola. Anjel smútku je artefakt tej ľudskej mysle,

ktorá nemá jednotný pohľad.

Anjela smútku privolávame vtedy, keď spochybňujeme svoju existenciu,

čiže keď popierame múdrosť. Veľakrát napríklad hovoríme, že nie sme

dokonalí. Ak sme a ak sme vytvorení múdrosťou, musíme byť dokonalí.

Alebo človeka vytvorila hlúposť? Slovo dokonalosť neznamená, že musíme

poznať a ovládať všetko, čo v tomto svete existuje. Dokonalosť znamená

veriť, že som. Iba keď verím, že som, môžem vidieť súvislosti života

a vedieť, kto som.

ANJELA SMÚTKU ĽUDIA VYTVORILI A NEUSTÁLE UDRŽUJÚ

POPIERANÍM SVOJEJ EXISTENCIE. SPOCHYBŇOVANÍM ŽIVOTA.

Anjela smútku privolávame vtedy, keď to, čo považujeme za svoje,

vidíme ako nečisté. To, čo je moje, je vždy čisté, nečisté môže byť iba

to, čo mi nepatrí. Keď duša nie je pekná, smúti. Krása je nevinnosť,

čistota. Krása neznamená iba mladosť a výzor podľa módnej predstavy,

krása znamená veriť, že myšlienky a túžby, o ktorých si myslím, že sú

moje, sú nevinné. Takzvaná nepríjemná myšlienka môže byť iba

informáciou o svete, kde sa pohybujeme, zlom sa stáva až vtedy, keď ju 

človek vedome využije na ubližovanie inému človeku. Keď si takýmto

spôsobom praje život naplnený tým, čo za nevinnosť nepovažuje.

BEZ SLOVA BY SA NIK NEMOHOL ZRODIŤ. NEMOHOL BY NIČ.

SLOVO JE MYŠLIENKA, KTORÁ UMOŽŇUJE TVORIŤ. TEŠIŤ SA A ŽIŤ.

PIŤ Z KALICHA, KTORÝ MÁ DNO BEZ KONCA A ODETÝ JE DO SVIATKU.

CTIŤ SI SVOJE MYŠLIENKY ZNAMENÁ MAŤ SVOJ ŽIVOT V PORIADKU.

SLOVO ŽIVOTODARNOSTI SA VLNÍ, DÝCHA V MYŠLIENKE

A AKO PRÍTOMNÝ SĽUB TANČÍ I V KAŽDOM SNE A SPOMIENKE.

TANEC SLOVA JE TÚŽBOU. TÚŽBOU BEZ VINY, A PRETO JE VERNÁ.

LÁSKA JE TÚŽBA. TÚŽBA NEOVLÁDNUTEĽNÁ.

Anjela smútku privolávame i vtedy, keď je hľadanie príčiny zla

dôležitejšie ako prianie šťastia. Sklamanie z človeka nezariaďuje

láska, ale iluzórny anjel smútku, a to vždy vtedy, keď venujeme tomu,

čo nechceme, väčšiu pozornosť ako tomu, čo chceme. Keď väčšinu

svojho času venujeme hľadaniu príčiny nešťastia. Svojou pozornosťou

udeľujeme tomu dobrému, ale i tomu zlému silu, ktorú máme k dispozícii.

A to, čo má viacej sily, sa nejakým spôsobom realizuje. Plní sa vždy to,

čomu udelíme viac času! Viac pozornosti! To, čomu udelíme viac času,

berie vedomie ako fakt, že to chceme. Z tohto dôvodu sa ľuďom plní i to,

o čom sú presvedčení, že si to nepriali a zase majú argument na to,

aby spochybnili silu šťastia. Silu lásky!

TO, ČO SA MI NEPÁČI, NIE JE DÔLEŽITÉ.

TO, ČO MA NEROBÍ ŠŤASTNÝM, NEURČUJE MOJE SKUTKY.

NERIADI MÔJ ŽIVOT.

Bohyňa múdrosti je zatienená spochybňovaním existencie. Bohyňa krásy

je zatieňovaná dôležitosťou viny. Bohyňa šťastia je zatieňovaná hľadaním

príčiny nešťastia. Ak hľadáme príčinu nešťastia, môžeme nájsť len takú

silu v nájdenom partnerovi, ktorá zodpovedá takémuto skutku hľadania.

Ak hľadáme príčinu nešťastia, nenachádzame svoje stratené nebo.

A potom je život clivá balada a neveríme, že duša je čarokrásna záhrada.

SPOCHYBNENIE  MÚDROSTI, KRÁSY A ŠŤASTIA VLIEVA VINU DO ŽÍL.

A KTOŽE UVERÍ, ŽE DUŠA JE KRÁĽOVSTVOM PLESAJÚCICH BOHÝŇ?!

Za siedmimi svetmi, ôsmimi ozvenami žije mladý kráľ, ktorý trom čarovným

dcéram život dal. Prvá bola múdra, druhá nevýslovne krásna a tá tretia každú

chvíľu šťastná. Každá z troch dcér žila kráľom a on bol ňou, každá z nich bola

 i je trojjedinou kráľovnou... Jedného rána povedal kráľ prvej z dcér: Vstúp

do príbehov ľudí a rozdávaj mier. Ale keď zatúžiš vidieť svoj čarovný svet,

nepozeraj sa napravo ani naľavo, nedívaj sa späť... V čarovnom paláci plnom

oslnivých hier, oslovil večer kráľ druhú zo svojich troch dcér: Máš čarovný

pôvab, čo nepodlieha času, zostúp do rozprávok ľudí a daruj im krásu.

Ale ak budeš chcieť vidieť svoj prekrásny svet, nepátraj po pravde,

nevracaj sa späť... A v zámku, kde blesky tancujú i v nočnej nádhere,

sa kráľ života prihovoril svojej tretej dcére: Máš veselý údel, je to

tvoja danosť, zostúp do záhrady tieňov a daruj ľuďom radosť.

A keď z tej desiatky tvárí vstane tvár jedna, znovu si pripomeň

vôňu kráľovského jedla...

Keď zanikne v balade i posledná záhada, žmurkne kráľ na dcéry:

Však to bola zábava? Čarokrásna v milujúcej sile, rozprávkovo spanilá,

ani jedna z vás vo svete tieňov nežila. Iba sa na okamih zasnila,

aby v mojej túžbe príbeh lásky odkryla...

© Copyright 2013 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.