Svet radosti - Dar času

KEĎ ZO SEMIENKA LÁSKY VYRASTIE NAPLNENÝ KLAS,

JE VEĽKÝM ĽUDSKÝM PRIANÍM ZASTAVIŤ NA OKAMIH ČAS.

KOCHAŤ SA ÚRODOU MANNY, BYŤ MAJESTÁTOM ZEME

A VIDIEŤ JEDNO SLNKO V MUŽOVI A ŽENE.

A NAPLNÍ SA PRIANIE, ČO VSTALO Z KRÁSY CHVÍLE?

NAPLNÍ, NAPLNÍ, VŠAK ZRODILO SA V SILE.

AKÁ JE TO SILA, KRIČÍ DAV, ČO ISTOTY SA ZRIEKOL.

A NIK NEODPOVIE. VIETOR NÁDEJ ZMIETOL.

POCHOVAL POD MRAKY, PRIKRYL SLZIČKAMI DAŽĎOV,

A TO ZAMRAČENÉ NEBO TEČIE TÚŽBOU KAŽDOU.

PRETEKÁ DO KRVI, KRESLÍ MONUMENTY ROKOV,

SÚ VRYTÉ DO TVÁRÍ I DO ĽUDSKÝCH KROKOV.

AKÁ JE TO RADOSŤ, BYŤ SLABOSŤOU SLOVA!?

A BEZMOCNE CHRADNÚŤ, JE TO TÚŽBA MOJA?

PREČO STÁLE NEBYŤ OHŇOM VEĽKOLEPEJ VATRY?!

KTOŽE DAL ĽUĎOM TEN ZÁKON, ŽE STARNÚŤ SA PATRÍ?

JE TO BOŽIA VÔĽA, ČI NEMILOSRDNÁ ĽUDSKÁ OBETA,

ŽIŤ TÝM, ČO NIKTO NECHCE, A PRETO STÁLE ODMIETA?

AK BY SLABOSŤ ĽUDSKÉHO DUCHA BOLA BOŽOU VÔĽOU,

NIK BY NEMAL ŠANCU ŽIŤ LÁSKOU, NAVRÁTIŤ SA DOMOV.

ŽIJEME V REALITE, ALEBO SME LEN ROZPRÁVKOVÉ OBLÁČKY,

ČO ROZPLYNÚ SA VTEDY, KEĎ SNY PONORÍME DO LÁSKY?

A MOŽNO BY TO BOLO ĽAHKÉ, KEBY BOL DOBROM ČAS,

LEBO VŠETKO, ČO ROBÍME, JE OKAMŽIKOM NÁS.

VŠETKO, ČÍM ČLOVEK JE, JE JEDINÁ CHVÍĽA,

ČAS JE DAR ANJELOV, ČAŠA KRÁĽOVSKÉHO VÍNA.

MÁ VŠAK NÁPOJ KRÁĽOV VŽDY CHUŤ LAHODNOSTI?

IBA ČAS, KTORÝ JE DOBROM, JE DAROM SKUTOČNOSTI.

Každej bytosti sa môžu plniť iba krásne priania. Ak je však pekné prianie

neistené časom prítomnosti, či považované iba za fantazijný sen, zmení sa

na taký obraz, ktorý vystihuje uznávanú dôležitosť života. Zmení sa na to,

čo je pre život človeka práve v tej chvíli dôležité. Duša považuje za krásne

presne to, čomu udeľujeme najviac pozornosti, lebo sa riadi logikou, že to,

čo považujeme za dôležité, je pekné. Má pravdu, lebo keby niečo nebolo

pre človeka zaujímavé, a preto i príťažlivé, nevenuje tomu svoj čas.

AK CHCE BYŤ ČLOVEK OČARENÝ RADOSŤOU ŽIVOTA,

MUSÍ MAŤ ISTOTU ČASU. ISTOTA ČASU JE PRÍTOMNOSŤ.

Život je tvorený z pocitových zážitkov. Podstatou každej udalosti

je to, ako ju preciťujeme. Preciťujeme ju tak, ako ju vyhodnotíme.

A vyhodnocujeme vždy iba tak, ako nám to vyhovuje.

MÔŽEME TEDA POVEDAŤ, ŽE AK JE NIEKTO NESPOKOJNÝ

SO SVOJIMI POCITMI, JE NESPOKOJNÝ S TÝM, ČO MU VYHOVUJE.

To, čo mi vyhovuje, je najlepšie, čo môže byť. To, čo je najlepšie,

je krásne. Ak by ľudská myseľ zaregistrovala čo i len náznak toho,

že niečo nemusí byť vyhovujúce, okamžite zmení hodnotenie, lebo

na základe danosti slobodnej vôle nikto nemôže mať to, čo nechce.

Nik nemôže mať to, čo pre neho krásou nie je, lebo podstatou

života je to najlepšie, čo je!

PODSTATOU ŽIVOTA JE TO, ČO ŽIVOT VYTVORILO.

Podstata je základ. Dom, či život postavený bez základov by bol

domčekom z karát. Základ života je dobrý, čiže pevný, lebo život je

stále prítomný. Nepadá, nestráca sa! Aj bytosť stále je, lebo je životom.

Každý sa teda riadi tým, čo je pre neho dobré, lebo dobro je podstatou

života. To, čo je dobré, je najlepšie. Tomu, čo považujeme za najlepšie,

venujeme svoju pozornosť. Vždy má našu maximálnu pozornosť! Iná vec

je, či si človek všíma, čomu venuje svoj čas. Či si fakt skutočne uvedomuje,

čím sa zaoberá v mysli a čo z toho pre neho vyplýva. Sú to choroby, žiale,

sťažnosti, sklamania? Ak áno, sú pre človeka podstatou života, lebo čomu

venuje svoj čas, je pre neho to najlepšie, a preto nemizne.

AK TEDA NA UVEDENOM PRINCÍPE PREŽÍVA KAŽDÁ BYTOSŤ IBA

TO NAJLEPŠIE, JE STÁLE V NEBI. V ZEMI SVOJICH KRÁS A NIČ LEPŠIE

PRE ŇU NEEXISTUJE, LEBO TO, ČO JE NAJLEPŠIE, JE JEDINÉ.

TO, ČO JE JEDINÉ, NEMÁ KONKURENCIU.

Otázkou je, prečo človek túži po lepšom živote, keď vždy má iba

to najlepšie, čo pre neho je. Odpoveď je ľahká iba vtedy, ak vieme,

že svet, v ktorom žijeme, skutočnosťou nie je.

Svoj čas venujeme iba tomu, čo nám vyhovuje, a preto je dobré.

A ktovie, či človek neumiera vo chvíli, keď jeho vedomie uzná,

že mu to, čo prežíva v tomto svete, nevyhovuje a je zrejme jedno,

koľko má rokov. No a snáď už nie je nič divného na tom, keď ľudia

tvrdia, že po smrti pôjdu do neba. Nebo môže byť pre niekoho i to,

čo iní považujú za peklo.

Vždy žijeme v nebi, dilemou môže byť iba fakt, či svet, v ktorom

sa nám niečo páči a zároveň niečo nepáči, je skutočným nebom,

alebo až takým dokonalým snom, že ho nepovažujeme

za rozprávku života.

KEĎ UVERÍME, ŽE PRIESTOR, V KTOROM ŽIJEME, SKUTOČNÝM NEBOM

BYŤ NEMÔŽE, LEBO V ŇOM PREDSA VŠETKO V PORIADKU NIE JE,

NEMÔŽEME BRAŤ AKO SKUTOČNOSŤ ANI ČAS, KTORÝ V TAKOMTO

SNOVOM NEBI EXISTUJE.

Keď uveríme, že máme rozprávkový čas, môžeme sa s s ním hrať, lebo

to, čo nie je skutočnosť, je hračka. Môžeme sa hrať s časom trebárs tak,

ako s autíčkom na detskej autodráhe. Auto môžeme kedykoľvek zastaviť.

Deje sa niečo, ak tak urobíme s časom? Nie, a predsa veľmi veľa, pretože

sme pochopili, že hračka nerozhoduje o tom, ako vyzeráme a ako sa cítime.

Môžeme sa cítiť a vyzerať na toľko rokov, koľko chceme mať.

Môžeme zastaviť starnutie!

MÔŽEM ZASTAVIŤ ČAS! A JE TO DOVOLENÉ, PRETOŽE AKO OBRAZ BYTIA

MÁM PRÍTOMNOSŤ VŽDY, TAKŽE NIČ NEPORUŠÍM, AKURÁT UROBÍM TO,

ČO MI VYHOVUJE BEZ TOHO, ABY SOM KVÔLI TOMU MUSEL UMRIEŤ.

Keď zastavím starnutie, nič nepokazím! Práve naopak, lebo skutočný čas

je čas prítomnej mladosti duše, ktorá sa prejavuje radosťou zo života.

Iba to, čo je vo vnútri, sa môže prejaviť na povrchu.

Môžeme zastaviť starnutie, ak nám to vyhovuje. Ak je to pre nás dobré,

teda najlepšie. To, čo je pre človeka najlepšie, sa vždy realizuje, lebo je

podstatou jeho života. Jeho slobodnej vôle. Je však dobré všimnúť si,

že pre niekoho môžu byť najlepšie trebárs peniaze, zdravie, alebo láska.

Za peniaze si mladosť nikto nekúpi. A zdravie? Môže byť zdravý ten,

čo, starne a postupne slabne? Alebo je pre nás dobré len dočasné

zdravie? Zdravie, ktoré sa strieda s chorobami? A je tiež dobré

všimnúť si, či uveriť, že láska je sila. Sila nemôže slabnúť!

Sila je sila, nemôže sa zmeniť na slabosť.

Mnoho ľudí považuje lásku za slabosť. Lenže potom je aj boh,

či moc života slabosťou. Alebo uznávate boha, ktorý nie je láskou?

Uznávate, že sila života sa prejavuje slabosťou? A možno to niekomu

vyhovuje! Možno je to pre neho to najlepšie.

AK BY SLABOSŤ, KTORÁ BÝVA SPOJENÁ I SO STARNUTÍM,

BOLA BOŽOU VÔĽOU, MUSEL BY SA TAKOUTO VÔĽOU RIADIŤ I BOH.

ALEBO BOŽIE SLOVO NIE JE PRE BOHA PLATNÉ?

AK BY TOMU TAK BOLO, POTOM BY TO BOL NESPOĽAHLIVÝ BOH,

KTORÉMU SA NEOPLATÍ UVERIŤ. LEN NAČO BY POTOM ČLOVEKU

BOLI KOSTOLY, VŠAKŽE?

Ak slabosť nie je božou vôľou, je to ľudský výmysel. Výmysel nemusí

byť pre mňa platný! Ak sa niekomu páči chodiť v šatách utkaných

z umelých nití, to ešte neznamená, že musím chcieť také isté šaty.

Môžem chodiť v hodvábe.

Slabosť nepovažujeme za kvalitu. Alebo je snáď kvalitný taký dom, ktorý má

slabé základy? Namiesto betónu šľahačku? Ani človek, pre ktorého je slabosť

vyhovujúca, nie je sám pre seba kvalitou. A ktovie, či práve preto nevidí

v sebe slabocha. Bez sebavedomia, bez rozhodnosti, ale plného strachu

z toho, čo mu vyhovuje. Ak je slabosť pre niekoho vyhovujúca,

je neodstrániteľná presne tak, ako dobro.

ČOMU DÁME SVOJ ČAS, TAKÉ NEBO MÁME A PRECIŤUJEME,

TAKŽE MÔŽEME POVEDAŤ, ŽE ČAS MÁME PRETO, ABY SME SI MOHLI

NEUSTÁLE TVORIŤ TO, ČO JE PRE NÁS NAJLEPŠIE.

Prežívame vždy iba to najlepšie. Máme vždy najlepšiu lásku i najlepšiu

smrť, takže prečo sa sťažovať na lásku, prečo sa obávať smrti? A tiež

neexistuje dôvod, prečo bojovať so životom! Nie je zlý, ak máme vždy

iba to, čo nám vyhovuje. Ak máme vždy dobro! Na tomto princípe je

zlo neexistujúce. Nikto ho nemá. Nikto nemá to, čo nie je dobré.

Táto pravda života nebýva v rozprávkovej ríši akceptovateľná,

a to práve preto, že človek venuje svoj čas tomu, čo nemá.

To, čo nie je, nemôže byť dobré ani vyhovujúce.

Je užitočné vedieť, že ak človek venuje svoj čas tomu, čo nechce mať

a prežívať, je pre neho dobrom to, o čom vie, že skutočnosti neba nepatrí.

Ak zameriavame svoju pozornosť na odmietanie toho, čo vidíme vo svojej

mysli i okolitom svete, vždy máme čo odmietať, pretože nemáme čas

prijímania radosti. Takže človek síce odmieta starnúť a byť slabý,

ale vrások pribúda, sila ho opúšťa, a to len preto, aby mal čo odmietať.

A nakoniec odmietne i smrť, ktorá ako istota raz príde.

Odmietnutá smrť je ako nedopečený koláč.

Smrť môžeme charakterizovať aj ako koniec času, ktorý má človek

v tomto živote k dispozícii. Ak trebárs zastavím starnutie, a tak zoberiem

času ublíženie, nedisponuje ublížením ani smrť! Neprinesie beznádej!

Alebo starobu a slabosť nepovažujem za ublíženie? Ak nepovažujem,

potom je staroba a slabosť zdravím! Načo je nám útecha, že čas je liekom?

Ak chceme niečo liečiť, musíme si najskôr zaobstarať chorobu.

Je nutné mať v hlave nemocnicu?

Čas, o ktorom viem, že má koniec, je iluzórny čas. Iba ilúziu môžem

meniť! A presne tak, ako chcem, lebo ilúzia o živote nerozhoduje! Ilúzia

je vždy dočasná, povedzme ako hodiny. Môžu za to, ako mi pribúdajú

vrásky? Môžu, ak tomu niekto verí. Len kto tie hodiny vyrobil! Odpoveď

je to prostá, pravda za predpokladu, ak sa nevynorí ďalší problém.

Kto vytvoril čas? Toť otázka hodná klasika!

Hodiny môžem kedykoľvek zastaviť. A deje sa niečo? Zastavil sa život?

Aj pravdu, že s pribúdajúcimi rokmi starnem a slabnem, môžem stopnúť!

Nič mi v tom nebráni, alebo bráni iba zvyk, či fakt, že kradnem ako straka

všetko, čo vidím naokolo. Musím si zvykať na to, čo mi chutí?

Musím si prisvojovať to, čo nemennosti sily nepatrí?

Nechajme slabosť tým, ktorí sa bez nej nezaobídu.

Hovorí sa, že každý je tvorcom svojho života. Ak je tomu tak, prečo

nepretvoriť čas a smrť na to, čo mi vyhovuje? Nemusím nemohúcne čakať,

ako a kedy umriem, alebo čo čas so mnou urobí. Ako ma spotvorí, koľko mi

zoberie sily! Na akého slabocha ma zmení! Ja zmením čas! Ja rozhodujem,

čo s hodinami svojej pravdy urobím. Čas mám preto, aby som sa s ním hral

a nie preto, aby som sa ho obával. Len taká maličkosť! Kto určuje, ako má

čas pretvoriť telo a dušu? Odkiaľ sme vzali tú úbohosť čakania, tú mátožnú

bezmocnosť, čo s nami urobí čas? Čo urobil človek z času? Prenasledovateľa,

ktorý mu nedopraje pokoj, úchyláka, ktorému dal voľnú ruku zohyzdiť telo

a poznačiť myseľ slaboduchosťou!

Ako hlboko klesla ľudská dôstojnosť?! Dôstojnosť je božská sila!

Pozrite sa naokolo, ako všetci prácne odstraňujú neduhy staroby, aké

zázračné prípravky na pleť sa tu rozmnožujú. Nie sú zázračné, pretože sa

človek hrá s dôsledkami, nie s príčinou. Odstráni jednu vrásku a objaví sa

ďalšia. A možno sa mu na okamih podarí vyčariť z pleti umelú masku, ale

vypestovaný vírus v mysli plastická chirurgia neodstráni, pretože nie je iba

v hlave. Celé telo žije panikou slabosti. Však už sa bojíme obracať aj listy

v kalendári! A keď sa rok skončí, všetci oslavujeme! Nie je to vždy oslava

úprimná, lebo kdesi v duši sa ozýva naliehavý hlas. Pripomína, že máme

o rok viac a pod jeho nátlakom sa mnohí vrhajú do lacných dobrodružstiev,

aby si stihli ešte niečo užiť, pretože vedia, že čas ich oberie o silu. Môže

mi niečo zobrať silu, bez ktorej by som nebol a nemohol by byť ani čas?

Môže, ak mi to vyhovuje. V rozprávke je takéto kúzlo možné a starší učia

tomuto remeslu mladých. Prenáša sa z pokolenia na pokolenie.

Staroba je tradícia.

Smrť sú dvere, ktoré umožňujú vyjsť z cirkusového domu snov.

Ak som odkázaný na iluzórny čas, mám klamné dvere. Nevedú domov,

ale do ďalšieho sna, a tak človek môže donekonečna chodiť z rozprávky

do rozprávky. Nie je to zlé, ak MÁ RÁD rozprávky. Svoju rozprávkovú

podobu, svoju rozprávkovú myseľ, svoj rozprávkový čas.

Rozprávková kniha je veľmi lákavá.

Svoju rozprávkovú podobu mám rád vtedy, keď viem, že patrí do rozprávky.

Rozprávkovú myseľ mám rád vtedy, keď ma nezaťažuje, ale poskytuje

úžasnú hru. Rozprávkový čas mám rád iba vtedy, keď chápem,

že mi neublíži. Môže hračka ublížiť?

KEĎ JE ČAS HRAČKA, JE I SMRŤ HRAČKOU!

IBA HRAČKY SA NEOBÁVAM!

KEĎ JE ČAS HRAČKOU, NEĽAKÁM SA BUDÚCNOSTI!

NEOBÁVAM SA TOHO, ČO SI ZARIADIM, ČO MA MÔŽE POSTIHNÚŤ,

LEBO HRAČKA NEMÁ MOC!

Nemusíme s obavami sledovať, ako starneme a postupne slabneme,

lebo starnutie a slabosť nie je danosťou života, ale zákonom rozprávky.

Je dobré vedieť, že keby sme neboli životom, nebola by ani rozprávka.

Nemal by ju kto napísať! Vo svojej rozprávke môže každý kedykoľvek

čokoľvek prepísať, pretože nie je záväzná. Rozprávka nie je záväzná

práve preto, lebo má koniec. Z tohto pohľadu je čas, ktorý máme

k dispozícii, dobrý. Ak je dobrý, nemôže nikdy tvoriť to,

čo ma znepokojuje a je zdrojom napätia!

AK VIEM, ŽE MÁM DOBRÝ ČAS,

JE KAŽDÁ CHVÍĽA NAPLNENÁ DOBRÝMI SKUTKAMI.

Keď mám dobrý čas, je i chvíľa smrti dobrým skutkom.

Dobrá smrť je niečo podobné, ako prebudiť sa a s úľavou vydýchnuť,

že to, čo som prežíval, bol iba sen. Všetci to poznáme, takže si môžeme

definovať dobrý skutok. DOBRÝ SKUTOK JE TEN, V KTOROM PRÍTOMNOSŤ

ŠŤASTIA NIE JE SEN. Dobro je prítomnosť šťastia a šťastie je citom lásky.

Nie vždy, keď milujeme, robíme dobré skutky.

To, čo platí o láske, platí aj o smrti. Nie vždy, keď umierame,

sme s dobrým skutkom v súlade. Ak je pravdou, že v dobrom skutku je

šťastie prítomné, a teda nič iné okrem svojej radosti nemôžem ponúkať

inému človeku, ktohovie, ako to bude na poslednom súde?! Čo preváži

na pomyselných váhach? Ktovie, či to bude dobrá chvíľa! Útechou môže

byť iba fakt, že sme v rozprávke. Rozprávka má vždy dobrý koniec.

Vieme to všetci, všakže? A nehovorí sa, že kde je dobrý koniec,

všetko je dobré? Tento život sa skončí dobre pre toho,

kto uverí, že je v rozprávke.

Keď uveríme, že sme v rozprávke, môžeme sa s rozprávkou hrať,

lebo nič iné s ňou nie je možné robiť. Hra s rozprávkou je hra s časom,

pretože istotou a jediným cieľom rozprávky je chvíľa smrti.

Všetko, čo chcem, možné je! Možnosť je nádej. Nádej zobrazuje to,

čo je možné. Nádej umožňuje naplniť všetko, čo uznám za možné.

NÁDEJ NAPLNÍ VŠETKO, KEĎ JEJ DÁME DOBRÝ ČAS.

Čas je kľúčom na naplnenie prianí. Keď nemáme kľúč od auta,

je fakt, že ho vieme riadiť, bezpredmetný. Nevyužijeme to, čo vieme.

Kým neuznáme svoj čas za dobrý, je možnosť vychutnať si krásu života,

či chuť lásky, možnosť nedobrá.

MÁM ČAS A JE MOJÍM ĽUDSKÝM POSLANÍM UVERIŤ,

ŽE JE TO ČAS RADOSTI.

Zvykli sme si posudzovať čas ako niečo, s čím sa nedá nič robiť, a tak

podliehame tomu, čo nechceme. Alebo sa snáď niekto teší z toho, že možno

raz bude slabý, nevládny, odkázaný na pomoc, či ľubovôľu iného človeka?

Z podstaty sily bytia je takéto potešenie zvrátenosťou.

POUŽITIE AKÉHOKOĽVEK DÔVODU NA TO, PREČO NIE JE MOŽNÉ

ZASTAVIŤ STARNUTIE, JE VYUŽITIE NEPRÍTOMNOSTI.

NEPRÍTOMNOSŤ JE BEZMOCNOSŤ!

Prítomnosť je dobro, ktoré nemá opak. Ak mám dobrý čas, mám

prítomný čas, ktorý má vždy jedno, a to isté pôsobenie. Je to nemenný

čas, a preto nič nemení. Ani názor, ani lásku, nemôže tvoriť ranu v srdci

ani ďalšiu vrásku. Nemôže tvoriť nič, čo považujem za nehodné

a nevhodné pre svoj život!

Keď sa deň skončí, to ešte neznamená, že človek musí umrieť.

Keď sa skončí rok, to ešte neznamená, že sa musí cítiť staršie.

Keď má 60 rokov, to ešte neznamená, že musí byť chorľavejší a slabší,

lebo sila života sa nemení! Aj v sedemdesiatke môže mať toľko sily ako

v tridsiatke, ak to uzná za vhodné a možné. Možnosť je vždy reálna,

lebo keby nebola, neexistovalo by myslenie. Nemohli by sme

o ničom uvažovať. Nádej je realita duše.

V ROZPRÁVKOVOM SVETE ČLOVEK STARNE, ALE TIEŽ NEMUSÍ,

LEBO ROZPRÁVKA NIE JE PRE NIKOHO DANOSŤOU.

KEBY BOLA, TAK BY TU SMRŤ NEBOLA.

Život, o ktorom vieme, že sa raz skončí, nie je reálny život

a jeho čas je taký istý. S ilúziou si môžeme robiť, čo chceme, lebo

nerozhoduje o prítomnosti. Ilúzia je to, čo je vždy preč. Môžem sa hrať

s minulosťou a budúcnosťou ako s nevinnými, milými hračkami, lebo to,

čo je milé, nezväzuje. Byť pripútaný k času, o ktorom viem, že raz je

chvíľou smútku a potom zase liekom, je podobné ako pes na reťazi.

Iba ten, čo je zlý a hryzie, musí byť pripútaný. Každý je k sebe

spravodlivý. Nik sa nezbaví reťaze skôr, kým neuzná svoj čas

za dobrý. Iba vtedy nehryzie!

ČAS BY MAL BYŤ SVIATKOM A NIE HROZBOU,

LEBO HROZBA ŠŤASTIU NEPATRÍ.

Keď mám dobrý čas, všetko stihnem urobiť v pokoji, lebo viem,

čo mám práve robiť. Dobrý čas je rozhodnosťou mysle. Keď mám

dobrý čas, je dobré i každé moje slovo, je predsa vyslovované v čase.

A tak sa netrápim výčitkami, lebo sú to dobré výčitky. Dobré výčitky

sú povzbudenia. A dobrá je i láska. Dobrá láska je istota,

ktorá naplňuje telo silou.

TO, ČO UZNÁVAME, OCEŇUJEME. TO, ČO OCEŇUJEME,

SA NÁM PÁČI. TO, ČO SA NÁM PÁČI, NA TOM NÁM ZÁLEŽÍ.

NAPLNÍ SA NÁM VŠETKO, NA ČOM NÁM ZÁLEŽÍ.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.