ň. . . . . .

Ako chváliť Boha? Žiadajte ho o to, čo chcete a nebojte sa žiadať veľa.

Žiadajte si čo najviac, žiadajte o všetko možné. Keď žiadate, uznávate

existenciu moci!

 

SILA ŽIVOTA MÔŽE ZARIADIŤ ÚPLNE VŠETKO.

 

Ak od Boha niečo chceme, mali by sme veriť, že je, inak žiadosť nemá

zmysel. To, čo nemá zmysel, je nemožné. To, čo je nemožné, nie je dovolené!

Ak niečo nie je dovolené, je to zakázané. Tento zákon života nik neporušuje.

 

Ak žiadame niečo od Boha, mali by sme veriť, že je živý. Mali by sme chápať,

že Boh je životom, lebo mŕtva sila je nemožnosťou. Ľudia skúmajú, či Boh je,

alebo nie je, riešia, či mu veria, alebo neveria a na tom základe sa delia na

zbožných a ateistov. K veriacim a ateistom však treba prirátať aj skupinu

hľadajúcich, ktorá vie, že Boh je, ale momentálne ho nevidí. Nevie, kde je,

takže táto tajuplná skupina je veriaca a zároveň neveriaca!

 

Keď pripustíme samozrejmosť patriacu neoddeliteľne k viere, teda fakt,

že viera sa nehľadá, zistíme, že mnoho ľudí má zrejme s Bohom problém.

A mnohí dokonca ani nevedia, že takýto problém majú, alebo vedia o ňom

iba tak, že prežívajú niečo, čo sa im nepáči a nevedia, prečo sa tak deje.

Ak niečo hľadám, potom to, čo hľadám, nie je všade. Jednoducho ak niečo

hľadám, nevidím, kde to je, lebo keby som videl, nehľadám. Lenže Boh

by mal byť všade, inak to nie je všemocnosť!

 

PROBLÉMY NEZARIAĎUJE BOH, ALE PROBLÉM S BOHOM.

 

Mať problém s Bohom, či vierou v životnú silu sa nevypláca, lebo vtedy

vidíme problém vo všetkom. Viera sa neskúma! Viera je jasnosť!

Uveriť Bohu je to najľahšie, čo môže byť.

 

Riekol raz starec pánubohu: Panebože, ty si taký mocný!

A zvnútra jeho duše sa ozvalo: A kto si to myslí?

 

Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, či Boh je, alebo nie je? Už ste videli

nejaký chrám? Ak áno, iste viete, k čomu slúži. Ľudia sa tam modlia k Bohu.

Ak ste teda čo i len na okamih uvažovali o Bohu, či o životnej sile, alebo ak

viete, že chrámy existujú, máte Boha v mysli! Však ako inak by ste mohli

pomyslieť na Boha, keby nebol v mysli? Ak je Boh v mysli, máte božskú

myseľ! A je to myseľ zároveň ľudská, lebo myseľ náleží človeku. Keby

nemyslel, nevedel by, že je, čo vidí, robí, cíti a po čom túži, takže myseľ

je svetlom bytia, alebo bytosť je svetlom. Svetlo je večné a dokonalé,

pretože sa nemá na čo zmeniť. Ani Boh, ani človek konkurenciu nemá!

 

AK MÁ ĽUDSKÁ BYTOSŤ BOŽSKÚ MYSEĽ, JE TO DOKONALÁ MYSEĽ,

LEBO BOŽSKOSŤ JE DOKONALOSŤ SVETLA. BOH A ČLOVEK JEDNO JE!

 

ŽIVOT A ČLOVEK JEDNO JE, ale pre toho, čo neuznáva, že radosť a moc

je jednotou, nemusí byť takáto jednoduchosť akceptovateľná.

Spochybňovať môžeme iba to, čo sme nepochopili!

 

Keď špekulujeme, či Boh je, alebo nie je, pozorujeme v sebe pôsobenie

takéhoto rozporuplného slova. Tvorí mraky pocitov, ktoré rastú a mohutnejú,

a keď sú už neúnosne ťažké, rozlievajú sa do sĺz. Možno na okamih prinesú

úľavu, však ťažké mračno sa predsa rozpadlo, ale nezvlažia vyprahnutú

zem duše. Neuhasia smäd po šťastí, lebo nedôvera je ako kyselina. Slzy

vyvierajúce z nedôvery sú nárekom a sťažnosťou, nie oslavou života.

Je to trpké ovocie skutku.

 

SŤAŽNOSTI NA ŽIVOT NIE SÚ PREJAVOM ÚCTY K ŽIVOTU!

A NIE SÚ POCHVALOU ANI PRE TOHO, ČO ŽIVOT STVORIL.

 

BOH A RADOSŤ ZO SVOJEJ LÁSKY JE JEDNO, A TO ISTÉ. Radosť z lásky

sa prejavuje láskavosťou. Keby bol Boh pre človeka skutočnosťou, iste by

nebolo samozrejmosťou, že existencia Boha mu raz vyhovuje a inokedy

radosť zase nepotrebuje. Obyčajne mu Boh vyhovuje vtedy, keď je chorý

a nepotrebuje ho vtedy, keď sa zlostí. Ak je tomu tak, je existencia Boha

závislá od nálady. A vieme ráno s určitosťou povedať, či nám niečo

cez deň nepokazí Boha?

 

Pochybnosť nie je kvalitou. Ak hľadáme dôkazy, či Boh je, vidíme iba

tiene pochybností a nevšímame si prostý fakt, že ak už o ňom premýšľame,

musíme ho predsa mať v mysli. A už vôbec nechápeme súvislosti vyplývajúce

z jednoduchosti svetla. Svetlo je, a preto nie je závislé od toho, či ho niekto

uznáva, a to isté platí o Bohu. Svetlo nemá hranice. Každý vidí, a preto verí

životu. Z tohto dôvodu musí každý nutne veriť i moci, ktorá vytvorila život

a neustále ho svojou prítomnosťou tvorí!

 

Pochybnosti o tom, či Boh je, alebo nie je, nie sú podstatné,

lebo keď je Boh v mysli, mám silu, ktorá sa nestráca.

Boh je iba jeden!

 

CHÁPAŤ, ŽE MÁM BOHA V MYSLI, ZNAMENÁ VERIŤ BOHU.

VIERA V BOHA JE VIERA VO SVOJU ĽUDSKÚ SILU.

 

Starý človek sa často cíti slabý a nepotrebný, a preto veľakrát hľadá útechu

v Bohu. Je skutočne slabý? Kdeže je ten Boh, o ktorom uvažuje? Čo je to za

myseľ, ktorá posiela žiadosti Bohu? Je to dobrá myseľ. DOBRO JE MOC, LEBO

TVORÍ RADOSŤ, KTORÚ KAŽDÝ CHCE. Nie je zmyslom života zlostiť sa na

svoje myšlienky a neustále spochybňovať všetko, na čo myslím, ale je silou vedieť,

že mám dobrú myseľ. Je dobrá, lebo je v nej svetlo! Je v nej moc, ktorá má

k dispozícii všetko. A je tam preto, aby dala všetko.

 

ŽIADAJTE A DOSTANETE PRESNE TO, ČO VÁM UROBÍ RADOSŤ,

LEBO RADOSŤ JE CHVÁLOU ŽIVOTA. MOC NIKDY NEDÁVA TO,

ČO SILOU NEBA NIE JE.

 

Vidíme, na čo myslíme a aké pocity zo svojich videní vytvárame, takže

myseľ je svetlom. Nie je nezmyslom tvrdiť, že som dokonalým svetlom.

Dokonalé je dobré, a to, čo je dobré, je pekné. Nie je nezmyslom tvrdiť,

že som krásny. A možno by viacerí zapochybovali, lebo človek vie,

že má nepekné myšlienky. Čo sú to zlé myšlienky?

 

Pokiaľ nežijeme zvrátenosťou a necítime potrebu ubližovať, alebo

nepestujeme pomstychtivosť, nie je nič z toho, čo vidíme v mysli, naším

zlom, alebo nepeknou túžbou. To, čo veľakrát chápeme ako zlú myšlienku,

je iba neškodným obrázkom okolitého sveta. Myseľ je svetlom a ako svetlo

osvetľuje priestor, v ktorom sa prejavujeme. Zobrazuje to, čo v ňom je, a to

i vidíme, ale to neznamená, že myseľ je zlá. Iba osvetľuje všetko, čo tu je,

bez ohľadu na to, či je to dobré, alebo zlé. Keď vo svojom dome zapnete

svetlo a rozsvieti sa žiarovka, urobili ste tak preto, aby ste videli veci okolo

seba. Je možné, aby sa svetla, ktoré prúdi zo žiarovky, dotýkali veci, ktoré

osvetľuje? Nemajú žiadny vplyv na vyžarujúce svetlo! A ani mysle sa nič

z toho, čo osvetľuje, nedotýka! Hľadať dôkazy existencie Boha, či hľadať

vieru, je to isté, ako mať doma rozsvietený luster a skúmať, či svieti,

alebo nie. Vtedy býva pod lampou tma.

 

Svetlo mysle osvetľuje i túžby človeka, lebo inak by nevedel, čo chce.

Myseľ osvetľuje nielen to, čo chceme, ale aj to, čo nechceme mať, lebo

aj to je túžba, lenže to ešte neznamená, že je zlá, hlúpa, či nedokonalá.

Prikážte slnku, aby svietilo iba do peknej záhrady, ale na smetisko už nie!

Poslúchne? Aj myseľ je slnkom, ktoré osvetľuje všetko. Len či svetlu niektorí

z nás skutočne rozumejú?! Keby áno, neprikazovali by mysli, čo má robiť.

Na čo má svietiť! Aké myšlienky vidieť chcú a aké nie.

 

OBĽÚBENOU ĽUDSKOU ZÁBAVOU JE POTLÁČANIE MYŠLIENOK!

JEDNODUCHO, CHCEME VIDIEŤ IBA NIEČO. TÝM, ŽE ZATVÁRAME OČI,

SMETISKO NEZMIZNE. ZMIZNE IBA VTEDY, KEĎ Z NEHO VYTVORÍME

KRÁSNU ZÁHRADU.

 

TO, ČO NIE JE, NEMÔŽEM VIDIEŤ AKO PRAVDU! Túžime po šťastí,

ale tiež pozorujeme okolitý svet, v ktorom sa nám všetko nepáči. TO, ČO

NIE JE PEKNÉ, NEMÁ PRÁVO BYŤ A ŽIŤ. To je neporušiteľný zákon vôle bytia!

Vôľa nemôže tvoriť to, čo nechce, to by už predsa nebola vôľa, alebo by to bola

nezmyselná vôľa. Vôľa ako bytie života je teda tvorcom radosti a radovať sa

môžem iba z krásy! Takže na základe vôle radosti, ktorá je bytostnou mocou,

nemôže byť pre bytosť životom, alebo pravdou nič z toho, čo sa jej nepáči.

Iba ten, čo nechce rozumieť vôli Boha, či sile láskavosti, prenasleduje a chce

zlikvidovať nielen svoje myšlienky, ale to, čo robí so sebou, sa snaží

praktizovať aj na iných ľuďoch! Neporozumenie je klamstvo

a iba klamstvo môžeme kradnúť!  

 

ČLOVEK MÔŽE KRADNÚŤ IBA TO, O ČOM VIE, ŽE NEMÁ.

AK NEMÁ, NIE JE MU TO DANÉ!

 

 Veľakrát človek vidí v sebe i to, čo sa mu nepáči. Vidí preto, lebo to nepekné

niekomu praje. Je to jeho vlastné prianie, lebo on ho stvoril a vlastnú tvorbu

sa patrí vidieť. Vlastná tvorba je vždy podstatná a pocit z nej je prítomným

životom, takže ak sa ho snažíme odstraňovať, likvidujeme ho stále! Toto

poznanie je viac, či menej známe. Alebo nevieme o tom, že kto inému jamu

kope, sám sa pochová? Oveľa záhadnejším poznaním však môže byť fakt, že

ak sa v tomto svete zameriavame na to, že niečo nechceme mať, tiež je to

prianie. Prajeme si niečo nemať! Je to existujúce prianie, lebo o tom vieme!

A svoje vlastné existujúce prianie musíme vidieť, takže z tohto prostého

dôvodu vidíme v sebe to, čo nechceme. To nie je vôbec zlé, všakže? Lenže

ak takéto videnie, či informatívnu myšlienku sa snažíme potlačiť a odstrániť,

potom vlastne chceme mať to, čo nechceme.

 

NA TO, ABY ČLOVEK VYUŽÍVAL DANOSŤ SLOVA, MÁ PRIANIA!

PRIANIA POCHÁDZAJÚ Z RADOSTI A SÚ DANÉ PRE RADOSŤ!

 

Priania sú bytosti dané! Sú dané preto, aby každý mohol tvoriť svoju radosť.

Na základe vôle radosti musí byť každé prianie existujúce, a preto ho vidíme.

POCHOPENIE TOHTO POZNANIA UMOŽŇUJE NEBÁŤ SA MYŠLIENOK,

KTORÉ ZVYKNEME POVAŽOVAŤ ZA ZLÉ, LEBO IBA EXISTUJÚCE A VIDENÉ

PRIANIE UMOŽŇUJE NEMAŤ TO, ČO NECHCEME. Ak takéto prianie nechceme

vidieť, alebo sa snažíme odstrániť myšlienky a predstavy z neho vyplývajúce,

tak tým demonštrujeme fakt, že chceme to, čo nechceme. Už sa nám nechcené

a nepekné páči, a preto sa v živote realizuje. A ako sa človek natrápi s tým,

čo v sebe vidí! Ako sa podceňuje! Ak porozumie zmyslu radosti a svetla,

 pretvorí svoje smetisko na nádhernú záhradu!

 

Porozumieť vôli radosti môžem iba vtedy, ak verím, že moja myseľ je

dokonalá, lebo ak sa ubezpečujem, že mám hlúpu, a teda slabú myseľ,

potom v rámci tohto priania slabo myslím. Slabo myslieť znamená nechápať

svoj život. Ako uznať myseľ za dokonalú? Jednoducho! Je svetlom! Každý

predsa vidí a vie, na čo myslí! Lenže svetlo dal ľuďom život, alebo Boh,

takže mať Boha vo svojej mysli je nielen podstatné, ale i normálne!

 

Keď je Boh v mysli, je aj v srdci, lebo bez myšlienky by sme nevedeli,

čo cítime. A bez citu by sme zase nepoznali pôsobivosť svetla a zmysel

šťastia. Myseľ a srdce je jedna duša. Keď sa upneme na svoju jedinú silu,

dejú sa zázraky. To, čo hodnotíme ako zázrak, prežívame vždy vtedy,

keď je ľudské presvedčenie zhodné s vôľou života. Žiadosť o radosť

takéto spojenie umožňuje.

 

DOBRÁ MYSEĽ NEUBLIŽUJE!

V DOBREJ MYSLI NIE JE NIČ, ČO BY MI MOHLO UŠKODIŤ!

 

Keby Boh nebol v mysli, nemohli by sme o ňom uvažovať. Nemohli by sme

ho ani popierať, ani mu nič prisudzovať, ani nič potešujúce od života a svojej

vôle očakávať. Ateizmus je prázdne slovo, lebo človek má a chce silu.

Silu má každý rád, a to už i len z toho dôvodu, že vidí svoje túžby!

 

TO, ČO MÁM RÁD, JE PRE MŇA PROSPEŠNÉ A HODNÉ CHVÁLY.

TO JE PRAVDA LÁSKY.

 

Fakt, že to, čo mám rád, mi neublíži, platí pre človeka vtedy, keď chápe,

že láska je Bohom a moc nezraňuje. Svetlo neubližuje! Ak nechápe, či slabo

myslí, zaoberá sa pochybnosťami, rozbormi a dôkazmi, a preto si nevšíma

to, čo je dobrom vôle. Kto hľadá pre svoje pochybnosti dôkazy, nedokáže

rozpoznať, čo je pre neho dobré, ale Boh ako príčina radosti vie, aký pôžitok

potrebuje duša. Boh ako príčina radosti je skutočná príčina. Skutočná príčina

je iba jedna. Keď sa na ňu upneme, vystihneme, čo máme robiť a tešíme sa

z úspechu, a keď dáme prednosť hľadaniu príčiny zla, hľadáme neskutočnú

príčinu, a preto objavujeme sklamanie a zlosť. Objavujeme neskutočnosť,

pretože na základe pochybných dôkazov sme si vytvorili hmlu, ktorou sme

si zastreli slnko úspechu. Obloha zastrená hmlou je šedivá. Veľmi často

pozorujeme šedivosť svojho sveta. Dôsledkom takéhoto pohľadu je trauma.

Duševný otras je ako zemetrasenie, pri ktorom precízne vypracované

plány padajú ako domčeky z karát.

 

Neskutočná príčina neprináša radosť, a preto nedisponuje ani múdrosťou.

Ak ľudia hľadajú neskutočnú príčinu, nevedia, čo robia, a to potom skúmajú.

 

STRIEDANIE POCITU ÚSPECHU A SKLAMANIA EXISTUJE PRETO,

LEBO RAZ SA ČLOVEK OBRACIA NA LÁSKU A INOKEDY SI VŠÍMA IBA

DÔKAZY NÁJDENÉ V POCHYBNOSTIACH.

 

Iste vieme, čo dokáže napáchať zemetrasenie. Raz je silnejšie, inokedy

slabšie a podobne je to aj s otrasom duše. Kým poupratujeme neporiadok,

oželieme škody a zacelia sa rany, prejde istý čas. Čo robíme v tomto čase?

Na čo využívame myseľ? Počítame straty, spomíname na rozmetanú krásu

a obávame sa nevyspytateľného pohybu zeme. Využívame pamäť na to,

aby sme si zafixovali skúsenosti z prežitých šokov a nie na to, aby sme si

pripomínali svoj božský pôvod. Čo je to za múdrosť, ktorá pochádza z toho,

čo som nechcel? Na nevyspytateľnosť a na múdrosť prameniacu zo straty

krásy sa nedá spoliehať, ale na moc svojho pôvodu áno, lebo aký je pôvod,

do takého sveta patrím a taká je i moja ochrana. Iste je jasné, že nehovorím

o pôvode z opice a už vôbec nie je riešením života spoliehať sa na to,

že smrť nás odvedie z nebezpečného miesta, lebo tam, kde som,

tam je i môj domov.

 

TU JE TVOJ DOMOV.

V ŇOM JE TVOJ ŽIAĽ, V ŇOM JE I TVOJA RADOSŤ.

 

Je nesmierne ťažké a pre človeka možno najťažšie uznať za svoj jediný

domov svet, z ktorého chce utiecť. Ak chce utekať, je jeho istotou smrť.

A neutečie, lebo utiecť z jedného sveta sa nedá. Na základe jednoty

života je len jeden svet. BOH JE TU, LEBO ŽIVOT NEMÁ HRANICE.

TAK NAČO ODCHÁDZAŤ?

 

Alebo si myslíte, že Boh v tomto svete nie je? Ak tu je, je tu všetko!

Tu je moje nebo! V takomto uvedomení mizne príčina smrti.

 

Hovorí sa, že smrť patrí do života. Nakoniec, kde inde by mohla byť, však?

Lenže ak je tomu tak, je životom. A život, alebo Boh neumiera, to je tiež fakt.

Čo je teda smrť? Smrť je pohľad na život. Keby sme nevideli, ako ľudia umierajú,

nevedeli by sme, že nejaká smrť existuje. Malé deti nevedia o smrti nič až

do chvíle, kým ju neuvidia, alebo o nej nepočujú. Smrť je pohľad na čas.

Na chvíľu. Smrť je hmla!

 

SMRŤ JE SKRESLENÝ POHĽAD NA ŽIVOT. Lenže svetlo skreslené

byť nemôže, takže pokrivenosť môže existovať iba ako osvetlené prianie

toho, čo nechceme mať. Smrť je pokrivené videnie svetla, lebo ľudská bytosť

nechápe to, čo v sebe vidí a iba preto môže prenasledovať a chcieť zlikvidovať

myšlienky a pocity. PRIANIE ZLIKVIDOVAŤ SEBA JE VIDITEĽNÉ PRIANIE!


ČLOVEK SI STVORIL SMRŤ PRETO, ABY SA ZBAVIL HLÚPOSTI, LEBO IBA

HLÚPOSŤ MÔŽE UMRIEŤ. A POTOM ZABUDOL, AKO JEHO VYNÁLEZ FUNGUJE.

 

TO, ČO JE V BYTOSTI MÚDRE, NEUMIERA, A PRETO BY NÁM MALO ZÁLEŽAŤ

NA MYSLI. ALEBO JE NÁM ĽAHOSTAJNÉ TO, ČO DENNODENNE VYUŽÍVAME?

 

Likvidácia je nepochopenie vôle radosti, takže smrť je znechutený život.

Život môže byť znechutený len vtedy, keď svojej mysli a jej prianiam

prisúdime slabosť. TO, ČO PRISUDZUJEM SEBE, DÁVAM I BOHU!

 

Môj život patrí Bohu. Nie je nezvyklé počuť podobnú vetu a vlastne,

čo vzácnejšie môžem ponúknuť sile života!? Lenže aký dar mu dávam,

ak verím vo svoj zánik? A ak niekto tvrdí, že ho pánboh zachráni, mal by

považovať svoju myseľ za dokonalú, lebo vyrieknuté slovo je aj myšlienkou.

V akej mysli vznikla takáto myšlienka? V zlej? Nedokonalej? Nie každý

z tých, čo tvrdia, že ich Boh spasí, je vyvolený!

 

TO, ČO NIE JE DANÉ, NIE JE MOJOU ISTOTOU!

 

Ak Boh neumiera, iste mu smrť nepatrí, a preto ju ani životu, ani žiadnej

ľudskej bytosti dať nemohol. Boh človeku slabosť nedal! To, čo nie je dané,

je nemožné, a preto nie je dovolené, takže by sme to mohli chápať aj tak, že

Boh zakázal umierať, či slabo myslieť. Alebo, Boh nikomu nedovolí umrieť,

pretože keby áno, musel by byť slabomyseľný! Takže nikomu sa nepodarí

zomrieť, či nebyť, pretože vôľa života je prítomná.

Umierame iba vo svojej pamäti času.

 

TO, ČO BOH NEDAL, SA ČLOVEKU NEMÔŽE PODARIŤ.

TO, ČO NEDAL BOH, JE NEMOŽNOSŤ!

 

Prijatie tohto poznania umožňuje nezariaďovať si zlé chvíle.

 

Nie je dobré spoliehať sa na to, čo sa nestane, lebo vtedy si nevšímame to,

čo je. Ak si človek neuvedomuje, že má Boha vo svojej mysli a srdci, má

mŕtveho boha. Neuvedomovanie je umieranie. SMRŤ JE NELÁSKAVÁ, LEBO

NIE JE DANÁ. A útecha, že niekto to už má za sebou, je nepozornosť k vôli

a jednému domovu bezhraničnej sily. Kto si užíva zakázané ovocie, má dni

vždy zrátané. Je dobré rešpektovať božiu vôľu, či vôľu radosti, lebo vtedy

sme praktickí a nič nerobíme zbytočne. Neutekáme márne tam, kde sme

a nehľadáme lásku za hranicami jedného nekonečného sveta.

 

POHĽAD JE SVETLOM A SVETLO JE MOCOU. MOC NIKDY NESKLAME,

TAKŽE KAŽDÉMU SA NAPLNÍ TO, AKO SA SÁM NA SEBA POZERÁ!

 

Zamerajme sa na dobro svojej mysle a položme si otázku, ktorá zaujíma snáď

každého človeka. Z čoho vzniká strach? Ak sa skutočne zameriame na svoje

dobro, pochopíme logiku dobrej odpovede: KEBY ČLOVEK REŠPEKTOVAL

MOC, ISTE BY SA NEBÁL! A neobával by sa ani toho, ako sám seba zradí.

 

KAŽDÝ PREŽÍVA TO, ČO OD SEBA OČAKÁVA.

 

Pokiaľ sa zameriavame na potláčanie zlých myšlienok, pracujeme zbytočne.

Nemá význam odstraňovať to, čo Boh nedal, lebo ak niečo nedal, nemám

možnosť to ani odstrániť! A ak som presvedčený, že niečo dal, tak to tiež

neodstránim! Človek zdeptaný zbytočnou prácou, potrebuje načerpať silu.

A vždy ju i dostane, lebo pre bytosť vytvorenú mocou, je sila prítomným

zdrojom. Iná vec je, čo v sebe považujeme za silu, lebo nie okolitý svet,

ale osobná pravda je rozhodujúca. ZABUDNIME NA BOHA, KTORÝ NIE

JE LÁSKAVÝ, LEBO JE TO NESKUTOČNÝ BOH, NESKUTOČNÁ PRÍČINA.

Zabudnúť, znamená nevenovať neskutočnej príčine pozornosť. Svoj čas!

Svoje všetko! Iba keď moc neskutočného boha nebude pre človeka

dôležitá, nevymaže z pamäti svojho času obraz milovaného človeka. 

 

TO, ČO ČLOVEK POVAŽUJE ZA SILU, TO AJ CHCE A DOSTANE!

 

NEPOSUDZUJEME ŽIVOT SKUTKAMI INÝCH ĽUDÍ, ALE TÝM, ČO OD

ŽIVOTA ŽIADAME. Niet človeka, ktorý by sa nechcel tešiť zo seba, takže žiadosť

o radosť by mala byť pomyselným vrcholom pochopenia života.

 

Keď sa upneme na dobro svojej mysle, dostaneme nápad. Môže byť totálne

iný, než aké je presvedčenie, ktorým žijeme. Nápad vždy uskutočníme, lebo

myšlienka Boha je prítomným skutkom. Na božskú myšlienku nemajú

následné pochybnosti vyvolané zvykom žiadne pôsobenie.

 

Ubližovať môže chcieť iba slabomyseľný človek, lebo život nebol stvorený

preto, aby sme sa zraňovali, alebo ruinovali. Život nebol vybojovaný, takže

boj, nech už v ňom ide o čokoľvek pekné a humánne, môže byť iba zmyslom

nepochopenia života. NA TO, ABY ČLOVEK NEZÁPASIL, MÁ PRIANIA.

Slovo je dané, a keď vie, čo to znamená, nikomu nezávidí to,

čo si sám sebe nedopraje!

 

Príčinou života je blahobyt duše nazývaný aj pokojom. Keď duši chýba

pokoj, nie sme spokojní s ničím. Nespokojnosť si pamätáme, a to práve preto,

že nám chýba pokoj! Keby si človek nepamätal, že sa má cítiť zle, tak sa zle

necíti. Čím je pamäť? Pamäťou je všetko to, čo osvetľuje svetlo. Svetlo

je dokonalé, takže osvetľuje nielen to, čo pozorujeme v pravde seba a

naokolo, ale tiež všetko od počiatku sveta! Svetlo osvetľuje svojho

tvorcu i svoj vznik! Boh je v pamäti stále!

 

 Človek sa do seba pozerá neustále a podľa toho, čo uzná v pamäti

za dôležité, posudzuje seba. Nemôže inak, lebo svetlo je pravdou!

Pamäť je zrkadlom života.

 

JE DOBRÉ VERIŤ, ŽE V MOJEJ PAMÄTI JE JEDINOU DÔLEŽITOSŤOU MOC,

KTORÁ VYTVORILA ŽIVOT, PRETOŽE TÁTO SILA VYTVORILA I PAMÄŤ

RADOSTNÉHO BYTIA. VYTVORILA BLAHOBYT DUŠE.

 

Prišli raz do chrámu traja kamaráti. Prvý bol bohatý, druhý skromný a tretí

bral život vždy z tej lepšej stránky. Prvý z nich sa pánubohu prihovoril takto:

Vidíš, čo mám? Mám nádherné domy, milujúcu ženu a ľudia ma uctievajú.

A nemusel som ťa o to ani žiadať. To je pravda, odvetil Boh, ale máš v duši

aj plač, lebo vieš, že to raz stratíš. Skromný zase bez premýšľania riekol:

Ďakujem ti, bože, aj za to málo, čo mám. Nemáš za čo, nedávam málo,

nie som žiadny chudák, odvetil všemocný, lenže jeho odpoveď ani jeden

z nich nepočul. A potom sa ozval aj posledný z trojice: Si macher, všetko

si stvoril, všetko ti tu patrí, dokonca aj ja. Ďakujem, usmial sa pánboh,

je to aj tvoje. Fakt je dobrý, uznanlivo skonštatoval zábavný človiečik,

bez mihnutia oka mi dal všetko, čo má. A spokojne odišiel z kostola.

 

KEĎ CHCEME MÁLO, NEMÁME VŠETKO.

A KEĎ VIEME, ŽE AKO ŽIVOT MÁME VŠETKO,

UŽÍVAME SI BLAHOBYT POKOJA.


 

 

© Copyright 2014 - 2017 Viera Štěpánková. Všetky práva vyhradené.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.