Slávnosť priania - Svet radosti

Láska má v mojom srdci pevný dom.

Ja som domovom istôt, ja som strom, ktorý neustále kvitne a rodí.

A neplače, keď jeho plody vietor na zem zhodí.

Ja som tým vetrom. Som túžobným tancom v korune svojich plodov,

ja dýcham stromom, ktorý rodí a moje jablká padli na zem len preto,

aby z ich jadier vyrástli pevné stromy. Mnoho stromov tvorí les.

Je krásny, lebo spieva iba dnes. Šumí pokojom, neprináša tieseň,

moje ľudské slovo je prostá lesná pieseň.

Vlastníkom autorských práv k tomuto článku z roku 2013 je Viera Štěpánková.
Bez písomného súhlasu autora nie je dovolené časť, alebo celok článku
umiestneného na tejto stránke akýmkoľvek spôsobom reprodukovať,
kopírovať, upravovať, alebo publikovať! Zmyslom tohto článku je zamyslieť sa
nad svojím vnútorným životom, a to môže urobiť iba každý sám za seba.

Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása. Jednoduchosť je nekomplikovaná

a ak je tomu tak, nezaťažuje. Neprináša starosti, nemusíme ju riešiť, takže ani

spochybňovať. Nemusíme zvažovať, či je pravdou, a preto ani tipovať, čo prinesie.

Vieme, že to, čo je jednoduché, je jasné. Netúžia ľudia po pochopení života,

či osvietení mysle? Netúžia vykúzliť z malej iskierky múdrosti svetlo, ktoré

im umožní vidieť, čím žijú a čo vlastne od života chcú? Ak áno, potom

podstatou jasného videnia je zameranie sa na jednoduchosť myslenia.

Myseľ je náš dom. Je to bezpečný domov?

Predstavme si, že by sme vo svojom dome nemali svetlo a všetko, čo sme v ňom

nazhromaždili, by osvetľovala iba jemne blikajúca hlavička zápalky. Malinká

iskrička. Čo by sme asi tak videli? Keby sme chceli niečo urobiť, a samozrejme

niečo pekné, lebo so škaredosťou sa neoplatí zahadzovať, poriadne by sme sa

potrápili a výsledok by nezodpovedal tomu, čo sme si predstavovali. Povedzme,

že by sme chceli vyšiť obrus. Najskôr by sme museli pohľadať ihlu. Hľadať ihlu

vo veľkom a skoro neosvetlenom dome, prehrabávať sa v majetku, ktorý každý

deň hromadíme a ešte poriadne nevidieť na ten rôzne naskladaný bordel, je

skutočne ako hľadať v kope sena. A keď ihlu konečne nájdeme a pustíme sa

do práce, zase poriadne nevidíme, čo tvoríme a či vyšívaný obraz na obruse

skutočne vystihuje naše prianie, lebo vonku tiež blikajú iba slabé

odrazy iskierok. Všade je tma.

Nie sme hlúpi, vidíme, že nevidíme, respektíve pri akom svetle tvoríme,

a preto neustále kontrolujeme svoju prácu. Vieme však i to, že kontrolou

všetko nezachytíme, a tak dokola kontrolujeme prekontrolované a nikdy

sme si nie istí. A keď objavíme chybu, alebo sa pichneme do prsta, plačeme.

Vlastne nariekame stále, lebo nič nevidíme. Náš život je zložený z kontroly,

neistoty a naprávania toho, čo sme pokazili, a to iba preto, že nemáme

svetlo. Alebo máme, ale nevieme, ako ho aktivovať.

KDE EXISTUJE IBA SVETIELKO ISKRIČKY, MÔŽE BYŤ IBA TUŠENIE,

NA KTORÉ SA NEDÁ SPOĽAHNÚŤ, ALE JASNOSŤ NIKDY.

Vieme, čo chceme a vieme to iba preto, že sme vytvorení vôľou radosti

a lásky, lenže nevieme, či sa nám to, čo chceme a vieme, podarí. Takže vidíme

a zároveň nevidíme. Ak nevieme, či sa nám podarí to, čo si prajeme, prípadne

iba niečo tušíme, nemáme vieru. A tak môžeme konštatovať, že svetlo,

či jasnosť vedomia je viera.

Máme priania bez viery. Bolo by dobré zistiť, či je to normálne. Ak uvážime,

že je to nenormálne, prídeme i na to, že je to nemorálne. Nemorálne k sebe,

pretože ak nevieme, čo sa nám naplní, pripúšťame, že sa nám môže naplniť

kadečo. Prikyvovať tomu, že sa mi naplní i to, čo nechcem, nemôže mať

s osobnou morálkou nič spoločné. Sme nezodpovední k svojmu životu?

Kde nie je vlastná zodpovednosť, tam je hádzanie viny na iných ľudí.

Priania by mali byť jednoduché, a preto viditeľné.

Keď hovorím o istote, či neistote prianí, mám na mysli vnútorný život,

myšlienky, ktoré vnímame v pocitovej forme, lebo bez pocitov by sme ani

nevedeli, či sa nám niečo podarilo, alebo nie. Bez pocitov by sme nevedeli,

či sme šťastní, alebo smutní, bez pocitov by situácie, udalosti, všetky zážitky,

ktoré pozorujeme, nedávali zmysel. Cit je svetlom života. O pocitoch môžeme

vedieť iba preto, že sme pohľadom, takže cit a svetlo sú nerozlučným párom.

Jednotou. Jednoducho, viera je jasnosť, ktorá patrí životu, a preto ako

samozrejmosť by mala byť v ľudských prianiach.

Ak sme presvedčení, že niekoho milujeme, a pritom si myslíme, že z neho

vnímame nepríjemné pocity, prípadne, že milovaný človek je dôvodom, prečo

sa trápime, nie je to láska, pretože láskavosť nie je nepríjemnosť. Alebo je to

iba odraz lásky, ktorú chceme. Naše pocity odrážajú našu lásku. Prečo cítime

iba akýsi odvar lásky? Zrejme iba preto, že máme nejasné prianie. Prianie,

ktorému neveríme, pretože je komplikované. Naplnené starosťami, alebo

vyslovené iba a jedine iba preto, že máme s niečím starosti.

Myslíte si, že je v tomto svete normálny ten prostý fakt, aby si človek z celého

srdca prial lásku človeka aj vtedy, keď nadobudne dojem istoty, že ho vytúžená

bytosť miluje? Chce lásku, ak si je láskou istý? Praje si ju iba vtedy, keď sa mu

jeho domnelá istota začne rúcať. Človek si praje lásku väčšinou vtedy, keď si

nie je láskou, či prítomnosťou iného človeka istý, prípadne, keď si myslí, že

lásku nemá. A také isté sú aj jeho priania. Neisté, hmlisté, alebo stratené,

lebo kde nie je láska, tam je strata logiky života.

AK SI MYSLÍM, ŽE LÁSKU NEMÁM, NEMÔŽE BYŤ ANI V PRIANIACH MYSLE.

A AK SI MYSLÍM, ŽE LÁSKA JE NEISTÁ, JE TAKÉ ISTÉ AJ PRIANIE,

KTORÉ VYCHÁDZA Z TAKEJTO MYSLE.

Priania vyslovené na základe vyriešenia starostí majú dočasný, alebo nepríjemný

účinok, pretože nevychádzajú z istoty. Ich podstatou je problém, a preto všetko,

čo prinesú, sa stráca. Tak problém, ako aj šťastie. Akonáhle však problém mizne,

vytvorí myseľ okamžite iný, lebo prianie človeka je prejavom jeho vôle a vôľa

života musí byť prítomná. Je chvályhodné priať si stále jedine to, čo prináleží

kráse neba, lebo podstatou takéhoto priania nie je problém. Problémom pre

niekoho môže byť už len to, či nebo je, ale to platí iba pre takého človeka,

ktorý si je istý tým, že nikdy nepocítil ani len záchvev radosti.

DÔVERA K TOMU, ČO SI TERAZ PRAJEM, JE SLÁVNOSTNOU CHVÍĽOU,

PRETOŽE PRÁVE DOSTÁVAM DAR, KTORÝ Z CELÉHO SRDCA CHCEM.

Alebo nie je pre človeka slávnosťou, keď dostane do daru to, po čom najviac

túži? Každé prianie je najväčšie, lebo umožňuje mať to, čo je práve teraz

pre mňa dôležité.

PRIANIE JE PRIANÍM IBA VTEDY, KEĎ MU VERÍM, INAK JE POCHYBNOSŤOU.

Ak niečomu verím, tak to v sebe i vidím. Vidím ako istotu, ktorú neprehodnocujem.

Prehodnocovaná istota nemohla byť nikdy istotou. To, čo vidím v sebe, cítim, a preto

to mám. Za šťastie nikdy neplatíme, lebo je dané, ale za to, čo darom života byť

nemôže, vždy platíme. Platíme tým, čo radosťou nie je.

Život mohol vytvoriť iba život. Aj mňa ako živú ľudskú bytosť mohol vytvoriť iba

život. Život je môj otec. To, čo ma vytvorilo, je vo mne, lebo bez života by som

predsa nevedel, že som živý. Je dobré položiť si otázku: Aký je môj otec? Je to,

čo je vo mne a umožňuje mi vidieť seba, nedokonalé? Je to nejasné svetlo?

Veď predsa svoje pocity a myšlienky vnímam jasne! Každú chvíľu vidím,

čo cítim a na čo myslím. Akonáhle sa objaví nejaký pocit, ihneď viem,

aký je. Vidieť a okamžite vedieť, čo cítim, nie je pre nikoho zložité.

Aký je môj otec?

Dobrý otec nevyhadzuje deti z domu. Dobrý otec chce, aby dieťa vyrástlo.

Aby sa stalo dobrým človekom a tiež plodilo dobré deti. Pre dobrého otca je plod

jeho vôle jeho korunou, lebo keby nemal plody, nebol by živý. Bol by ako mŕtvy

strom, ktorý nekvitne, nevonia, nerodí a ani sa nehýbe. Bol by to práchnivý, suchý

strom. Strom prachu. Dobrý otec nedáva také jedlo a také potreby, ktoré by jeho

dieťa mohli otráviť, dobrý otec dáva dobré živiny, dáva to, čo povzbudzuje.

Alebo by ste snáď semienko, z ktorého chcete vypestovať krásny kvet,

polievali tým, čo by ho otravovalo a ničilo?

Dobrý otec dáva svojmu dieťaťu len to, čo je pre otca najlepšie.

Dilemou pre človeka môže byť už len to, čo je pre šťastie najlepšie,

ale to je hádankou iba pre tých, čo chcú rozrezať svetlo na dve polovičky.

Dobrý otec sa o dieťa stará. Dobrý otec nie je ľahostajný. Je skutočne dobré

vedieť, či máme dobrého otca. Dobro je vždy dobrom a iba preto, že človek

nechápe túto jednoduchosť, trpí. Ako živý stále umiera. Každý trpí iba dovtedy,

kým si neuvedomí, že Boh dáva ľuďom iba dobré potreby. Alebo: To, čo človek

považuje za dobro, je jeho ľudskou potrebou.

Dobrý otec nerobí zo svojich detí opustené siroty. Dobrý otec neopúšťa svoje

deti a nevyhadzuje ich z raja bezpečia, ale dáva svojim semienkam zem, aby

z nich mohli vyrásť také stromy, aký je ten, na ktorom žiarili ako krásne kvety.

Na strome obsypanom úchvatnými, voňavými kvetmi sa urodili malé jabĺčka.

A keď dozreli, padli na zem. Možno si pri páde trochu odreli šupku, možno nie,

každopádne ten, čo vie, že padol, vie i to, že pri páde sa jeho krása mohla

nejako poškodiť. Poškodená šupka nič neznamená, pretože jadro je

v poriadku. Je dokonalé.

Ak sa dívame iba na povrch jablka, vidíme sa ako poškodení. Ako nedokonalí

a naše priania sú tiež takéto povrchné. Poškodené, nedokonalé, nenaplnené vierou,

lebo dokonalosť je viera. Nedokonalosť je nepodarok. Nepodarené priania neprinášajú

dary, ale nepodarky. Kde nie je viera, nemáme nad čím jasať, čo oslavovať a chváliť.

A čo už len môžeme robiť, ak neoslavujeme život? Hľadáme ihlu, kontrolujeme a dokola

ako slepci opravujeme to, čo sme nevideli. A či vari pri oprave už vidíme?

Kde nie je oslava toho, čo chcem, tam je ľahostajnosť a sťažnosti.

Vidíme naokolo i v sebe veľa zla. Veľa nepodarkov, lebo to, čo je nedokonalé,

nie je podarené, a preto zlé. Vidíme veľa nenaplnených prianí a zrútených istôt a pre

väčšinu z nás je normálne súhlasiť s tým, že je to normálne. Koľkí vidia iba povrch

jablka? Koľkí si myslia, že sú poškodení, či nedokonalí? Sami seba poškodzujú tým,

že sa touto pravdou živia. Nie sme tu preto, aby sme hodnotili šupku, sme tu pre jadro.

Na to, aby z jablka vyrástol strom, musí mať dobré jadro. Alebo snáď sejeme do zeme

šupku? Nikto nemá zlé jadro, a to práve preto, lebo je životom.

DÔVERA V PRIANIE JE DÔVERA V DOBRÉ JADRO A PRINÁŠA RADOSŤ

ZO VŠETKÉHO. AJ Z NEPRÍJEMNÝCH VIDENÍ, LEBO KEĎ SA OBJAVÍ NEPRÍJEMNÁ

PREDSTAVA, TAK VIEME, ŽE JU VIDÍME IBA PRETO, ABY SME VIDELI,

ČO SA NÁM NESTANE!

LÁSKA NEPRINÁŠA VÝČITKY. Láska neponúka obavy z toho, čo vidíme,

lebo ona je svetlom. Jednoduchosť a láska je to isté. Svetlo nemôže byť zložité

a komplikované, lebo komplikácia potrebuje riešenie. A svetlo vyriešené je,

lebo keby nebolo, nevideli by sme, že sme. Nemali by sme čo vidieť!

Keď sa zameriavame na jednoduchosť, zameriavame sa na dobré jadro.

Je šťastím zameriavať sa na jadro, lebo iba z neho môže vyrásť strom dávajúci

plody. Plod je korunou môjho života, lebo svedčí o tom, že som vôľou života.

Keď sa zameriavam na dobré jadro, rešpektujem súkromie iného človeka

a nesnažím sa vnárať do jeho duše, lebo viem, čo tam nájdem. Ak sa však

zameriavam na šupku a dobýjam sa do súkromia iných ľudí, objavím

v inom človeku iba to, čo nechcem vidieť u seba.

VŽDY TAM OBJAVÍM SEBA.

AK SA NIEKTO SPRÁVA AKO NEPOZVANÝ HOSŤ, NECTÍ SI ČLOVEKA.

NIKOMU NEPRINÁŠA RADOSŤ. A NEPRAJE JU ANI SEBE.

Ak venujem svoj čas jednoduchosti, mám jednoduchý život.

V jednoduchom živote nie sú starosti, lebo čo už len nariešime v jednoduchosti,

všakže? Všetko je jasné, všetko je zrozumiteľné, takže vlastne vo všetkom ihneď

dospejem k výsledku. Nemusím prácne zvažovať, prehodnocovať a ani nič meniť,

lebo jednoduchosť je jasnosť. A jasnosť je nemenná, takže mám vždy pravdu.

Je to pravda istá a nespochybniteľná, pretože s jasnosťou sa nedá dohadovať.

Z toho vyplýva, že kde je jednoduchosť, nie je pochybnosť.

JEDNODUCHOSŤ NIE JE NAIVITA.

NAIVITOU JE MYSLIEŤ SI, ŽE K BEZSTAROSTNOSTI ŠŤASTIA

VEDIE KOMPLIKOVANÁ, A TEDA STRASTIPLNÁ CESTA.

Ak venujem pozornosť jednoduchosti, mám jednoduché priania.

Jednoduchosť nie je pochybnosť, a tak ani moje priania nemôžu byť zasiahnuté

pochybnosťami. Ak je tomu tak, sú to neovplyvniteľné priania. A to znamená iba

toľko, že nie sú podriadené tomu, čo nechcem, ale pozorujem okolo seba. Nie sú

to priania podliehajúce pohľadu na okolitý život. Mať neovplyvniteľné priania

je veľká vzácnosť vo svete, kde pretrváva názor, že dobro je ovplyvniteľné zlom,

lebo však prečo inak by sa ľudia báli toho, že im niekto môže pokaziť radosť?

Akú silu majú prosté priania? Ak venujem čas jednoduchosti, je jednoduchosť

prítomná. Je mojím priestorom. Zaprajem si trebárs lásku. Vo svojom jednoduchom

priestore môžem objaviť iba nekomplikovaný cit. Čistý, bez prísad, cit bez sklamania,

lebo sklamanie je komplikácia, ktorú človek vždy rieši, však sa predsa chce sklamania

zbaviť. Je dobré vedieť, čoho sa chcem zbaviť! Čo nechcem? Skutočne existuje taký

človek, ktorý by sa chcel sklamať? Teší sa niekto zo svojho sklamania?

Tak prečo ľudia nezbožňujú jednoduchosť lásky?

Možno preto, lebo sú presvedčení, že jednoduchá láska je nudná láska.

Lenže potom je aj šťastie nuda, takže je možné, že neporiadok zla tvoríme preto,

aby sme sa nenudili! Avšak to platí len pre tých, čo si myslia, že vlastnia dve vôle.

Nie je ťažké mať dve vôle, ak chápem, že jedna je už preč a druhá ešte neprišla.

Jednoduchá láska nemôže obsahovať komplikácie, takže by to mala byť

bezstarostná láska. Je prístupná každému, lebo nemá prekážky. Je to príliš

krásne, aby to mohla byť pravda, všakže? Aj takúto tradíciu živia v duši tí,

pre ktorých je komplikácia živnou pôdou pre dobro. Je ťažké uveriť kráse?

Ak áno, neuveríme ničomu. A čo si človek môže priať, ak neverí ničomu?

TEN, ČO VIDÍ IBA POŠKODENÝ OBAL, NEMÁ KRÁSNE A ANI ISTÉ PRIANIA,

LEBO BY TO BOLA VEĽKÁ HLÚPOSŤ PRIAŤ SI TO, ČO VIDÍ.

POCHYBNOSTI SÚ TEDA ĽUDSKOU MÚDROSŤOU.

Pochybnosti sú pravdou životnej cesty tých, čo si myslia, že sa vyšplhajú do neba.

Stačí pristaviť rebrík k stromu a vhupnúť do náruče pánubohu, však?

Len čo asi bude vynaliezavé odtrhnuté jablko na strome robiť?

Hniť? Pád je istý!

Komplikovaná láska, alebo láska so starosťami je neistá, lebo ju riešime.

To, čo riešime, zaťažuje, takže to, čo je zmyslom a okom života, je pre človeka

bremenom. Jednoduchá láska je istá láska, lebo je jasná a svetlo koniec nemá.

Jednoduchá láska je stále dobrá, lebo dobro ako podstata života je trvanlivé.

Nikdy sa nekazí. A komplikovaná láska? Má záručnú dobu. Po uplynutí záruky

sa stáva otravou. Nikto sa nechce otráviť, a tak hľadá čerstvý tovar.

Zase so zárukou!

Keď človek dáva svoj čas jednoduchosti, vie, že sa zameriava na jednoduchosť

mysle, nie na to, že by sa mal vrátiť kdesi do praveku, alebo žiť ako pustovník

v jaskyni, aby mohol pestovať skromnosť. Jednoduchosť je skromnosť,

ktorá má všetko, lebo ak je v nebi, či v skutočnom živote bezstarostnosť,

musí to byť život jednoduchý. Takže jednoduchosť je odsúhlasená

najvyššou mocou. Z tohto dôvodu je jednoduchosť silou.

V jednoduchosti je Boh zrozumiteľný.

MOC JE NEKOMPLIKOVANÁ A NERIEŠITEĽNÁ! A ŠŤASTIE JE TAKÉ ISTÉ.

V jednoduchosti sa nedá nič pokaziť, lebo sa nemá čo. Nemá žiadne prísady,

takže dobro je dobrom vždy. V jednoduchosti žije aj telo jednoducho, pretože

myseľ je v celom tele. Jednoducho to, čo nie je jednoduché, samočinne vypudí.

Ak vieme, že choroba je komplikovanosť, iste chápeme, o čom je reč.

Jednoduchosť sa nikde neučí, lebo je vôľou života. Ide už teda len o to, aby sme

zistili, či vôľu máme. Ak sme uvážili, že áno, mali by sme sa podľa toho správať,

inak sa hádame so životom. Alebo so svojou pravdou. Hádame sa so svojím prianím.

A akú pravdu potom máme? Ak sa jednoduchosť neučí, nedá sa naučiť, čo zase

znamená, že nemizne, takže sa o ňu nemusíme obávať. Jednoduchosť nedáva strach!

Ak žijeme jednoducho, nebojíme sa samých seba, čo inak bežne praktizujeme, pretože

sa obávame toho, čo si môžeme zariadiť slovom, myšlienkou a túžbou. Svojím prianím!

Ak máme zo svojich prianí strach, netešíme sa z toho, čo si prajeme.

To nie je chvála priania, ale pohreb svojej túžby.

Jednoduchosť sa neteší veľkej obľube, pretože ľudia sa zameriavajú na konflikty.

Ak nie sú priania naplnené dôverou, sú to prázdne priania. Prázdno je neskutočnosť,

lebo skutočnosť je život naplnený prítomnosťou viery. Neskutočné prianie je

neprajnosťou. Neprajnosť sa prejavuje konfliktnými skutkami.

Konfliktná cesta je ako cesta po rebríku. Stúpame hore, a keď sme už na vrchole,

niet inej možnosti ako cesta dole. A možno človek chodí hore a dole neustále

len preto, že nevie o živote nič viac, iba to, že bol hore a potom padol.

To, čo vie, praktizuje. A kde je potom jeho domov?

Ak nie je ani hore, ani dole, je to stratený domov.

Jednoduchosť sa nestráca, a preto ak jej venujeme svoj čas, nikdy nič

z toho, čo máme radi, nestrácame. Je to prítomné stále, i po smrti.

V jednoduchosti je aj smrť jednoduchá. Jednoducho zaspíme

a ocitneme sa tam, kam bezstarostnosť mysle vedie.

Keď mám jednoduché prianie, neuvažujem, či sa naplní, alebo nenaplní.

A tak ani nečakám, kedy a ako, som proste spokojný s tým, že som si pre seba

niečo prial. Dávam svojmu prianiu voľnosť. Slobodné prianie je všade,

takže nemá prekážky. Jednoduchosť nie je násilie a tvrdá práca na sebe,

ale zábava so svojou istotou, lebo keď neriešim komplikácie,

čas na šťastie mám.

Kde nie je jednoduchosť, tam sa nič vyriešiť nedá, alebo sa vyrieši neprijateľne.

Skúsme si znovu predstaviť svoj neosvetlený dom. Je v ňom to, čo považujeme

za dobré, ale i to, čo hodnotíme ako zlé, pretože to, čo uznávame, je v mysli.

Nevidíme, aký majetok sme nazhromaždili, môžeme iba niečo zlé tušiť, lebo

pri záblesku iskry nevidíme skoro nič. Máme radi svoj hrad? Isteže nie, lebo

je hlúposťou mať rád to, čo nevidím. Je to teda nemilý a neprijateľný domov.

Nikdy ho neopustíme, lebo ak nemáme svetlo, všade tam, kam sa pozrieme,

je tma. A keď rozsvietime, všetko, čo nepatrí láske, mizne a tiež ho

neopúšťame, lebo sme tam, kde sme chceli byť. Všade je svetlo,

všetko je jasné a poznané.

Keď si niečo prajem, tak by mi malo byť jasné, že to chcem. Ak mi je to

skutočne jasné, nekladiem si prekážky tým, že zvažujem, čo by mi mohlo

moje prianie prekaziť, lebo takéto zvažovanie je tiež prianie. Prajem si,

aby sa mi vlastné prianie pokazilo, či nepodarilo!

Ak si človek niečo praje, je to pre neho krásne, lebo nikto si nepraje mať to,

čo by ho znemožnilo, poškodilo, či prinieslo smútok. Ak dôverujem tomu,

že moje prianie je krásne, však prečo inak by som ho predsa mal, tak sa táto

dôvera v krásu prejavuje v pochopení. Ako? Vo chvíli, keď vidím nepríjemnú

predstavu, viem, že to nie je krása, a preto na základe dôvery v krásu priania

sa videný obraz nemôže naplniť. To, čo sa nemôže naplniť, nemá pamäť,

a preto ma netrápi.

Krása priania je nádej. Ak dôverujem kráse priania, viem, že sa mi nemôže

naplniť to, čo pre mňa krásou nie je, hoci to v sebe vidím. Dôvera v nádej vidí!

Vidí všetko, čo mám nazhromaždené vo svojom dome. Vidí, aké hrozby som

naukladal do mysle a ukazuje mi to, čo pri iskierke svetla nevidím, iba môžem

tušiť. Dôvera v krásu mi ukazuje, čoho sa obávam. Ukazuje to, čo v sebe mám,

ale na základe dôvery v krásu je nefunkčné, nepôsobivé, už je vlastne preč!

Takže vo chvíli, keď sa objaví nepríjemná predstava, chápem, že moja dôvera

v nádej dovolila takéto obrazy vidieť iba preto, aby som videl,

čo sa mi nestane!

Z nepríjemných predstáv sa nik neraduje. Vy, ktorým toto jednoduché poznanie

lahodí, to dokážete. Môžete urobiť to, čo človek považuje za nemožné. A už

nemusíte likvidovať vlastné myšlienky, lebo zabijak si nikdy nezariaďuje šťastný

život. Zabijak je ten, ktorý ničí to, čo on sám vytvoril, nech je to už hocičo.

Nemusíte likvidovať, môžete zmeniť hrôzu na radosť. Viete si predstaviť,

žeby ste sa zo svojich desivých obrazov tešili, ba doslova nad nimi jasali?!

Viete si predstaviť, že čím strašnejší obraz, tým väčšia radosť? Asi v tom

zmysle, aha toto sa mi nestane! A so vzrušením, ba dokonca s veľkým

nadšením čakať na ďalší odpudzujúci obraz? To dokážete iba vtedy,

keď viete, že to, čo vidíte, sa nestane. Takáto istota sa získava

ľahko, čiže jednoducho.

A potom vás to prestane baviť a nepríjemné obrazy prestanú prichádzať.

Prečo? Jednoducho preto, lebo sa to nestane. To, o čom človek vie, že

sa nestane, môže byť iba chvíľkovým pobavením, potom to prestane

byť zaujímavé, pretože to, čo sa nestane, nie je zmyslom života.

Neľakať sa nepríjemných predstáv, ba dokonca nad nimi žasnúť a jasať,

je pre človeka nesmierne vzácny dar. Možno najvzácnejší.

Je to dar jednoduchosti, dar dobrého otca.

Viera Štěpánková je vlastníkom a autorom celého obsahu stránky svetradosti.cz
a jej obsah je chránený zákonom o autorskom práve. Bez písomného súhlasu
autora je zakázané akýmkoľvek spôsobom reprodukovať, kopírovať, upravovať,
alebo publikovať diela zverejnené na stránke svetradosti.cz.